|
Login:
Heslo:
Prihlásenie
 
|Nová registrácia|Zabudli ste heslo?
Layouty
HP7/2
Mlok Scamander
Halloween
Vianoce
STRÁNKA
  Denný Prorok
  História stránky
  O nás
  Kontakt
  Naša pesnička
  Credits
  FAQ
  Dekréty
     Veľká Sieň
     Severná Veža
     Zakázaný Les
     Tajomná Komnata
     Astronomická Veža
     Núdzová Miestnosť
     Galéria
     Rokfortský Cintorín
     Sieň Slávy
     Azkaban
     Stretnutia
  Privacy Policy
  Archív noviniek
  Archív ankiet
  Výpomoc stránke
  Autorský zákon
KNIHY
  HP: Kniha 1
  HP: Kniha 2
  HP: Kniha 3
  HP: Kniha 4
  HP: Kniha 5
  HP: Kniha 6
  HP: Kniha 7
  Obrázky z kapitol
  Venovania
  Ďalšie knihy
  Comic Relief
FILMY
  HP1: Kameň mudrcov
  HP2: Tajomná komnata
  HP3: Väzeň z Azkabanu
  HP4: Ohnivá čaša
  HP5: Fénixov rád
  HP6: Polovičný Princ
  HP7: Dary Smrti I
  HP7: Dary Smrti II
  Biografie hercov
  Adresy hercov
J. K. ROWLING
  Biografia
  Kontakt
  Publikácie
  JKRowling.com
INFORMÁCIE
  Rokfort
  Zoznam postáv
  Význam mien
  Slovník pojmov
  Záškodníci
  Kniha kúziel
  Príručka elixírov
  Učebnica herbológie
  Metlobal
  Školy vo svete
  Ministerstvo mágie
  Fénixov rád
  Rod Blackovcov
  Dekréty o vzdelávaní
  Zázračné predmety
  Zázračné zvery
  Škriatkovia
  Predzvesti smrti
  Podobnosti
  Články z novín
ZÁBAVA
  Fan Fiction
  HP testy
  Ako...
  Komiksy
  Čarodejnícke recepty
  Vyber si prútik
  HP vtipy
  Piškvorky
  Puzzle
  Download
     Fonty
     Zvonenia

FAN FICTION

Vitajte vo svete magických literárnych možností!

   Fan Fiction obsahuje diela usporiadané podľa dátumu ich odoslania do databázy. Poviedky sú kreatívnym výtvorom fanúšikov založeným na ich fantázii. Dejovo alebo postavami nadväzujú na príbeh chlapca, ktorý prežil, ale aj na mnohé iné, viac či menej známe príbehy.
   Pre lepšie hľadanie neváhajte použiť Vyhľadávač poviedok, v ktorom môžete nájsť príbeh podľa vašich náročných požiadaviek a želaní.
V prípade pridávania, či úpravy poviedok odporúčame najskôr naštudovať Sprievodcu Fan Fiction.
Prajeme príjemné čítanie!




Sovička Marika

Všetko bude dobré


Ahojte, konečne, po dlhom čase, niečo pridávam, ospravedlňujem sa, ale nemala som čas =/.

Táto poviedka je nepriamym pokračovaním "Spolu to zvládneme" a venujem ju Removi, odpočívaj v pokoji, a nech Ti Tvoj a Tonksovej syn robí taký česť, akú si Ty robil Rokfortu, Rádu a svojmu druhu =_(.


--------------------------------------------------------


Hľadela som na malého Rema, ako sa hrá v záhrade. Záhrade, v ktorej bol spečatený jeho osud. Osud chlapca, ktorý sa kvôli našej nepozornosti každý mesiac menil na beštiu, neschopnú ovládať sa, trhajúcu tapety zo stien, rozbíjajúcu nábytok a ubližujúcu samej sebe, pretože nebolo v jej prítomnosti nič živé, čo by mohla roztrhať.

No stále, ešte stále, aj po toľkých prebdených nociach, vyronených slzách, prosbách a pokusoch nájsť akýkoľvek spôsob, aby sme jeho lykanizmu zabránili, to bolelo rovnako. Ani tých šesť rokov na tom nič nezmenilo.

A netušila som, čo bude ďalej.

Čo bude teraz, keď dospel do veku, v ktorom by mal ísť do školy ako každý jeho rovesník. Každý normálny chlapec v jeho veku.

Skúšali sme všade – Durmstrang, Wilsonovo kolégium v New Yorku, dokonca aj Tai-chi školu mágie v Japonsku, no v každej ho odmietli, preto, kým v skutočnosti ani nebol. Pre to, na koho sa menil raz za mesiac, pri splne, nie dobrovoľne, ani s radosťou, ale utrpením a strachom. Každú noc pred splnom, každú jednu noc, vlezie ku nám do postele, aby sme ho upokojili a povedali mu, že všetko bude dobré. Že aj keď ho možno čakajú ešte ďalšie prebdené noci plné bolesti, zdesenia a krvi, raz to určite prestane. Raz sa určite nájde liek. Musí sa nájsť. Musí.

„Claire, zlatko, som doma!“ začula som zdola. Prudko som sa otočila. Ešte vždy, aj po toľkých rokoch, som sa obávala, že sa mu môže niečo stať. Že ho môže niekto smrteľne zraniť, zabiť ho. Alebo sa pomstiť na našom synovi, tak, ako to urobil Fenrir Greyback. Vlkolak, ktorého oči podliate krvou, vražedný, škodoradostný pohľad, som mala ešte stále hlboko vrytý do mysle a do srdca.

Pri každej spomienke na tú chvíľu, keď som dobehla k zadným dverám a zbadala Greybacka držiaceho môjho syna, ma pichne pri srdci a želám si, aby to bolo inak. Viem, že by to mohlo byť inak. Ak by sme si s Johnom dávali väčší pozor. Ak by sme zabezpečili dom kúzlami. Ak by sme nepúšťali Rema do záhrady hrať sa samého.

„Claire, čo sa deje?“ opýtal sa John nežne a jemne ma chytil za ramená. Zozadu sa ku mne naklonil a pobozkal ma na líce.

Mierne som pokrútila hlavou. „Nič,“ zašepkala som a hľadela, ako Remus veselo pobehuje po záhrade a hrá sa s papierovým lietadielkom. Svetlohnedé vlasy mu povievali v horúcom letnom vánku a jantárové oči sa mu zableskli radosťou zakaždým, keď sa mu ho podarilo poslať cez celú záhradu, až k plotu.

Chytila som manželovu ruku a tuho som ju zovrela. Pokúšala som sa potlačiť slzy, ktoré sa mi tisli do očí, no nedokázala som to.

„Bude to dobré,“ usmial sa John a nežne ma pobozkal na líce.

Pokrčila som plecami. Už som v to neverila. Po tom všetkom, čo som videla za posledných šesť rokov, som neverila, že by môj, náš malý Remus, mohol žiť normálnym životom.

John si vzdychol a objal ma okolo pása. „Napísal som Dumbledorovi list,“ povedal a trochu sa naklonil, aby mi videl do očí. Prekvapene som naňho hľadela. Dumbledorovi?

Nepoznala som ho osobne, no od Johna som počula, že je to nesmierne vľúdny a milý človek.

„Myslíš...?“ začala som chrapľavým hlasom, no on ma prerušil: „Myslím,“ prikývol s úsmevom. „Ak nám niekto dokáže pomôcť, tak je to Dumbledore. Je naša posledná nádej,“ vzdychol a pozoroval Rema cez okno.

„Naša posledná nádej...“


Čakali sme, čakali a čakali. Každá minúta, každá hodina nám pripadala ako večnosť. Celé dva dni nás zožierala otázka, či sa podarí nášmu Removi zabezpečiť vzdelanie, ktoré potrebuje. Dúfali sme. Veľmi sme dúfali.

John si vzdychol a vložil si hlavu do dlaní. „Možno je len zaneprázdnený,“ skonštatoval tlmene a napäto na mňa pozrel.

Smutne som sa pousmiala a položila mu ruku na rameno. Možno...

„Mami! Prišla pošta!“ začula som z Removej izby.

Cítila som, ako mnou preletela triaška. Pozrela som na Johna, ktorému sa rozšírili zreničky a vyskočil zo stoličky. Hľadel na mňa s iskričkami v očiach a nervózne prešľapoval, kým Remus zišiel dole schodmi a podal mu zväzok obálok.

Nervózne som si kusla do pery a snažia sa upokojiť, no nedokázala som to. Chcela som, potrebovala som vedieť, či bude mať Remus aspoň akú – takú šancu na normálny život, ako každý človek.

Zrazu John zamrzol. Cítila som, ako mi srdce prudko bije a tuho som zovrela Rema okolo pása.

John na mňa veľavýznamne pozrel a ukázal mi hrubú žltú obálku s červenou pečaťou. Napäto ju roztrhol a vytiahol list, preložený na tri časti. Roztvoril ho a rýchlo behal očami po pergamene.

Pozorovala som ho a zarývala nechty do stola. Zrazu sa na jeho tvári objavil úsmev. Úsmev, ktorý ma vždy vedel potešiť, povzbudiť, a dať mi nádej. Nádej, ktorá mi doteraz tak veľmi chýbala, no teraz sa mi vrátila. Vďaka Johnovi. Vďaka Dumbledororvi.


Milý John,

o vašej situácii som už počul a bol som pripravený ponúknuť vám pomoc, aj keby ste o ňu nepožiadali.

Táto záležitosť však vyžaduje osobné stretnutie, a tak, ak by som mohol, prišiel by som Vás navštíviť v sobotu na obed. Napíšte mi, prosím, či Vám to vtedy vyhovuje.


S pozdravom,

Albus Dumbledore


P. S. S obedom sa netrápte, nezdržím sa dlho,“ dočítal John a šťastne sa usmial.

„Ako vedel, že chcem uvariť obed?“ vyhŕkla zo mňa prvá otázka, ktorá mi napadla.

„Merlin, mami,“ pokrútil hlavou Remus a vyčítavo na mňa pozrel. Vzápätí sa mi na tvári objavil úsmev.

John sa zasmial a povedal: „Dumbledore vie všetko.“

„Aj to, kde bývame?“ spýtal sa Remus opatrne.

John prikývol. „Neboj sa Remus, Dumbledore je ten najlepší človek, akého poznám,“ vyhlásil povzbudivo.


Nasledujúce tri dni bol celý dom hore nohami. Remus bol vždy nesmierne trpezlivý, no ani on nedokázal zakryť nadšenie z Dumbledorovej návštevy.

V sobotu vstal už o šiestej ráno a sadol si na parapetnú dosku. Hľadel na bránku a napäto vyčkával, kedy sa zjaví muž s dlhou bielou bradou a očami jasnejšími než nebo.

„Mamka, už je tu!“ zakričal zrazu a ja som takmer pustila z ruky tanier, no keď mi došlo, čo vlastne povedal, rýchlo som položila utierku na drez a vybehla von z kuchyne. Bleskovo som si zložila zásteru a mávnutím prútika ju strčila do zásuvky.

Nervózne som si upravovala vlasy a počúvala som, ako John schádza dole schodmi a snaží sa dýchať pokojne.

„Remus, choď do svojej izby,“ prikázal John, no Remus na mňa prosebne pozrel a tak som pokrútila hlavou. Ide predsa o neho. Nikdy sme pred ním nemali nijaké tajomstvá. Ani keď sa to týkalo vecí, na ktoré bol možno primladý.

„John, nech zostane, prosím ťa,“ zašepkala som potichu a čupla si k Removi.

Chytila som ho za ruky a pozrela mu do očí.

„Nech nám už povie čokoľvek, pamätaj si, že všetko bude dobré,“ usmiala som sa a pobozkala ho na čelo.

„Ja viem, mami,“ odvetil a hľadel na mňa svojimi jantárovožltými očami, tými očami, ktoré boli kedysi hnedé ako čokoláda, no po Greybackovom útoku sa zmenili na ostrožlté, žiarivé, v ktorých sa pár dní pred splnom odrážal veľký, jasný, guľatý mesiac.

Ktosi jemne zaklopal na dvere. John na mňa veľavýznamne pozrel a trasúcou sa rukou otočil kľučkou.

Pred nami stál starý, asi sedemdesiatročný muž so žiarivobielou bradou, presne takou, ako ju opisoval John. Bielou ako sneh. Ako mesiac v splne... Striaslo ma.

„Dobrý deň,“ kývol hlavou a pozrel sa na Johna tak priamo, akoby mu chcel čítať myšlienky.

„Vitajte, pán riaditeľ,“ usmial sa John a podal mu ruku.

Ten mu ju stisol a varovne zdvihol ruku. „Ó, formality nie sú potrebné, volajte ma Albus,“ pousmial sa vľúdne a pozrel na mňa. Mala som pocit, že mi hľadí až na dno duše.

„Teší ma, pani Lupinová,“ úctivo sa uklonil a zložil si tmavomodrý špicatý klobúk.

Opätovala som mu úsmev a vystrela som k nemu ruku. On ju chytil a letmo ju pobozkal.

Cítila som, ako sa červenám. Toto robieval už len môj starý otec.

„A ty musíš byť Remus, mladý pán,“ otočil sa k Removi a sklonil sa k nemu tak nízko, až boli jeho oči na jednej úrovni s Removými.

Po chvíli sa vystrel a milo si nás obzeral.

„Poďte dnu, Albus,“ navrhol John a ukázal smerom k obývačke.

Albus si sadol na gauč a nenútene si obzeral miestnosť.

„Skôr, než sa opýtate, začal jemným hlasom, „mohol by som dostať pohár tekvicového džúsu? Cestou som trochu vysmädol.“

Prikývla som a odbehla do kuchyne.


---------


Pán profesor sa ku mne naklonil a usmial sa. Bol veľmi milý. Také slniečko, ako vravievala mamka.

„John, nechali by ste nás na chvíľu?“ pozrel na ocka. Ten vyzeral, akoby ho ovalili kyjakom po hlave, chudáka, no po chvíli prikývol a vyšiel von.

Usalašil som sa na pohovke. Tento ujo sa mi veľmi páčil. Dúfal som, že ocko mal pravdu – že nám dokáže pomôcť. Veľmi by som chcela chodiť do školy, tak, ako budú ostatné deti v mojom veku.


---------


Nalievala som tekvicový džús do vysokého pohára. Začula som za sebou hlasný výdych. Na chvíľu ma premkol pocit strachu. Od Greybackovho útoku som sa bála aj toho najmenšieho zvuku, ktorého pôvodcu som nepoznala.

Prudko som sa otočila. Predo mnou stál John a tváril sa vážne.

„Čo sa stalo?“ opýtala som sa a podišla k nemu.

„Chce sa s ním porozprávať osamote,“ povedal potichu.

Neveriacky som otvorila ústa a rezolútne pokrútila hlavou. „Ale...“ zahabkala som.

Nechcela som, aby Remus ostával úplne sám s mužom, ktorého takmer nepoznáme. Teda, John ho poznal, ale aj tak...

„Claire, Dumbledore vie, čo robí. Viem, že sme si sľúbili, že ho nenecháme samého s nikým cudzím, ale Dumbledore nie je cudzí. Je to ten najlepší muž, akého poznám. Určite Removi neublíži,“ upokojoval ma a tuho ma objal. Kusla som si do pery, no nepovedala som nič. Verila som mu a dúfala som, že má pravdu. Že naozaj bude všetko dobré, nech sa deje čokoľvek, tak, ako som to Removi pred pár minútami sľúbila.


---------


Profesor Dumbledore sedel oproti mne a so záujmom si ma prezeral. Mal som pocit, akoby mi čítal myšlienky. Nervózne som si žmolil ruky a dúfal som, modlil som sa, tak, ako ma to kedysi učila starká, aby mi tento milý ujo s jasnomodrými očami dovolil učiť sa na Rokforte.

„Tvoj otec mi spomínal, že si veľmi inteligentný,“ začal a ešte stále sa usmieval. Cítil som, ako som sa začervenal. Ocko to často vravieval, ale podľa mňa boli všetky deti v mojom veku inteligentné. Nebol som ničím výnimočný. Teda, aspoň v tomto smere.

„Určite vieš, prečo ťa nechceli prijať na ostatné školy,“ pokračoval a oči mu posmutneli.

Prikývol som. Vedel som to. A už som sa zmieril s tým, že si nikdy nenájdem skutočných priateľov. Že navždy budem žiť medzi týmito štyrmi stenami a bude zo mňa, ako som to počul raz povedať ocka – vyvrheľ. To slovo ma desilo.

„Boja sa, že by ma tam nezvládli,“ pokrčil som plecami a prosebne naňho pozrel. Tak veľmi som túžil ísť na Rokfort.

Posledné tri dni som si prečítal celé jeho dejiny a predstava, že by ma tam nevzali, ma bolela.

Profesor chvíľu mlčal, a potom sa ku mne naklonil a povedal: „O to sa ja nebojím. Chcem len vedieť jednu vec. Viem, že tvoji rodičia ťa vychovávali v strachu o teba, a nezazlievam im to. No na Rokforte sa ocitneš medzi cudzími. Chcem, aby si mi sľúbil,“ vzdychol a v očiach sa mu zvláštne zablyslo, že si tam pokúsiš nájsť priateľov. To je jediná vec, o ktorú ťa žiadam.“

Chvíľu na mňa ešte hľadel, potom sa oprel do pohovky a obzeral si izbu, akoby som tam ani nebol.

Vzdychol som si. Vždy som túžil nájsť si priateľov, no teraz som sa bál. Bál som sa, že sa so mnou budú kamarátiť iba dovtedy, kým nezistia, čím som, a potom ma odvrhnú. Nervózne som zaťal päste a pozrel sa von oknom.

Spomenul som si, čo mi vždy vravievala mamka: „Tí, ktorí poznajú tvoje srdce, sa nezaujímajú o to, že jeho dobrotu raz za mesiac zatieni žiara mesiaca. Pretože ďalších dvadsaťsedem dní z neho žiari slnko krajšie a jasnejšie, než to na nebi. A tí, ktorí to nechápu, ťa v skutočnosti nepoznajú.“

Podvedome som sa chytil za srdce a mierne sa usmial.

Tak dobre, prebleslo mi mysľou a pozrel som na Dumbledora.

„Sľubujem,“ prikývol som.

Dumbledore sa na mňa pozrel, akoby som mu práve oznámil nejakú veľmi zaujímavú novinu.

„Ďakujem. Zavolaj rodičov, prosím ťa.“


---------


„Mami, oci, profesor Dumbledore vás volá,“ začula som spoza dverí a vzápätí sa v nich zjavila Remova usmievavá tvár.

Zmätene som pozrela na Johna a chytila do ruky tácku s pohárom tekvicového džúsu.

„Prosíš si aj ty, Remus?“ opýtala som sa a sklonila sa k nemu.

„Nie, mami, ďakujem.“

Vyšli sme von z kuchyne a sadli si do kresiel. Albus sa pokojne opieral o pohovku a privoniaval ku konvalinkám, ktoré stáli sa malom stolíku vedľa gauča.

„Nech sa páči,“ položila som tekvicový džús na stôl a chytila Johna za ruku.

„Á, ďakujem Claire,“ usmial sa.

„Rozprával som sa s Remom,“ oznámil akoby mimochodom, „a niečo mi sľúbil,“ pozrel na Rema.

Nechápavo som skákala očami z jedného na druhého a otvorila som ústa, aby som sa spýtala, čo mu Remus sľúbil, no John na mňa vyčítavo pozrel a zašepkal: „Neskôr, zlato.“

Mierne som sa zháčila. Mal pravdu. Ako vždy. Bola som priveľmi zvedavá. Ak mi to Remus bude chcieť povedať, povie mi to.

„Myslím si, že teraz už nič nestojí Removi v ceste, aby u nás študoval,“ usmial sa vľúdne.

Prekvapene som otvorila ústa. Neveriacky som vydýchla a zrazu som cítila, ako mnou prechádza niečo, čo som necítila už niekoľko rokov. Niečo, čo som necítila od chvíle, keď som uvidela Greybacka stáť uprostred našej záhrady, ako drží vo svojich mocných rukách môjho malého syna.

Do očí sa mi votreli slzy a musela som si prikryť ústa rukou, aby som zastavila vzlyky radosti, ktoré sa mi drali von hrdlom. Konečne, po dlhom čase, som cítila neskonalé, večné šťastie, také obrovské, ako v ten deň, keď sa Remus narodil, keď urobil svoje prvé kroky, keď povedal svoje prvé slovo...

Vďačne som hľadela na muža pred sebou, ktorý bol ochotný pomôcť, aj keď za to nič neočakával. A ja by som mu zniesla aj modré z neba, pretože pomohol nášmu synovi. Pomohol Removi. Pomohol človeku, ktorého som mala najradšej na svete.

Pomaly som sa postavila a podišla k nemu. Sklonil som sa a tuho ho objala.

Z očí mi tiekli slzy a cítila som, ako sa celá chvejem, no bola som taká šťastná.

„Ďakujem,“ zavzlykala som.

„To je v poriadku,“ zašepkal Dumbledore a nežne ma potľapkal po chrbte.

„Prepáčte, je trochu rozrušená,“ ozval sa John roztržito.

Mierne som sa odtiahla a ospravedlňujúco sa pozrela na Albusa.

„Ó, to nič, moja drahá,“ usmial sa vľúdne a podal mi vreckovku. „Všetci si občas radi poplačeme od šťastia.“

Prikývla som a sadla som si späť k Johnovi.

Vzápätí mi niečo napadlo. Ak má byť Remus celý školský rok na internáte, tak potom...

„Ale ako chcete zariadiť, aby...“ začala som, no Albus zdvihol ruku, aby ma umlčal.

„O to sa nebojte, moja drahá, postarám sa o to. Sľubujem, že do septembra bude všetko pripravené na to, aby mohol Remus splny prežívať čo najpokojnejšie, bez toho, aby kohokoľvek ohrozoval ale sa ktokoľvek dozvedel o tom, prečo raz za mesiac sa pár dní záhadne zmizne,“ vravel upokojujúco.

V tej chvíli ma zaliala taká vlna pokoja, akú som už dávno necítila. Uvoľnila som zovretie Johnovej ruky a uľavene si vydýchla.

„Učiteľský zbor, bude, samozrejme, oboznámený s jeho stavom a od každého budem vyžadovať absolútnu diskrétnosť,“ pokračoval.

S Johnom sme na seba pozreli. Na toto sme čakali celé dva roky. Celé dva roky, keď sme prosili, vybavovali dúfali, plakali, a zase dúfali. A teraz sa nám tento sen splnil. Vďaka Dumbledorovi.

„O približne mesiac vám príde list. John to pozná. S ostatnými vecami sa netrápte. Sľubujem, že Remus bude rovnakým študentom, ako všetci ostatní,“ dodal a vstal.

Hľadela som naňho a nevedela som, čo povedať. Ako mu poďakovať za to, čo pre nás urobil. Netušil, aká som mu bola vďačná. Žiadne slová by nedokázali vyjadriť to, akú obrovskú vďaku som k nemu pociťovala. Čo to pre mňa znamenalo.


Nasledujúce tri mesiace sa u nás nehovorilo o ničom inom, než o Removom nástupe na Rokfort. S Johnom sme mali trochu obavy, ako to Dumbledore zvládne, no verili sme mu a dúfali sme, že umožní Removi prežívať splny tak pokojne, ako sa len dalo. Aspoň tak pokojne, ako u nás doma.

„Neboj sa, mami, ja to zvládnem,“ usmial sa Remus na nástupišti 9 a ¾ a tuho ma objal.

Bála som sa. O dva dni mal byť spln, oči mu žiarili mesačným svitom a ja som sa bála, ako to zvládne. V cudzom prostredí, bez nás.

„Dobre, ale potom mi napíš, dobre?“ zdvihla som prst a prísne som naňho pozrela.

Remus hodil na Johna veľavravný pohľad a potom prikývol: „Budem ti písať každý deň, sľubujem,“ usmial sa.

Zachichotala som sa. „To by asi Héra nezvládla,“ uškrnula som sa a snažila som sa potlačiť slzy, ktoré sa mi drali von z očí pri pomyslení, že Rema neuvidím až do Vianočných prázdnin.

„Dobre, tak raz za mesiac, dobre?“ navrhol veselo a netrpezlivo pozrel na vlak.

Prikývla som. „Dobre, dohodnuté.“

Sklonila som sa k nemu a tuho ho objala. Pobozkala som ho na čelo a odhrnula mu z tváre svetlohnedé vlasy.

„Neboj sa, mami, nech sa stane čokoľvek, všetko bude dobré,“ zašepkal a ešte raz ma objal.

Ja viem, pomyslela som si. Vždy je. Naučila som ho to ja. A on mi to dokazoval každým dňom, keď sa na mňa usmial, objal ma alebo mi dal pusu, či poďakoval za raňajky, alebo sa hral v záhrade.

„Bež už, lebo ti ujde vlak,“ poháňal ho John a sklonil sa k nemu, aby ho objal.

„Ahojte, a napíšem, mami,“ usmial sa na mňa a rozbehol sa k dverám.

„Dobre,“ usmiala som sa a utierala si slzy. John podišiel ku mne a objal ma okolo pása.

Hľadela som na vzďaľujúci sa vlak a mávala Removi, ktorý vystrčil hlavu cez okno. V duši sa mi premieľala zmes šťastia a smútku, strachu a radosti, a sledovala som Removu tvár, až kým vlak nezahol za roh a zmizol mi aj s mojím milovaným synom z dohľadu.


Pomaly som krájala paradajky a ukladala ich do veľkej misky. Pokúšala som sa upokojiť, aby som sa náhodou nepozerala, no nedalo sa to. John mi často vravieval, že sa až príliš bojím, no ja som to nedokázala potlačiť. Keď som si spomenula na Rema, nedokázala som pociťovať obavy o jeho život. Nie, odkedy ho napadol Greyback..

Nespokojne som občas pozrela von oknom, či nám neprichádza pošta. Dúfala som, že mi Remus čoskoro napíše, od jeho odchodu na Rokfort ubehol už týždeň, a ešte stále som od neho nedostala list. Upokojovala ma iba myšlienka, že ak by sa stalo niečo vážne, profesor Dumbledore by nám určite dal vedieť.

Zrazu som začula akési ostré klopanie na okno. Mierne som sa strhla. Žeby pošta? prebleslo mi mysľou a rýchlo som sa pozrela do okno. Na parapetnej doske stála naša Héra a v zobáku držala pergamenovú obálku.

Položila som nôž na stôl, utrela si ruky do utierky a otvorila okno.

Nádejne som sa pozrela na obálku. Na tvári sa mi objavil šťastný úsmev. Poznala som to písmo. To úhľadné, krásne písmo, také dokonalé na jedenásťročného chlapca.

Vzala som obálku od Héry a netrpezlivo ju roztrhla. Vytiahla som z nej list a začala čítať:


Milá mamka,

Prepáč, že som Ti nenapísal skôr, ale necítil som sa dobre po splne a mali sme veľa úloh.

Je to tu úžasné, zaradili ma do Chrabromilu. Teším sa, aj keď by som možno bol radšej v Bystrohlave, ale James – môj nový kamarát – mi povedal, že klobúk sa nikdy nemýli v tom, do ktorej fakulty koho zaradí. Áno, mami, predstav si, mám priateľov! Naozajstných priateľov! Viem, že je to asi veľmi skoro, po týždni, no ja viem, že ma majú radi. Ešte som im nepovedal, kto som, ale určite to pochopia.

James je taký šibal, trošku ako ocko, ale ešte väčší, a potom je tu Sirius, ten pochádza z rodu Blackovcov, tých, čo ich ocko toľko spomína a hromží na nich, ale on je iný, trochu neporiadny, ale hrozne super.

Ale ty asi chceš počuj o splne, však? Neboj sa, všetko bolo v poriadku. Predstav si, že profesor Dumbledore to zariadil dokonale. Vysadil dole pod hradom veľký strom, volá sa Zúrivá Vŕba – je naozaj zúrivá, mala by si ju vidieť – ale ak ju pohladíš po koreni, upokojí sa. Sám riaditeľ mi ukázal, ako sa to robí, a už som sa to naučil, takže na budúci mesiac tam môžem ísť sám.

Pod stromom je taký veľký otvor, ktorý vedie do tunela. Na jeho konci je veľký dom, vyzerá podobne ako náš, len po minulom týždni ho bolo treba celý opravovať, no profesor Flitwick (on nás učí čarovanie) bol taký milý, že sa o to postaral.

Po splne som išiel do Nemocničného krídla – slúži tam taká milá mladá sestrička, volá sa madam Pomfreyová, určite by sa ti páčila, je rovnako starostlivá, ako ty.

Mami, prepáč, už musím ísť, James so Siriusom idú do kuchyne a volajú ma. Napíšem o mesiac. Dúfam, že sa už nestrachuješ. Pozdravuj ocka.


Ľúbim ťa,

Remus


P. S. Mala si pravdu. Všetko je dobré.


Pokojne som zavrela list a šťastne sa usmiala. Všetko je dobré.


[ » na začiatok « ]


© Copyright 2004-24 by Priori-Incantatem.sk. Powered by PI team.
Optimalizované pre Firefox 20.0, rozlíšenie: 1024x600 a vyššie.
Pri iných prehliadačoch môžu nastať chyby v zobrazení.

Priori-Incantatem.sk nie je majiteľom autorských práv Harryho Pottera, je iba
sprostredkovateľom informácií ohľadom Harryho Pottera pre fanúšikov.
Tento dokument však nesmie byť kopírovaný, či
už v častiach alebo celý, bez súhlasu Priori-Incantatem.sk.

RSS Feed | Optimalizácia PageRank.cz


ANKETA
Aké obdobie by podľa vás mal sledovať plánovaný televízny seriál zo sveta Harryho Pottera?

Normálne, obdobie kníh. Ale tentokrát by sa ich mohli držať viac!
36% (84)

Normálne, obdobie kníh. Ale mohli by sa ich držať ešte menej ako vo filmoch!
3% (7)

Určite obdobie pred knihami. Napríklad pohľad na život Toma Riddla a vznik Voldemorta.
37% (88)

Určite obdobie po knihách. Deti hlavného tria nepochybne zažívajú na Rokforte veľa dobrodružstiev!
24% (57)

Hlasovalo: 236 ľudí
TOP NOVINKA

Z Rokfortu až do kulturáku - Riddikulus!
Dodnes smútite, že vám na 11. narodeniny sova nepriniesla vytúžený list do Rokfortu? Tak už nemusíte! Už čoskoro sa totižto vybrané slovenské centrá kultúry ako mávnutím prútika zmenia na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. Mladí divadelníci Katarína Gurová, Kristóf Melecsky a Peter Pavlík, na čele s režisérom Pavlom Viechom, budú v jedinečnom predstavení žonglovať ikonickými postavami všetkých siedmich kníh, aby nám dokázali, že fantázii sa medze nekladú. Aj keby sa možno mali. Celú tl...

[» celý článok «]
FAKULTY
Počet žiakov:
Chrabromil 19
Bystrohlav 20
Bifľomor 24
Slizolin 15
Spolu: 78
FAKTY
Všetko, čo muklovia používajú namiesto čarov (elektrina, počítače, radary...) na Rokforte nefunguje, pretože vzduch je tam príliš nabitý mágiou.
CITÁTY
Ja som to vedel! Ern! Ern! Hádaj, kto je ten Neville! To je Harry Potter! Aha, má jazvu!

Stan Shunpike
HP3: Väzeň z Azkabanu
(kap. 3, str. 48)
STRÁNKY
Ocenenia:


Partneri:
Kiklop's Dynamic

Spriatelené stránky:
Fantasy-svet.net
Potterweb.cz
Simpsonovci.com
Martin Užák - editor a ghostwriter
DÔLEŽITÉ DÁTUMY
Grindelwaldove zločiny
Slovensko
15. november 2018
UK / USA
16. november 2018