Poviedka:
Pridaná: 9.4.2011, 16:56:03
Čítaná: 4686×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Daphne Greengrassová, Theodore Nott, Draco Malfoy, ostatní slizolinčania.
Stručný dej: Daphne je viac menej všeobecne obľúbené dievča či už medzi svojimi spolužiakmi zo svojej fakulty, ale na prekvapenie aj tých ostatných. Theodore ju má možno rád viac, ako by v rámci kamrátskeho vzťahu bolo vhodné, ale nedokáže prekonať všetky svoje bariéry, aby vyšiel so svojimi citmi von. Vyzerá to síce ako kapitolovka, ale ďalšej časti sa rozhodne nikto nedočká.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, romantika

Neviem, čo to je. Prosto som to našla. Staré, neupravené, páčiť sa vám to asi nebude. Jednorázovka to nie je, ale netuším, v akom rozpoložení som to písala, takže o pokračovaní môžeme len polemizovať.

I am Nott by the way... No, not like any others Slytherin.

„Ignorant,“ zamrmlala mi pobavene do ucha, keď sa okolo mňa mihla.

Zaujímalo by ma, ako som ju mohol s tými jej plavými vlasmi prehliadnuť. Len som začul jej zvonivý smiech, zacítil jej jemnú vôňu, no mojim očiam bolo odopreté pokochať sa pohľadom na to čarovné stvorenie. S malou dušičkou som vzhliadol od knihy, chcel som ju vidieť aspoň na pár sekúnd. Bolo však neskoro, vo vchode do klubovne práve mizol okraj jej čierneho plášťa.

Unavene som si pretrel oči, vzdychol a zbalil sa. Klubovňa sa vyprázdňovala, všetci sa náhlili na večeru. A ja som mal predsa ešte celý víkend na úlohy, bolo odo mňa hlúpe strácať s nimi čas v piatok po škole. Lenivo som sa došuchtal po schodoch do spálne, odložil si tašku a zatvoril okná, keďže v jemnom prievane sa už vznášali Malfoyove úlohy rozhádzané po posteli. Habit som ledabolo prevesil cez stoličku. Túžil som sa prezliecť z tej hroznej uniformy, a aj keď som nemal naponáhlo, zabralo by mi to zbytočne veľa času. Čím skôr budem pri našom stole, tým skôr sa mi môže zrýchliť pulz pri pohľade na tú malú potvorku.

Pomaly som teda zamieril do Veľkej siene. Cestou som si vyhrnul rukávy, uvoľnil kravatu a rozopol dva vrchné gombíky na košeli. Pošúchal som si krk, ktorý ďakoval Merlinovi, že ho tá nepríjemná látka už neškrtí.

Popravde, ani som nebol hladný a jediné, čo ma momentálne lákalo, bola posteľ. No veľmi rád som obetoval spánok pre čas strávený s ňou.

Mladší študenti už odchádzali do klubovní, aby si ich mohli užiť skôr, ako sa tam vrátia ostatní a prefekti ich poženú spať. Aj pár šiestakov či siedmakov malo na pláne vynechať dlhú večeru, niečo málo na jedenie si zobrali so sebou a vo dvojiciach si išli vychutnať teplý májový večer k jazeru.

Automaticky som zabočil doľava a popri stene prešiel k, celej škole veľmi známej, skupinke. V duchu som zaklial, keď som si všimol, že nesedí na mojej strane. Stôl možno nebol široký, ale mne chýbala, už len keď stála pár centimetrov odo mňa a ja som necítili jej teplo.

Hravo sa na mňa usmievala, akoby mala niečo za lubom. Spýtavo som nadvihol obočie, na čo mlčky perami naznačila jediné slovo. Neskôr.

Keďže som na nič nemal chuť, nalial som si len džús a pozoroval ju. Ako sa navzájom doberali s Puceyom, ako sa smiala Zabiniho vtipom, ako ironickými poznámkami odbíjala svoju sestru, ako milo rýpala do Malfoya, ako ľahostajne prechádzala pohľadom po Pansy. Bytostne som vnímal každú jej vrásku od smiechu, každé znamienko, každý iskrivý pohľad.

„A keď tak Smith visel na metle...“ opisoval živo chlapec s tmavou pleťou sediaci priamo oproti mne, dôverne sa k nej skláňajúc, ale pri tom hovoriac tak nahlas, že ho počul každý v okruhu piatich metrov.

„Zabini, nikoho to nezaujíma,“ prerušila ho Pansy.

Nezabudla sa pri tom dôležito narovnať. Ak si ju človek porovnal s Daphne, ktorá sa skláňala, krčila od smiechu alebo nakláňala dozadu, aby poza chrbty svojich spolužiakov odzdravila tých, ktorí jej mávali, vyzerala ako kráľovná. S dlhým krkom, hrdo vztýčenou hlavou, dokonale upravená. Vedela, že Daphne sa jej pred pokrytcami a nevšímavými ľuďmi nemohla rovnať. Lenže Parkinsonová považovala za najdôležitejšie zaujať na prvý pohľad. Aby si čo najviac cudzích ľudí myslelo, aká je vplyvná. To, že jej spolužiaci a decká, ktoré s ňou trávili viac času, považovali za afektovanú, hlúpu a prehnane patetickú, ju nezaujímalo. Nezaujímala sa o nich, pretože tu vždy boli a vždy budú.

„Nezaujíma to len teba,“ otrávene pregúľala svojimi fialkovými očami a mal som čo robiť, aby som ostal pokojne sedieť. Bola taká nevinná, taká krehká, na pohľad taká zraniteľná.

„Keby si nespadla z metly, nemuseli by sme to tu počúvať, videla by si to na vlastné oči. Ale ty nie, radšej si sa nechala obskakovať v nemocničnom krídle,“ zasyčala na ňu Pansy pichľavo.

„Parkinsonová,“ ozval sa varovne Pucey, jasne tým dajúc najavo, že zachádza priďaleko.

„Neozývaj sa,“ odbila ho, čo každého pri stole prekvapilo. Inokedy si nedovoľovala. Tentokrát asi najprv dva týždne pred touto večerou zbierala odvahu a mienila to využiť. „Keby sa zranila aspoň.. Pri niečom, čo by prinieslo prospech našej fakulte! Ale nie, ona musela zachraňovať... Čchangovú!“ odfrkla si.

Netušil som, prečo vytiahla práve zápas, ktorý sa odohral pred niekoľkými mesiacmi. Daphne sa teda zachovala ako každý človek so svedomím. Bola najbližšie k Čchangovej, ktorá narazila do mantinelu, vykašlala sa na prehadzovačku a šikovne jej zabránila v páde. V tej chvíli sa všetci tak veľmi strachovali o obe, že si nikto nevšimol dorážačku letiacu na ne. Všimla si ju len Daphne, doslova od seba Čchangovú odkopla a sama sa nechala zraziť z metly.

Dva týždne, čo ležala v Nemocničnom krídle, síce nadávala sama na seba, že radšej mohla nechať tú bystrohlavskú fiflenu, nech si zlomí pár nechtov, čo by znamenalo, že by nemusela trčať v posteli a naprepásla by zápas s Bifľomorom. Každý ju upokojoval s tým, že oba zápasy vyhrali aj bez nej, čo ju rozčúlilo ešte viac, lebo tým dali jasne najavo, že je v tíme úplne zbytočná. Úprimné poďakovanie od Čcho jej však stačilo, aby bola zas v pohode. To dievča je nevyspytateľné, preto ju mám tak rád.

Nikto na tomto jej čine nenašiel žiadnu chybu, dokonca aj Malfoy nakoniec pripustil, že život je dôležitejší ako metlobal. Akurát Pansy musela mať zas pripomienky.

„Pansy,“ zasiahol do toho aj Malfoy.

„Prečo ju všetci bránite?“ skríkla pohoršene. „Niekedy by sa mohla naša princeznička brániť aj sama!“

„Prečo by som mala venovať pozornosť tvojim úbohým urážkam? Spamätaj sa, Parkinsonová. Ja sa nenavážam do tvojho psieho ksichtu, ty daj pokoj mojej osobe.“

Daphne sa neprestávala spokojne usmievať. Pobavene hľadela na to, ako sa Pansy spamätávala, aj keď sa do svojich slov nesnažila vtlačiť žiadne opovrhnutie, zlosť či nenávisť. Jej slová mali avšak aj tak silu, ktorá Pansy nedokázala zniesť, vlastne ako vždy.

Postavila sa a pozrela na mňa.

„Ideme?“ nevinne nadvihla obočie.

Nevedel som, kam chce ísť. Bolo mi to jedno. Ak teraz budem zniesť ako totálny blázon, aj to mi je jedno. Šiel by som na kraj sveta, keby tam išla so mnou.

„Samozrejme,“ nepatrne som prikývol.

Boli sme už skoro na odchode, keď sa ozval Pucey.

„Zlatko?“ uškrnul sa.

Už len to oslovenie ma zožieralo. Pucey ju ľúbil. Delil som sa s ním o pozíciu jej najlepšieho priateľa. Ale zatiaľ čo on ju každý chvíľu držal v náručí a oslovoval sladkými prezývkami, čím si od nej vyslúžil niekoľko bozkov na líce za deň a neustále túlenie sa k nemu, ja som ju nikdy ani len jednoducho neobjal. Myslela si preto, že takéto prejavy náklonnosti sú mi proti srsti a preto sa týmto gestám vyhýbala. Neboli mi proti srsti. Niekedy som mal chuť žobroniť o ne. Ale bál som sa. Ako Slizolinčan som mal odvahy dosť, ale stával sa zo mňa úplný zbabelec, keď som jej mal pozrieť do očí.

„Prosím?“ s úsmevom sa naňho otočila.

„Nepomotaj mu hlavu ešte viac, ako ju má,“ žmurkol na ňu.

Nevidel som sa, ale na isto som vedel, že som zružovel. Moja pleť bola bledá a výrazne som sa červenať nedokázal, ale aj tak si to všetci všimli a rozosmiali sa. Ani som sa na ňu neodvážil pozrieť, kým sa veselo nepredniesla.

„Čo si to o mne myslíš, drahý? Motať hlavu? Ja? Chalanovi? Nie som predsa taká koketka ako tu naša rozkošná Pansy. Kto si myslí niečo iné, ruku hore!“

Zaťal som ruku v päsť, aby som ju nezdvihol nad hlavu. Bol by som jediný. Všetci vedeli, že je úžasná, vtipná, milá, inteligentná, s ďalšou hŕbou vlastností, ktoré chýbali ostatným dievčatám od nás z fakulty, ale nikto nemienil zničiť jej nevinnosť. Bolo to akoby nepísané pravidlo medzi mužským osadenstvom Rokfortu.

Daphne Greengrassovej sa nesmel nikto dotknúť. Bohužiaľ, iba ona mala právo rozhodnúť, kto ochutná jej pery.

[ » na začiatok « ]