Kapitola:
Pridaná: 8.4.2011, 17:14:54
Čítaná: 2974×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: ...
Stručný dej: "Nevedela som, že to tak bude bolieť. Inak by som si našla iný spôsob, ako zomrieť. No vrátiť sa to nedalo." Smrť predsa len vyrieši problémy.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Smrť 2 » Medzi 3 » Život

A na koniec...

Zobudila som sa. Bolo to drsné, ale také krásne. Viečka som pomaly dvíhala hore, a pozrela sa, kde som, a čo sa vlastne deje.

„Žije!“ počula som ženský krik.

Pošúchala som si oči, a pozrela sa dokorán.

Bola som v tom tele, na ktoré som sa ako "smrtka" pozerala, a snažila sa ho oživiť. Bola som v tej miestnosti. V tom meste. V tom svete. A živá.

„Čo?“ pomaly som povedala.

„Och, vy ste živá,“ povedala tá žena, ktorá kričala. Bola to sestrička, bezpochyby, no nechcelo sa mi rozmýšľať o tom, ako vyzerá, tak som zrak odtrhla od nej, a pozerala sa von oknom.

„Vy ste živá..,“ zopakovala sestrička.

„Áno, nevidíte?“ ohriakla som ju, až som sa zľakla, aká som drsná.

„Dobre, vidím. Musím zavolať pána Gronona!“ tešila sa, a hneď bežala k dverám.

„Počkajte!“ zastavila som ju rýchlo. „Nepovedzte mu to.“

„Ale... Ale prečo?“ spýtala sa pomaly, a chytila kľučku.

„Prosím.“ Nevedela som, ako jej to odôvodniť. „Alebo to spravím znova. Hm?“

Sestrička kľučku pustila. Vedela, na čo myslím. „Dobre, čo chcete?“

„Nepovedzte mu to,“ povedala som. „A pozorne ma počúvajte.“

„Dobre,“ prikývla žena, a sadla si ku mne.

„Nechcem, aby to nevedel nikto. Ja odídem. Nenápadne. Keď sa vás bude pýtať pán Gronon, povedzte mu že..,“ preglgla som, „že ste šli na záchod. A že keď ste prišli, nevideli ste ma už, dobre? Čo vy na to...“

„Dobre,“ pomaly súhlasila žena.

„Ja odídem,“ zopakovala som. „A vy sa ma nepýtajte kde, dobre? Povedzte pánu Grononovi, že ste tu našli len tento lístok.“

Zobrala som akýsi zdrap papiera, a perom, čo bolo na stolíku napísala: Nehľadajte ma, inak to spravím znova. Zabijem sa. Nesnažte sa ma teda hľadať!

„Dobre? A teraz dajte mi tie hadičky dole, a idem.“

Sestrička mi ich začala vyťahovať, no opatrne, a pomaly. Veľmi ma to nebolelo.

Začula som akýsi buchot. Asi zavretie dverí, a aute. Len niekto prišiel, nie je to dôležité.

„Och nie, prišiel pán Gronon!“ povedala sestrička, a hadičky vyťahovala rýchlejšie, a keď prácu dokončila, náhle sa postavila.

Zacítila som bolesť asi tam, kde bol žalúdok, no potlačila som to, a otvorila okno.

„Teda idem.“

Sestrička sa na mňa zahľadela, ako na vraha. „Vy chcete skočiť?“

„Nie,“ zasmiala som sa. „Zídem dolu. Keby som šla schodmi, stretla by som pána Gordona, nie?“

„Ach,“ vydýchla si žena. „Bežte.“

Rýchlo som prehodila obidve nohy von, a zakývala žene. „Dovidenia.“ Držala som sa pevne rímsy, a začala trocha zabáčať doľava. Až som sa rímsy musela pustiť. No dobre.

Potom som uvidela akýsi malý rebrík. Moju jedinú šancu.

Začala som po ňom postupovať dole. Trvalo to dlho, kým som sa dotkla zemi, no potom som si vydýchla.

Pred domom, na ceste bola čierne, dlhé auto. Limuzína.

Otvorila som predné dvere.

„Pane?“ zahľadela som sa na muža, ktorý bol za volantom.

„Z Gordonom sme blízky. Mohli by ste ma niekde odviezť?“

U nás bolo zvykom, že šoféri veľa nehovoria. Iba prikyvujú, alebo povedia pár slov.

A aj tentoraz prikývol, ani sa veľa nepýtal. Konečne som tento zvyk mala rada. Veľmi rada.

Nasadla som do auta. Bolo prenádherné, no neobdivovala som jeho krásu. Veď načo.

„Preš z mesta. Ľavý východ. A potom vám ukážem.“

Šofér poslúchol, a vyrazil.

Cestou som spoza okna pozorovala budovy.

Potom sa budovy stratili, a nahradili ich polia. Prázdne polia.

„Hm?“ hlasno povedal vodič.

„Rovno. A naľavo uvidíte modrý, osamelý dom.“

Bolo to blízko, asi kilometer, možno dva od mesta. Keď tetin dom uvidel vodič, rýchlo zastal, až ma myklo.

„Tu?“

„Áno, ďakujem, pozdravte pána Gordona, a povedzte mu, že môj odkaz beriem vážne,“ povedala som, a myklo mi kútikmi úst.

Vyšla som z auta, a silno zavrela dvere.

O pár rokov...

Pamätám si na minulosť.

Gordon vtedy poslúchol, nehľadal ma. A tetin dom nechali na pokoji. Mohla som tam žiť, a živá. Nie mŕtva.

Bolo to dobré. Žila som síce sama, no bolo mi dobre. Financie mi zabezpečovala úradníčka, ktorá ku mne vždy chodievala.

A pamätám si aj na to, keď prišiel ten pútnik.

Mala som už dvadsať osem rokov. To som bola už stará.

Bol to krásny chlapec. Mal modré oči.

Pýtal sa ma, kde je najbližšie mesto, a povedal mi, že prišiel z voľákej púšti, a je rád, že ma stretol. Takmer som od ľaku padla.

Nechcela som mu povedať kde je mesto, tak som mu povedala, že neviem.

Preto u mňa trochu dní zostal, a lepšie sme sa zoznámili.

Potom odišiel, ale vrátil sa, cha chá!

Poslala som ho opačným smerom, takže samozrejme, žiadne mesto nenašiel, len pole. A bol taký milý, že sa vrátil.

A po asi roku, sa naša láska, naša super láska vyvinula. Strášne som ho ľúbila. Bolo to veľmi zvláštne puto.

Dnes, keď na to spomínam, mám tridsať dva rokov, a spolu s ním žijem spolu. Vie o všetkom, čo sa stalo, veril mi, a to som veľmi rada.

Žijeme spolu, a šťastne. A nikto nás nehľadá, nik sa o nás nestará. Je to až priveľmi dobré.

Budeme žiť šťastne, až do smrti. Ale tej ozajstnej.

[ » na začiatok « ]