Poviedka:
Pridaná: 1.4.2011, 21:43:49
Čítaná: 4796×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Typ: Fiction
Postavy: Fabien Dussollier, Hermine Schultzová
Stručný dej: Fabien Dussolier je mladý nádejný klavirista, momentálne však trpiaci nočnými morami, ktoré jeho život menia na neznesiteľné peklo. Žiadny z doktorov mu nedokázal pomôcť a dokonca ani určiť príčinu jeho snov. Ako sa však ukáže, ich skutočný pôvod je oveľa hlbší a temnejší, ako by si hocikto dokázal predstaviť...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, horor

Fabien Dussollier bol ničím výnimočný mladík, jedináčik, pochádzajúci z malej dedinky na území Alsaska. Po prusko-francúzskej vojne začiatkom sedemdesiatych rokov 19. storočia táto časť územia pripadla Nemeckej ríši sa Dussollierovci sa presťahovali do Rakúska. Malý Fabien mal vtedy sedem rokov. Tu sa im darilo lepšie ako v Alsasku. Fabienov otec získal dobre platené, úradnícke miesto, vďaka čomu nemali problém vyžiť.

Fabien žil u svojich rodičov až do svojich osemnástych narodenín a nechýbalo mu skutočne nič. Podarilo sa mu bez problémov vyštudovať a po maturite sa rozhodol od rodičov osamostatniť. Síce sa od nich odsťahoval, z Viedne, v ktorej po príchode do Rakúsko žili, neodišiel a v jej okrajovej časti si prenajal neveľký byt. Tu sa aj napriek túžbe rodičov mať zo syna uznávaného právnika začal venovať tomu, čo ho očarilo najviac - hudbe.

Už ako malý sa o hudbu zaujímal, presnejšie sa uňho táto záľuba a hudobné nadanie začalo prejavovať potom, čo ho otec ako 5-ročného chlapca zobral na koncert neznámeho imitátora najznámejších skladieb klavírnych virtuózov. Práve tento muž, súkromný učiteľ klavíra žijúci vo Viedni, dal Fabienovi základy v tomto obore. Tie v ďalšom priebehu svojho života vycibril na vysokú úroveň a už ako šestnásťročný chodil hrávať, napriek nevôli rodičov, na súkromné večierky významných ľudí žijúcich nielen vo Viedni, ale aj v širokom okolí. Nemal však potenciál zaradiť sa medzi tých najväčších klavírnych virtuózov Chopina či Liszta, pretože nikdy neprejavil skutočný talent a nevytvoril množstvo vlastných skladieb, ktoré by sa boli ujali. Napriek tomu mu hranie najznámejších diel spomínaných pánov klavíra zabezpečovalo nasledujúce roky z rúk bohatých organizátorov večierkov spokojných s jeho výkonmi nemalé množstvo peňazí.

„Už zase? Fabien, fakt by si to mal riešiť. Nie je normálne, aby ťa to takto ničilo.“ vážne na Fabiena prehovorila jeho priateľka Hermine Schultzová. Bola to pekná, mladá, modrooká plavovláska, za ktorou sa nejeden muž musel obrátiť s túžobným pohľadom. V očiach sa jej zračili obavy, keď sledovala svojho priateľa, s ktorým boli spolu už niečo vyše roka a u Fabiena bývala ani nie tri mesiace. Fabien žil stále v malom byte a to aj napriek tomu, že na tom bol finančne veľmi dobre. Ako sám zvykol vravievať, nechce zbytočne meniť zaužívané veci. No práve jeho výzor sa za posledných pár týždňov zmenil na nepoznanie. Kedysi čierne, krátke vlasy, boli dlhšie a neupravené mu padali do tmavých očí, pod ktorými mal už takmer neustále ružovkasté kruhy jasne sa vynímajúce na jeho bledej tvári. Po kedysi starostlivo upravovanej briadke už nebolo ani stopy, neholením celej tváre zanikla v hustom strnisku.

„Prosím, len mi nezačni znova vravieť o tom tvojom známom psychiatrovi z Pruska,“ zamrmlal zachrípnuto Fabien, ako to už robil skôr reflexívne, aby obmedzil rozhovor o téme, ktorá sa v poslednom čase stala u nich rutinou.

„Je to psychológ! A navyše by ti určite s tými nočnými morami pomohol!“ nahnevane a nevzdávajúc sa zo seba vysypala Hermine a nespokojne radšej odvrátila zrak k oknu, keď videla, že Fabien ide opäť niečo povedať.

„Psychiater, psychológ, je mi to fuk, za posledných pár mesiacov mám s týmito idiotmi more skúsenosti,“ zvýšeným hlasom, z ktorého priam sálal chlad zareagoval Fabien. Mal už po krk všetkých tých rád množstva uznávaných doktorov z celého Rakúska a Uhorska, ktorý sa snažili vyriešiť jeho problémy, no neúspešne.

Čo vlastne predchádzalo súčasným udalostiam? Fabien sa po vyštudovaní živil prostredníctvom klavírnych koncertov na súkromných večierkov, oslavách, či dokonca karoch, poprípade dokonca dával hodiny klavíra. Táto profesia mu celých osem rokov vynášala skutočne bohaté zárobky. Na koncertoch však nezískaval len tučné finančné odmeny, ale aj neobyčajnú náklonnosť hostiteliek. Takto stretol pred rokom aj svoju lásku Hermine. Jej otec, vážený muž vlastniaci veľkú továreň na výrobu topánok, ktorý si ho v minulosti neraz volával na pracovné stretnutia so spolupracovníkmi s cieľom ponúknuť hosťom okrem vážnych, obchodných tém aj niečo rozveseľujúce, si ho raz ako obyčajne zavolal k sebe a ponúkol mu menšiu prácu súkromného učiteľa klavíry pre svoju očarujúcu dcéru. Hermine bola síce od Fabiena o sedem rokov mladšia a obletovaná množstvom nápadníkov, Fabienov mužský šarm a hudobné nadanie spôsobili, že sa mladá dievčina do svojho súkromného učiteľa klavíra okamžite zaľúbila.

Fabien mal v minulosti niekoľko románikov a vzťah s mladou dcérou bohatého podnikateľa nepovažoval spočiatku za nič iné. Postupom času si však začal čoraz lepšie uvedomovať, že vzťah s Hermine mu nepriniesol len pravidelné potešenie v posteli s jednou z najkrajších žien, aké žili v tom čase vo Viedni, ale aj pravidelný finančný príjem z vrecka dobrosrdečného, potenciálneho svokra, ktorý vzhľadom na to, že bol vdovcom, keďže manželka mu zomrela pri pôrode Hermine, urobil pre svoju jedinú dcéru všetko, čo jej videl na očiach a financovanie dcérinho nápadníka patrilo medzi jeho rodičovské povinnosti.

Fabienov život sa vyvíjal úžasne. Mal krásnu milenku, pravidelný zdroj financií vďaka jej bohatému a dobrosrdečnému otcovi a oveľa viac ponúk na koncertovanie, ktoré navyše boli ešte oveľa lákavejšie, ako v minulosti. Pokiaľ mal v predchádzajúcich rokoch finančné problémy len zriedka, dnes už sa v peniazoch priam topil. Prišlo však niečo, čo mu doslova nedalo spávať. Začali ho trápiť nočné mory. Presnejšie, išlo len o jeden, stále sa vracajúci sen, kvôli ktorému sa Fabien priam bál líhať si večer do postele. Výbuchy, zvuky streľby, svištiace guľky, výkriky vojakov skrývajúcich sa v zákopoch, telá mužov statočne bojujúcich padali v zákopoch padali bez známok života, mŕtve, padali ako neisto stojace stromy potom, čo ich zasiahol blesk. No odrazu všetko prestalo. Zvuky výbuchov, streľby, krik, všetko stíchlo. Fabien odrazu stál v centre tej hrôzy a na smrť vystrašený sledoval, ako vojaci, pred pár sekundami ešte bojujúci medzi sebou na život a na smrť, nosia svojich mŕtvych priateľov k jeho nohám, v očiach vidno výčitky, na zašpinených tvárach sa ich pot mieša zo slzami... Fabien sa zo spánku budil vždy roztrasený, bledý a jeho periny a oblečenie, v ktorom spával, boli prepotené.

Spočiatku si myslel, že tieto nočné mory sú len chvíľkovou odozvou toho, že spávať chodil kvôli dlhším koncertom často až neskoro v noci. Keď sa však presne tá istá nočná mora opakovala takmer každú noc už pár týždňov, Fabien sa rozhodol navštíviť miestneho doktora Richarda Königa, mimochodom dobrého priateľa z detstva. Ten však, akokoľvek sa snažiac, nezistil príčinu nočných môr, ktoré sprevádzali Fabienovi spánok. Odporučil mu však svojho známeho, psychológa, ktorý za svoju kariéru liečil už nejeden podobný prípad. Fabien presedel v jeho súkromnej kancelárií hodiny, no jediné, čo mu psychológ s určitosťou dokázal povedať bolo to, že netuší, čo spôsobuje jeho problém.

Takto Fabien navštívil ešte šiestich rôznych špecialistov v Rakúsku a Uhorsku, no ani jeden z nich, nech využíval akékoľvek možné, osvedčené i úplne nové metódy liečby, neuspel. Nakoniec Fabien zrušil všetky plánované koncerty a dokonca prestal chodiť na verejnosť. Celé dni bol zavretý vo svojom malom byte a jediným spojením s okolitým svetom boli návštevy jeho milovanej Hermine, ktorá ho však svojimi pokusmi poslať ho za ďalšími doktormi neraz privádzala do stavu blízkemu zúrivosti.

„Ale tento nie je ako ostatní, je to jeden z najznámejších priekopníkov v oblasti psychológie a...“ nevzdávala sa Hermine, no nedokončila vetu, pretože ju prerušil nahnevaný hlas Fabiena, v ktorom vzkypela zlosť.

„Je to len ďalší skurvený šarlatán, ktorý mi aj tak hovno pomôže!“ zreval, vyskočil z kresla a prešiel k protiľahlej stene krémovej farby. Z celej sily do nej udrel päsťou, až časť odlupujúcej sa omietky tento nápor nevydržalo a zosypala sa na drevenú podlahu. Chvíľu zhlboka dýchal, aby premohol hnev, ktorý neudržal na uzde. Keď už si bol istý, že ďalší záchvat zúrivosti nepríde, pomaly sa obrátil a uprel pohľad na Hermine. V očiach mala slzy. Po chrbte mu prešli nepríjemné zimomriavky. Uvedomil si, že to prehnal.

„Tak to urob... aspoň kvôli mne,“ zašepkala Hermine a utrela si líca, po ktorých jej začali stekať slzy, do rukáva šiat, v ktorých by bola pre Fabiena nebyť týchto problémov neodolateľná.

„Dobre, pre teba to urobím. Pôjdem za tým... doktorom,“ súhlasil napokon, pomaly k nej prikročil a privinul si ju na hruď.

Na druhý deň ráno už čakal veľký, hnedý koč ťahaný štyrmi koňmi rovnakej farby na ceste pred, niekoľkoposchodovou budovou, v ktorej Fabien žil. Hermine si už pred ich spoločným rozhovorom bola taká istá tým, že sa jej svojho milého podarí presvedčiť, že si odvoz dopredu vybavila u otca, ktorý s radosťou zaplatil ten najdrahší koč, aký sa v tej chvíli núkal k dispozícií. Začiatkom marca bola stále tuhá zima a popri ceste stáli nahromadené kopce snehu odhrabaného z ciest, ktorých vzhľad bol však stále na míle vzdialený tomu z dôb, kedy slnko prialo Viedni viac. Napriek týmto nie práve najpriaznivejším podmienkam na dlhú cestu až k severným rakúsko-pruským hraniciam si už o pár minút Fabien s Hermine sadali do koča. Okrem nich nešiel na žiadosť Fabiena nikto iný a tak jedinou osobou, ktorá bola okrem nich súčasťou koča, bol len kočiš.

Cestovali celý deň len s občasnými krátkymi prestávkami. Mali v pláne dostať sa čo najrýchlejšie až do Mníchova a preto boli rozhodnutý ísť aj napriek základným bezpečnostným opatreniam aj v noci. Večer, keď sa blížili k hraniciam, však začalo husto snežiť a i napriek Fabienovej prvotnej nevôli ho nakoniec Hermine aj s prispením vážnych slov kočiša o možných nebezpečenstvách číhajúcich na nich v noci a navyše v takomto počasí, presvedčila, aby prenocovali v hostinci v malom mestečku blízko hraníc.

O pár minút už boli Fabien a Hermine sami, keďže kočiš zostal spať v koči, v malej, slabo zariadenej izbe. Nachádzala sa tu len stará, pri každom pohybe na nej vŕzgajúca, manželská posteľ a drevený šatník, pri ktorom stačilo človeku jedno krátke obzretie na to, aby si o jeho veku urobil, väčšinou v spojitosti s časmi Napoleona, svoj názor.

„Asi sme aj my mali zostať spať dolu,“ zamrmlal nespokojne Fabien a posadil sa na posteľ, ktorá dala svoju nespokojnosť na známosť hlučným zavŕzganím.

„Jednu noc už nejako prežijeme,“ dobromyseľne zareagovala na jeho sťažnosti Hermine a ľahla si na druhú polovicu postele.

Fabien chvíľu ešte sedel a pozeral do prázdna. Nechcelo sa mu spať, no nie preto, že by nebol unavený, ale preto, aby sa mu opäť nesníval sen, ktorý ho tak dlho trápi. Za chrbtom začul pravidelné nádychy a výdychy, neklamný znak toho, že Hermine zaspala. Pomaly a opatrne, aby posteľ nevŕzgala viac, ako to bolo potrebný si ľahol a vystrel nohy. Mal približne len 180 centimetrov, no napriek tomu pocítil, ako mu päty narazili na hranu postele. Privrel oči, no potom ich znovu otvoril. Bol rozhodnutý nezaspať, no únava ho čoraz viac premáhala a chvíľky, kedy mal zatvorené oči boli čoraz dlhšie.

Stál pri známom strome a zblízka pozeral na utekajúcich a strieľajúcich vojakov. Vo výkrikoch sa snažil rozoznávať slová, no kvôli hlasnému strieľaniu a výbuchom to nedokázal. Pomaly sa začal uvedomovať, čo sa deje. Toľkokrát videl túto hrôzy, začínal chápať, že to, čo vidí, nie je skutočné. Chcel sa prebudiť čím skôr, ešte predtým, než sa začne to najhoršie, to, čoho sa tak obával. Odrazu sa však všetko zastavilo, zbrane začali padať vojakom z rúk, tí na ne brali padlých priateľov a začali ho nosiť na kopu pred neho. V očiach sa im leskli slzy.

Fabien sa strhol a posadil sa na posteli tak rýchlo, až posteľ hlasno zavŕzgala. Okamžite pozrel na Hermine, aby sa uistil, že sa nezobudila, no keď videl, že ďalej tvrdo spí, utrel si tričkom pot z tváre. Pomaly, snažiac sa neurobiť hluk, zošuchol nohami na drevenú podlahu a vstal. Obul si topánky, ktoré nechal položené hneď pri posteli, z otvorenej skrine vzal svoj kabát a po špičkách prešiel k dverám a cez ne vyšiel na dlhú chodbu. Nemal chuť opäť zaspať a opäť sa dostať do nepríjemnej nočnej mori, preto sa rozhodol vyjsť si na čerstvý vzduch. Pred hostincom zastal pri koči, v ktorom prišli. Bolo síce ešte šero, no začínalo sa rozvidnievať a aj hodinu na kostolnej veži ukazovali pol šiestej. Najradšej by už odišiel, no Hermine mal natoľko rád, že jej nechcel kaziť spánok. Preto sa len oprel o bok koča a z vrecka kabátu vytiahol podlhovastú, kovovú škatuľku, z ktorej vybral jednu ručne balenú cigarety, koniec si vložil do úst a pevne stisol perami, aby mu cigarety nevypadla, následne si z toho istého vrecka kabátu vytiahol aj zápalky, ktorými si cigaretu pripálil. Spokojne vydýchol, oprel si hlavu o koč a privrel oči.

Vtom však ticho prerušil výkrik ozývajúci sa okolím a následné volanie o pomoc. Fabien prudko otvoril opäť oči, zahodil cigaretu do snehu a rozbehol sa smerom k rieke, odkiaľ sa krik ozýval.

„Pomoc,“ začul tlmený, ženský hlas, keď dobehol k strmému brehu rieky, ktorá napriek zime nebola na hladinu zamrznutá.

Fabien sa rozhliadol a zbadal ženu ležiac na zľadovatenom brehu, ktorá sa neskĺzla do mrazivej vody len vďaka tomu, že sa stihla rukou zachytiť o konár stromu prehýnajúceho sa nad riekou. Normálny človek by pravdepodobne nemal v takejto situácií väčšie problémy s vytiahnutím sa vyššie a zachránením sa. Žena však mala zvláštne vypuklé brucho a nebolo pochýb, že je tehotná.

Fabien neváhal a prebehol ďalších pár metrov, až sa ocitol priamo nad ženou. Stačil si ju zbežne prezrieť - bola to asi tridsaťročná žena, ktorej črty tváre neboli ničím zvláštne. Hnedé vlasy mala učesané do vznešene vyzerajúceho účesu, ktorý by Fabien i ktokoľvek iný len ťažko opisoval. Pomaly sa zviezol na zem a opatrne sa po nie až tak veľkom, no poriadne strmom konci začal spúšťať k žene.

„Podajte mi ruku!“ zakričal a vystrel svoju ľavú ruku smerom k žene, pričom pravou pevne objal kmeň stromu, ktorého konár bol doteraz jedinou ženinou záchranou. Žena s námahou vystrela ruku smerom k Fabienovi, ktorý ju oblapil okolo zápästia a všetku silu vložil do toho, aby sa vytiahol na vrchol kopca, čo sa mu napokon podarilo. Chvíľu nehybne ležal v snehu, podobne ako žena sťažka dýchajúc.

„Ďa... ďakujem,“ začul tichý hlas vedľa seba.

Lakťami sa podoprel zeme, pomaly sa postavil a následne pomohol vstať aj žene. Miesto slovnej reakcie vykrivil pery do úsmevu práve vo chvíli, keď k nim dobehol muž, asi päťdesiatnik, s dlhými fúzami pod nosom a krátkymi, takmer žiadnymi vlasmi na hlave.

„Klara, zlatko, čo sa to tu deje?“ spýtal sa jej. Pravdepodobne rovnako ako Fabien počul ženin výkrik a ponáhľal sa jej na pomoc. Teraz sa však zamračene díval na Fabiena, zjavne zle chápajúc celú situáciu.

„Ach, drahý, tento pán ma... zachránil... vracala som sa z... a pošmykla som sa...“ roztrasene rýchlo referovala žena. Mužov výraz v tvári sa okamžite zmenil, bolo na ňom vidieť, že je mu trápne z toho, ako podozrieval Fabiena z toho, čo zapríčinilo ženin výkrik.

„Ech... prepáčte, ja... ďakujem vám, veľmi pekne vám ďakujem...,“ začal ďakovať muž, až sa mu fúziská začali triasť, Fabien ho však prerušil.

„To nestojí za reč, jednoducho som počul volanie o pomoc vašej...“

„... manželky,“ dokončil zaňho muž a zoširoka sa usmial na ženu. Pomaly vykročili smerom k ceste.

„... áno, manželky a tak som sem okamžite bežal a... ostatné už viete,“ dokončil svoju verziu príbehu Fabien a opäť sa pousmial.

„Pokiaľ budete niečo potrebovať, môžete za mnou pokojne prísť, bývam v tom veľkom dome krémovej farby na druhej strane cesty, skutočne som vaším dlžníkom, keby nebolo vás, moja žena a nenarodené dieťa by...“ nedokončil vetu. So zjavnou pýchou sa na okamih zahľadel na ženino brucho.

„Ďakujem vám, určite si vašu ochotu cením, ale žijem vo Viedni, cez toto mesto len prechádzame, ideme do Mníchova k... vlastne to je jedno. Ja už teda radšej pôjdem, priateľka by sa mohla vystrašiť, keby sa zobudí a nenájde ma pri nej,“ vysypal zo seba Fabien.

Vôbec sa necítil ako nejaký hrdina z knihy, ktorý zachránil ľudský život, proste len spravil to, čo mu napovedal inštinkt a teraz nechcel, aby mu nejaký ľudia rozprávali frázy o tom, ako sú mu do smrti zaviazaný a pomôžu mu so všetkým, čo bude potrebovať.

Aha, no ešte raz ďakujem a skutočne, pokiaľ by ste aj tak niekedy v budúcnosti prechádzali tadiaľto, neváhajte a príďte k nám,“ ešte raz sa poďakoval muž, oblapil svojou mohutnou rukou manželku nežne okolo pliec a spolu sa vybrali preč.

Fabien sa o tomto zážitku Hermine nezdôveril, keď prišiel do hostinca a zistil, že už nespí, vyhovoril sa na to, že bol jednoducho fajčiť cigaretu.

Do Mníchova dorazili popoludní. Fabien sa s Hermine pobral za jej známym, psychológom, u ktorého strávili štyri dni. Psychológ sa síce snažil, robil Fabienovi rôzne testy, no po štyroch dňoch sa dočkal Fabien od neho len správy, že skutočne netuší, prečo sa uňho nočné mory vyskytujú. Po tomto zážitku sa Fabien úplne uzavrel do seba, po príchode späť do Viedni sa zatvoril vo svojom byte a vôbec z neho nevychádzal, len sedel, pozeral sa z okna, občas si zajedol niečo, čo kúpila Hermine a každé ráno sa zobúdzal spotený po dobre známom sne.

V jeden deň približne o mesiac od cesty do Mníchova išla Hermine opäť kúpiť nejaké potraviny do neďalekého malého obchodu. Keď sa vrátila do bytu, naskytol sa jej hrozný pohľad. Fabien opakujúce sa nočné mory psychicky nezvládol a priamo v byte sa obesil.

Presne v ten istý deň, 20. apríla, žena, ktorú Fabien zachránil, porodila dieťa. Klara a Alois Hitlerovci dali svojmu synovi meno Adolf.

--------------------------------------------------------

Poviedka bola inšpirovaná príbehmi z amerického seriálu Beyond Belief: Fact or Fiction, u nás známeho predovšetkým pod českým názvom Véřte nevěřte.

[ » na začiatok « ]