Poviedka:
Pridaná: 30.3.2011, 19:19:39
Čítaná: 3138×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Typ: Fiction
Postavy: anjel
Stručný dej: Zobrala som anjelovi krídla.

Literárna forma: próza
Žáner: tragédia

Venované Marike Scrooge,

ktorá vždy pekne komentuje moje poviedky,

a je proste super. Takže... Ďakujém!

Táto poviedka je jednorázovka, poprípade pridám druhú časť.

Je to taká, eh, sprostosť čo ma napadla.

A pôvodne to bolo dlhšie, no ja som to kvôli vám skrátila, hm...

______________________________________________________

Sedela som na tvrdom povrchu skaly.

Bolo krásne.. Svietilo na mňa slnko, a poďalej bolo more. Počula som, ako vlny tíško udierajú o piesok. Niekedy ma po tvári pohladil teplý vietor, a rozstrapatili mi vlasy. Nenútila som si ich napraviť, len som ich nechala lietať, nech si robia čo chcú... Nech sú voľné, nech lietajú ako v nebi.

Pomaly prišli svetlé oblaky. Bolelo ma celé telo, tak som vstala, a napravila si chrbát. Ešte stále som mala pred zrakom more. Keď sa otočím, budem sa pozerať na dom. A more bude za mnou. Ale nechcela som. Chcela som byť tak, ako som. Chcela som vidieť more, nechcela som sa vrátiť do reality.

Pootočila som sa len trocha, no stále som mala v zraku more. Pomaly som začala klesať zo skaly. Bola naozaj vysoká, kým som sa dostala na pieskovú pláž. Už dávno sa tu ľudia kúpali, dnes je tu prázdne, tiché miesto.

Teraz som mala more pred sebou. Dokonale som videla každú plnku, každú kvapku. No v diaľke sa voda strácala...

Prišla som k nemu bližšie, nastrčila ruku dopredu, a sadla si. Keď som pocítila príjemnú teplotu vody, namočila som ju hlbšie, no neskôr som ju vytiahla.

Slnko svietilo a hrialo ešte viac. Kvôli rozpusteným vlasom na tričku sa mi potilo z krku, tak som si z vrecka vytiahla rozpadajúcu sa šedú gumičku, a zviazala si vlasy. Vrkoče som nemala rada, no teraz mi bolo naozaj horúce.

Objala som si kolená rukami, a zavrela oči. Znova som počula more, malý vietor, ktorý sa prediera pomedzi konáre stromov, a občas štebotanie vtákov. Bol to krásny zvuk prírody.

Ale musela som sa vrátiť do reality. Do domu. Domov. Ale teraz som našla úkryt pred ňou, pred realitou, a krásne miesto, kde môžem zostať. No nie navždy. Čím dlhšie tu budem, tým viac mi to ublíži. Tým menej sa budem chcieť vrátiť.

Otvorila som oči.

Všetko bolo rovnaké, ako predtým. Aspoň sa mi to tak zdalo. Pomaly som vstala, a oprášila piesok z nohavíc. Konečne, bez psychickej prípravy som sa otočila. More som už nevidela. Ušla som zo sna... Videla som len skalu, a na nej čiastočne aj môj dom. Náš.

No stála som. Nechcela som sa pohnúť dopredu. Aj keď som bola zo sna preč, nechcela som byť ešte viac v realite.

Niekto ma lákal znova sa otočiť späť k moru. Späť k úkrytu z reality. Bol to vnútorný hlas, alebo to naozaj niekto hovoril? Nevedela som sa rozhodnúť, bolo to také ťažké... Žiť v ťažkej a zvláštnej realite, alebo v krásnom sne, ktorý bude naozaj krásny?

Znova som sa začala otáčať, k moru.

Uvidela som zvláštneho tvora. Vedela som že je to anjel. Nebol až taký biely, no mal biele, krásne krídla. A natiahol ruku ku mne. Viem čo mi núkal. Slobodu. Ujsť od reality, navždy. Navždy.

Ale potom by som stratila moju lásku, ktorú ľúbim. Ktorú som vždy ľúbila, a budem chcieť ľúbiť. No toto bola ponuka.

Áno, alebo nie. Je to ľahké.

Nechcela som sa pozrieť späť na dom. Nemo som sa pozerala len na anjela. Len na neho. Ponúkal mi cestu do krásneho sna. Ale čo by bolo s ním?

„Musím ho zobrať so mnou,“ tíško som mu povedala, ani som si nebola istá či to počul.

Čo som to vlastne robila? Rozprávala sa z anjelom... Vymysleným anjelom. No aj tak som v tom chcela pokračovať.

„Nie,“ zdalo sa mi že povedal, no ústami nepohol.

„Prosím... Ja, musím..,“ požiadala som ho, no vôbec som sa nepohla.

Ruku odtiahol. Pozrel sa za mňa na dom.

„Choď,“ povedal ešte tichšie ako ja. „Ale nikomu nepovedz o našom sne.“

Chvíľu som len stála, keď som sa otočila, a rýchlo sa rozbehla k domu. Ktovie, či bol ten anjel naozaj ešte za mnou.

Prišla som k svojej láske, nič som mu nepovedala, len zobrala za ruku, a ťahala ho von.

„Čo..?“ namietal, no ja som ho nepočúvala, no keď už na mňa kričal a zastal, niečo som musela povedať.

„Psst. Poď, čaká ťa tam prekvapenie. Poď.“

Potom povolil, a kráčal za mnou. Zišli sme dole po skale, na pieskovú pláž, k moru, no anjel tam nebol.

„Nie!“ zakričala som, a klesla na zem. Rozvzlykala som sa. Nie, to nie je možné! Prečo práve ja? Prečo mne?

„Čo sa deje?“ naklonil sa ku mne vysnívaný. Zúfalo mi chcel pomôcť. No nemal ako.

Plakala som ešte viac. Ako som tomu mohla veriť?

Zdvihol mi hlavu a utrel mi slzy. Jemne ma chytil, a pobozkal ma. Bolo to úžasné... Ako sen.

„Musíme sa vrátiť.“

Buď budeme vo sne, alebo v realite. Nesmieme zostať medzi tým...

„Ale prečo? A čo si mi vlastne chcela ukázať...“

Postavila som sa, a pozrela sa na dom. „Nie..," povedala som takmer pre seba. Chytila som ho za ruku, a spolu s ním sa otočila. Ten anjel tam už bol. Z vystretou rukou!

Nechcela som ju ešte prijmuť, čakala som, kým to spraví on.

„Chyť sa.“

Viem že premýšľal. Že tu by bol život normálny. Že vo sne by mu bolo síce krásne, ale nemôže žiť len tak v nebi. Všetci si budú myslieť že zomreli. Nebudú vedieť že sú len vo sne, a že možno že tam len na chvíľu prišli, a že o chvíľu sa vrátia... Že je to len sen. Nie je to ozajstné.

A viem, že chcel, aby som bola spokojná. Chcel, aby som nebola smutná. Ľúbil ma, a chcel mňa.

Načiahol ruku. Nemal na výber. Ak nepôjde on, pôjdem iba ja. Buď ja, alebo obaja. Spravila som to isté čo on.

Anjel čosi spravil, zrejme vyletel hore. Vedela som, že on sa bude báť, no nesmie sa pustiť! Teraz...

No stalo sa to najhoršie, čo mohlo. Naozaj sa pustil. Nesmela som ho tam nechať. Nesmela som ísť preč z reality, keď on so mnou nešiel. Pustila som sa teda aj ja.

Uviazli sme medzi snom a realitou. Už sa nevrátime...

„Ľúbim ťa,“ potichu som mu povedala do ucha.

Obom nám tiekli po tvári slzy.

Boli sme tak blízko snom, a tak blízko realite... Nikto nebude vedieť že sme tu. Nikto nás tu nebude hľadať. Nikto. Bála som sa, že tam zostanem. Ale hlavne s ním...

Čo bude teraz? Kde teraz budeme? Čo budeme robiť. Prečo to on spravil. Prečo som to ja spravila. Asi preto, že ja nedokážem žiť bez neho. Že on nedokáže žiť bezo mňa. Že musíme žiť spolu...

Teraz som ho pobozkala ja.

Nič som nevedela, iba to, že ak ešte niekde pôjdem, tak iba s ním. Neľutujem to, že som pustila anjela. Ja budem v krásnom sne, a môj milovaný bude trpieť medzi snom a realitou? Nebude pri mne? Nie, to nemôže byť.

Rozmýšľala som, prečo som vôbec chcela ísť do sna. Keby som nebežala pre neho, do domu, a spolu s ním nechytila anjela, nič by sa nestalo. Nič hrozné by sa nestalo. Boli by sme spolu v hroznej, zlej realite, ale boli by sme spolu. Síce sme spolu aj teraz, ale... Tu žiť nemôžeme. Tu spolu dožijeme, tu spolu zomrieme.

„Bojím sa..,“ povedala som mu, a schúlila sa do klbka, lebo mi bola zima. Vedela som, že ani on na tom nie je lepšie.

„Viem, ale...“ Zastavil sa. Nemal čo dodať, vedela som to. Ale musíme byť silní a vydržať.

„Som s tebou," dodala som, ani som nevedela prečo. Chcela som mu to povedať, že bez neho by som tu nevydržala. „Ty vieš prečo som sa pustila aj ja. Ale ja neviem prečo si sa pustil ty.“

„Lebo..,“ hľadal správne slová. „Neviem, nemohol by som žiť vo sne. Ale nechcel som, aby to dopadlo takto. Nevedel som. Nechcel som...“

„Viem, všetko viem. A odpúšťam ti.“

Bol ticho, no nepozrel sa mi ani do očí. Chápala som ho, bol z toho zarmútený, len kvôli nemu sme tu, no je to aj kvôli mne. A vedel to, no myslel si niečo iné.

Zavrela som oči, a padla do spánku. Ponorila som sa do svojho sna. Nie do nášho. Do môjho. Len môjho.

Raz sa z neho zobudím, ale konečne som nebola v realite. Síce som sa ešte bála, či sa on bude trápiť kvôli tomu ako sme dopadli, ale v sne bolo všetko krásne, takže sa to veľmi nedalo. Nedalo sa na neho myslieť. Na to ako si vyčítal, a bál sa že to všetko zle dopadne. Že všetko zvaľoval na seba.

Nie. Musím sa zobudiť, a byť s ním. Aj on by to pre mňa urobil. Takže aj ja musím. Musím.

Už nechcem krídla ako anjel, nechcem ísť do sna. Je tam všetko príliš ľahké a krásne. Nie.

Dýchal ťažko, no chcel mi niečo povedať.

„Nie, nesmieš zomrieť,“ rýchlo som mu podala. „Bojuj.“

„Mi.. Mi.. Mil.. Milujem ťa,“ ťažko povedal.

„Och,“ tiekol mi prúd sĺz po tvári. „Aj ja teba, miláčik.“

„Zober si krídla, choď do nášho sna. Prosím... Nemysli už na mňa. Staraj sa o.. Naše deti.“

Nespomínala som si už na náš život. Rozmýšľala som len, či zomrie. Veď nesmie! A čo vlastne myslel tým nášho sna? Prečo na neho nemám myslieť..

Posledný krát vydýchol, no stihla som ho posledný krát pobozkať. Keď zavrel oči, neprestala som. Musí odísť z našou láskou. Musí zomrieť so mnou.

Keď som odtiahla pery od tých jeho, a zdvihla hlavu, plakala som ešte viac. Ako mi to mohol spraviť? Ako mohol zomrieť... A opustiť ma? Mňa.

Oprela som si hlavu o koleno, no slzy mi neprestali. Už ma nikdy nepobozká. Už nikdy nebude odo mňa počuť moje milujem ťa. Už nikdy to nebudem počuť ja od neho. Už nikdy.. Ale milovať ho budem na vždy. Viac ako do smrti.

Zobrala som anjelovi krídla. Dala som si ich ja na chrbát. V rukách som niesla telo mojej lásky. S krídlami bolo ľahké ako pierko. Vyletela som hore, do neba.

Anjel musel zostať dole.. Teraz som ja odsúdila jeho.

V nebi, vo sne bude krásne. No raz sa s ním, so živým vrátim do reality, a všetko bude dobre. Veď zomrel iba medzi snom a realitou. A v ozajstnom svete nezomrel. Tam budeme žiť spolu. A šťastnejšie ako vo sne. S našou láskou navždy.

[ » na začiatok « ]