Poviedka:
Pridaná: 17.3.2011, 14:05:32
Čítaná: 4755×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Kinsley Claydenová, Draco Malfoy

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

(Aneb Draco dormiens nunquam titillandus)

Týmto si vlastne robím samej sebe reklamu - použila som postavu z mojej fanfiction Káva, Pigmejskí Chumkáči a Draci, no nebojte sa, neprezrádza to dej, tak si to môžete prečítať tak či tak. Ak vás to zaujme, budem len rada keď nazriete aj do tej kapitolovky :D

Príjemné čítanie~

Sedela som v knižnice a znudene som si podopierala bradu rukou. Druhú ruku som mala zloženú na liste knihy a čakala som, kedy všetko dočítam a budem ju môcť otočiť.

Knižnica bola skoro prázdna - vonku žiarivo svietilo slnko a šantivý letný vietor vytváral ideálne počasie. Sedieť zavretý v hrade by ostal len najväčší truľo. A práve preto som tu trčala. Podvedome som zavrčala a skrivila pery do nespokojnej grimasy.

Teoreticky, mohla som byť vonku pri jazere, snažiť sa upútať obrovskú sépiu, leňošiť pod bukom, provokovať zúrivú vŕbu, ale nie, ja som sa musela trápiť s úlohou z Transfigurácie. To mám za to, že si to nechávam na poslednú chvíľu... Ale aspoň som v tom nebola sama.

Pozrela som sa na plavovlasú, takmer bielu, hlavu, ktorá sa skláňala vedľa mňa. Draco sa opieral o jednu ruku a druhú mál spustenú na stole a vyzeralo to, že... spí?

Nahnevane som sa zamračila a s odutým výrazom som siahla po brku, ktoré som mala odložené na neďalekom pergamene. Tak toto nie. Ja tu makám a on sa takto ulieva? Priblížila k jeho tvári pevne rozhodnutá ho začať štekliť dokým sa nezobudí... prípadne dokým nevypustí dušu.

Keď som mu končekom brka začala prechádzať po líci, nespokojne sa zamrvil a niečo si zahundral popod nos. Spokojne som sa uškrnula a zamierila pierkom pomaly až k jeho uchu. Keď som zľahka prešla po jeho spánku a okraji ucha, prudko otvoril oči a narovnal sa na stoličke (vďaka čomu skoro stratil rovnováhu, ale stihol sa zachytiť).

Zmätene sa obzeral okolo, až mu pohľad padol na mňa.

"Dobré ráno, Šípková Ruženka," uškrnula som sa a pierko som znovu odložila na pergamen. Cítila som, ako ma blesky čo mu sršia z očí pomaly prepaľujú.

"Nespal som," odsekol urazene a napravil si uniformu. "Len som nad tým všetkým hlbšie... rozmýšľal."

Otrávene som prevrátila očami. "Jasné a ja si idem zajtra s ministrom mágie zahrať pľuvadlíky. Spal si. A radšej sa znovu vráťme k tej Transfigurácií, chcem to mať z krku."

Draco urazene a nahnevane krčil obočie. "Draco Malfoy nezaspí uprostred práce. Ale inak veľmi výstižné prirovnanie, ty sa na tie pľuvadlíky s ministrom mágie naozaj nedostaneš."

Uškrnula som sa. Boli sme zase pri tých hádkach. Tieto slovné hry som milovala a vedela som, že aj on.

"Myslíš, že chcem? Keď nebudem spať pri robení si úloh, tak sa možno aj tým ministrom mágie stanem."

Draco si odfrkol. "Nenamýšľaj si. Na to, aby si zvládla byť ministrom mágie nemáš. Na to musíš mať..."

"...bohatú rodinu," dodala som unudeným hlasom, akoby sme túto tému preberali po stý krát. „Ale bohatá rodina namiesto teba úlohy z transfigurácie neurobí, čiže..."

"U Merlina, nezačínaj znovu s tou transfiguráciou! Nespal som!"

"Nieee, vôbec..."

"Nespal som!"

"Veď vravím, že nie..."

"NESPAL SOM!"

Kútikmi úst mi šklbalo a mala som čo robiť, aby som sa nerozosmiala. Zachovaj vážnu tvár, zachovaj vážnu tvár, zachovaj vážnu tvár... "Nespal si," povedala som presvedčivo. "A chrápal ten pigmejský chumkáčik za tebou."

Videla som, ako mu pomaly naskakuje na spánku žila. "Malfoyovci nechrápu," precedil pomedzi stisnuté pery, ktoré tvorili tak tenkú čiarku, že by mu ju závidela aj McGonagallová.

Presladene som sa usmiala, presne tým spôsobom, z ktorého mu vrela krv v žilách. "Samozrejme, že nechrápu. Hlavne nie ty. Ako by si mohol chrápať? Veď si len taký malý, zlatý, sladký, neškodný..."

Sklapla som v polovici vety, lebo ma prekvapila Dracova ruka na mojom čele. Neudrel ma, proste som len zrazu zacítila jeho ruku v polohe, akoby sa mi tvár chystal odtlačiť. "Nedokončuj tú vetu. Varujem ťa. Nedokončuj ju."

"Prečo? Veď len hovorím pravdu... vieš ako nevinne si vyzeral, keď si spal? Jeden by aj zabudol, ako protivný dokážeš byť.."

"TRISTO TROLLOV, NESPAL SOM!"

Už som sa zadržiavaným smiechom triasla. Cítila som, že ho dlho nebudem zvládať v sebe dusiť... čo aj bola pravda. Nahlas som vyprskla smiechom a posunula som hlavu, čiže sa už Dracovi ruka nedotýkala môjho čela. Bol ticho a so zamračeným výrazom sledoval môj záchvat smiechu. Keď som sa prestala smiať, utrela som si slzu smiechu, ktorá sa mi rysovala v kútiku oka.

"Draco, naozaj... prečo si to nechceš priznať? Spal si. A dokonca, kebyže na teba nie som urazená kvôli tomu, že nepracuješ na úlohe z transfigurácie, priznala by som, že si vyzeral dokonca rozkošne. Ale spal si. A keď som ťa začala štekliť, zobudil si sa. Spal si!"

Blondiak si urazene odfrkol a postavil sa zo stoličky. Rýchlo schmatol knihy a jeho pergamen s brkom a otočil sa smerom k východu z knižnice. Prekvapene som sa na neho pozrela.

"Kam ideš?"

"Niekam, kde budem môcť robiť domáce úlohy bez toho, aby som bol obvinený z toho, že spím."

Nedôverčivo som nadvihla obočie. No, naozaj som udrela na citlivú strunku. S povzdychom som sa postavila a podišla som bližšie k nemu. Keď som stála pred ním, zdvihla som hlavu, čiže som sa mu pozerala do očí.

"Madam Pinceová ťa zabije, ak tie knihy vyvlečieš z knižnice. Neblázni."

Draco si odfrkol. „Nedozvie sa to. Okrem iného, nezaspal som! Alebo ti mám pripomenúť elixíry, keď si namiesto lyžičky žaburiny pridala dve?“

Cítila som, ako prudko červeniem. „T-t-to je iné! To sa vôbec nestalo! Takú chybu by som neurobila! A keby..keby aj, tak sa mi určite šmykla ruka!“

Teraz pre zmenu široký úškrn zdobil jeho tvár. „Samozrejme. Ako by slečna Viem-elixíry-najlepšie mohla urobiť chybu. Veď predsa...“

„Dobre, dobre, dobre, chápem!“ prudko som mu skočila do reči a cítila, ako mi rumenec stále viac a viac rozpaľuje tvár. Uhla som pohľadom a potriasla hlavou, nech to vlasy všetko zakryjú. „Nespal si a tá hodina elixírov sa nikdy nestala. A teraz sa vráť na miesto nech dokončíme tú úlohu... obrovskej sépií už určite chýbam.“ Ako som urobila krok v smere k našim stoličkám, potiahla som ho za spodok golieru, aby som sa uistila, že ma nasleduje.

„Jasné, obrovskej sépií... však nemá mozog väčší ako orech, tá by si nevšimla ani keby jej chýbalo jazero.“

„Nežiarli, nesvedčí ti to,“ podpichovačne som sa usmiala. „Okrem iného, mozog menší než orech... V tom prípade by ste si rozumeli.“

Už sme boli pri stole, keď sa zastavil. Prekvapene som sa otočila zistiť, čo sa deje ale jeho tvár bola nečitateľná. S nadvihnutým obočím som mu pozerala do očí.

„Áno?“

„Malfoyovci nežiarlia,“ povedal znovu tým vrčavým, urazeným tónom, ktorý používal vždy, keď som sa ho niečím dotkla. „Len sa nedelíme o to, čo nám patrí.“

Rezignovane som sa zosunula na stoličku. „A odkedy pánovi Malfoyovi patrím?“

„Odkedy som to povedal,“ odsekol so spokojným úškrnom a znovu si sadol aj on. Otvoril jednu z učebníc a znovu sa do nej ponoril.

„Draco?“

„Áno?“

„Nie že znovu zaspíš.“

„Neznášam ťa.“

„Hej, ja viem, aj ja ťa milujem."

[ » na začiatok « ]