Kapitola:
Pridaná: 15.3.2011, 21:24:39
Čítaná: 3463×
Hodnotenie: (počet hlasov: 13)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Alex, Voldemort, Severus Snape, Barty
Stručný dej: Alex je Voldemortova dcéra, ani to mu nestačí na to aby ju miloval?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, tragédia

Kapitola: 1 » Prológ

Ležala som na studenej zemi v otcovom dome, bola som slabá, vysilená bojom, ktorý som aj tak prehrala. Vedela som, že ma zabije, no predsa som sa ešte pokúsila zachrániť si život.

„Ocko,“ zašepkala som, „ocko, prosím, nerob to.“

Bolo to však zbytočné, otec nikdy nepočúva prosby. Z očí mi stieklo zopár sĺz. Moje myšlienky zaleteli k Bartymu a Severusovi. Dvaja ľudia, bez ktorých môj život nemal zmysel, boli teraz ďaleko odo mňa. Pochybujem, že si na mňa vôbec spomenuli, no odpustila som im.

„Buď ticho, dievča,“ prehovoril vysokým hlasom. Bol ku mne otočený chrbtom, cítila som však jeho hnev. Jeho vysokú chudú postavu osvetľoval mesačný svit prenikajúci cez okno, pri ktorom stál.

O nohy sa mi obtrelo niečo suché a teplé. Nagini, tá udavačská zradkyňa, sa kĺzala k svojmu pánovi a potichu pri tom syčala. Celých sedem rokov som jej dôverovala, zverila som sa jej zo všetkým, a ona ma takto predala. Keby som nebola taká slabá, zabila by som ju.

Spomienky na minulosť vo mne vyvolalinečakanú nenávisť. Cítila som, ako sa mi vracajú sily. Pevnejšie som zovrela prútik, rozhodnutá nevzdať sa tak jednoducho. Hoci som vedela, že to nemá zmysel a odporovať Voldemortovi sa nevypláca, nechcela som mu odovzdať svoj život bez akéhokoľvek pokusu o záchranu. A najmä teraz, keď ma spaľovala toľká nenávisť.

„Ocko,“ oslovila som ho, už o niečo hlasnejšie ako predtým.

Mojím telom prenikla pálčivá bolesť, do očí mi vhŕkli slzy. Začula som približujúce sa kroky a nado mnou sa zjavila dôverne známa tvár. Dlhé hnedé vlnité vlasy, veľké hnedé oči, plné zmyselné pery vykrivené v škodoradostnom úškrne – to nemohol byť nik iný ako Nagini. Zacítila som chladný dotyk jej ruky, keď mi brala prútik. Teraz som sa už nemohla brániť.

„Je mi to tak ľúto, Alex,“ pohladila ma po líci, „naozaj som ťa mala rada.“

Miestnosťou sa na chvíľu rozľahol jej zvonivý smiech. Keď utíchol, prehovoril Voldemort.

„Alex,“ vyslovil moje meno a nechal ho doznieť. „Moja dcéra a verná kamarátka Bartyho a Severusa. Asi ťa sklamem, ak ti poviem, že obaja sa pridali ku mne.“

Zhrozene som vyvalila oči. To... to predsa nie je možné. Oni by to nikdy neurobili. Ako je to možné? Veď sme toho toľko prežili. Nemohla som uveriť tomu, že ma všetci, na kom mi záležalo, takto zradili. Najprv Nagini, teraz aj Severus a Barty. Ale prečo? V čom je Voldemort lepší? Ako ich prilákal? Čo im sľúbil? Moc? Slávu?

„Volali ste nás, pane?“ ozval sa vedľa mňa známy hlas. Barty.

„Áno,“ prikývol Voldemort. V jeho hlase zaznievala radosť a víťazstvo. „Ďakujem, že ste prišli. Tuto, s Alex, sa poznáte.“

„Alex!“ začula som Severusov prekvapený hlas. „Čo tu robíš?“

„Pokúšala sa zbaviť svojho milovaného otecka,“ odvetil Voldemort. „No nepodarilo sa jej to. Miesto toho zabijem ja ju!“

Moje telo znova ovládla ostrá bolesť, no nekričala som. Vedela som, že na mňa používa Cruciatus. Nikto mu v tom však nebránil. Všetci sa len nemo prizerali, ako sa zmietam v bolestivých kŕčoch.

„Severus,“ zašepkala som, „Barty, prosím...“

„Ticho!“ zasyčal Voldemort. Podišiel ku mne, chytil ma za vlasy a prudko potiahol. Červené oči sa stretli s mojimi hnedými. Skúmavo si ma prezeral.

„Takto skončila dcéra lorda Voldemorta,“ šepkal. „Tvoji priatelia sa budú prizerať, ako zomieraš, a nič proti tomu nemôžu urobiť.“

Jeho pery sa vykrivili vo víťazoslávnom úškrne. Pustil moje vlasy, vstal a namieril na mňa svoj prútik.

„Posledný odkaz?“ uškŕňal sa, oči mu blčali.

„Môj pane,“ ozval sa Barty, „je to naozaj nutné?“

Voldemort naňho uprel prekvapený pohľad.

„Ale, ale. Barty, nebodaj ti na nej záleží? Načo by ti bola? Uspokojiť sa môžeš aj s inou.“

Barty zahanbene sklopil zrak a Voldemort sa znova zameral na mňa.

„Posledný odkaz?“ zopakoval.

„Ľúbim ťa, ocko,“ zasyčala som v parselčine. Voldemort na mňa chvíľu šokovane hľadel. Ruka s prútikom mu trochu klesla, no vzápätí ju vrátil do pôvodnej polohy.

„Avada Kedavra!“

______________________________________________________________

Tak, moja prvá poviedka. Prológ je trochu kratší, ale dúfam, že sa Vám bude páčiť. Poprosím Vás, aby ste mi do komentov spolu s kritikou napísali aj to, či chcete pokračovanie. Ďakujem veľmi pekne :) Vaša Renny

[ » na začiatok « ]