Fan Fiction obsahuje diela usporiadané podľa dátumu ich odoslania
do databázy. Poviedky sú kreatívnym výtvorom fanúšikov založeným na ich
fantázii. Dejovo alebo postavami nadväzujú na príbeh chlapca, ktorý prežil,
ale aj na mnohé iné, viac či menej známe príbehy.
Pre lepšie hľadanie neváhajte použiť Vyhľadávač poviedok, v ktorom
môžete nájsť príbeh podľa vašich náročných požiadaviek a želaní.
V prípade pridávania, či úpravy poviedok odporúčame najskôr naštudovať
Sprievodcu Fan Fiction.
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: rodičia Remusa Lupina
Stručný dej: Príbeh o tom, aké ťažké je pre rodičov zvládnuť chorobu, zranenie či iné neduhy svojho dieťaťa.
Hľadela som na svojho syna, meravo ležiaceho na postieľke. Nemohla som tomu uveriť. Nemohla som uveriť tomu, že jeho život už nikdy nebude taký, ako predtým. Nemohla som uveriť tomu, že kvôli odvahe môjho manžela bude môj syn do konca života trpieť.
On si to nezaslúžil. Prečo nie ja? Alebo John? Ale prečo Remus? Pretože Greyback veľmi dobre vedel, že tým, že napadne nášho syna, nám ublíži najviac. Pretože jediné, čomu Greyback rozumie, je potešenie z nešťastia iných. A ako mi raz povedal John, v tom, ako urobiť toto nešťastie najväčším, akým sa dá, sa vyzná veľmi dobre. Toto je horšie, akoby ho bol býval zabil. Nech mi akokoľvek trhá srdce, radšej by som svojho malého Remusa videla mŕtveho, ako pohryznutého vlkolakom. Ako bude teraz vyzerať jeho život? Ako ho príjmu ostatní? Ako bude žiť?
John mi povedal, vraj premena na vlkolaka je strašná. Mesiac vonku je takmer v splne. Už len pár dní... Srdce mi stislo ľútosťou a úzkosťou. Ako to bude prebiehať? Bude pri tom veľmi trpieť?
John sa snažil nájsť liek, precestoval polovicu sveta, žiadal o pomoc snáď všetkých, no nikde, ani u Sv. Munga, ani v Amerike mu nevedeli pomôcť.
Unavene som klesla na posteľ. V hlave som si premietala ten strašný okamih. Tú strašnú chvíľu, ktorá nám všetkým trom tak veľmi zmenila život.
„Claire, zlatko, už som doma!“ zavolal John od dverí.
Zletela som dole schodmi tak rýchlo, ako som vedela. Dnes mal mať neobyčajne náročnú úlohu a ja som tŕpla hore v izbe a hľadela na dvor, kedy sa tam objaví.
Keď som ho zbadala, zastala som uprostred schodu a bola som rada, že sa držím zábradlia, pretože inak by som asi spadla.
Môj manžel bol celý od krvi, habit mal roztrhaný a vyzeral, akoby ho práve doťalo sto nožov.
„Čo... sa...“ začala som, no John pokrútil hlavou.
„Greyback,“ zavrčal.
Greyback? Ten vlkolak?
Počula som o ňom, že je nadmerne krvilačný, ale žeby sa s ním môj manžel dostal do styku... A vtedy mi napadla hrozná myšlienka.
„Snáď ťa neuhryzol?“ vyhŕklo zo mňa a rozbehla som sa k nemu.
„Nie, neboj sa,“ usmial sa. „Mali sme menšiu výmenu názorov,“ začal a nechal sa odprevadiť do kuchyne.
„Merlin, John, veď ty strašne krvácaš!“ zvolala som a vzala do ruky prútik.
„To nič, bude to v poriadku. Mala by si vidieť, ako skončil Greyback,“ uškrnul sa.
Zhlboka som si vzdychla. Milovala som manželov zmysel pre humor, no v tejto situácii mi pripadal dosť nevhodný.
„To ma nezaujíma. Dúfam, že si ho zabil,“ odvetila som rýchlo a vyčarila obväzy, ktoré som namočila vo vode a začala nimi čistiť rany.
John pokrútil hlavou. „Nie, nevedel som. Je neskutočne silný. Ale porazil som ho, a to sa mu určite nebude páčiť, až sa preberie,“ zaškľabil sa a ja som ho buchla do ramena.
„Máš šťastie, že žiješ! Blázniš? Mohol si zomrieť, a ty si tu z toho robíš srandu!“ zahriakla som ho.
Vzdychol si a chytil ma za ruky. „Zlatko, počúvaj ma. Všetko bude v poriadku. Greyback je hlupák. Nepáčilo sa mu, čo som mu povedal, ani to, čo som mu urobil, ale neboj sa. Ak si ma nájde, porátam sa s ním. Nemaj o mňa strach,“ usmial sa a objal ma.
Bolo mi jedno, že budem celá od krvi, bola som taká šťastná, že je v poriadku. Netušila som, ako sa s nami Greyback poráta. Že to všetko bude horšie, akoby mi zabil manžela. Horšie, než akákoľvek iná predstava.
Uplynulo niekoľko týždňov a môj muž sa zo zranení úplne zotavil. Boli sme opäť tá šťastná rodina, ktorá sa nestarala o nič, len o to, aby sme udržiavali rodinné šťastie a pohodu a poskytli nášmu malému Removi všetko, čo potreboval.
A pritom bolo to nebezpečenstvo tak blízko. Striehlo za každým kútom, za každým rohom, domom, stromom, plotom aj kríkom. To nebezpečenstvo bolo tak veľmi blízko a nikto, nikto, ani ja, ani John, si ho nevšimol.
V ten osudný deň som poslala Remusa hrať sa von do záhrady. Bol prvý z tých teplejších letných dní, ktoré značia príchod krajšej časti roka, kedy sa deti môžu konečne pohrať bez toho, aby sa človek bál, že ochorejú.
John bol s ním na dvore – dnes mal voľno, a tak sme si urobili spoločný deň. Celý deň sme boli v lunaparku, dali sme si zmrzlinu a vrátili sme sa domov na večeru.
Ja som vošla do sprchy. Takmer celú predchádzajúcu noc som bola hore. Nedokázala som zaspať. Možno to bolo prichádzajúcim splnom, možno tým, že som sa minulú noc vyspala až nadmieru, no len som sa prehadzovala a ak som aj na chvíľu zadriemala, vnímala som všetko, čo sa okolo mňa dialo.
Netušila som, čo sa deje vonku na dvore. Netušila som, že pár sekúnd nepozornosti, že pár sekúnd istoty, že v našom dome, na našej záhrade sa nemôže nič stať, nás bude stáť toľko. Že môjho jediného syna to bude stáť toľko.
Vyliezla som z vane a zabalila sa do vlneného županu. Cítila som sa taká šťastná. Okolo vlasov som si omotala uterák, aby mi čo najskôr vyschli a vykukla som von z dverí, či tu hore náhodou niekde nie je John, aby mi priniesol papuče, na ktoré som, ako vždy. zabudla.
Pozrela som na jeden koniec chodby, potom na druhý, no manžela nikde. Možno bude dole v kuchyni, pomyslela som si.
„John?!“ zavolala som.
Nič.
„John?!“ zakričala som jasnejšie, no stále sa mi nedostalo odpovede.
Kde len môže byť? Možno je ešte stále s Remom dole v záhrade, prebleslo mi mysľou, no v tej chvíli moju dušu zatemnilo čosi strašné.
To ticho. To strašné, ohlušujúce ticho, ktoré mi bilo do uší a nedávalo mi poriadne dýchať.
Ak by sa John vonku s Remom hral, tak by určite bolo počuť ich hlasy. Okná boli predsa pootvárané, musela by som niečo počuť.
Kašľala som na papuče. Vyletela som von z kúpeľne, až som takmer spadla na malom koberčeku a rútila sa dole schodmi.
Bolo mi jedno, že možno robím len planý poplach a že John sa možno hrá s Remom na schovávačku, alebo že sa zarozprávali so susedmi, alebo že ho práve ukladá do postele a zabezpečil izbu Silenciom, aby ho nič nerušilo. Ak to naozaj bolo tak, tak potom by som si vydýchla, vrátila sa späť do kúpeľne a vysušila si vlasy.
No žiaľ...
Uterák sa mi vymotal z vlasov a nečujne spadol na miesto, na ktorom som pred chvíľou stála.
Dobehla som na koniec schodiska. Vyšla som von cez hlavné dvere, no nikoho som nevidela.
A zrazu som začula Johnov zúfalý výkrik.
„NIE! Prosím ťa!“
Zovrelo mi dušu, akoby zo mňa chcelo vypudiť všetky city a strach, no namiesto toho ma oblial studený pot a mala som pocit, že nohy mám z olova. Cesta na dvor trvala nekonečne dlho, akoby som utekala na páse, ktorý ma stále držal na tom istom mieste a nedovolil mi dosiahnuť môj cieľ.
Keď som konečne zazrela manželovu siluetu v strede dvora a zbadala, čo stojí – kto stojí oproti nemu, mala som pocit, že skolabujem. Srdce sa mi na minútu zastavilo, pred očami sa mi zatmelo a ja som sa musela pridržať zárubne, aby som nespadla.
Oproti môjmu manželovi stál Fenrir Greyback. Jeho mohutnú postavu osvetľoval spln mesiaca. Stál tam, zlovestne sa usmieval, a na rukách držal môjho syna. Môjho Rema.
Keď ma zbadal, zlomyseľne sa uškrnul a pozrel na Johna.
„Vieš, najprv som si myslel, že zabijem ju. Aby si spoznal, čo je to skutočná bolesť. No potom som si povedal, že radšej ublížim vášmu synovi. Takto sa budeš musieť pozerať na jeho utrpenie a aj na jej. Budú ťa zožierať výčitky svedomia, a to ja mám veľmi rád,“ zavrčal.
John ešte stále držal prútik namierený na Greybacka, no ten držal Rema pred sebou, takže by ho mohol trafiť.
Môj malý chlapček sa v Greybackových rukách mykal, snažil sa odtiaľ vyslobodiť, no nešlo to.
Od zúfalstva som sa rozbehla k nemu, no už bolo neskoro.
Greyback otvoril svoju veľkú tlamu a zahryzol sa môjmu drahému Removi rovno do tenkého krku.
Z úst sa mi vydral výkrik, ktorý išiel odtrhnúť uši aj mne a zúfalo som sa rozplakala.
Všetko som videla akoby v spomalenom zábere. Ako Greyback pustil môjho bezvládneho synčeka na zem, ako Johnovi vypadol prútik z ruky a zúfalo sa chytil za hlavu, ako sa Greyback odmiestnil a zostala tam po ňom iba kopa krvi...
Svet sa pre mňa zastavil, nič som nepočula, len som cez zaslzené oči dobehla k malému Removi a otočila ho k sebe.
Tvár mal popolavú, z rany na krku sa mu valila krv a jediné, na čo som dokázala myslieť, bolo, že...
„John, však... nie...?“ jachtala som slabo a pozrela na manžela, ktorému stekali asi po prvýkrát v živote po tvári slzy a na tvári mal zhrozený výraz.
„Ja neviem...“ odvetil vzlykajúc.
Držala som svojho bezvládneho syna, kymácala som ho v náručí a kričala. Kričala ako nikdy predtým. Kričala, akoby som chcela zo seba vypustiť všetok ten žiaľ, tú bolesť, ten strašný strach, ktoré ma zvnútra zožierali. Kričala som, akoby som chcela celému svetu dať vedieť, že ma postihlo to najhoršie nešťastie zo všetkých.
Moje hlasné vzlyky sa miešali so šepotom môjho manžela, ktorý čosi nesúvisle bľabotal, akoby ma chcel upokojiť, že všetko bude v poriadku. No ja som vedela, že nebude. Vedela som, že nebude. Cítila som to, hoci som si to nechcela priznať.
Pohladila som syna a pritisla mu na líce jemný bozk. Mierne sa pomrvil, no nezobudil sa.
Na jeho vankúš dopadla veľká slza.
Otočila som sa k oknu a pozrela na mesiac. O dva dni bude spln. O dva dni bude spln a môj Remus...
Prehltla som slzy a v žiarivom mesiaci videla Greybackovu tvár skrivenú krutosťou.
V hlave mi zneli jeho slová: „Vieš, najprv som si myslel, že zabijem ju. Aby si spoznal, čo je to skutočná bolesť. No potom som si povedal, že radšej ublížim vášmu synovi. Takto sa budeš musieť pozerať na jeho utrpenie a aj na jej. Budú ťa zožierať výčitky svedomia, a to ja mám veľmi rád...“
Mal pravdu. Nespôsobil tým bolesť iba Johnovi, ale aj mne. Ale hlavne nášmu drahému synčekovi.
Vzdychla som si a prikryla som si ústa rukou, aby som utlmila vzlyky.
„Môj drahý Remus...“ zašepkala som a sadla si na podokenicu.
Budem tu, pri tebe. Budem ťa tu strážiť, aby si mal pokojný spánok. Aby si bol pokojný. Nikdy ťa neopustím... Nikdy... Už nikdy... Spolu to zvládneme...
Priori-Incantatem.sk nie je majiteľom autorských práv Harryho Pottera, je iba sprostredkovateľom informácií ohľadom Harryho Pottera pre fanúšikov. Tento dokument však nesmie byť kopírovaný, či už v častiach alebo celý, bez súhlasu Priori-Incantatem.sk.
Dodnes smútite, že vám na 11. narodeniny sova nepriniesla vytúžený list do Rokfortu? Tak už nemusíte! Už čoskoro sa totižto vybrané slovenské centrá kultúry ako mávnutím prútika zmenia na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. Mladí divadelníci Katarína Gurová, Kristóf Melecsky a Peter Pavlík, na čele s režisérom Pavlom Viechom, budú v jedinečnom predstavení žonglovať ikonickými postavami všetkých siedmich kníh, aby nám dokázali, že fantázii sa medze nekladú. Aj keby sa možno mali.
Celú tl...