Poviedka:
Pridaná: 10.3.2011, 15:20:34
Čítaná: 5105×
Hodnotenie: (počet hlasov: 14)

Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Voldemort
Stručný dej: Zo všetkého, čo som doteraz napísala je toto asi najväčšia absurdita, ale snáď v tom nájdete kus kultúrneho zážitku. Pripravte sa na kus romantiky a riadnu dávku sentimentu, pretože teraz sa dozviete príbeh o dievčati, ktoré naučilo milovať Temného Pána... (aj keď on to veľmi nepochopil)

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Zo všetkého, čo som doteraz napísala je toto asi najväčšia absurdita, ale snáď v tom nájdete kus kultúrneho zážitku. Pripravte sa na kus romantiky a riadnu dávku sentimentu, pretože teraz sa dozviete príbeh o dievčati, ktoré naučilo milovať Temného Pána... (aj keď on to veľmi nepochopil)

„Avada Kedavra!“ zakričal a zelený lúč z jeho prútika sa zrazil s červenou žiarou Harryho expelliarmusu. Na okamih všetko akoby zastalo a potom sa zelený lúč vrátil späť. Zasiahol ho do hrude a on padol na studenú podlahu.

Chvíľku mu trvalo, kým sa spamätal. Čo sa stalo. Všetko ho bolelo. Každý kúsok jeho tela kričal. Toto je umieranie. Tá neskutočná bolesť.

„Nie je mŕtvy,“ zašepkal niekto vydesene.

Nebol. Ale už nie na dlho. Cítil, že život z neho vyprcháva.

„Nechoď k nemu,“ zasyčal niekto, ale napriek tomu na jeho bledú tvár dopadol tieň. Prinútil sa udržať oči otvorené.

Bola to ona. Po nikom inom netúžil. Jeho odvážna... Pomaly, premáhajúc závany smrti, siahol rukou pod svoj habit a vytiahol malý zlatý prístroj, ktorý opatroval celé desaťročia na svojej hrudi. Prešlo toľko času, že už nedúfal. A predsa ju našiel. Ona si našla jeho.

„Päť a pol,“ zašepkal snažiac sa jej naznačiť, aby si to vzala. Samotného ho prekvapilo, ako ticho znel jeho hlas. „Dolu o päť a pol...“

„Päť a pol,“ zopakovala Ginny a vzala drobnú vec z jeho rúk.

„Choď,“ zachripel. Chcel, aby to stihla. Musela to stihnúť.

Videl, ako sa rozhliadla po miestnosti. Potom chytila maličký gombíček na boku drobného zlatého prístroja pripomínajúceho teplomer a potiahla do dolu. O päť a pol stupňa.

Vbehol dnu. Neznášal dážď. Nenávidel ho, ako napokon všetko na tejto planéte, čo sa nesprávalo podľa jeho predstáv. A dážď nikdy nebol podľa jeho predstáv. Tak veľmi sa ponáhľal ukryť pred ním, že ani nezbadal mladé dievča, ktoré sa zjavilo uprostred vstupnej haly, až kým ju nezrazil k zemi.

„Čo robíš?“ zavrčal, ale vzápätí sa spamätal. Je prefekt a mohol by ho niekto počuť. Poobzeral sa okolo, no nikto tam nebol. „Stalo sa ti niečo, malá?“

Ginny sa úplne dezorientovane posadil a snažila sa vstať, no keď zdvihla začudovaný pohľad hore k jeho chladnej vypočítavej tvári, vykríkla od hrôzy. Po všetkých tých rokoch, keď už si myslela, že sa z toho dostala, že sa nadobro zbavila spomienky na Toma Riddla zo zápisníka, sa zjavil vedľa nej.

V jeho tmavých očiach sa zračilo opovrhnutie, no zároveň ho zaplavil pocit zadosťučinenia, imponovalo mu, keď sa ho niekto bál. Ale aký dôvod malo na to toto dievča? Veď ju ani nepoznal!

„Z ktorej si fakulty?“ spýtal sa a rozkazovačným tónom dodal: „Vstávaj z tej zeme!“

Ginny sa celkom roztrasená postavila na nohy. Tom bol od nej, na rozdiel od Harryho, o kus väčší a napriek všetkému strachu a úzkosti malé centrum v jej mozgu hlásilo, že je veľmi pekný.

„Chrabromil,“ zašepkala. Snažila sa spamätať. Kde to je? Keby čo i len tušila, čo jej to dal Voldemort do ruky, nikdy by to neprijala. Keby len nebola taká neskutočne zvedavá!

Tom sa uškrnul. „Takže Chrabromil,“ zopakoval. „A čo robíš tu v hrade? Všetci sú predsa na zápase. Ako sa voláš?“

Na chvíľku zaváhala. Jeho prísne diktátorský tón ju nútil odpovedať, ale bála sa mu prezradil svoje meno.

„Pýtal som sa ako sa voláš!“ zopakoval zaboriac do nej chladné oči.

„Ginevra...“ vypadlo z nej napokon. Prečo sa predstavila celým menom? Nikdy si tak nehovorila. „Ginevra Weasleyová.“

Chvíľu na ňu hľadel, no prepadol ho čudný pocit, že ak bude dlhšie pozorovať jej hnedé oči, stane sa niečo, čo mu nebude vyhovovať.

„Strať sa,“ zavelil, ale Ginny sa nehýbala. Pomyslel si, že mu chce len vzdorovať, ale v skutočnosti bola paralyzovaná strachom. „Nepočula si? Strať sa!“

Ginny pokrútila hlavu v túžbe dostať sa preč z tejto nočnej mory.

„Takže nie?“ zavrčal. „Som hlavný prefekt tejto školy, Ginevra Weasleyová a keď ti poviem, aby si sa mi stratil z očí...“

„Nechaj ma,“ zaprosila. „Nič som ti nespravila, tak ma nechaj.“

Pomaly jej dochádzalo, že tento Voldemort je naozaj len sedemnásťročný nepodarok, ktorý sa snaží nahnať strach tej, ktorú považuje za menejcennú. Vracala sa jej stratená odvaha.

Tomovu tvárou preletel tieň, ale keď opäť pozrel na ňu, na jej tvár zapálenú od vzrušenia a strachu, hnev sa v ňom premieňal na túžbu. Bola to túžba dokázať jej, že on je tu pán a ani ona, ani nikto, kto bude robiť, čo povie, sa ho nemusí báť.

„Poď,“ vyzval ju a sebavedomo vykročil halou.

„Kam?“ spýtala sa stále s mierne nastrašeným hlasom.

Obzrel sa cez plece. Neušlo mu, ako pomaly siahla po prútiku. „Uvidíš. Neboj sa ma. Neublížim ti, Ginevra.“

Jej meno vyslovil akosi mazľavo. Akoby bola mačiatko.

Pomaly vykročila za ním, ale prútik stále zvierala medzi prstami ako svoju jedinú nádej na prežitie. A vtedy, keď sa pohla vpred. Pod schodmi zbadala ten prístroj, ktorý ju tu dovliekol. Vrhla sa na kolená a so všetkou silnou, ktorú v sebe našla, tlačila gombíček naspäť hore. Hore o päť a pol. Gombík sa však ani nepohol, akoby bol zaseknutý. Od rozrušenia sa jej dych zrýchlil. Počula, ako vydesene zakňučala a mala podozrenie, že ak sa odtiaľto rýchlo nedostane, určite sa zblázni.

„Čo to robíš?“ spýtal sa Tom zamračene.

„Chcem ísť preč!“ zavrčala pomedzi šťukanie tlačidla. „Chcem ísť naspäť!“

„Prestaň!“ zavelil a jediným rýchly mávnutím prútika jej vyrazil prístroj z ruky. Zachytil ho vo vzduch, zvedavo ho prevracajúc v dlani. „Kam naspäť?“

Ginny opäť vstala a oprela sa o zábradlie hlavného schodišťa. Prerývane dýchala, no pomaly sa opäť začala upokojovať. „Tam odkiaľ som prišla.“

Vrásky na čele sa mu ešte prehĺbili, rukou jej pokynul, aby pristúpila bližšie. „Povedz mi čo si tým myslela a poď konečne...“

Vykročila k nemu, ale nič sa mu vysvetľovať nechystala. Videla však, že tento chalan nevie nič. Nie je to tá zákerná spomienka, ktorá ju trápila a ovládala v prvom ročníku jej štúdia na Rokforte. Bol to proste Tom Riddle vo svojom normálnom živote, ako študent Rokfortu.

„Nič... to len...“ odvrátila od neho pohľad a pristúpila bližšie. „Vráť mi to.“

Zovrel prístroj pevnejšie. Toto dievča bolo viac ako zvláštne. Najprv sa ho bezdôvodne bojí, neposlúcha jeho autoritu a nakoniec mu ešte bude aj rozkazovať? A do toho všetkého... také oči ešte nevidel. Veľké hnedé oči žiariace plamienkami života, zvedavé a teraz už aj mierne vzdorovité. Oči Ginny Weasleyovej, schopné dovidieť tak hlboko, ako to nikdy nedokáže ani pomocou svojej legilimencie. A čím bližšie stála, tým viac sa bál jej pohľadu. No zároveň, akoby ho jej oči hypnotizovali. Bojoval sám so sebou. Rozum ho nabádal odísť čo najrýchlejšie a čo najďalej, ale niečo iné, sila, ktorá sa objavila v jeho vnútri a vyrástla do rozmerov, v akých ju nepoznal, ho nútila neodtrhnúť od nej žiadostivé oči.

Zvrtol sa na päte a snažil sa ovládnuť svoje myšlienky. Kto je toto dievča, ktoré mu vbehlo do cesty a spôsobilo taký zmätok, že ho neposlúcha vlastná hlava?

Pomedzi tiché šušťanie dažďových kvapiek k nim doľahol hluk. Vzduchom sa niesla ozvena hlasov a dupotu nôh, čľapkajúcich v kalužiach blata. Zápas sa musel skončiť a študenti sa v zástupoch hrnuli ukryť do hradu. Nechcel, aby ich tu niekto videl. Nemohol dopustiť, aby zazreli jeho rozpoltenosť. Mal dojem, že každá jeho myšlienka sa mu zračí na tvári ako na vývesnej tabuli.

„Poď so mnou,“ vyzval ju a aby ju nenapadlo neposlúchnuť, dráždivo zamával tým zvláštnym prístrojom, ktorý zvieral v ruke.

Ginny sa na moment obzrela na dvere tušiac masu študentov, ktorí by ju zachránili pred samotou s Voldemortom, ale vedela, že jediný spôsob ako sa naozaj zachrániť je zmocniť sa toho prístroja a zistiť, ako funguje. S hlbokým povzdychom teda zaťala zuby a poslušne ho nasledovala.

Vyšli na ďalšie poschodie. Hluk davu sa trochu stíšil, ale neprestal sa približovať. Tom zamieril do knižnice. Teraz tam nikto nebol. Všetci boli na zápase a takí premočení a vzrušení z toho, čo sa dialo na ihrisku určite nepôjdu do knižnice. Mali tam zabezpečené aspoň dočasné súkromie.

Madam Pinceová sa zrejme riadila tou istou domnienkou, pretože nesedela na svojom zvyčajnom mieste za pultom, ale zašila sa niekam medzi police a nebolo po nej ani slychu.

„Sadni si,“ prikázal Tom a odsunul jednu zo stoličiek v zadnej časti knižnice.

Ginny sa vyhupla na stoličku nohami a sadla si na stôl. Neušlo mu, ako sa neustále obzerá okolo seba. Akoby to tu všetko videla po prvý raz. Postavil sa oproti nej a zaprel sa rukami o operadlo stoličky. „Povedz mi kto si.“

„Už som ti predsa vravela, že som Gin...“

„Nie,“ nenechal ju dohovoriť. Zjavne bojoval sám so sebou, ale aký boj sa v ňom odohrával, to netušila. „Nechcem počuť tvoje meno. Chcem... vedieť kto si a prečo si prišla.“

Spočinula pohľadom na jeho dlani zovretej okolo časovratu. Ako mu to mala vysvetliť? Mala mu povedať pravdu? Že za päťdesiatpäť rokov padne mŕtvy vo Veľkej sieni? Zabitý sedemnásťročným chlapcom? Že jej vložil ten prístroj do dlane? Aj to, čo tomu predchádzalo? Mala mu snáď prezradiť ako ho Harry porazil? Ako ju v prvom ročníku odvliekol do Tajomnej komnaty? Mala mu to snáď všetko povedať?

Opäť sa mu zahľadela do očí. Nie. To by sa nemal dozvedieť. Musí sa vyhnúť pravde. Musí to pred ním zamlčať. Nebude mu však klamať, mala podozrenie, že už teraz by to bolo márne - pokúšať sa oklamať Voldemorta - ale nepovie mu ani celú pravdu. „Som tu kvôli tebe...“ zašepkala napokon. „Pretože ty si to chcel.“

V očiach sa mu zablysli plamienky. Na chvíľku, akoby mu celá tvár opeknela, ale vzápätí mu všetky črty opäť stvrdli. „Ja som ťa nevolal.“

„Nevolal,“ pripustila.

„Tak ako si to potom myslela? Kto ťa poslal?“ vrčal, ale hnev z jeho hlasu nezaznieval. Skôr tu bolo niečo ako znepokojnenie. „Musíš mi všetko povedať, Ginevra. Ja ti neublížim, len potrebujem poznať odpovede. Povedz mi všetko.“

„Dobre,“ prikývla a rozhodne natrčila ruku dlaňou nahor. „Ale najprv mi vráť ten prístroj.“

Myklo mu svalom na brade. Ona mu znova rozkazuje. Vyjednáva, akoby mala na výber. Akoby sa nazdávala, že ju nechá ísť, keď z nej vypáči, čo potrebuje.

No i tak uvoľnil zovretie a vložil jej prístroj do dlane. Na ten krátky okamih, keď sa jeho prsty dotkli jej ruky, akoby ani nedýchal. A opäť sa hneval sám na seba. Čo sa to s ním deje? Prečo ju poslúcha na slovo? Čo je to za mocnú čarodejnicu, keď ho dokáže ovládnuť len svojimi očami? Nesmie jej hľadieť do očí. Očarúva ho niečím, čo nepozná. Prišla ho snáď úplne zničiť? Veď keby teraz povedala, že má skákať, spýtal by sa ako vysoko. No jedno mu bolo jasné. Nenechal by ju ísť. Nie kvôli odpovediam, ale preto, že z nejakého nepochopiteľného dôvodu ho začarovala tak, aby chcel byť s ňou.

„Ďakujem,“ povedala a prerušila ich očný kontakt. „Tak, čo chceš vedieť?“

Obkročmo si sadol na stoličku, kde mala pred chvíľou vyložené nohy a bradu si podoprel rukou, v túžbe nespustiť z nej oči ani na chvíľku. „Odkiaľ si?“

Pousmiala sa. „Bývam v Anglicku.“

„S rodičmi?“

„Áno,“ prikývla trochu prekvapená jeho otázkami. Začala ju ovládať zvláštna nervozita. Automaticky si prehodila časovrat do druhej ruky. Potrebovala sa niečím zabaviť. „A s bratmi.“

„Máš bratov?“ spýtal sa úplne zbytočne. Sám pocítil hlúposť tej otázky, ale naliehavosť s akou ju položil ju nútila odpovedať.

„Šesť bratov,“ nahlas sa zasmiala a zrazu sa zarazila. „Vlastne... už len päť.“

Po tých slovách zastala prstom na tlačidle časovratu. Tomom to ani nepohlo. Keď prehovoril, hlas mal rovnako pokojný a chladný. „Ako to myslíš?“

„Fred,“ zašepkala a sama neverila, že mu to hovorí. Bol to predsa práve on, kvôli komu je jej brat teraz mŕtvy. Až keď sa dostala ďaleko od hroznej bitky si však uvedomila, ako sa potrebuje vyrozprávať. Nemohla o tom hovoriť nad jeho mŕtvym telom. Nedokázala sa poddať návalom smútku, keď jej mama potrebovala oporu. „On - zomrel len teraz. Budem mi hrozne chýbať! A čo George...“ pokračovala, uvedomujúc si, že Tom zrejme nevie o čom rozpráva a tak hovorila ešte obšírnejšie. Vysvetlila mu, kto je George a čo pre ňu znamenal Fred, ako jej budú chýbať ich bláznovstvá a že nevie, ako sa cez to prenesú jej rodičia. Povedala mu všetko. Až na jeden detail. Neprezradila nič z toho, ako zomrel.

„Ty...“ keď dohovorila, chcel sa jej niečo spýtať, ale uvedomoval si, že tá otázka je hlúpa. Vedel, že keď sa ju odváži vysloviť poprie tým všetko, čomu verí... všetko, za čo bojuje.

„Áno?“ pobádala ho, aby sa jej to spýtal a keď opäť uvidel jej veľké hnedé oči, tentoraz zaliate smútkom a citom, ktorý v nej vyvolali spomienky na brata, poddal sa.

„Veľmi si ho milovala?“

Prikývla a v tej chvíli sa rozplakala. „Áno... on... Bol mi najbližší zo všetkých. Môj Fred. Môj najmilší brat, ktorý mi vždy rozumel. Vždy ma vedel rozosmiať a toľko ma toho naučil...!“

Z dôvodov, ktoré nevedel sám poriadne vysvetliť ju chytil za ruku. Tá nová vnútorná sila, ktorá v ňom vyrástla len pred chvíľou mu totiž našepkávala, že tak je to správne. „To nič, Ginny. Aj tak naňho zabudneš. Časom zabudneš...“

Vytrhla sa mu a v očiach sa jej zračil šok. „Ako... ako to môžeš povedať? Bol to môj brat. Ľúbila som ho a keď niekoho ľúbiš, nikdy sa nestratí z tvojho srdca, aj keď je už mŕtvy... Ak niekoho ľúbiš, nezabudneš. Nikdy nezabudneš! Ale to ty nemôžeš pochopiť...“

„Láska,“ zavrčal. Jeho hlas bol plný opovrhnutia.

„Áno, láska,“ pripustila Ginny a od rozrušenia opäť šťukala na časovrate.

„Nič nie je mocnejšie ako smrť. A láska už vôbec nie!“

„Láska je mocnejšia ako čokoľvek iné!“

„Tak kde bola láska, keď ma opustil môj všivavý muklovský otec? Kde bola láska, keď sa moja matka rozhodla radšej zomrieť? Kde bola láska, keď...“

„V našich srdciach, Tom...“ nenechala ho dohovoriť. Vzbĺkol v nej nový plameň - túžby dokázať mu, odporovať... Dokázať, že hovorí pravdu. „Ona je tu stále. Nie vždy sa dá pochopiť a vysvetliť, ale je tu a všetko, všetko, čo robíš, každú minútu svojho dňa... robíš to pre lásku. Je mi jedno, či na ňu veríš, alebo nie, aj tak sa ňou riadiš.“

„To nie je pravda,“ odporoval.

„Ale áno, je. Ak sa ráno zobudíš a rozhodneš sa dýchaš, je to preto, že miluješ život. Ak sa rozhodneš ísť na prechádzku, je to preto, že miluješ čerstvý vzduch. Nemusíš si to uvedomovať, ale je to tak. Milujeme všetko, čo nás robí šťastnými a ak je to nejaký človek a my tiež dokážeme urobiť tohto človeka šťastným, tomu sa hovorí láska, na ktorú sa len tak nezabúda.“

Tom, ktorý pozorne počúval každé jej slovo sa vzrušením zachvel. „Takže ty veríš... naozaj veríš, že láska dokáže všetko?“

„Všetko nie...“ zaváhala. „Ja viem len toľko, že láska robí zázraky.“

„Pre koho... ?“

„Pre tých, ktorí milujú a sú milovaní!“ skočila mu do reči, pretože už mala toho jeho skeptického prístupu po krk.

Vstal zo stoličky a pristúpil k oknu. Ťažké dažďové kvapky silno búchali na sklené tabule a vytvárali drobné potôčiky sĺz. Dlho tam len tak stál a venoval im pozornosť.

Jediný rušivý zvuk bolo tichučké cvakanie Ginninho časovratu, ktorý sa neúspešne pokúšala opraviť. Možno sa pokazil, keď spadol na podlahu vo vstupnej hale. Zhlboka si vzdychla. Túžbu vrátiť sa do doby, kam patrí v sebe úpenlivo potláčala a keď Tom sedel oproti nej a debatoval s ňou o láske, aj sa jej to darilo. Preto sa potešila, keď sa otočil chrbtom k oknu a opäť sa s ňou začal rozprávať.

„A ty tak ľúbiš všetkých bratov?“ spýtal sa mierne trpko.

Bez zaváhania prikývla. „Aj rodičov, priateľov a Harryho.“

Tom sa zamračil. „Tak čo je potom na tej láske také výnimočné?“

„Každý okamih,“ opäť sa usmievala. „Každé slovo a každú jeden úsmev, ktorý prežijeme spolu. A zapamätáme si ich na celý život. Ty nikoho neľúbiš?“

Chcel rázne pokrútiť hlavou, chladne sa jej vysmiať a povedať, že v lásku neverí, no len čo sa nadýchol, aby svoj zámer uskutočnil... „Vravela si, že keď je opätovaná je to na celý život. O inú lásku nestojím.“

„Ale...“

Odlepil sa od okna a opäť sa ocitol v jej tesnej blízkosti. Odsunul stoličku, na ktorej predtým sedel a Ginny, sediacej na stole zakryla výhľad jeho statná postava. Páčil sa jej. Nemohla poprieť, že z jeho blízkosti sa jej priam točila hlava, ale bol to... Bol to predsa Voldemort.

Oboma rukami ju pohladil po nohách a zastal na bedrách. Čierne oči pritom nespúšťal z jej tváre.

„Dokáž mi, že taká láska jestvuje,“ vyzval ju.

Nervózne sa zasmiala, sklopila pohľad na svoje ruky. Ale toto nie je skutočnosť. Toto je minulosť. Toto ešte nie je Voldemort tak, ako ho poznala... Nik sa to nedozvie. Nech urobí čokoľvek, nemôže ju za to nikto súdiť. Ak ju v budúcnosti čakajú výčitky svedomia, bude sa sama žalovať aj obhajovať. A ako prvá vec pri obhajobe bude túžba, ktorú v tej chvíli pocítila.

Odložila časovrat na stôl vedľa seba a naklonila sa k Tomovi. Nebola si úplne istá, či to, čo robí je správne a či to niekedy v budúcnosti neoľutuje, ale jeho oči zračiace presne také očakávanie, aké práve pociťovala ju ubezpečili, že to môže urobiť.

Dráždivo zastala s perami len pár centimetrov od jeho. Čakala ako zareaguje. A Tom pustil jej dievčensky vytvarovaný driek, chytil jej hlavu do dlaní a pobozkal ju.

Ak bol Voldemort už vtedy diabol, potom tento ohnivý bozk bol jeho skutočným veľdielom. Nikdy predtým, ani potom Ginny nepocítila toľkú záplavu vzrušenia a rozkoše ako keď sa jeho dlhé bledé prsty zamotali do jej ohnivých vlasov a Tom Riddle, posledný Slizolinov potomok, ju pritlačil bližšie k svojmu roztúženému telu.

Vychutnávajúc si jeho bozky a dotyky takmer úplne zabudla kde je a čo to robí. No keď si to uvedomila, nebola zo seba ani znechutená, ani sklamaná. Nepocítila žiadne výčitky svedomia. Tento okamih bol len jej. Len jej a...

Dlaňou mu zašla do vlasov a pritisla si ho pevnejšie k sebe. Tom ju bozkával na krk s takou dravosťou, akoby ju chcel na mieste zjesť a ona sa práve šťastne zasmiala, keď ich neviditeľná ruka odtlačila od seba. Toma odhodilo do náprotivnej police. Udržal sa na nohách, no musel sa zachytiť. Knihy okolo neho popadali na zem a on, plytko dýchajúc, vyvaľoval oči na madam Pinceovú. Ginny, rovnako rozrušená, skĺzla zo stola a rýchlo si naprávala tričko.

„Riddle,“ šokovane zasipela madam Pinceová, ktorá bola v takom nesmiernom šoku, že na okamih úplne zabudla rozprávať. Potom sa jej však hlas vrátil a ona ho využil naplno. Prútikom zamierila ku východu a zvreskla: „VON! Toto je knižnica! Okamžite sa odtiaľto PRACTE! VON!“

Nečakali, kým sa jej hnev vystupňuje. Ginny schmatla do jednej ruky časovrat, do rukej jeho dlaň a spoločne vybehli z miestnosti plnej kníh. Prebehli cez chodbu a dolu schodmi. Z Veľkej siene sa ozývala hlučná vrava študentov. Bol čas večere. Nezastali však a ani nezamierili medzi nich. Tom ju ťahal von z hradu nič nedbajúc na neutíchajúci dážď. Ani vonku však nezastal. Pokračovali ďalej, dozadu, tam, kde ich zaručene nikto neuvidí.

„Skryme sa do skleníka,“ nevrhla Ginny so smiechom.

A Tom si uvedomil, že sa smeje zároveň s ňou. No nebol to ten mrazivý chrapot, ktorý mu zvyčajne vychádzal z pľúc. Bol to šťastný, bláznivý smiech, ktorý rozozvučal jeho dušu a zmenil jeho studenú tvár na nepoznanie.

Vbehli do skleníka medzi veľké zelené listy a rôznofarebné kvetiny. Zabuchli za sebou dvere, Ginny hodila zavadzajúci časovrat medzi kvety a zvalili sa na podlahu, kde pokračovali vo svojej aktivite z knižnice.

Netušili, ako dlho tu ležali, pozorujúc kvapky stekajúce po stenách skleníka - obloha v ten deň akoby sa chcela plačom zadusiť. Bozkávali sa a rozprávali o láske, zázrakoch a jeden o druhom, pretože to ich teraz zaujímalo najviac.

„Tak čo, opovážil by si sa niekedy na mňa zabudnúť?“ zažartovala Ginny, ale v jeho čiernych očiach nezasvietil plamienok, keď so všetkou vážnosťou odpovedal: „Nemusím spomínať. Si tu. Zostaneš predsa so mnou.“

Pohladila ho po tvári. „Máš pravdu. Zostanem. Všetko bude inak.“

Na jeho vysokom bielom čele sa objavila nepatrná vráska. „Ako inak?“

„To si nevšímaj,“ odvetila vnárajúc sa doňho pohľadom. „Som tu. Naučím ťa milovať.“

„Pretože láska robí zázraky,“ zopakoval. Zjavne mu to stále vŕtalo v hlave. Prevalil sa na brucho a natiahol sa za niečím za jej hlavou. Keď stiahol ruku späť, uvidela, že drží jej časovrat. Už ju netrápilo, že nefungoval. Pokojne ho mohol zahodiť, no Tom ho prevrátil v dlani. „Na čo je toto?“

Ukázal na drobnú páčku a uškrnul sa. „Povieš mi konečne, čo to je?“

„Päť a pol,“ odvetila a záhadne sa usmiala.

„Päť a pol?“ zopakoval. „Čo to znamená?“

Vzala mu to z ruky. „Myslím, že je to časovrat desaťročí. Ale pokazil sa, keď spadol na zem. Tou páčkou sa...“

Podtiahla páčku dohora, ale časovrat necvakol naprázdno, tak, ako očakávala. Zem pod nohami sa jej zvírila. Tomova tvár sa rozmazala, akoby bol na okrajoch zle zaostrený. Ginny vydesene pustila časovrat z ruky, ale už bolo neskoro.

„Nie!“ počula jeho hlas a viac ho nevidela.

Tom schmatol časovrat. Drobunká páčka však bola posunutá dohora, úplne nadoraz, a nech ju ťahal nadol akokoľvek mocne, vždy sa s jemným cinknutím vrátila hore, akoby sa mu zvonivým hlasom vysmievala. „Nie!“ kričal na ňu v šialenej túžbe vrátiť Ginny naspäť. „NIE! Vráť sa! Vráť sa, Ginevra! Láska predsa robí zázraky... ! LÁSKA PREDSA ROBÍ ZÁZRAKY!!“

Jeho červené, mačacie oči sa zmenili, keď časovrat z jej ruky zmizol. Na tenkých bledých perách, ktoré už o chvíľku mali dodýchať, sa objavil náznak úsmevu, keď z posledných síl zašepkal.

„Nezabudol som... ako si ma... podviedla... Ginevra...“

„Nepodviedla som ťa!“ zapišťala ešte stále úplne šokovaná z toho, čo sa stalo. „Ja som ťa nepodviedla, Tom...“

Schmatla ho za habit a trochu ním zatriasla, ale lord Voldemort sa viac nehýbal. Z očí sa jej vykotúľali ťažké slzy.

Jeho cesta za láskou bola na konci.

Nezabudol.

Dúfam, že to beriete trochu s nadhľadom - ja mám teplotu! :D

[ » na začiatok « ]