Poviedka:
Pridaná: 10.3.2011, 10:01:01
Čítaná: 4533×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Andromeda Tonksová, Ted Tonks

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Ahojte, posledná časť z 3 jednorázoviek o Blackovích sestrách.

Teraz prišla na radu Andromeda.

Ostatné poviedky nájdete pod názvami Dýcham pre Vás (bella) a Trpím pre vás (Cissa)

„Ted...“ ruka sa mi zastavila na ramene môjho manžela. S prekvapeným úsmevom sa obzrel iskričkami v jeho očiach mi rozžiaril deň. Skoro by som aj zabudla, čo som sa chystala povedať.

„Dromeda?“ opýtal sa nechápavo a moju ruku, ktorá mu ešte stále spočívala na ramene prikryl svojou, o toľko väčšou. Jemne som sa pousmiala.

„Len mi sľúb, že si na seba dáš pozor. Že dáš pozor aj na našu Doru.“

„Sľubujem. A.. láska?“ opýtal sa opatrne hravým tónom.

Prekvapene som zdvihla obočie.

„Ty mi sľúb, že keď sa vrátime, upečieš ten skvelý melasový koláč.“

„Sľubujem,“ usmiala som sa zoširoka. Celý Ted.

A potom vykročil do vojny.

Zobudilo ma jemné šteklenie na lícach – slzy si razili svoju cestu z kútikov očí, ktoré som tak pevne zvierala. Tie malé perličky smútku mi nedovoľovali zažiť jedinú pokojnú noc. Odkedy to všetko skončilo, sny preplnené spomienkami boli jediné, ktoré som mala. Bolo jedno, či to boli nočné mory alebo naopak, sny sladké ako med, vždy končili slzami. Dúšok bezsenného spánku nebol riešením. Spala by som príliš hlboko a nezobudil by ma plač alebo volanie malého Teddyho, oznamujúce, že niečo potrebuje.

Malý Teddy! Prebleslo mi mysľou

Prudko som sa postavila z postele. Možno až príliš prudko, lebo som na chvíľu stratila rovnováhu z toho, ako sa mi zatočila hlava. Zamierila som do izby vedľa mojej spálne, kde ten uzlíček spomienok na všetkých, ktorých som milovala, ležal.

Naklonila som nad jeho postieľku aby som skontrolovala, či aspoň jeho spánok je kľudný a ničím nerušený.

Bol.

Na tvári sa mi rozhostil spokojný úsmev. Prstom som mu prešla po líčku, na čo sa spokojne zamrvil, no nezobudil. V tejto chvíli krátke fialové vlasy splývali s obliečkou vankúšu.

Vyrovnaný výraz na mojej tvári nahradila skrivená grimasa. Tak strašne sa podobal mojej Dore... Kútiky úst už odmietali držať v úsmeve. Zničene som zovrela trámy postieľky, až mi obeleli hánky.

Ten chlapček za nič nemohol...a aj tak prišiel o šťastnú minulosť, budúcnosť... prišiel o to, čo ja.

Sťažka som si vzdychla.

Nemalo zmysel zamýšľať sa nad tým, čo by mohlo byť. Snažila som sa hľadieť jasne pred seba, na to, čo náš čaká a s čím sa budem musieť vysporiadať – bohužiaľ mi pohľad stále utekal na možnosti krajších zajtrajškov, čo by boli keby...

keby moja jediná láska bola so mnou.

keby moja jediná dcéra ostala tiež medzi živými.

keby časť môjho srdca neodišla s nimi.

Malý Teddy zo spánku zakňučal a tým na seba znovu strhol všetku pozornosť. Našťastie ešte stále spokojne spal. Pritiahla som mu dečku, ktorou bol prikrytý, bližšie ku krku.

Možno časť môjho srdca umrela spolu s mojou rodinou. Teddymu som však venovala všetko, čo mi ostalo. Niekedy som mala pocit, že aj to, čo nemám. Nepríjemné myšlienky sa mi občas ale rodili v hlave – tak otravný hlas, sa mi snažil nahovoriť, že sa oňho zaujímam len preto, lebo mi pripomína Doru a Teda.

Nikdy som na to neodpovedala.

Možno som sa bála, čo by mojou odpoveďou mohlo byť.

Potriasla som hlavou.

Nie, Teddyho som milovala preto, lebo to bol Teddy.

Dorin Tedy.

Môj Teddy.

O neho už neprídem. Nedovolím to.

A melasový koláč bude stále voňať aspoň jemu...

[ » na začiatok « ]