Poviedka:
Pridaná: 6.3.2011, 20:27:49
Čítaná: 4597×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Bellatrix Lestrangeová, Lord Voldemort
Stručný dej: Naozaj treba písať obsah? Nie je to zrejmé z názvu?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

Ahojte! Pridávam trochu kratšiu jednorázovku :) Je to celé zamerané na Bellu a jej vzťah k Temnému pánovi... nemohla som odolať niečo také nenapísať.

Príjemné čítanie, komentáre naozaj potešia.

Nepokojne som sa prechádzala pred veľkými ebenovými dverami. Čierne vlasy mi padali do tváre, no ja som už dávno vzdala ich odhŕňanie – nechala som ich voľne spadať hocikam, kam len chceli.

Nervozita vo mne rástla každým krokom, ktorý som urobila.

Čakala som.

Čakala som, kým sa konečne znovu ozve.

Čakala som, kým ma konečne znovu bude potrebovať.

Znovu som túžobne a odovzdane vzhliadla k tej bráne, čo ma od neho oddeľovala. Mojou úlohou bolo zaistiť, aby ho nikto nerušil.

Nikto, ani ja.

Síce ma o to nepoprosil, ale vedela som, že to potrebuje. Vždy som vedela, keď niečo potreboval skôr, ako ostatní. A vždy som sa mu to ako prvá snažila splniť. Bolo však niečo, čo mu nikto nedokázal dať.

Nikto, ani ja.

Spoza dverí sa ozval nahnevaný krik a hluk padajúceho nábytku. V očiach sa mi mihol plamienok starosti a ruka mi podvedome vystrelila na kľučku. V polovici pohybu som sa však stiahla. Mohla som chcieť mu pomôcť hocako veľmi, vedela som, že nesmiem. Teraz nie.

Keď mal byť niekto, kto vedel čo potrebuje a dať mu to, bola som to ja.

Bola som predsa to oddané zvieratko, ktoré do jeho rúk zverilo svoj život, smrť, budúcnosť a aj zvyšky minulosti.

Za dverami sa rozliehalo až zlovestné ticho. Rukou som znovu zamierila na kľučku a teraz ju pevne uchopila. Za tou drevenou hranicou, ktorá ho oddelovala od nás všetkých, trávil až nezdravo veľa času.

Sedel tam, plánoval, pripravoval, intrigoval, či sníval... zmýšľal, ako zlikvidovať tú osinu, ktorá nám všetkým ničila života.

Chlapec-ktorý-prežil...

Nezaslúžil si ani tisícinu slávy, ktorá sa mu dostávala.

Môj pán bol skutočný hrdina a tí, ktorí nesúhlasili, len nevedeli pochopiť, aké správne a čisté jeho plány v skutočnosti sú.

Rukou na kľučke som pomaly pohla nadol a zatlačila pred seba.

„Pán môj?“ ozval sa môj hlas a sama som sa čudovala, ako pokorne znel.

„Bella,“ povedal chrapľavo ustatým hlasom. Telom mi prešla slabučká triaška, ktorú jeho hlas vždy spôsoboval.

„Počula som Vás. Chcela som... Chcela som vám oznámiť, že Nott saešte nevrátil so žiadnymi správami, ale predpokladá sa, že je Karkarofovi na stope. Dlho už pred Vami utekať nebude,“ dodala som so spokojným úsmevom, ktorý sa mi odrazil aj v hlase.

„Výborne, to rád počujem. Teraz choď,“ vyprevádzal ma preč.

„Môj pane...“ začala som znovu, prekvapená vlastnou drzosťou pokračovať, aj keď mi dal jasne najavo, že ma už nepotrebuje. „Nepotrebujete odomňa niečo? Hocičo? Hocičo, čo by som Vám mohla dať?“

Sypavo sa zasmial a v mžiku oka stál pri mne. Rukou ma uchopil za rameno a prirazil k stene vedľa dverí, pri ktorej som stála. Jeho mačacie oči mi žiarili tak blízko tváre, až som sama bola prekvapená, že je moje telo bolo schopné dýchať.

„Bella, Bella, Bella...Moja Bella...“ šepkal chladne.

„Môj pane..“

„Ty vieš, že si najoddanejšia so všetkých... Roky si sa snažila byť tou, na ktorú by som sa mohol spoľahnúť...“

Cítila som, ako ma jeho chvála napĺňa. Nevedela som síce, čo od neho v tejto situácií čakať, ale prijala by som čokoľvek.

„Preto by si práve ty mala vedieť, kedy chcem a kedy nechcem byť rušený. A hlavne, čo to znamená, keď nechcem.“ Jeho hlas bol zrazu mrazivejší ako obvykle a zovretie na mojom ramene už začínalo byť bolestivé. Prirpavoval sa na ten tón, ktorý si žiadny živý tvor neprial za svojho života počuť.

„Môj pane, chcela sa len presvedčiť o tom, či ste v poriadku... Ten chlapec je vo vašej mysli príliš často...“

„MLČ!“ zvreskol a šmaril ma von z otvorených dverí po jeho pravici. Bolestivo som dopadla na zem. „Mlč, žena. Nechcem počuť, čo si myslíš! Tvoj názor je rovnako dôležitý ako názor Nagininho obedu. Tak zmizni pokiaľ tak nechceš skončiť!“ precedil pomedzi stisnuté zuby a zavrel za sebou dvere.

Chvíľu som sedela na zeme, strnulá ako socha. Čo iné so mohla čakať? Snažiť sa ísť proti jeho prianiam...

Hrdo som sa postavila zo zeme. Ruky pevne zovrela v päsť. Cítila som, ako sa mi dlhé nechty zarezávajú do kože.

Jedného dňa, jedného dňa ma ocení... jedného dňa, sa mi odplatí za všetkú oddanosť a vernosť.

[ » na začiatok « ]