Poviedka:
Pridaná: 2.3.2011, 16:23:44
Čítaná: 4328×
Hodnotenie: (počet hlasov: 15)

Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Arya, Severus
Stručný dej: Šikovná pomsta Severusovi.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo

„Toto tetovanie chcem,“ ukázala Araya na popínavú ružu v katalógu, „tá sa mi bude fakt prekrásne vynímať na pleci.“

„A čo táto?“ ukázala jej priateľka Wendy na ružu, z ktorej stekala krv.

„Fuj, tá nie. Tá by sa hodila skôr pre Lucy,“ hodila Araya očkom na mĺkvu dievčinu s bledou tvárou, ktorá sedela v rohu a listovala v príručke elixírov. „Vyzerá ako upír,“ zachichotala sa. „Alebo...“ listovala rýchlo ďalej, „tento netopier. Čo myslíš, komu by sa hodil?“

V tej chvíli buchli dvere a dnu vošiel Snape.

„Ešte treba vymyslieť... kam?“

Wendy vyprskla do smiechu.

„Je vám niečo, slečna Lawrenceová?“ zmrazil ju Snape pohľadom.

„Nie, pane, nič.“

„Veď preto. Dnes máte poslednú šancu dokončiť svoj elixír a odovzdať mi ho.“

„Bolo by úžasné, keby som tú súťaž vyhrala ja,“ vyhrnula si Araya rukávy. „Len aby sa mi do toho priveľmi nemontovala ona,“ pozrela znovu na Lucy, tentoraz však škaredo.

„Veľa šťastia a zlom väz. Tvoje víťazstvo oslávime úžasnými kerkami,“ žmurkla na Arayu Wendy.

„Slečna Lawrenceová, mám pocit, že ste neporozumeli môjmu upozorneniu. Aby sa vám vrylo do pamäti, strhávam Chrabromilu dvadsať bodov.“

„Trhni si!“ zašomrala Wendy a postavila sa k svojmu kotlíku.

Araya sa už plne sústredila. Pozorne prechádzala svojím „receptom“, kontrolovala prísady, verila, že jej vlastný elixír jej prinesie vytúženú cenu... Musí to vyhrať! Jednoducho musí!

„Začnite!“

Študenti sa pustili do práce. Trieda sa zahalila do pestrofarebných oparov, vzduchom sa nieslo šomranie študentov, odhodlanie získať celosvetové uznanie...

Araya mala silnú súperku. Lucy stála vedľa nej, krájala, vytláčala, miešala, kde – tu pozrela očkom do vedľajšieho kotlíka... Vyzeralo to pre ňu zle. Predbehne ju! Zúfalá Lucy premýšľala, čo urobiť. Nenápadne sa priblížila ku kotlíku svojej súperky, prečítala si názov... a v hlave jej skrsol šialený nápad.

Schytila koreň drncálky, opatrne ho namočila do svojho špeciálneho ohnivého roztoku, ako ho ona nazývala, a šmarila ho priamo do Arayinho kotlíka. Chvíľu sa nič nedialo, len majiteľka zasiahnutého kotlíka sa obzerala, kde a čo to čľuplo, no nestihla sa ani obrátiť a ozval sa výbuch. Študentov zahalila smradľavá hmla a Lucy sa začala natriasať pri svojom elixíre. Vyšlo jej to! Cena bude jej!

„Ktorý hlupák nechal vybuchnúť svoj kotlík?“ zahrmel Snape, no bola to skôr rečnícka otázka, pretože veľmi dobre vedel, koho má prevŕtavať svojím pohľadom.

„Čo na mňa tak čumíte? Ja za to nemôžem!“ skríkla Araya so slzami zlosti v očiach. Ja to tej babe spočítam!

„Nerozkrikujte sa tu, slečna Shoorová! Strhávam Chrabromilu ďalších dvadsať bodov. Keby ste dávali pozor, nemohlo by sa stať, aby vám niečo vybuchlo a ešte aj bez toho, že by ste za to nemohli vy.“

Dievčina zalapala po dychu. „Vy viete, kto to bol a predsa nič nepodniknete?! Bola to ona!“ ukázala prstom na Lucy, ktorá sa znovu tvárila ako socha.

„Môžete to dokázať?“ spýtal sa Snape sladko.

Araya zaškrípala zubami.

„Vidíte. Jednoducho sa zmierte s tým, že tú cenu nezískate. A vy ostatní pracujte! A otvorte niekto okná!“

„To nemyslíte vážne? Ja CHCEM súťažiť! A BUDEM! Musím! Dajte mi, prosím, ešte raz prísady a namiešam ten elixír znovu!“

„Nie.“

„Hej! Musíte vždy nadŕžať len Slizolinu?!“

„Ste týždeň po škole.“

„Nechaj to tak,“ šepla Wendy, „nepohneš ním, len si ešte viac zavaríš. Je mi to veľmi ľúto.“

Araya sa zvalila na stoličku a vrhala na Snapa škaredé pohľady. Toto mu neodpustím. S Lucy sa porátam, ale on... bude trpieť! Diabolsky sa uškrnula. Už vedela, čo urobí.

„Ak nemôžem súťažiť, nemusím tu ani byť, nie? Tak dovidenia,“ vstala a vybrala sa k dverám s cieľom vybaviť svoj trest pre Snapa.

„Nedovolil som vám rozprávať a odísť tiež nie.“

„Nevadí.“ Nepočkala na jeho odpoveď a vyšla von. Zamierila dolu do kuchyne.

„Je tu Dobby?“ spýtala sa škriatkov, ktorí práve chystali obed.

„Dobby byť tu, slečna,“ usmial sa malý škriatok a hlboko sa uklonil. „Čo vy potrebovať?“

„Poď sem nabok,“ podišla k stene, poobzerala sa a sprisahanecky sa k nemu nahla. „Potrebujem, aby si mi pomohol. Ja ti prinesiem nápoj spánku a ty ho vleješ do polievky profesora Snapa.“

Škriatkove oči sa rozšírili od údivu: „Ale slečna, to nemôcť, to nebyť správne...“

„On sa potrebuje vyspať a...“

No Dobby na ňu pozrel takým neveriacom pohľadom, že to hneď vzdala. „Neboj sa, on to nezistí a keby aj, bude vedieť, že je to moja vina. No tak, Dobby, prosím, pomôž mi. Darujem ti aj desať párov nových ponožiek. Prosím, prosím.“

Škriatok stále krútil hlavou, ale súhlasil.

„Ďakujem. Tak zajtra sa tu zastavím aj s nápojom.“

„Nie, to ja vybaviť. Vy už urobiť len svoju prácu.“ Nedal najavo, že ho zaujíma, čo má Araya za lubom. Dozvie sa.

„Naozaj? Dobby, ty si ten najlepší škriatok na svete,“ pobozkala ho na líce. „Tak nezabudni. Daj mu ho do polievky, ktorá bude na večeru, ale nech ho tam má dostatok, aby prespal celú noc. A ešte raz ďakujem.“

Vybehla z kuchyne a tanečným krokom zamierila na internát. Spod postele vytiahla katalóg s tetovaniami a vrecko s ihlami a farbou. Ty ešte uvidíš, kto je Araya Shoorová, drahý Snape!

„Myslíš, že Dobbymu môžeme dôverovať?“ spýtala sa Wendy, keď sa spoločne, pod rúškom tmy, zakrádali k Snapovmu kabinetu.

„Určite. Vari si nevidela, ako sa Snapovi otvárali ústa?“

„A čo ak sa pomýlil a vzal mu z pracovne nejaký jed? Možno sa človeku zíva aj pri otrave.“

Araya prevrátila očami: „To by nikomu nevadilo. Uvidíš, určite spí ako bábätko a zobudí sa až zajtra, keď my budeme dávno za horami – za dolami. Dobby je spoľahlivý.“

„No...“ zapochybovala Wendy, „nie som si tým stopercentne istá, ale dobre. Ale tak by som chcela vidieť jeho ksicht, keď sa zbadá!“

„Škoda, že si ho nemôžeme natočiť. Ale mali by sme byť potichšie, pre istotu,“ dodala Araya pre prípad, že by Snape predsa len nespal a mohol ich počuť. Chvíľu načúvali za dverami, no keď sa za nimi nič nehlo, opatrne odomkli a vošli dnu.

„Aké upratané,“ okomentovala Araya poriadok, nezvyčajný pre jej oči.

„Neobzeraj sa a poďme na to, nemôžem sa dočkať.“

Araya sa zasmiala: „A to ešte nevieš, čo presne mu idem vytetovať.“

„Netopiera, nie?“

„Eé,“ usmiala sa Araya záhadne, „ten to nebude. Veď uvidíš.“

„Araya, prosím ťa, dúfam, že nie nejakú blbosť...“

„To nie je blbosť... Teda... je, ale sranda musí byť.“

„Ty nie si normálna!“ chichotala sa Wendy, keď jej Araya povedala, čo bude mať Snape vytetované a kde.

„Som a uznávam spravodlivosť. No pozri naňho,“ ukázala na nehybnú postavu, „takto vyzerá nevinne, dokonca milo. Možno by sme ho mali uspávať častejšie.“

„A bude to tam mať...?“

„Až naveky.“

Araya si kľakla pri Snapovu posteľ, párkrát do neho pichla prstom, no keď sa ani nehol, pustila sa do práce. „Chyť mu hlavu, aby sa náhodou nepohol, nech mu neublížim.“

„Vieš presne, kde máš tú ihlu pichať?“

„No... dačo som sa naučila, keď som pomáhala Jamesovi pri práci a ostatné je už v rukách osudu.“

„Čo už... je to trochu kostrbaté, ale to nevadí. No nie je pekný?“ ozvala sa o tri hodiny unavená, ale spokojná Araya. Zore sa pomaly zapaľovali.

„Priam na zjedenie. Ach, nemôžem sa na to vynadívať, odviedla si úžasnú robotu,“ chichotala sa Wendy.

„Aj ja si myslím.“

„Mali by sme sa ísť zbaliť. Čoskoro príde Rokfortský expres.“

„Tak by som chcela vidieť jeho výraz, keď sa preberie...“

„Uvidíš ho po Vianociach.“

„To si zrejme dlho nepožijem,“ uškrnula sa Araya a poriadne ho pozakrývala. Pozbierali si veci, zahladili všetky stopy a po špičkách vyšli von. Snape i naďalej tvrdo spal. Až o pár hodín prejavil v sebe kúsok života a pomrvil sa.

Študenti sa práve zhromažďovali na dvore, keď začuli hrôzostrašný výkrik, spŕšku nevyberaných nadávok a prisahanie, že slečna Shoorová bude onedlho mŕtva.

Snape práve upieral zdesený pohľad do zrkadla, na svoju novú tvár. Na čele mal totiž vytetované SOM ŽENA a na brade, od jedného líca po druhé, dodatok PREOPEROVANÁ.

[ » na začiatok « ]