Kapitola:
Pridaná: 28.1.2011, 16:59:53
Čítaná: 4433×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: Iná fan fiction - HP a Piráti Karibiku
Postavy: Jack Sparrow, Severus Snape, Weiya Cassattová
Stručný dej: Čo sa stane, ak sa na jednej lodi stretnú kapitán Jack Sparrow a profesor Severus Snape?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » "Kapitán Jack Sparrow - k vašim službám!" 2 » „Keď žena naňho takto rozvášnene skočí, no neviem, neviem... 3 » „A miesto toho som tu našiel niečo omnoho vzácnejšie. Kvet v

Venované Marike, MarryLinne a Vale za ich krásne komentáre. :)

„A miesto toho som tu našiel niečo omnoho vzácnejšie. Kvet v rozpuku.“

Nerozhodne som hľadela na Jacka, ktorý vydával príkazy, na posádku, ktorá pobehovala ako splašená. Cítila som sa zbytočná. Jack ma nepočúval, pretože bol v nejakom ošiali a neustále si brblal vety ako „Čiernu Perlu mi nezničia“ a „som predsa kapitán Jack Sparrow“.

Oblohou v tichosti plával mesiac, vyvaľoval svoje obrovské očiská na druhú loď, ktorá i napriek svojej veľkosti nemala na našu. Keďže som nemala čo robiť, utiahla som sa medzi akési debny a sledovala ľudí na druhej lodi. Nezdalo sa mi, že by sa chystali zaútočiť. V úzadí si pripravovali laná a o pár sekúnd už boli zakvačené o drevo našej lode a ako šimpanzy začali preliezať k nám. Zdá sa, že Jack niečo podcenil.

„Ja -“ Chcela som skríknuť, no v tej chvíli som na ústach pocítila mozoľnatú ruku a vôňu muža.

„Žiaden hluk, maličká,“ šepol mi ktosi do ucha, „nemáš sa čoho báť.“

Mohlo mu byť jasné, že nezostanem len tak nečinne čakať, kým ma zareže alebo nedajbože niečo horšie. Opatrne som nahmatala dlhú palicu, opretú o moju kajutu, pevne som ju zovrela a chystala sa narobiť čo najväčší hluk.

„Mám pocit, že si mi nerozumela,“ vytrhol mi palicu z ruky, odhodil ju a nahnevane ma zovrel v náručí. „Nemáš sa čoho báť, ak budeš spolupracovať. Ak nie, hodím ťa do mora s podrezaným hrdlom. Rozumela si mi?“

Vystrašene som prikývla. Vidina môjho mŕtveho tela ma dostatočne umlčala. Kde je ten Jack, keď ho potrebujem?! Alebo ten druhý?! Ktokoľvek!

Ani som si nevšimla, kedy ma môj „únosca“ vsotil do kajuty. A priamo do mojej. Našťastie jeho hrubé slová kontrastovali s jeho činmi. Správal sa ku mne pomerne jemne. Trochu som sa zapotácala, no zadržal ma.

Vytrhla som sa mu s hlasným výkrikom: „Čo tu chcete?!“

Chlap a zasmial a priblížil sa ku mne. Keď stál asi päť centimetrov odo mňa, konečne som uzrela jeho tvár. Bol to celkom príťažlivý mladý muž so zelenými očami a tenkými fúzikmi. Čierne vlasy sa mu vlnili okolo hlavy a dodávali mu výzor anjela. Anjela?!

„Zdá sa, že si si niekde zabudla oči,“ usmial sa.

Prudko som sa zapýrila a uhla pohľadom. V duchu som si nadávala do hlupáň, že naňho takto bez obalu zízam.

„Čo tu chcete?“ zopakovala som nervózne.

Chlap mi pozdvihol bradu, čím ma prinútil pozrieť mu do očí: „Myslím, že Jack vie, prečo som tu. Má veľmi vzácnu vec, ktorú chcem.“

„Kompas? A načo by vám bol? Nemá ani svetové strany, nefunguje a vlastne je celkom rozdrvený, pretože som ho od zlosti rozdupala.“

„A miesto toho som tu našiel niečo omnoho vzácnejšie. Kvet v rozpuku,“ zašepkal muž tesne pri mojej tvári takým hlasom, až mi naskočila husia koža.

Ten jemný dotyk ma celú paralyzoval. Nechápala som, čo sa so mnou deje, prečo sa nebránim, prečo mu nevylepím, neodstrčím ho, ale dovolím mu bozkávať ma. Zľahka sa dotýkal mojej tváre, jeho bozky postupne intenzívneli, nemala som čas nadýchnuť sa a on si to očividne vychutnával. Robil si so mnou, čo len chcel, pretože ja som držala ako hluchý dvere a ruky sa mi hompáľali pozdĺž tela. Ktovie, ako by to dopadlo, keby sa z vonku neozvali výbuchy a podlaha pod nohami sa nám nezatriasla.

„Ako vidím, Jack sa chytil bombardovania mojej lode,“ odtrhol sa muž odo mňa a ľútostivo na mňa pozrel. „Musíme sa rozlúčiť, ale uvidíme sa. Mám niečo iné, čo ma k tebe zavedie.“ Chrbtom dlane mi prešiel po líci a rozbehol sa preč.

„Hej! Počkaj!“ vybehla som za ním, no on sa už šplhal po lane späť. „Poviem to Jackovi, uvidíš!“

„Poslúž si, láska moja! Dovidenia!“ zamával mi. „Hej, Jack, tentoraz nechcem od teba nič, tak mi prestaň ničiť loď! Na to bude dosť času i nabudúce.“

„A to ti mám veriť?!“ skríkol Jack zo stožiara. To je blázon! Ak teraz padne...

„Spýtaj sa svojej nádhernej spoločníčky,“ ukázal na mňa a otočil sa nám chrbtom. „Napnite plachty, otočte loď!“

Všimla som si, ako si ma Jack prezerá a tak som sa zvrtla na opätku a odpochodovala do svojej kajuty. Zvalila som sa na posteľ a v duchu si prehrávala posledné udalosti. Príde si cudzí chlap a ty sa ním necháš len tak bozkávať, akoby si bola skúšobná bábika. Čo ti už celkom šibe? Čo by na to povedala tvoja mama? Mama je mŕtva, nepovie nič!

Rozleteli sa dvere a dnu sa vovalil ten čiernovlasý chlap.

„Čo je zas?“ posadila som sa. „Ak nevieš, toto je moja kajuta.“

„To, bohužiaľ, viem, no poslal ma sem ten pajác.“ Sadol si na stoličku a ostražito si ma prezeral.

„Čo sa bojí, že mu to tu podpálim?!“

„Mne je absolútne jedno, čo chceš urobiť. Na najbližšej pevnine vysadám. Merlin, koho by napadlo, že keď sa sem len na chvíľu uchýlim, hneď aj odplávame. Raz sa človek opije...“

„Veru, boli ste riadne spitý,“ zaškerila som sa, ignorujúc skutočnosť, že jeho mrmlanie nebolo adresované mne.

„Raz stratíš aj ty to, čo si najviac milovala a potom uvidíme, čo budeš dovádzať,“ zagánil na mňa.

„Ja som to už stratila a som tu.“

Chlap mlčal.

„Ako sa voláte?“

„Snape.“

„Tak, drahý Snape, kto je tá Lily, ktorú si spomínal?!“ neudržala som svoju zvedavosť.

V Snapových očiach sa zjavilo prekvapenie: „Ja som ju spomínal?“

„Hej. Keď sme vás vytiahli z MOJEJ kajuty.“

„Veľmi sa na teba podobala. Ibaže... tvoje oči majú iný odtieň a vlasy máš... nemáš červené.“ Mám ich také do zlatista s medeným nádychom.

„Zomrela?“

„Áno. Zavraždili ju. Ja som ju zavraždil.“

Od prekvapenia mi spadla sánka. My máme na palube vraha? A to Jack nemieni nič urobiť? Vstala som, že mu to pôjdem oznámiť, no práve v tej chvíli vykopol dvere a mimoriadne vážne doskackal k nám.

„Jack, musíme sa porozprávať!“

„Máš pravdu, musíme.“

Snape bez slova odišiel.

„On je vrah! Zabil nejakú ženu a pokojne sa k tomu priznal!“ vybafla som.

„Vzhľadom na jeho výzor to je možné, mňa však trápi niečo iné.“

„Čo? Tebe je naozaj jedno, že nás môže povraždiť v spánku?“

„A čo Hank?“

„Hank?“ nechápala som. „Aký Hank?“

„Predsa ten, s ktorým si tu bola zatvorená.“

„Hank?“ Až po chvíli mi došlo, že hovorí o tom chlapíkovi, ktorý ma tu zavrel a prejavoval sa tu. „Jaj a čo s ním?“

„Čo s ním máš? Nie že sa dozviem, že ste nejakí komplici a ty sa len pokúšaš odlákať moju pozornosť.“

Rozosmiala som sa: „Teda Jack, ty si vážne dobrý. Veď ty si mi navrhol, že ma vezmeš tam, kam potrebujem!“

„No a? Možno ste si to naplánovali a vyšlo vám to. Takže... Čo chcete odo mňa? Moju Perlu? Gibbsa? Teda... toho si môžete na chvíľu požičať, ale potom mi ho vrátite.“

„No dovoľ?! So žiadnym Hankom, Jankom, Jamesom ani s nikým im podobným nespolupracujem! Cestujem vo vlastnom záujme a ak mi neveríš, v poriadku. Vysadnem na najbližšej pevnine. Ďalej budem pokračovať sama.“

„Ale upokoj sa, cica,“ položil mi ruky na plecia, „ja sa len pýtam. No čo si tu teda robila s tým vydriduchom?“

„Chcela som ťa ohlásiť, ale zapchal mi ústa a sotil ma sem. Keď však začul výbuchy, ušiel von. Nič viac, nič menej.“

Jack mi dlho hľadel do očí, akoby sa snažil prečítať mi myšlienky, potom sa uškrnul a dal mi frčku do nosa: „Fajn, môže byť.“

Vo dverách sa ešte otočil: „Príjemný zvyšok noci.“

Osamela som. Z mužov ma raz trafí šľak. Aby som sa nemusela zaoberať zmiešanými pocitmi z Hanka, z Jacka a dokonca i nejakého podvedomého strachu zo Severusa, ľahla som si do postele a pokúšala sa zaspať.

Ráno bolo jasné, nikde ani obláčika, chlapi posedávali na drevených štokrlíkoch, ujedali si z nejakého mastného mäsa a zapíjali to rumom. Pokrčila som nosom a pichla prstom do svojej porcie mäska.

„Nekrč nosom, moja,“ mľaskol Jack, „je to vynikajúce.“

„Uhm, iste.“

Znechutene som sa posadila k svojmu prídelu a snažila sa ovládnuť žalúdočnú nevoľnosť. Vždy som nenávidela mastné jedlá.

Prišuchtal sa i Snape.

„Čo je to?“

„Mäso z koňa,“ odpovedal Jack so širokým úškrnom. Ruka mi vyletela k ústam.

„Aha.“ Snape pokrčil krivým nosom, všetko podozrievavo ovoniaval, zatiaľ čo Jack si poutieral ústa a vybral sa ku kormidlu. Pozorovala som jeho ľahkú chôdzu, všimla som si, že znovu vytiahol svoj kompas, chvíľu ho študoval a následne, popiskujúc si, urobil krok, dva, tri... Zrazu zastal, zohol sa po nejakú paličku a jediným pohybom ju vyhodil do mora. Takmer som sa zošmykla na zem, keď Snape zreval.

„Čo vreštíš?“ nechápal Jack.

„Ty si vyhodil môj prútik! Ty idiot!“

„Hups a ja že čo to tu leží aká slamka,“ zaceril sa Jack. „Tu sa nám nemá, čo povaľovať. Pardon teda, ak to bolo tvoje.“

Snape ešte hodnú chvíľu nadával, zúfalo sa nahýnal cez palubu, načo Jack vykúzlil takú smiešnu grimasu, až mi zabehla slina.

Po chvíli ma to však omrzelo. Zo západu sa valili mračná, obloha sa pomaly zaťahovala, plachty sa napínali. Blížila sa búrka. Nemala som chuť, nechať si rozbiť hlavu nejakou letiacou vecou a tak som sa utiahla do svojej kajuty. Nervózne som sa prechádzala po hrbolatej dlážke, rozmýšľala, čím by som sa tak zamestnala... Chcela som začať lodným denníkom, no v tej chvíli sa posunula stolička. Vonku sa už asi začalo Božie dopustenie. Stolička sa však začala blížiť ku mne. Posteľ sa posunula doprava. Stolička doľava. Posteľ znovu naspäť. Na malej skrini sa otvorila zásuvka. Druhá tiež. Prvá sa zavrela. A znovu. Ozvali sa kroky. Niekto si povzdychol.

„Mami, ak ma chceš strašiť, nie je to vtipné,“ ozvala som sa do očividne prázdnej miestnosti. „Robím predsa všetko, čo si chcela. Vybrala som sa do Karibiku, hľadám akéhosi chlapíka, plavím sa po mori sama s tridsiatimi mužmi, takže... ako nehnevaj sa, ale mohla by si odpočívať v pokoji.“

Vyznelo mi to blbo, dokonca drzo, ale v tejto chvíli mi nebolo všetko jedno a ak ma chcela strašiť mŕtva osoba, nebolo to bez príčiny.

Kroky neutíchavali. Niekto zakašľal. Stolička podskočila.

„Dosť už!“

Predo mnou sa zjavila postava.

[ » na začiatok « ]