Poviedka:
Pridaná: 10.1.2011, 17:16:58
Čítaná: 3335×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Typ: Iná fan fiction - Alica v krajine zázrakov
Postavy: mačka Škľabka
Stručný dej: Nikdy nevrav mačke, že nie je skutočná.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo

Venujem Bee, lebo povedala že je to dobré :)

--------------------------------------------------------------

Zlatistý, ešte horúci piesok sa mi lepil na mokré nohy. V hrdle ma štípal slaný vzduch a žmúrila som na lenivé, pomaly sa strácajúce slnko. Západ slnka. To bola asi jediná vec, ktorá sa mi tu páčila. Ináč tu bolo všetko drahé , dosť komerčné a akési umelé. Spotené predavačky v tesných tielkach škrobene stáli za pultíkmi stánkov a ponúkali predražené suveníry. Ujovia čo predávajú kukuricu sa nevraživo mračili na okoloidúcich alebo vyspevovali trápne pesničky. Masy malých deciek s afektovanými úsmevmi, poskakujúc popri svojich nervóznych rodičoch, neprestajne čosi vykrikujú. Typické chorvátske letovisko. Človek musí vstávať ráno o šiestej, aby si našiel aspoň aké – také miesto na prepchatej pláži. Ale teraz, tesne po večeri, tu, na tento odľahlý kút pláže takmer nikto nechodí.

Sadla som si na veľký, stabilne vyzerajúci kus naplaveného dreva a pozorovala som fantastickú hru farieb, ktoré prechádzali od svetlej žltej, cez karmínovú, až po tmavofialovú. Vtom ma čosi pošteklilo na nohe, ktorú som v momente odtiahla. Keď som sa pozrela dole, zistila som, že to bol iba obyčajný maličký krab. Chytila som ho medzi prsty a prezerala som si ho. Nebol veľmi zaujímavý, skôr smiešny a nakoniec mi ho prišlo ľúto. Opatrne som ho položila na zem a sledovala som, ako sa skryl pod najbližším kameňom. Otočila som sa , znovu som sa pozrela na more, zavrela som oči a chvíľu som vnímala iba jeho šum, rytmické narážanie vĺn o útesy a jemný vánok, v ktorom mi povievali vlasy.

Čosi za mojím chrbtom zamraučalo. Pomaly som sa otočila. Z tmy pod stromom zasvietili dve žlté oči. Mačka. Mohla som si myslieť. Podišla ku ma mne a inteligentne, ba až samoľúbo na mňa hľadela. Bola to obyčajná, čierna mačka. Takých tu bolo kopu. Prišli, líškali sa, pýtali si jedlo, odišli. A potom znova prišli ďalšie a ďalšie.

Natiahla som k nej ruku. Vyplašene odskočila dozadu. Zastala. Chvíľu sa na mňa uprene dívala, akoby zvažovala, či mi môže veriť. Potom sa odrazu rozbehla, dvakrát ma obišla a vyskočila mi do náručia. Stočila sa do klbka a začala priasť. Poškrabkala som ju za uchom. Zrazu prudko otočila hlavu a uprela oči kamsi za more.

Inštinktívne som sa tam pozrela tiež. Nad zvlnenou hladinou, na mieste, na ktoré sme obe hľadeli, sa začal utvárať hmlistý opar. Z neho vystúpila striebristo biela postava s dlhými vlasmi, ktoré sa však v jemnom morskom vánku ani nepohli. Žiarivo biele rúcho jej voľne splývalo až k vodnej hladine. Išla, presnejšie povedané, vznášala sa ku mne.

Keď zastala tesne predo mnou, natiahla ruku a dlhý ukazovák mi pritlačila na čelo takou silou, že som cítila myšlienkové spojenie medzi nami. Moje zmätené pocity lietali v jej zvláštnom, starobylom vedomí, na pozadí nádhernej hudby. V jej mysli sa vynárali obrazy nádherných lesov, vodopádov, miest, krajín a zvláštnych, nerozoznateľných postáv. Odvíjali sa tam príbehy, o láske, priateľstvách do ktorých sa postupne začali zavŕtavať intrigy a závisť, o pomste a bezhraničnej moci, ktorá bola zverená jedinej bytosti. Začala som cítiť strach a na všetko padol tieň pochybností a smrti.

Roztriasla som sa a začala mi byť zima. Chcela so odísť, no nedokázala som sa ani pohnúť. Obklopila svojím obrovským vedomím to moje a pevne ma držala v mučivom zovretí. Začala spievať. Bola to smutná, ťahavá pieseň, no sotva som vnímala jej kolísavú melódiu. Vysávala zo mňa život. Mala som pocit, že padám, na zem, pod zem a ešte nižšie. Strácala som sa v jej hlbinách.

Kútikom oka som postrehla, že mačka ešte stále sedí v mojom náručí. Postrehla som aj pohyb, asi šibla chvostom. V tom sa zdvihol vietor a obrovitánsky kúdol piesku a drobných kamienkov zahalil všetko naokolo. Vyčerpane som spadla do piesku, nehybne som ostala ležať a zrazu akoby niekto zhasol svetlo.

Keď som sa prebrala, zdalo sa mi, že takto ležím už týždne. No ešte stále zapadalo slnko (bola to už síce len taká krvavočervená čiara na obzore, ale predsa tam bola). Takže celé to príjemno-nepríjemné stretnutie mohlo trvať nanajvýš pár minút. Pokúsila som sa vstať a trasúcimi sa rukami som zovrela okraj naplaveného dreva. Horko ťažko som sa “vyšplhala“ hore. Na druhej strane ma už čakala mačka. Pokojne si čistila pravú prednú labku, akoby to, čo sa stalo, bolo pre ňu rutinou. Keď skončila s jej očistou, otočila hlavu ku mne a tvár sa jej roztiahla do takého velikánskeho úsmevu, až som sa čudovala, odkiaľ ten úsmev poznám.

„Ty si...veď vyzeráš ako....ako.. mačka Škľabka! Z Alice v Krajine zázrakov! Presne...“ a s údivom som na ňu hľadela. Ten úsmev priam liečil. Už som sa vôbec necítila slabá, ani unavená. Zvieratá vraj dokážu liečiť. Teda kone a psi určite. O mačkách som nevedela. Usmiala som sa tiež.

„Jasné že som mačka Škľabka. A čo si čakala?! Bieleho králika? Ten stále zháňa akési prekliate rukavice. Nikdy si neoddýchne. Nikdy sa nezastaví, neposedí. Somár jeden šibnutý. A pritom nosí vo vrecku Čas!“

„Wow, nevedela som že si naozaj.....že existuješ.“ stavila som na odľahčený štýl debaty a v duchu som sa presviedčala o tom že som možno zaspala a že sa mi to iba sníva. Mačke sa táto otázka zjavne nepáčila.

„A ty si naozaj?! Há? Neverím že si naozaj. Ty..ty....ty Stvorenie akési!“

Mačka sa už prestala usmievať a ja som sa začínala zamýšľať, že či v tom zelenom džúse čo som mala k večeri bolo naozaj len kivi. Asi mi už naozaj preskakuje. Šibe mi. To z toho slnka.

„ A máš pravdu, si šibnutá. Ja som tiež šibnutá, Biely králik je šibnutý, Klobučník, Aprílový zajac aj Srdcová kráľovná. Všetci sú tu šibnutí.“ dodala kyslo.

Spoznala som v tom slová, ktoré adresovala v knihe Alici. Vedela som tú knihu skoro naspamäť odpredu aj odzadu a pasáž s mačkou bola jedna z mojich najobľúbenejších. Povedala som si však, že sa jej nebudem pýtať na žiadnu otázku, ktorá už padla v knihe, lebo som chcela vedieť aj niečo nové, nie len to, ako sa dostanem ku Klobučníkovi a Aprílovému zajacovi. Nanič mi bolo aj to, že ako jediný nie je šibnutý pes, a že mačka robí všetko naopak. V jej slovách ma zaujala jediná veta; v nej hovorila o tom, že všetci sú TU šibnutí. Ale kde je to, preboha TU? Krátkym pohľadom som preletela okolie. Všetko vyzeralo rovnako, akurát slnko už celkom zapadlo.

„A kde vlastne sme..?“ začala som opatrne.

„A čo ja viem??? Spýtaj sa ma o mesiac, teraz som urazená.“

„Prečo si urazená? Nič takého som predsa nepovedala aby si sa musela hneď urážať.“

„Povedala si, že nie som naozaj. Čo ty o tom môžeš vedieť.“ Z kútikov obrovských žltých očí sa jej vygúľali dve lesklé slzy. Bola som udivená, že ju rozplakala taká maličkosť. No aj tak sa mi videla zaujímavá a chcela som s ňou hovoriť dlhšie. Starostlivo som vyberala slová, aby sa zase neurazila.

„Tak prepáč. Nechcela som ťa ničím uraziť, a ak sa tak aj napriek tomu tak stalo, je mi to úprimne ľúto a hlboko sa ti ospravedlňujem. Odpúšťaš mi?“

--------------------------------------------------------------------

Toto bol môj prvý pokus o poviedku, tkže kludne napíšte, čo je na tom zle. :)

[ » na začiatok « ]