Poviedka:
Pridaná: 9.1.2011, 09:48:35
Čítaná: 4060×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Desana, Severus
Stručný dej: Príbeh o tom, že čas a snaha môžu priniesť želané ovocie.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Dnešným dňom oslavujem svoje prvé výročie tu, vo FF. Presne 9.1. 2010 som tu debutovala s poviedkou - Záhady Harryho života. Zrejme nebola najlepšia, ale čítali ste, hlasovali, povzbudzovali. Len vďaka vám som za tento rok napísala 151 poviedok (do toho rátam všetko - každú jednu kapitolu, báseň, jednorázovku...)

Za toto vám patrí veľké ďakujem. Dúfam, že i naďalej bude aspoň zopár ľudkov čítať moje výtvory a podporovať ma.

A to som si ani nevšimla, že by Severus mal mať dnes narodky :D Tak aj jemu všetko najlepšie. :P

***

Sľub lásky

Parket sa hemžil neznámymi ľuďmi, ktorí sa možno prvýkrát vo svojom živote mohli správať prirodzene a na nič sa nehrať, pretože tváre mali skryté pod maskami. V zadnom kúte otrávene sedel on, Severus Snape, a spoza čiernej pásky pohľadom prepaľoval Albusa Dumbledora, ktorý sa veselo natriasal do rezkej hudby v spoločnosti troch lesných víl. Severus už stokrát oľutoval, že na riaditeľov návrh pristal. Vraj sa potrebuje odreagovať, prísť na iné myšlienky! Severus si pohrdlivo odfrkol. Potrebuje len jednu vec. Vypadnúť.

„Severus,“ zadychčane si k nemu sadol Albus v maske medveďa, „nepriviedol som ťa sem, aby si tu sedel ako kôpka nešťastia. Chcel som, aby si sa zabavil.“

„Veď sa zabávam, nevidíte?!“

„Severus, dokedy sa chceš umárať spomienkami na Lily?“

Severus naňho pozrel, akoby ho uštipla včela. „Súhlasil som, že sem pôjdem s vami. Dovolil som vám obliecť ma do tohto... oblečenia. Prezliekal som sa desaťkrát, kým ste boli úplne spokojný, tak mi teraz, prosím vás, dajte pokoj, inak sa zdvihnem a odídem,“ podráždene si potiahol saténovú pásku, ktorá sa mu tiahla cez oči. Neuvedomoval si, že v čiernych obtiahnutých nohaviciach, v tmavej naškrobenej košeli, dlhom plášti farby polnoci a v širokom klobúku vzbudzuje pozornosť v okolitých ženách. Hoci ich priťahoval, chladný ligot jeho očí ich držal v úzadí.

Dumbledore si vzdychol. Netušil, ako Severusovi pomôcť a už začínal mať o neho obavy. Vstal. „V poriadku. Dávam ti ešte polhodinu. Ak ani dovtedy nepookreješ, vrátime sa na hrad.“

„To môžeme aj hneď,“ zahundral si Seveus a ďalších pätnásť minút zvieral pohár. Vtom pocítil na zátylku šteklenie. Prudko sa otočil a na okamih sa jeho pohľad zastavil na čiernovlasej žene. Tá sa však okamžite odvrátila a venovala sa svojmu spoločníkovi. Severus si ju chvíľu premeriaval, ešte raz zachytil jej pohľad, keď tu sa zdvihla a stratila sa v dave ľudí. Rozčarovaný Severus buchol pohárom po stole. „Šibe mi.“

„To veru áno. Kto to kedy videl brúsiť si zuby na také mladé mäsko,“ ozvalo sa od vedľajšieho stola. Severus zazrel na starenu, ktorú špatila mäsitá bradavica. Tvárila sa nesmierne múdro: „Také ženy majú rady veľké činy, nie len slabochov, ktorí slincú a nič neurobia.“

Severus, ignorujúci starenu, sa začal predierať pomedzi ľudí s úmyslom nájsť Dumbledora.

„Dovolíte... dovolíte... dovolíte... do-.“ Zasekol sa uprostred slova a ako zhypnotizovaný hľadel pred seba. Bola to ona! Oblečená ako tanečnica z háremu. Zvodne sa vlnila v náručí akéhosi chlapa.

„Dovolíte?“

Chlap prekvapene pozrel na Severusovu nastavenú ruku. „No to teda nedovolím.“

„Jack!“

Dievčina sa mu vymanila a s úsmevom vo fialkových očiach pristúpila k Severusovi. Ani nevedeli ako a už sa pomaly točili okolo vlastných osí, pevne pritisnutí k sebe. Severus vnímal len jej jemné a poddajné telo, exotickú vôňu vznášajúcu sa okolo jej hlavy...

O pár krokov ďalej postával Dumbledore s radostným úsmevom. Už prestával veriť, že sa Severus vzchopí, no predsa len sa to podarilo. Ktovie, kto je tá krásna žena.

„Ako sa voláš?“

Háremová tanečnica sa zachichotala: „To ti nepoviem.“

„A to už prečo?“

„Nechce sa mi a nemám dôvod.“

„Akože nie? Keď sa nabudúce stretneme...“

„Žiadne nabudúce nebude.“

Severus sa zamračil: „Prečo si to myslíš?“

„Nabudúce budem tu a ty zas tam. Ten istý okamih sa nikdy nezopakuje dvakrát. Preto si uži túto chvíľu, kým sa dá a nevypytuj sa na to, na čo ti nemôže byť odpovedané,“ odrecitovala tanečnica.

„Možno mi nemôžeš odpovedať, no dovoľ, aby som upresnil prvú časť tvojej vety,“ zašepkal jej do ucha a pocítil, ako sa jej z jeho tesnej blízkosti rozbúchalo srdce. Potešilo ho to. „Ten istý okamih nezažiješ dvakrát, ale istý okamih áno. Stačí chcieť a vynaložiť aspoň malú dávku námahy. A s tým ja nemám problém.“

Tuho ju zovrel v náručí, hľadel jej do očí, akoby sa v nich túžil navždy utopiť, pomaly sa približoval k jej perám... Žena v jeho náručí sa zachvela a slabučko vzdychla. Nikdy nemala problém na prvýkrát usúdiť, kto je aký človek a čo od neho čakať. Teraz ju však jej schopnosť zradila a ona bola vydaná napospas srdcu, ktoré nekoná vždy správne a v tejto chvíli už vôbec nie. Poskakovalo jej v hrudi ako zbláznené, až sa bála, že si to jej spoločník všimne a uvedomí si, akú má nad ňou moc. Najmä jeho čierne oči. Zabratá do myšlienok si ani nevšimla, ako jej nadvihol čipkovú šatku a chystá sa ju pobozkať.

„Nie!“ prudko mykla hlavou a len tesne sa vyhla jeho perám. Severus v duchu zastonal.

„Prečo nie? Aj na toto máš nejakú pohotovú odpoveď?“

„Bozk je sľubom lásky. A ten ti ja dať nemôžem.“ Vytrhla sa mu a skôr, než sa stihol spamätať, zmizla v dave ľudí.

V Severusovi to vrelo. Jedna pochabá žena v ňom prevráti všetko naruby a potom vystrašene ujde ako poľný zajac. Nie, to on bol pochabý. Nechať sa zviesť cudzími perami... To Liline mali byť jeho!

V ten večer už neprehovoril ani slovo. Bol mrzutý a Dumbledorovi odpovedal úsečne. Ten to všetko videl a dobre sa zabával. Ďakoval tanečnici, že sa jej podarilo Severusa aspoň trochu prebrať z letargie.

Od toho večera Severus nemohol spávať. Neprešlo minúty, kedy by si nespomenul na tie fialkové oči, ktoré v ňom rozdúchali zvláštnu túžbu. U Dumbledora sa snažil zisťovať, kedy bude podobná zábava a či sa na ňu náhodou nechystá. Albus ho veľmi dobre chápal a hral s ním. Spoločne vymetali podniky, vyzerali čiernovlasú ženu s fialkovými očami... Severus už začínal jej slovám veriť. Nabudúce budem tu a ty zas tam. Ten istý okamih sa nikdy nezopakuje dvakrát. A vtom ju zbadal. Sedela osamotene pri tmavom stole, zamyslene pozerala do plameňa sviečky. Nikto pri nej nesedel. Bola to Severusova šanca.

„Ten istý okamih nezažiješ dvakrát, ale istý okamih áno. Stačí chcieť a vynaložiť aspoň malú dávku námahy,“ šepol Severus a sadol si oproti nej. Pobavilo ho, ako od prekvapenia otvorila ústa v dokonalom O.

„Čo ty tu? Ako si ma našiel?“ vyjachtala.

„A kto povedal, že hľadám teba? Barmanka je moja dobrá známa,“ kývol jej len tak naslepo, hoci ju v živote nevidel. Tmavovlasú ženu zalial sýty rumenec. Hlupaňa, ako si si mohla myslieť, že by ťa hľadal?! Nezabúdaj na svoje predsavzatie!

Seveus zabodol svoje ligotavé oči do jej.

Čo však robí v tom hostinci? Príliš veľká náhoda. V jej veľkých očiach sa zjavila nedôvera. Severus sa uškrnul: „A čo tak nasucho? Objednám niečo.“

„Nepijem a vlastne... už som na odchode,“ preglgla.

„Ešte si mi nepovedala svoje meno.“

„Už som ti vravela, že...“

„Že mi ho nepovieš. Áno, áno, viem. No nejako ťa predsa musím oslovovať. Alebo ti mám hovoriť hej ty?!“

Tmavovláska chvíľu premýšľala: „Dobre. Volaj ma Lady.“

„Lady?“ nadvihol Severus obočie.

„Nepáči sa ti?“ usmiala sa dievčina.

„V podstate sa ti hodí,“ chytil ju za ruku. Snažila si ju vytiahnuť.

„Skutočne už musím ísť.“

„Prečo stále utekáš? Pred čím? Hádam sa ma len nebojíš?“

„Pozemské slasti človek ničia, no tie duchovné ho vycicajú, až kým z neho nezostane len prázdna a zoschnutá stránka, ktorú každý obchádza.“

Pustil ju. Nemohol odolať nemej prosbe jej očí. Cítil, že s niečím bojuje, ale on nechcel bojovať s ňou.

„To je predsa jasné. Lady k tebe isto niečo cíti, ibaže sama nevie čo a ak aj vie, nechce si to priznať,“ ochotne vysvetľoval Dumbledore vo svojej pracovni a vôbec sa nepozastavoval nad tým, že Severus za ním prišiel s takou, pre neho chúlostivou, vecou uprostred noci.

„Ste si tým istý?“

„Ja? To predsa musíš vedieť ty. Toto sú len moje dohady.“

Severus od neho odchádzal značne zmätený. Dlho sa prehadzoval na posteli a zaspal, až keď sa začali zapaľovať zory. Ráno sa prebral plný energie. Sny mu priviali nápad. Nerozmýšľal nad tým, či je to čudné, či jeho plán má aspoň nejaké opodstatnenie. Jeho cesta mierila do oného hostinca. O Lady sa dozvedel len to, že pochádza z dediny, volá sa Desana a každý druhý večer sedáva na tom istom mieste. Sama. To mu stačilo. Večer uskutoční svoje plány, nech sa deje, čo sa deje.

Ničnetušiaca Desana vstupovala do hostinca spokojne, objednala si kávu a usadila sa na zvyčajnom mieste. Ani vo sne by jej nenapadlo, že vonku čaká Severus a chystá azda najbláznivejší čin v jeho živote.

„Dovidenia,“ kývla Desana barmanke a vyšla von. Posledné, čo zbadala, bola hviezdnatá obloha ožiarená červeným zábleskom.

* * *

Mihotavé svetlo sviečky osvetľovalo spiacu ženu. Dýchala ťažko, ako pri horúčke, sem – tam sa pomrvila, oči však neotvorila. V ošarpanej miestnosti sa vznášal zatuchnutý vzduch, kde – tu bolo počuť cupkanie malých nožičiek. Nepokojná žena vyfukovala do chladnej izby obláčiky pary, pretože Severus oheň v kozube nezaložil.

Hodiny plynuli.

* * *

„To určite... Dvadsaťtisíc za nájom, čo ste sa s koňom zrazili?“ mrmlala si Desana z polospánku, keď tu jej do uší udrelo nezvyčajné ticho a bleskovo sa posadila. „Kde to, preboha, som?“ Vyskočila k dverám a začala mykať kľučkou. Dvere sa však neotvorili. Vrhla sa k oknu, otvoriť však nešlo a tak schytila prvú vec, čo jej prišla do ruky, svietnik, a šmarila ho do okna. Nerozbilo sa.

„Čo tu je všetko počarované?“ Desana sama nevedela, akú pravdu práve vyslovila. Severus všetko zabezpečil kúzlami, aby mu náhodou neušla. Hodnú chvíľu sa z izby ozýval nahnevaný krik, trieskanie, nadávky, sem – tam nechápavý povzdych. Severusa to prestalo baviť a vstal z kresla ukrytého v tmavom kúte. Na tvári mu panoval úškľabok.

„No čo, vybláznená?“

Desana sa k nemu zvrtla, chvíľu na neho neveriaco hľadela, vzápätí sa k nemu vrhla a z celej sily mu vylepila také zaucho, až to pleslo. „Čo si myslíš, kto si? Okamžite a pusti von!“

„Som Severus Snape a na rozdiel od teba poznám slušné spôsoby.“

Desana zalapala po dychu: „Grobian. Takého svet ešte nevidel. Toto som vedela, presne som vedela, že budeš taký, ako ostatní muži! Všetci ste rovnakí! Všetci!“ Z očí jej sršala toľká beznádej, až to Severusa zarazilo. Desana plytko dýchala, podchvíľou si utierala zradné slzy. Slzy sklamania a hnevu. Pohrávala sa s myšlienkou, že by Severus mohol byť normálny spoločník, z ich prvého stretnutia si pamätala len jeho nežné ruky a zmätený pohľad, no skutočnosť bola iná. Severus Snape bol nepríjemný chlap a uniesol ju, akoby bola... Takto sa predsa so ženami nezaobchádza!

„Večer za tebou prídem,“ zabuchol za sebou dvere.

„Presne viem, načo,“ zašepkala cez slzy a schúlila sa na zemi. Takto prečkala celý deň a čím bol večer bližšie, tým viac sa tlačila k stene, akoby jej jediným prianím bolo splynúť s ňou. Keď v zámke zaštrkotal kľúč, takmer preborila stenu.

Seveus vošiel dnu a podozrievavo si premeriaval izbu. Nikde ani pohybu, utiecť však nemohla. Až po chvíli si v kúte všimol čosi poskladané.

„Priniesol som ti jedlo,“ podišiel k nej bližšie.

„Nepribližuj sa ku mne!“ vyštekla. „Hoď mi jedlo a vypadni!“

„Moja drahá, takto sa veru nedohodneme. Ak nebudeš milá, z jedla nebude nič.“

„Fajn. Tak si ho vezmi so sebou.“

Severus jej zmeny nálad nechápal: „Ako chceš.“

Zostala po ňom len mučivá vôňa a Desanin prázdny žalúdok.

Situácia sa opakovala i nasledujúce dni. Z Desany postupne zostával len tieň, no ani ona, ani Snape, nechceli ustúpiť. Desana mala o Snapovi čoraz horšiu mienku a on bol čoraz zlostnejší, pretože nechápal, čo na nej vidí, keď sa správa ako idiot.

Keď však po týždni vstúpil dnu, zlosť ho razom opustila. Desana ležala na zemi v bezvedomí a hrudník sa jej zdvíhal len slabučko.

„Hlúpa ženská,“ vzal ju Severus do náručia a uložil na posteľ. „No tak, preber sa!“ Desana však nereagovala. Trochu ju pofŕkal studenou vodou a tvrdú posteľ premenil na páperovú s množstvom vankúšov. „Keby si nebola taká tvrdohlavá, nemuselo to takto vôbec dopadnúť,“ hundral si popod nos a kŕmil ju horúcim vývarom, ktorý pripravil domáci škriatok z Rokfortu. Dumbledore tušil, že sa niečo deje, keď je Severus podráždenejší a zamyslenejší než predtým, no rozhodol sa, že ešte nezasiahne. Sú predsa veci, ktoré si musí človek vyriešiť sám.

„Aj ty si poriadne tvrdohlavý,“ vydýchla Desana a mihalnice sa jej slabo zatrepotali.

„Konečne! Vieš, aký si mi nahnala strach?!“

„Strach?“ pozrela mu do očí.

„Áno. Čakala si, že sa tu budem vytešovať z toho, že umieraš?“ spýtal sa Severus trpko.

„Nie... len,“ znovu privrela oči, „neviem... možno si iný, ako som si myslela...“

Zaspala.

Severus na ňu nerozhodne hľadel. V srdci mu zúrila búrka. Nechcel, aby si myslela, že je netvor, no nechcel byť ani nacukrovaným princom. Krútiac hlavou založil oheň v kozube a izbu zaplavilo príjemné teplo. Severus si sadol do kresla a celú noc dával na svoju zajatkyňu pozor. Keď ju ráno nakŕmil, dokázala sa posadiť. Hodnotiac si ho prezerala.

„Ako mám vedieť, že mi neublížiš?“

„A ako prosím ťa?“ Severus bol skutočne prekvapený dievčininými myšlienkovými pochodmi.

„Fyzické násilie sa rovná psychickému.“

„Nemám náladu na hádanky.“

„A ja na teba.“ Hádam si len nemyslí, že mu zavesím na nos, ako som celé roky musela trpieť v rodine, kde otec velil. Kde sa všetko robilo podľa neho. Ak chcel, aby mu mama umyla nohy, musela to spraviť. Chcel, aby ho kŕmila ako kráľa, musela drhnúť dlážky a ak sa mu čokoľvek znepáčilo, zbičoval ju. Toto chce vedieť? Ako som denne ošetrovala mokvajúce rany svojej matky a čakala, že každou chvíľou dostanem aj ja? Hľadieť do jej prázdnych očí? Do očí, v ktorých kedysi horela láska k tomu netvorovi? Toto chce vedieť? Nie, nikdy! A ja sa nikdy nezaľúbim!

Desana ani len netušila, že všetky záblesky minulosti si Severus prečítal v jej fialkových očiach. Natiahol ruku k jej lícu. Mykla sa, ale hlavou neuhla. Hoci spočiatku jej správanie nechápal, teraz už áno. Vtedy, na plese, bola sama sebou, ukrytá pod maskou, ktorá jej dávala slobodu, dovolila jej odpútať sa od prízrakov minulosti a predsa si držala odstup. Nepobozkala ho. Pretože bozk je prísľubom lásky a tej sa ona bojí.

„Oddýchni si. Máš nejaké špeciálne želanie na večeru?“

„Nie.“

„Tak dobrú noc.“ Potichu sa vytratil z izby. Desana znovu zaspala. Nasledujúce dni sa o ňu Severus príkladne staral. Nosil jej rôzne jedlá, nenápadne zútulňoval izbietku, v ktorej bývala už niekoľko týždňov... Tmavovlasá žena však využila každú príležitosť ujsť.

V jeden deň jej pozornosť zaujala vydutá stena za posteľou. Začala ju ohmatávať. Na jej veľkú radosť niečo ruplo a pred ňou sa zjavila tmavá a vlhká chodba.

„Tak o tomto Severus určite nevie,“ uškrnula sa a vošla dnu. „Zbohom, Sevie.“ Zavrela za sebou odsunutú časť steny a objala ju tma. Šmátrala rukami vpred, kráčala naslepo, v duchu si nadávala, že si nevzala aspoň sviečku. Zakoptávala sa o vyrastajúce výbežky, párkrát sa šmykla na mokrej zemi. Krívajúc však pokračovala, keď tu v diaľke zazrela bielu bodku. Onedlho bola vonku.

„Ó, môj Bože. Neverím! Ja som... vonku!“

Obzerala sa po zablatenej záhrade, ktorá v lete isto bývala nádherná. Po oboch stranách chodníka sa týčili kamenné levy, ktoré hrdko vystavovali na obdiv svoje bohaté hrivy. Na ľavej strane stála opustená lavička, sčasti zakrytá kríkom, teraz však len nahými konárikmi.

Desana kráčala kľukatými chodníkmi, snažila sa nedrkotať zubami, no keď pred sebou zbadala bránu, vo vnútri sa jej rozlialo teplo. Konečne sa dostane von! Konečne! Trpká skutočnosť ju rýchlo schladila. Mohla čakať, že aj toto Severus zabezpečí kúzlami. Vyskúšala všetky časti plotu. Márne. Nasrdene sa vracala späť. Utierala si slzy prehry a hnevu a zastrájala sa, že Severusovi ukradne tú jeho čarovnú paličku hneď, ako to bude možné.

Popamäti sa vrátila úzkou jaskynkou, v izbe poriadne zatlačila stenu a otočila sa k posteli. Srdce sa jej rozbúchalo. Opatrne, akoby mala každú chvíľu vybuchnúť, pristupovala k posteli a začudovane zodvihla z vankúša ružu. Bielu ružu. Symbol čistoty a nevinnej lásky.

„Severus...“ Desana si naradostene privoňala k ruži. Vtom zaštrkotala zámka. Desana sa hodila na posteľ a snažila sa správať akoby nič. Avšak, ligot očí ju prezradil.

„Dnes ti nejako žiaria oči,“ položil Severus tácku s jedlom na stôl a lepšie sa jej prizrel. „Opeknela si,“ pousmial sa, všimnúc si ruže, čo jej rozkvitli na lícach.

„Och... ďakujem.“ Desana sa pomrvila. V pästi zvierala bielu ružu. Nevedela, čo by mala povedať, Severus ju však od toho ušetril. Zaželal jej dobrú chuť a zmizol. Tentoraz sa Desana nenechal dvakrát núkať a s chuťou sa pustila do večere. Svieži vzduch jej po dlhom čase naštartoval tráviacu sústavu.

Odvtedy sa chodila do záhrady prejsť každý deň. Nikdy si nenechala ujsť príležitosť skúsiť bránu, tá však bola i naďalej zamknutá. Večery trávila postupným zbližovaním sa so Severusom. Už sa jej nezdal taký nepríjemný, i keď sa v ňom stále nevyznala. Jedno však vedela isto. Nikdy by ju nezbil, ani nijako inak by jej neublížil.

Nadišla zima. Desana od rána postávala pri okne, pozorovala snehové vločky v tichosti dopadajúce na zem... Krajina sa obliekala do svadobných šiat, spokojne priadla, lákala von... Darmo v ten deň Desana čakala na Severusa, neprišiel. Prešlo poludnie, pomaly končilo poobedie, obloha začala tmavnúť, vločky sa strácali v polnočnej oblohe a on stále nechodil.

Nakoniec to Desana nevydržala, odsunula stenu a potkýnajúc sa ponáhľala do záhrady. Tá už bola snehovou prikrývkou pokrytá celá. Desana dropčila po snehu, a hoci ju drvila zima, nevrátila sa. Blížila sa k bráne. Bola otvorená. Desana pred ňou zastala a takmer s posvätnou úctou sa jej dotkla. Bola otvorená, smela odísť. Mladá žena sa obzerala napravo i naľavo, či to nie je len pasca, nikde však nikoho nebolo.

Prešla bránou v ústrety slobode. Zdvihol sa víchor. Kráčala proti švihom vetra, bojovala s jeho ostrými pazúrmi... Často zastala, započúvala sa do zvukov, kvílenia, akéhosi plaču, ktorý vychádzal odnikadiaľ.

Vtom sa zvrtla o stoosemdesiat stupňov a znovu sa brodila snehom. Potácala sa jaskyňou, vyčerpaná a uzimená, na pokraji zrútenia, horko – ťažko pootvorila tajné dvere a pohľadom zavadila o Severusa sediaceho v kresle. Sedel v ňom, stratený, ako človek, ktorý už prišiel o všetko, má len holý život, ktorý mu nestojí za nič, ak nemá jedno. A to práve dnes prepustil.

„Severus!“ Desana sa zviezla k jeho nohám.

Severus podskočil, prekvapene pozrel do jej fialkových očí... „Ty si... ty si... sa...“

„Vrátila som sa, áno.“

Severus na ňu ešte chvíľu civel, potom vyskočil a nahnevane spustil: „Ako si to predstavuješ, chodiť v takejto zime len tak ledabolo oblečená? Chceš ochorieť? Alebo nebodaj zomrieť? Merlin, ty si hlúpa! Poď sem!“ Strhol z postele deku a podišiel k Desane, ktorá ešte stále sedela na zemi. Kľakol si k nej a začal jej energicky šúchať plecia. „Skutočne nechápem... Prinesiem ti teplý čaj.“

„Nie, počkaj,“ chytila ho za ruku, „neodchádzaj.“

Severus sa už nemohol tváriť viac prekvapene. Strácal sa v jej ligotavých očiach, nadprirodzená sila ho ťahala k nej. Neuhla sa. Nemykla sa. Neodstrčila ho. V túžbe pootvorila pery. Severus tesne pri jej perách zašepkal: „Bozk je však sľubom lásky...“

„Ja viem,“ usmiala sa Desana a ruky si ovinula okolo jeho krku. „Ja viem.“

[ » na začiatok « ]