Kapitola:
Pridaná: 3.1.2011, 14:40:00
Čítaná: 4974×
Hodnotenie: (počet hlasov: 15)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Lilly Evans, James Potter

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » 1 2 » 2 3 » 3

Sophie pred neho postavila šálku čaju. Bola neuveriteľne pôvabná.

„Bývam so svojimi piatimi súrodencami,“ vysvetľovala. „Josie, Kelly, Samanthou, Jackom a Matthewom. Mama pracuje v meste a zastaví sa len raz do roka a otec je väčšinou preč. Všetci ešte chodíme do školy, takže sa čoskoro opäť stretneme.“

„Veľmi sa na to teším,“ James sa napil z čaju. „Nezavoláte svojich súrodencov? Rád sa s nimi stretnem.“

„Nie,“ odsekla ráznejšie, než očakával. „Teraz majú prácu hore.“

Zasmiala sa. „Rozprávajte mi niečo o sebe, James.“

„Nie je na mne nič zaujímavé, som slobodný, slušný a sám,“ odvetil to, čo mu našepkával hlas.

„Vyzeráte ako slušný človek. Prezraďte mi... čo najhoršie ste kedy urobili?“ spýtala sa s iskierkami v očiach. Bola ako malé dievčatko čakajúce na strašidelný príbeh od ocka. „Len hovorte...“

„V podstate...“

Vtom sa rozletelo okno a James nedopovedal. Do izby zavial ľadový vietor. Oheň v kozube sa naklonil a niektoré sviečky na stole zhasli. Zdalo sa, že Sophie reaguje inštinktívne, keď mávla rukou a okno sa zatreslo.

James sa obzrel na okno a potom si premeraj jej mäkkú ruku zdvihnutú vo výške pliec.

- Veru sa neteším na odchod z tohto príjemného domu, - šepkal mu do ucha tichý hlas a on otvoril ústa, aby tie slová zopakoval.

„Veru sa...“ začal, no zrazu sa zasekol. Prečo by to mal opakovať? Mal predsa naliehavejšie otázky ako tieto zdvorilostné hlúposti! „Ako si to urobila?“

Sophie spustila ruku a podozrievavo stiahla obočie. „Prosím?“

„Ako si to urobila? Evansová takým gestom skoro prizabila Matta a...“ James vstal. Hlas, ktorý mu našepkával ďalšie slová, tentoraz to bola chvála na Sophine úžasné schopnosti a pokyny, aby ju chytil za ruku, James úplne ignoroval. „Potrebujem sa dostať do Rokfortu.“

Chcel sa dostať ku dverám, ale tie sa zrazu otvorili. V páse svetla sa zjavil vysoký chalan. Pod pazuchou niesol mladú jedličku a keď uvidel tých dvoch, usmial sa od ucha k uchu.

„Máme vianočného hosťa? Predstav nás, Sophie!“

„Matt!“ vyhŕkol James a celkom zmätene mu ustúpil z cesty, aby sa aj so stromčekom dostal dnu. „Čo sa stalo? Ty... Lily ťa tiež pobozkala?“

„Poznáme sa?“ prekvapene si ho premeral. „A kto je Lily?“

„Lily, tvoje dievča, Matthew! Lily Evansová!“ rýchlo hovoril James s pocitom, že toto je naozaj hlúpy žart.

„Mlč!“ zahriakla ho Sophie a hodila rukou spokojne sa usmievajúc. „Matt, postav ten strom k oknu, nech ho je pekne vidno aj zvonku.“

Matt okamžite oprel stromček o stenu a so slovami, že ide po podstavec vybehol von. James opäť osamel so Sophie. Plytko dýchal a teraz už potajomky zvieral prútik v spotenej dlani. Čo sa to tu deje?

„Dobre, Sophie, kto si?“ jeho otázka mala nečakaný účinok. Sophie zavrčala ako rozzúrený pes a zvreskla.

„Povedala som MLČ!“ opäť sa zahnala rukou.

„Nie, nebudem s...“

„NIE!“ bola ako divá šelma pripravujúca sa na útok. „James Potter... prečo na teba nepôsobia moje kúzla?! Kto si?! Prišiel si ma zničiť?!“

James sa oprel o stenu. Pustil prútik a lenivo si prehrabol vlasy. „A myslíš, že by som bol to dokázal?“

„Ty...“ privrela oči, akoby odhadovala jeho schopnosti. „Nechal si sa vtiahnuť do príbehu naschvál? Myslíš si, že ma zničíš zvnútra?“

„Možno,“ pripustil a v hlave si ukladal každé jedno jej slovo. Vtiahnuť do príbehu? „Čo si myslíš ty?“

Zasmiala sa. „Nikdy sa ti to nepodarí. Tvoja milovaná Lily nepustí tú knihu z ruky, kým nedočíta poslednú stranu. Bola to veľmi ľahká obeť, taká zničená mužmi, taká zvedavá na cudzie príbehy so šťastným koncom.“

Sophie zrazu zmĺkla, akoby povedala niečo čo nemala a vtom si James niečo uvedomil. Je v knihe. Je v Lilinej knihe a všetko, čo sa stane, si Lily prečíta. Keby len vedel, ako je tá kniha písaná! Keby vedel, či tam budú jeho myšlienky, alebo len slová!

Dumbledore sa vrátil hneď, ako mu to situácia umožnila. Jeho študenti boli v ohrození a nič na svete nemohlo byť dôležitejšie ako život v Rokforte. Vrútil sa do hradu, nie pokojne a vyrovnane, ale ako voda očisťujúca múry od zla.

„Kde je?“ spýtal sa profesorky McGonagallovej, ktorá sa mu rýchlo pobrala oproti.

„Slečna Jane Hudsonová, jej spolužiačka, ju videla pred desiatimi minútami v Chrabromilskej veži,“ hovorila rýchlo a teraz už kráčala povedľa Dumbledora. „Odišla odtiaľ smerom učebni čarovania. Je to ešte horšie ako som čakala. Tá kniha, ktorú má stále pri sebe... Vtiahla do nej Matthewa Farrelsa a zrajme aj Jamesa Pottera. Obávam sa, že ide o veľmi silnú čiernu mágiu. A pán Black je ešte stále celý stuhnutý v Nemocničnom krídle.“

„Ten počká,“ povedal riaditeľ stručne a zamieril na vyššie poschodia. „Myslím, že tí dvaja v knihe potrebujú moju pomoc viac!“

Nehľadal ju dlho. Vlastne na ňu natrafil skôr náhodou. Sedela vo výklenku okna a kým bolo jarné slnko najvyššie na oblohe, ona sa pričupená pri hrubom skle vnárala do príbehu odohrávajúceho sa v malej chatrčke uprostred tuhej zimy.

Dumbledore zastal kúsok od nej. „Je to zaujímavé čítanie, slečna Evansová?“

Lily nepozrela na riaditeľa, zahľadel sa von z okna. „Pán profesor... Tak nesmierne rada vás vidím.“

„O čom je tá kniha? Akú postavu v nej hrá pán Potter?“ spýtal sa. Za chrbtom zvieral v ruke prútik.

Zasmiala sa. „Takže ste o tom počuli, pane?“ Otočila sa k nemu s veľkými detskými očami zaliatymi slzami. „Rozširujú o mne také hrozné klebety, pane. Ale ja som nič nespravila. Ja...“ Rozplakala sa. „Sú to hrozné klamstvá! Nikto mi nerozumie!“

Riaditeľ pomaly pristúpil k nej. „Tak mi o tom porozprávaj.“

Pokrútila hlavou skrytou v dlaniach. Kolená si pritískala na hruď a skrývala nimi knihu pred jeho zrakom. „Nikto mi nerozumie!“

Sadol si na parapetu k nej. Viac sa nepýtal. Čakal, čo sa bude diať.

Zrazu sa jej ruka dotkla jeho ramena. „Vy ste taký silný a múdra, pán profesor. Vy by ste to možno pochopili.“

„Snažím sa to pochopiť,“ povedal, keď si Lily kľakla a kniha sa rozprestrela medzi nimi.

„Vždy som vás obdivovala,“ zašepkala a rukou mu prešla po krku. „Povedzte, pane, je to zlé, keď sa študenta zamiluje do profesora?“

V svetlomodrých očiach mu zablysol hnev, keď si uvedomil, že Lily je už tak blízko, že trblietavé slzy z jej líc padajú na jeho hruď. Nehovoril hlasnejšie ako inokedy, no hlas mal mocný a nahnevaný, keď prehovoril: „Ja viem kto si, Sophie Leaversová.“

Zvreskla, vyskočila na rovné nohy a v momente sa zmenila an zúrivú dračicu. Chcela Dumbledora premeniť na nehybnú sochu, rovnako ako Siriusa, ale on rýchlo švihol prútikom a jej ruky znehybneli. Kniha zadunela na podlahe.

„Vráť sa odkiaľ si prišla!“ zavelil a modrá žiara vychádzajúca z jeho prútika ju obkolesovala ako žiarivý tenký had. „Vráť sa do knihy. Tam je tvoje miesto. A prepusť všetkých, ktorí sú tam neprávom!“

Lily sa celá roztriasla zatínajúc zuby od zlosti a potom... sa rozosmiala. Šialený smiech sa ozýval chodbami hradu ako výkriky v morénach a strácal sa v modrej hmle, na ktorú sa rozpustili Dumbledorove čarovné povrazy. „Takto ma nemôžeš poraziť! Nikto ma takto nemôže poraziť!“

Skôr, než stihol Dumbledore niečo urobiť, schmatla knihu, no moment sa vzniesla do vzduchu a zmizla.

„Už som sa bála, že budem musieť zasiahnuť,“ ozval sa hlas profesorky McGonagallovej aby sa Dumbledore obzrel, videl by ju, ako kráča chodbou k nemu. „Takmer ste pobozkali študentku, Dumbledore!“

„Nie, Minerva,“ pousmial sa. „Toto nie je Lily Evansová.“

Profesorka nadvihla obočie. „Vážne? A kto to teda je?“

„Sophie Leaversová. Najobávanejšia čarodejnica stredoveku,“ počkal, kým Minerva prikývne a pokračoval. „Ak si správne pamätám, jej sestra ju chcela uchrániť pred smrťou alebo väzbou a mučením a preto ju zavrela do knihy, no Sophie sa nevyrovná len so svetom fantázie. Potrebuje viac priestoru. Potrebuje niekoho ovládať.“

„Ale načo jej sú Potter s Farrelsom?“

„Musí svoje miesto v knihe niekým nahradiť. Našťastie ešte nenašla nikoho, kto by bol rovnako skazený ako ona a teda nemôže vyjsť von taká aká je. Odporná čierna mágia!“

„A čo sa s tým dá robiť?“

Dumbledore sa zamyslel. „Obávam sa, že my nemôžeme robiť nič. Minerva. Jediný, kto má moc niečo zmeniť, sú tí chlapci zatvorení vo vnútri.“

James jej stál zoči - voči. Videl, že mnohé veci, ktoré toto nádherné dievča predviedlo boli rovnako čudné, ako to, čo robila Lily, ale ako mu to pomohlo? Čo môže urobiť?

Matt sa vrátil do izby s veľkým dreveným stojanom na stromček a bez známky počudovania sa nad Jamesovým správaním sa pustil do práce. Štedrý večer sa zrejme blížil.

„Tak, čo urobíš teraz, James,“ spýtala sa Sophie sladko. Tvár mala pokojnú a mäkkú ako mačiatko, ale on už teraz vedel, že pod povrchom sa skrýva jej druhé ja. To skutočné, ktoré sa ho pokúsi zbaviť vlastnej vôle hneď, ako jej na to dá čo i len najmenšiu príležitosť.

„Zrejme už nemôžem robiť nič,“ povedal a rozprestrel pri tom ruky na obe strany, ukazujúc, že je úplne bezmocný. „Nemám žiadne prostriedky. Vlastne jediné, čo mi zostáva sú slová. Môžem len rozprávať, hoci si mi prikazovala, aby som mlčal.“

„Možno na teba neúčinkujú moje zaklínadlá... To bude chyba tvojej drahej Lily, keďže vyhlásila, že s tebou nechcem nič mať, ale to neznamená, že som voči tebe bezmocná,“ zasmiala sa. „Matt, pomôž mi! Ten muž ma obťažuje!“

Matthew, skláňajúci sa k zemi sa nenamáhal s tým, aby zistil, aká je situácia. V okamžiku, keď začul sestrin hlas, sa na Jamesa zahnal tým, čo držal v ruke a teda vzduchom preletel ťažký podstavec a zvalil predmety naukladané na rímse kozubu. James sa mu stihol vyhnúť, padol na zem a zamieril na Matta prútikom.

„Nehýb sa!“ vykríkol a Matt znehybnel. „Čo urobíš teraz? Vravela si, že máš päť súrodencov? Sem s nimi, no kým ich privoláš... Lily, ja viem, že toto budeš čítať a hoci nemám veľa času niečo ti musím povedať...“

Lily sa ocitla vo svojej izbe. Bolo tu prázdno. Okno, pri ktorom ešte vždy stála Jamesova metla, niekto zatvoril. Zabarikádovala dvere a pre istotu ešte skontrolovala okno. Všetko bolo pripravené, teraz ju už nikto nebude vyrušovať, pokiaľ by sa na to nejaký hlupák odvážil. Sadla si na posteľ a pustila sa do čítania. Musí ju už dočítať, potom bude silná, odvážna, plná radosti a energie a nijaký muž jej nebude ubližovať, nikto sa neodváži darovať ju ako narodeninový darček.

„... Sophie by najradšej vykríkla od zlosti, ale bránil jej v tom zdravý rozum. Zostala s Jamesom Potterom sama. Nikto jej viac neposlúži ako zbraň, ani ako štít. Teraz už ľutovala všetky tie vraždy, ktoré za ten čas napáchala. Akí užitoční jej mohli byť živí ľudia a ako málo cenné boli tie mátajúce duše navždy uväznené v jej dome! Neboli vhodné na nič. Ich hriechy a drobné prečiny nikdy nevyvážia jej skutky a prosiace hlasy nedokázali bojovať.

-Čo urobíš teraz? Vravela si, že máš päť súrodencov? Sem s nimi, no kým ich privoláš...- vysmieval sa jej James. Mala päť súrodencov, no jediný, ktorý z nich zostal v hmotnom stave stál zmeravený na druhom konci izby. James sa zrejme cítil víťazom, pretože v tom momente začal hovoriť úplne z cesty. Alebo to bolo súčasťou jeho plánu? - Lily, ja viem, že toto budeš čítať a hoci nemám veľa času niečo ti povedať... -

- Nič jej nebudeš hovoriť! - zrúkla Sophie ako žiarlivá milenka a mávnutím ruky vymrštila Mattovo ťažké telo do vzduchu.

On však stále zvieral v ruke prútik. -Protego!- zvolal a telo sa odrazilo od neviditeľnej prekážky. - Chcem ti povedať, že to bol naozaj hlúpy nápad. Nechcem ťa ako narodeninový darček! - kričal, prikrčený za magickým štítom. - Dokázal som ti tým, že Matt si ťa neváži. Nemiluje ťa tak, ako ja. Dobre si to prečítaj, Lily!-

Sophie sa zrazu rozrehotala. - Len pokračuj, Jamesík, takéto sladké rečičky budú určite tvoju milovanú zaujímať. Nech len číta. Nech číta ďalej! -

- Lily, videl som do budúcnosti! - hovoril James ďalej. - Videl som, že sa za mňa nakoniec vydáš a budeme... Budeme mať päť detí! Áno, päť! A potom, vieš ako budeš vyzerať, Evansová? Po piatich deťoch? - zasmial sa. - Budeš rada, že som sa ti sľúbil na celý život, lebo inak by som ťa určite opustil! -“

Lily na pár sekúnd prestala čítať. Pomaly si uvedomovala, čo to James Potter povedal. Že ju opustí. V budúcnosti ju opustí. Nebude ju milovať, nebude ju chcieť... v krku jej narástla hrča. Je to naozaj?

„Sophie sa prestala smiať. Teraz na Jamesa lietali azda všetky predmety nachádzajúce sa v miestnosti a on, prikrčený za gaučom, ktorý uskakoval raz tu, raz tam, podľa toho, ako mávla rukou, mieril na vázy, stoličky, panvice a rôzne iné predmety a ničil ich.

- Lily, pozri, - pokračoval popri tom všetkom vo svojom monológu. - Teraz ťa síce stále ľúbim, ale keď si predstavím tú tvoju budúcu vráskavú tvár a všetko to... Popravde, je mi z toho dosť nevoľno a preto som sa rozhodol... -“

Lily sediaca na posteli plytko dýchala. Nebola si istá, či to chce čítať ďalej.

„... , že ťa nechcem. Nechcem ťa ako darček, ani ako nič iné! -dokončil a celkom vyčerpaný padol na zem. Teraz, keď si vyčistil hlavu od svojej dávnej lásky, bol pripravený milovať Sophie.“

Lily zvreskla. Zabuchla knihu a hodila ju na druhý koniec izby. Nebude čítať také hlúposti! Nenechá sa predsa ponižovať hlúpou literárnou postavou!

Vtom však akoby vykríkla samotná kniha. Rozochvela sa na podlahe a zvuk, ktorý naplnil miestnosť spôsoboval mrazenie v tele.

Lily si zakryla uši dlaňami. Vybehla by z izby, ale kniha ležala kúsok od dverí a ona sa bála prejsť tak tesne povedľa nej. Ten zvuk bol však stále hlasnejší.

„Dosť!“ zastonala a keď tóny presiahli prah bolesti, s pocitom, že jej niekto zaživa vyťahuje mozog z hlavy, zavrela slziace oči.

Trvalo to niekoľko minút, kým sa odvážila opäť ich otvoriť.

„Evansová? Si v poriadku?“ počula tichý hlas nad sebou.

„Nie,“ odvetila svojim rukám. Neodvažovala sa pozrieť hore. Nerozumela tomu, čo sa stalo. Odkedy knihy kvílila a ešte k tomu tak hlasno, až to bolí v celom tele?

„Evansová?“ odtiahol jej ruky z tváre. „Poď. Musíš ísť do Nemocničného krídla. Poď...“

Pomohol jej na nohy a pomaly kráčali k dverám.

Začala si nejasne uvedomovať, že na zemi niekto nehybne leží. Srdce je zovrelo strachom. Čo sa stalo? Je niekto zranený?

„Čo sa... ?“ chcela sa spýtať, no ruky, čo ju držali okolo drieku ju trocha silnejšie posunuli na chodbu.

„Ja neviem, Lily. Netuším,“ James ju pustil a oprel sa jednou rukou o stenu.

Chodba bola plná študentiek. Všetci, ktorí počuli ten zvuk chceli vedieť, čo sa deje. James zaostril pohľad. „Janette,“ oslovil jedinú dievčinu, ktorú spoznal. „Odveď ju na ošetrovňu... ja myslím, že si tu teraz... zdriemnem...“

Roztriasol sa na celom tele a vzápätí odkväcol.

„Natiahol sa ako žaba,“ komentoval Remus. „Pred plnou chodbou dievčat.“

„Trapas,“ sucho poznamenal Sirius a vyložil si nohy na Jamesovu nemocničnú posteľ.

Remus sa rozosmial. Nohy a hlava. To boli jediné dve časti tela, ktorými už Sirius dokázal hýbať. Sedel na stoličke s rukami v polohe, ako keď vrhal zaklínadlo a nohy si ležérne vyložil k spiacemu kamarátovi. Kliatba, ktorú na neho Lily nevedomky uvrhla bola naozaj silná a hoci kniha už nikoho neovládala, opúšťala ho len veľmi pomaly.

„Je mi to tak ľúto,“ povedala Lily stojaca pri jeho nohách. „Naozaj neviem ako som to mohla urobiť. Síce mi viete poriadne liezť na nervy, nikdy by som...“

„Nebola si to ty, Lils,“ upokojoval ju Remus. „Nemôžeš za to.“

„Ako môžeš také niečo povedať?“ zamračil sa Sirius. „Samozrejme, že za to môže! Hlúpe knižky. Kto už len v dnešnej dobe číta knižky?“

„Dumbledore povedal, že ona za to nemôže. Každý, kto tú knihu otvorí je očarovaný, takže aj keby chcela, tú knihu len tak neodloží,“ opakoval Peter slová riaditeľa, ktorý sa tu zastavil pred pol hodinkou a odpovedal na ich zvedavé otázky.

„Ušetri ma toho, Peťo,“ zaskuvíňal Sirius s úškrnom. „Tie hlúposti o vnútornej motivácii sme už počuli. Aj keď by ma naozaj zaujímalo, čo také tam bolo napísané, že to Evansová nezniesla a tú knihu zatvorila...“

Všetci traja pozreli na ňu.

„Nepamätám si to,“ zopakovala, to, čo už raz tvrdila.

„Zrejme ju James pozval na rande,“ tipol si Sirius.

„Možno,“ pripustila a zastavila Siriusove ďalšie slová mávnutím ruky, pri ktorom sa strhol. Tento pohyb jej akosi zostal zakódovaný v mozgu odkedy takýmto spôsobom čarovala a Sirius to považoval za veľmi zlomyseľné, keď ho používala smerom k nemu. „James.“

James sa naozaj prebral. Rozlepil oči a pokúšal sa zaostriť na nich. Zrazu prehovoril čudne zachrípnutým hlasom: „Podajte mi niekto okuliare. Zdá sa mi, že vidím Evansovú.“

Remus mu zo smiechom nasadil okuliare na nos. „Vitaj medzi živými. Báli sme sa, že sa ti tu nebude chcieť vrátiť.“

„Povedal by som vám o tej kočke, čo som zbalil, ale je tu Evansová,“ uškrnul sa James. „Čo som zmeškal? Nemohli ste ma niekto zobudiť?“

Sirius si zložil nohy z postele. „Všetko je v pohode.“

„Čo robíš?“ zamračil sa na jeho čudnú pózu.

„Sirius nám ešte tak trochu odmŕza,“ smial sa Remus. „Myslím, že mozog príde na rad posledný.“

James sa s námahou posadil. „Matthew je...“

„V poriadku. Asi ako ty, ale prebral sa už včera,“ odvetila Lily. „Ty si sa úplne vyčerpal, keď si ma... vynášal z izby.“

Zavládlo ticho. James sa otočil na Remusa. „No čo je?“ vyhŕkol podráždene. „Zalezte do svojich postelí a nechajte nám trochu súkromia, predsa!“

Remus, Sirius a Peter so smiechom vstali. Neskutočné Jamesovo zmýšľanie však len potvrdzovalo jeho duševné zdravie a tak sa pokojne presunuli o posteľ ďalej, ktorá bola pridelená Siriusovi a napäto počúvali.

James znovu venoval pozornosť Lily. „Zatvorila si ju.“

„Nemalo to žiadnu úroveň, odkedy si sa dostal do tej knihy,“ odvetila. „Neviem, či budem ešte niekedy čítať knihu bez toho, aby som nekontrolovala, či sa mi nesnažíš dostať do deja. Všetko si pokazil. Do tej chalúpky sa chodilo umierať.“

Usmial sa. „Nabudúce sa budem musieť väčšmi adaptovať s prostredím.“

Lily sa zhlboka nadýchla a zrazu sa jej po líci skotúľala slza. „Prepáč.“

Pokrútil hlavou. „Nemám čo.“

„Mal jej dať ultimátum, že jej odpustí ak pôjdu na rande,“ komentoval Sirius nahlas, akoby pozeral nanajvýš zaujímavý metlobalový zápas.

„Nie, to by bolo nevhodné,“ šeptom odpovedal Remus

Lily sa pousmiala.

„To by neurobil, však, James,“ vychrlila na neho rýchlo, akoby sa sama bála, že si to rozmyslí a nikdy sa ho to nespýta. „Ty si predsa videl budúcnosť? Však? Budem mať päť detí?“

Rozosmial sa. „Tak toto ťa trápi?“

Prikývla. Po lícach sa jej rozliala červeň.

„Nie, nevidel.“

„Super. Nechcela by som mať päť detí,“ skonštatovala s nesmelým úsmevom.

„Myslím, že tri by boli v norme,“ doplnil James.

„Áno. Po troch deťoch budem ešte stále vyzerať trochu aj ako človek,“ pripustila Lily a sadla si k nemu na posteľ. „Ak budem stará a škaredá, vráskavá, tučná a ... to všetko... Ty by si ma opustil?“

„Hm...“ zamyslel sa. „Obávam sa, že nie. Neviem si totiž predstaviť, čo by som robil, keby si na mňa nehľadela tými zelenými očiskami, akoby som sa pomiatol - presne takto. Ale neviem, či ťa ešte budem chcieť, keď si mi ukázala túto svoju horšiu stránku.“

„Budem si to pamätať,“ prisľúbila a vstala tak náhle, ako si sadla. „Teraz musím do knižnice, ale ešte sa určite zastavím. Ahojte.“

„Do knižnice nie!“ zastonal Matthew ležiaci kúsok ďalej. Nikto si ho však nevšímal.

Vyšla dverami nemocničného krídla usmievajúc sa od ucha k uchu.

„Tak a mám to,“ spokojne podotkol James. „Môj narodeninový darček sa nakoniec podaril. Neviem, či ste o tom počuli, ale pobozkala ma. Na moje narodeniny som dostal bozk od Lily Evansovej. Tomu sa hovorí darček.“

Sirius sa zamračil. „Áno. Ale ty si asi ešte nepočul, že sa pokúsila pobozkať aj starého Dumbledora.“

[ » na začiatok « ]