Poviedka:
Pridaná: 21.12.2010, 21:03:38
Čítaná: 2706×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Typ: Fiction
Postavy: Alexa, otec
Stručný dej: Psychologický príbeh o dramatických udalostiach v živote námesačného dievčatka.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, tragédia

„Dobrú noc.“

„Dobrú noc,“ povedal a ako som vychádzala z miestnosti, pálil ma na chrbte jeho ostražitý pohľad. Pomaly som prešla ku schodisku a túžobne pozrela dole, kde bolo všetko. Tento pohľad trval iba sekundu, nerada som totiž v sebe živila falošné nádeje alebo niečo podobné. Položila som ruku na chladné zábradlie a čo najrýchlejšie som sa snažila dostať hore. Napriek tomu, že vonku bola pomerne teplá noc atypická pre neskorú jeseň, chodidlá som mala celkom ľadové. Obloha vonku bola schovaná za hrubou vrstvou oblakov a opadané listy sa ligotali vo svetle pouličných lámp. Vždy mi bývala zima, ráno, večer, v júli i v januári. Samotné prostredie, v ktorom som žila, ma už dávno tak nemrazilo, no klamala by som, keby som tvrdila, že som si už zvykla alebo sa mi dokonca žije dobre. Mala som sa dobre, kým neprišla jedna vôňa, dva zvuky a tri dotyky:

...Vnemy...

• Vôňa bola tabakovo-sladká.

• Prvý zvuk bolo hlučné ticho. Druhý môj výkrik.

• Prvým dotykom mi zakryl ústa. Druhým sotil, kým som nestratila rovnováhu a tretím pripásal k zadnému sedadlu.

Pamätala som si to celkom presne, hoci od tej osudnej noci ubehlo už viac ako päť rokov. Ak nad tým rozmýšľam, nebola to jediná dôležitá vec v mojom živote, ktorá sa udiala v noci. Narodila som sa presne o polnoci a nočná krajina ma od detstva magicky priťahovala. Už ako malé dieťa mi zamykali izbu aj okno, lebo som sa raz takmer zabila, keby brat nešiel v noci na záchod a neodtrhol by ma od okna. Spať však k piatim rokom. Počas nich som nebola ďalej ako v záhrade pri dome. Pozor, nežila som stiesnene, po dome som mala celkom voľný pohyb. Pozerala som s ním filmy, varila som, cvičila a prečítala som takmer šesťsto kníh. Nikdy nebol vyslovene nebezpečný. Jediný raz, kedy mi ublížil, bol hneď prvý deň. Zároveň to bola moja prvá dlhšia nočná cesta, spomienky na ktorú sa mi spontánne a oneskorene objavili v pamäti. Popravde, námesačný človek nevníma okolie a nič si nepamätá. V mojom živote boli tri nočné cesty, na ktoré sa pamätám, a predsa sú akési vzdialené. Každá zaznamenala čosi dôležité.

Cesta prvá: Nový domov

Cesta druhá: Stala sa zo mňa žena. Aspoň biologicky.

Cesta tretia: Všetko sa zmenilo. Zomrela som.

...Cesta prvá...

Vystúpili sme z auta. Oči som mala zakryté jeho veľkou dlaňou páchnucou tabakom. Pod nohami som cítila tvrdú štruktúru schodov k jeho domu. Neodvážila som sa ani vzlyknúť, zatínala som zuby aj päste. Vošli sme dnu, potom som začula tresnutie dverí, asi vchodových a na chvíľu úplné ticho. Sňal ruku z mojich očí a zbadala som tmu. Potom prišiel prvý úder. Bol nečakaný, dovalil sa z tmy a štípal, štípal, štípal. Úderov bolo veľa. Niektoré intenzívnejšie, iné slabšie.

„Prosím!“ plakala som.

„Už nikdy sa nestratíš, rozumieš? Rozumieš?“

Napokon prestal. Na chvíľu odišiel, no nevládala som sa postaviť, aby som ušla. To, že sa vrátil som nezbadala, ale začula, stále bola tma. Potom šťuklo svetlo a osvetlilo chodbu. Bola zariadená v retro štýle, plná oblého bieleho nábytku a čerstvých ružových kvetov. Absolútne sa mi k nemu nehodila.

„Prepáč, Alexa,“ zašepkal.

„Alexa?“ zastonala som. Celé telo ma bolelo.

„Áno. Ako moja dcéra.“

Podal mi studený obklad. „To ti pomôže.“

Pomaly som si ho priložila k čelu a keď sa dotkol boľavého miesta, ticho som zasipela.

„Chcem ísť domov,“ povedala som jednoducho.

„Si doma, Alexa!“

Obzrela som si chodbu. Nepodobala sa tej domácej a tohto muža som nepoznala inak ako z videnia. Nie, nie som doma, usúdila som s jednoduchou logikou desaťročného dieťaťa. Nechcel však o tom debatovať a nezaujímalo ho ani, že ma nevolá skutočným menom. Bolo to svojim spôsobom veľmi smutné. Nikdy nehovoril o skutočnej Alexe, jeho dcére, no musel o ňu prísť. A ja som mala byť náhrada. V ten večer ma starostlivo uložil do postele a spieval uspávanky. Mal trocha zastretý a zachrípnutý hlas, no príjemne sa pri ňom zaspávalo. Verila som, že toto celé je len sen a zobudím sa pekne vo svojej posteli na brechot susedovho ovčiaka, pôjdem do školy, potom na tanečnú a večer si pozriem nový diel Sezamovej uličky a Simpsonovcov...

Otvorila som oči a hľadela som do jeho tváre. Mal kruhy pod očami, husté hnedé vlasy a štíhlu okrúhlu tvár. Farbu očí som nevidela, lebo boli zatvorené. Spal. Pomaly som vstala a položila nohy jednu po druhej na zem. Dlažba bola ľadová a zuby mi hlasno drkotali. Všetko som vnímala akosi inak, menej ostro, akoby sa mi snívalo a žila som v spomienke na sen, ktorá bola síce kvalitná, no vždy nedokonalejšia ako spomienka na skutočnú udalosť. Vyšla som z izby a ticho ako duch som chodila po dome. Všetko bolo biele, modré, alebo ružové. Dom mal prízemie a dve poschodia, ja som mala ustlané v izbe na prvom poschodí. Moje kroky na schodoch trocha vŕzgali, na druhé poschodie zjavne veľa nechodieval. Boli na ňom tri izby. Zamierila som do tej, čo bola najviac vľavo. Na dverách bol obrázok nakreslený podobným štýlom, akým som vtedy kreslila ja. Zobrazoval dievča, jej otca a matku na výlete v lese. Stálo tam jedno slovo:

Alexa

Vtedy som sa zobudila. Nespadla som na zem ani nič podobné, len som všetko zrazu vnímala ostrejšie a bolela ma hlava. Otvorila som dvere do izby a ľahla som si do zaprášenej postele. Z poličky oproti ma sledovala celá armáda starých plyšových zvieratiek. Mali prázdne, smutné pohľady.

...Ráno...

Zobudil ma dupot. Niekto sa približoval po schodoch. Striaslo ma a skryla som sa pod prikrývku a snažila som sa nedýchať. Začula som, ako sa dvere do izby prudko otvorili a potom ťažké dýchanie.

„Alexa! Si tu?“ zakričal.

Neodpovedala som. Dobehol k posteli a strhol prikrývku. Keď ma zbadal, stratil reč.

„Si skutočná,“ potichu povedal.

Zdvihol ma do vzduchu a zatočil sa so mnou tak, ako to môj otec nikdy nerobieval. Takmer som sa veselo zasmiala. Takmer.

„Čo si dáš na raňajky?“ uvoľnene, veselo sa spýtal.

Hanbila som sa, tak som znova ostala ticho. Jeho náladu to zďaleka nezhoršilo.

„Bábovku, vajíčko alebo cereálie?“ Dal mi na výber.

„Bábovku,“ ticho som povedala.

Chutila úžasne, upečená z krehkého, chrumkavého cesta a s úžasnou vôňou. Bolo to zvláštne ráno. Samozrejme, nešla som do školy a celý deň sme sa hrali. Sen mnohých detí. Úprimne môžem prehlásiť, že do školy som už ani nikdy nešla. Učila som sa z kníh, ktoré boli všade. V desiatich som čítala Shakespeara, dvesto rokov starú existencionalistickú poéziu a detektívky od Agathy Christie, čím som sa stávala inteligentnejšou, akou by ma spravila škola. Pravda, veľa som plakala, chýbala mi rodina, ktorá ma medzitým hľadala. Nemala som tušenia, že po celej krajine sa rozbehla obrovská pátracia akcia. Hľadali ma všade, najskôr na miestach, kde môže byť živé dieťa, po troch mesiacoch aj tam, kde by mohla byť moja mŕtvola. Medzitým som si zvykala na nový domov, nového otca a nový denný režim. Prvý rok som vôbec nechodila von, neskôr som smela na záhradu, no len po zotmení. Nebol to zlý život, no znova musím zopakovať, že by som klamala, keby som tvrdila, že som si už zvykla alebo sa mi dokonca žije dobre.

...Cesta druhá...

Mala som vtedy trinásť rokov. Zažala som svetlo a do očí mi udreli dve farby. Červená a biela. Na mne. Mala som oblečenú dlhú bielu nočnú košeľu a v oblasti pod bruchom bola červená škvrna, ktorá presiakla aj na plachtu. Znova som vnímala otupene a spomienka prišla neskôr, ako na druhý deň ráno. Schmatla som plachtu, vyzliekla som si košeľu a nahá som sa vybrala na záchod. Pustila som horúcu vodu, nikdy som nič neumývala studenou. Škvrna zmenila farbu, no absolútne nemizla. Nemala som ako vedieť, že menštruačnú krv nemožno prať v studenej vode. Nechala som plachtu aj košeľu na zemi, prezliekla som sa a medzi nohy som napchala celú rolku toaletného papiera. Na druhý deň ráno som na stolíku objavila dámske vložky.

...Vianoce...

„Povedz, aký by si chcela darček?“ spýtal sa.

„Na internete som našla zopár dobrých kníh. Najviac by som si však priala navštíviť rodinu,“ úprimne som povedala a okamžite som to oľutovala.

„Alexa, ja som tvoja rodina. Ani nevieš, ako ma to ako tvojho otca zraňuje, keď hovoríš také veci!“ povedal zlomeným hlasom a oči sa mu leskli.

„Prepáč, ocko. Už to nikdy nespomeniem.“ A naozaj som to už nespomenula. Keby som naozaj chcela utiecť, určite som už preč. Niekedy však obete únosu, ako ja, rozmýšľajú inak ako nezainteresovaní. Na svojich väzniteľov (v iných prípadoch aj mučiteľov či budúcich vrahov)sa dokážeme psychicky naviazať. Milujeme ich a strachujeme sa, aby sa im nič nestalo. To bol aj môj prípad. Pamätala som si dni, počas ktorých som ho vnímala ako ozajstného otca a na rodinu som zabudla. Neboli to zlé dni.

Pečenie ma bavilo. Podľa návodu zo starej kuchárskej knihy s čiernobielymi fotografiami koláčov sme chceli upiecť medovníkovú chalúpku. Kým bol v obchode kúpiť potrebné suroviny, pozerala som vianočné filmy. Mohla by som utiecť, no nelákalo ma to. Možno ste si všimli, že takmer vždy, keď na mňa prehovoril, oslovil ma menom. Myslím, že ho fascinovalo, že môže byť so mnou a jednoducho som nemala to srdce utiecť. Keď sa vrátil, spoločnými silami sme upiekli akési medovníkové obdĺžniky, z ktorých sme potom vyrezávali strechu, podlahu a steny. Pestro som ich ozdobila potravinárskym farbivom zmiešaným s cukrom, ktorým sme aj domček zlepili dohromady. Nemohla som sa dočkať rána, aby som rozbalila darčeky. Niektoré prejavy som mala odlišné od typických pätnásťročných rovesníkov, ktorých som vídala v televízii. Bola som infantilnejšia, viac ma tešili drobnosti, no na druhej strane som rozmýšľala na veľmi vysokej úrovni. Dopredu musím povedať, že darčeky som si napriek príjemnému očakávaniu nikdy nerozbalila.

...Cesta tretia...

Vstala som a bosá som sa vybrala von. Už tretí deň po sebe husto snežilo a sneh bol všade: na autách, strechách aj cestách. Bolo dvadsiateho piateho decembra nadránom a všetky svetlá v okolitých domoch boli zhasnuté. Pomaly som otvorila vchodové dvere a vyšla von. Bolo chladno, veľmi chladno. Nohy mi po pár minútach očerveneli a znecitliveli. Opustila som známy priestor domu a záhrady a vyšla som na ulicu. Dlho som kráčala popri ceste, až som sa dostala k odbočke na diaľnicu. Vybrala som sa ňou a moje stopy pomaly mazala obloha snehom. Napriek skorej rannej hodine sa okolo mňa valilo množstvo áut. Jedno ma ofŕkalo snehom. Od zimy ma bolelo celé telo. Rozhodla som sa prejsť na druhú stranu a vrátiť sa, no bola som príliš pomalá. Možno to tak bolo lepšie. V strede cesty na druhú stranu som pocítila prudký náraz a odhodilo ma na zvodidlá. Na niekoľko sekúnd som sa zobudila, aby som mohla naveky zaspať.

Krátka poznámka: V aute sa viezla skutočná rodina dievčaťa. Po náraze sa vrátili a hľadali telo, ktoré takmer zapadlo snehom, no jej brat si ho napokon všimol. Dobehol k tomu miestu a odmietol čerstvý sneh z jej tváre. Spoznal ju.

Krátka poznámka druhá: Nebola prvá, o ktorú prišiel na ceste. Bola však posledná. Nezostal totiž na tomto svete oveľa dlhšie, ako jeho dcéra.

[ » na začiatok « ]