Poviedka:
Pridaná: 3.12.2010, 15:27:00
Čítaná: 5205×
Hodnotenie: (počet hlasov: 12)

Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Lily Evansová, James Potter, Sirius Black, Remus Lupin, Fiona
Stručný dej: Existuje povera, podľa ktorej Chrabromil s Bystrohlavovou boli do seba zaľúbení a lásku si vyznávali v tajnej miestnosti. Čo sa stane, keď tú miestnosť objaví James s Lily?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Berte to ako predvianočnú nádielku :) Vianočný darček odo mňa pre vás :) V decembri ešte zrejme niečo napíšem, ale profáci akosi začali blbnúť s polročným a mám toho vyše hlavy (kedy som stihla napísať niečo takto siahodlhé ako toto?? Vysvetlite mi to! Veď aj sa kvôli Vám normálne prekonávam :D ) Akonáhle bude niečo ďalšie, čakajte to vo FF! :)

Minule tu bol niekto nemenovaný ( menovite ® Lussy Noir Meteur™ ) nespokojný s rozdelením poviedky na dve časti, tak pekne čítajte :)

Ľúbim Vás!

Profesor Davis si s úsmevom sadol na katedru a prútik položil vedľa seba. Bol to už postarší pán a siedmaci sa za tie dva mesiace odsedené na jeho hodinách zhodli, že to bol doposiaľ najlepší profesor Obrany proti čiernej mágii, aký ich kedy vyučoval.

„Rozhodol som sa, hoci to nie je v školských osnovách, naučiť vás nové, veľmi užitočné, zaklínadlo. Musíte ho vedieť, pretože žijeme temné časy...“

„... veru temné,“ šeptom doplnila Lily a spolu s Fionou sa zachichotali. Toto bola zrejme najčastejšia profesorova veta. Ak by ich aj nič nenaučil, iste by si do smrti pamätali, že žijú temné časy.

„... veru temné,“ dokončila svoju myšlienku aj profesor Davis a zoskočil z katedry, na svoj vek azda až príliš energicky, takže na chvíľu zmeravel, akoby si chcel pošúchať boľavé kĺby, no narovnal sa a pokračoval v rozprávaní. „Naučíme sa kúzlo zvané Patronus. Zrejme ste už o ňom počuli, pán Potter, keď sa tak dobre bavíte. Hneď dostanete príležitosť predviesť sa.“

„Ďakujem, pane,“ uškrnul sa James.

„Takže akú funkciu má toto kúzlo? Slečna Evansová?“

„Funguje ako ochrana pred dementormi,“ odvetila Lily pohotovo, pričom si vyťahovala prútik z tašky.

„Chcete niečo doplniť, pán Snape?“ otočil sa profesor na Severusa, ktorý sedel na inom konci triedy, pretože bol zvyknutý očakávať od neho na týchto hodinách viac. Postupne však zisťoval, že Severus toho síce vie veľa o temných silách, ale v obrane proti nim nijak zvlášť nevyniká.

Severus však pokynul hlavou „Keďže dementori nás nútia myslieť na to najhoršie, na najnešťastnejšie chvíle v živote, vyciciavanú z nás šťastie, Patronus je presným opakom. Vzniká z našich najšťastnejších spomienok.“

„Výborne, tak vstaňte, na čo čakáte? Teória je tu nepotrebná,“ vyhlásil profesor a keď všetci siedmaci poslušne opustili svoje vyhriate stoličky, mávnutím prútika odsunul všetky lavice do kúta, kde sa poslušne naskladali na kopu. „Urobte si miesto. Rozostúpte sa... môžete sa dať aj do kruhu.“

Napokon sa rozhodli utvoriť kruh, profesor Davis sa postavil do stredu a názorne im predviedol zaklínadlo. Z konca jeho prútika elegantne vyletel orol a zakrúžil nad ich hlavami. Potom profesor zdôraznil potrebu skutočne silnej a šťastnej spomienky a začali cvičiť.

Zaklínadlá sa sypali zo všetkých strán, ale z prútikov vychádzali len matné obláčiky striebristého dymu, ktorý sa rýchlo rozplýval v trepotajúcom sa vzduchu plnom výkrikov.

„Expetro patronum!“ zakričala Lily a z jej prútika vyšľahol nedefinovateľný prúď svetla a vytvoril pred ňou clonu.

„Áno, aj takýto Patronus má svoje opodstatnenie,“ komentoval profesor. „Je to účinný štít a myslím, že by ste s ním odplašila jedného, možno dvoch dementorov. Ale na skutočné zvládnutie zaklínadla potrebujete fyzického patronusa.“

Učebňa sa opäť naplnila výkrikmi, no nikto sa zatiaľ nedostal ďalej ako k štítu. Lily teraz vyčarila štít zakaždým, keď mávla prútikom.

Hoci fyzického Patronusa sa nepodarilo vyčariť nikomu, ku koncu hodiny bolo v učebni obrany proti čiernej mágii viac patronových štítov ako profesor očakával. Od samotnej radosti, alebo skôr hrdosti, pridal každému, komu sa to podarilo, dva body a sľúbil, že budúcu hodinu budú s týmto kúzlom pokračovať.

Siedmaci sa rozpŕchli. Lavice sa vzniesli do vzduchu a pomaly, ladne ako dobre vycvičené akrobatky sa otáčajúc vrátili na miesta.

„To bude super, keď sa to naučíme,“ rozplývala sa na chodbe Fiona. Smerovali do útrob druhého poschodia, kde mávali Starobylé runy. „Patronusy sa vraj dajú posielať aj ako správy.“

„Áno, môžu sa tak využívať, ale neviem presne ako to funguje,“ odvetila Lily zamyslene šmátrajúc rukou v taške. „Len škoda, že sa nikomu nepodaril skutočný Patronus. Chcela by som to vidieť... Oh, Fiona, bež už na Runy a povedz profesorke, že hneď prídem, len som si zabudla tabuľky. Bežím do veže a hneď som tam.“

Fiona jej sľúbila, že ju ospravedlní a Lily zamierila do Chrabromilskej veže. Táto prestávka bola prikrátka na to, aby sa stihla vrátiť včas. Dúfala, že profesorka neodmietne vziať si jej domácu úlohu, ak príde neskôr, trápila sa s ňou predsa celý večer a bola si istá, že ďalšia vynikajúca sa jej len zíde. Prebehla cez klubovňu, nevšímajúc si nikoho a nič vo vnútri, keď sa však vracala späť s tabuľkami na Starobylé runy v ruke, zadržal ju známy hlas.

„Hej, čo tu robíš, Evansová?“ obzrela sa.

James Potter sedel rozložený na veľkom gauči. Na nohách mal položenú svoju Kométu. Samozrejme, najnovší model. Práve zastrihával jej aj tak rovné vetvičky a videla, že pri nohách má rozloženú celú sadu na čistenie rúčky.

„Zabudla som si tabuľky,“ priznala ukazujúc spomínaný predmet. „Bežím na runy.“

„Počkaj,“ zadržal ju skôr než vôbec vykročila. Zasmial sa. „Tebe sa tam chce ísť?“

Odložil nožničky, siahol po handričke na ktorej bolo niečo svetlohnedé a začal leštiť rúčku. Pritom na ňu hodil skúmavý pohľad ponad okuliare.

„Musím.“

„Ale ty neznášaš ten predmet,“ oznámil jej bez štipky pochybností. Dobre to predsa vedel.

„Práve preto by som tam mala ísť. Absolútne ma neláka doberať si učivo samostatne.“

Opäť sa zasmial. „Ženská logika. Kto by si už len doberal učivo?“

„Ja,“ povedala akoby tipovala. „Nelešti si ju toľko, lebo sa na najbližšom zápase zošmykneš. To by bol trapas.“

Posledný krát prešil po nápise Kométa 250 a uškrnul sa. „Neboj sa o mňa.“

S úsmevom pokrútila hlavou. „Tak zatiaľ, Potter.“

„Naozaj tam ideš? Lily, ty sa proste nevieš ani ulievať.“

Myslela si, že James už s opaterou o metlu skončil, ale veľmi sa mýlila. Hneď ako odložil handričku vytiahol z kufríka niečo podobné spreju a z rovnomerne metlu postriekaval. Nerozumela ako ho to môže baviť, veď aj tak nevidno žiaden rozdiel.

„Prečo si mi tak povedal?“ Nevedela sa ubrániť tej otázke. Nikdy ju tak nenazval. Čo ho to posadlo?

Napravil si okuliare a zase siahol do kufríka. Tentoraz vytiahol o niečo menšiu modrú handričku pripomínajúcu leštidlo na okuliare a pomaly ňou rozotieral priesvitnú vrstvu laku.

„Lily? Myslel som si, že je to tvoje meno,“ odpovedal a konečne metlu odložil na stolček pred sebou.

Sprostá otázka, sprostá odpoveď. Starobylé runy už dávno začali, no jej sa tam chcelo ísť asi tak ako dážďovke na cestu okolo sveta.

James si začal spratávať veci do kufríka s náradím na úpravu metly vôbec si nevšímajúc, že ešte neodišla.

Pristihla sa, ako si pokladá tašku vedľa kresla a vzápätí držala v rukách Jamesovu metlu.

Bola ťažšia ako vyzerala a na dotyk príjemne hladučká. Hladšia ako Lilin dobre udržiavaný prútik. Otočila ju a položila na stolík nápisom navrch.

„Páči sa ti?“ uškrnul sa. Konečne odložil kufrík a mohol sa venovať svojej milej spoločnosti. Užíval si ten pohľad.

Lily prikývla. „Je naozaj pekná, ale aj tak nerozumiem prečo sa o ňu toľko staráš. Je to len metla, chápeš?“

„Len metla? Toto že je len metla?“ James sa tváril úplne zhrozene, akoby práve povedala, že Voldemort je v podstate veľmi milý a charizmatický muž. „To je Kométa 250. Ako sa ty staráš o svoje knižky? Predpokladám, že každý deň z nich utieraš prach a ak sa ti nebodaj zašpiní alebo roztrhne nejaká strana, použiješ veľmi účinné zaklínadlo, aby si ju vrátila do pôvodného stavu.“

Obaja sa zasmiali. Keď to takto zhrnul, zdalo sa jej to choré, no láska k jej knihám bola pre ňu samozrejmosťou.

„Konečne viem ako to s tebou je. Ale musíš mi vymyslieť nejaký náhradný program, keďže nejdem na vyučovanie - asi som sa zbláznila!“ šok z vlastného správania ju prinútil vstať.

„Takže si ochotná stráviť celú hodinu v mojej trápnej spoločnosti?“ škeril sa ako slniečko, keď Lily privolila. Nikdy by si nepomyslel, že bude väčší problém dotiahnuť ju na rande ako presvedčiť, nech vypustí hodinu. Dospel k záveru, že ten predmet musí naozaj nenávidieť a ďakoval niekomu neurčitému, že si nezapísal tento predmet.

Teraz však musel riešiť niečo dôležitejšie ako Lilin vzťah k runám. „Tak sa poďme prejsť.“

„Prejsť?“ zamračila sa. „A čo ak stretneme niekoho z profesorov? Nechcem dostať trest. Určite nie kvôli tebe.“

„So mnou určite žiaden trest nedostaneš,“ prisľúbil. „Len si hodím toto do izby a ideme.“

Lily si prehodila tašku cez plece. Tabuľky na runy, síce teraz už úplne nepotrebné stále držala v ruke a keď sa James vrátil z izby tiež so školskou taškou, pretože nasledujúci predmet boli elixíry, mohli sa vydať na cestu.

„Ale toto nie je rande,“ podotkla ešte, kým preliezala cez portrétový otvor.

„Samozrejme, že je,“ zasmial sa.

„Nie, nie je,“ trvala Lily na svojom. „Proste sa len s tebou ulievam. Vážne zvrátená predstava, ísť s tebou na rande.“

„Tu doprava,“ odklonil ju zo zvyčajného smeru do úzkej chodby bez okien. Hoci povedľa nej chodila celých šesť rokov, nikdy nemala čas pozrieť sa, kam vedie. Teraz však videla, že na jej konci je dlhé točité schodisko. Viedlo dolu do tmy, akoby k žalárom, no tie boli o niekoľko poschodí nižšie a Lily dúfala, že nebudú musieť ísť tak hlboko. „Neboj sa, nepôjdeme dlho. Napája sa to na najvyššie poschodia západného krídla. Bola si tam niekedy?“

Odvetila, že nie a začala zostupovať za jeho rozsvieteným prútikom. Mal pravdu. Netrvalo dlho a schody vyústili do krátkej spojovacej chodby vedúcej na šieste poschodie západnej časti hradu. Len o jedno poschodie nižšie prebiehalo vyučovanie. Hlavné schodište vedúce do tejto časti hradu bolo zastavané niekedy v priebehu storočí, preto sa tu dostane len málokto zo študentov.

„Je to tu bezpečné?“

„Určite. Bol som tu už veľa ráz,“ odpovedal James vedúc ju presvetlenou chodbou s veľkými oknami. „Občas sa tu dá stretnúť niektorý z duchov. Veľmi rád sa tu zdržiava Krvavý Barón, ale inak tu niet živej duše.“

Hoci Rokfort bol skutočne historický hrad, staroba dýchala z každého kameňa zasadeného v múroch a pokrok len pomaly prenikal cez hrubé steny, v porovnaní s tým ako vyzeralo západné krídlo, boli ostatné časti veľmi moderné. V desaťročia nevyužívaných učebniach sa kopili staré knihy a učebné pomôcky aké Lily nikdy nevidela. Na chodbách viseli vyblednuté obrazy v hrubých vyrezávaných rámoch a dámy nakreslené na nich sa im úctivo klaňali. Neboli zvyknuté vidieť tu študentov a potešili sa, že si mohli úklonom ozvláštniť stereotypný deň.

„To je úžasné,“ žasla prechádzajúc po chodbe a oči jej žiarili, „úplne tu zastal čas.“

„A to si ešte nevidela záchody,“ zašepkal s krivým úškrnom. „Tie sú až príliš historické. Vedel som, že sa ti tu bude páčiť. Ak chceš môžeme prejsť jednou tajnou chodbou a sme... Na inom mieste.“

Záhadne sa usmieval a tým len podporoval jej zvedavosť. Chuť uvidieť niečo nové v nej rástla každým krokom.

„Dobre, ale tak, aby sme stihli elixíry.“

Prešli na koniec chodby a James odsunul vysoký úzky obraz, akoby výrez nejakej krajinky, za ktorým sa skrývala tajná chodba. Museli sa postaviť bokom, aby sa vôbec dostali cez úzky výrez, no táto chodba bola iná ako ostaté. Nebola ani krátka, ani úzka, ani tmavá. Zdalo sa, že je to celkom obyčajná rokfortská chodba schopná pohltiť stovky náhliacich sa študentov, až na to, že bola skrytá za tým úzkym otvorom.

„Ako ste to tu našli?“ spýtala sa v úplnom úžase.

„Stálo nás to niekoľko prebdetých nocí,“ priznal James. „Ale stálo to za to. Aj ulievať sa stojí za to.“

„To určite, keď poznáš takéto miesta,“ odvetila a náhle zastala. Na tejto chodbe sa jej zdalo niečo podivné. Stále kráčali vpred, ale steny akoby sa nehýbali. „Nie je to tu čudné?“

James sa zasmial. Urobil ešte pár krokov a natiahol ruku. Končekmi prstov narazil na niečo tvrdé., hoci chodba pokračovala ďalej. „Je tu niečo ako zrkadlo. Lenže v ňom nevidno nás, len chodbu. Poď sem.“

Podal jej voľnú ruku a v tej chvíli sa začali jeho prsty do toho záhadného zrkadla vnárať. Nedá sa povedať, že by oni vstupovali do zrkadla, skôr zrkadlo prechádzalo dopredu a oni sa postupne strácali. Bolo to akoby ich niekto pretlačil cez obrovskú vlhkú špongiu.

„Poznáš poveru o Chrabromilovi a Bystrohlavovej?“ spýtal sa James a ešte stále jej nepúšťal ruku. „O tom, že sa milovali, ale nemohli byť spolu?“

Poznal tú legendu, podľa ktorej sa Helena Bystrohlavová vydala z rozumu a až keď spoznala Richarda Chrabromila, pochopila, že to bol jediný omyl v jej živote, ktorý sa nedá napraviť. Keďže však Chrabromil jej city opätoval, stretávali sa v tajnej izbe. Mnohí tvrdili, že tú izbu našli, no keď sa ju snažili zdokumentovať, nikto ju na určenom mieste nenašiel. Akoby sa otvárala len v určitý čas, deň alebo podľa podobného kľúča. Čítala ten príbeh v publikácii Dejiny Rokfortu, no priveľmi tomu neverila. Až doteraz. Pred jej zrakom sa vynorila obrovská kruhovitá miestnosť. Na stenách viseli dlhé strapcovité závesy šarlátovo červenej a modrej farby prepletené dokopy ako telá tajných milencov, ktorí sa tu stretávali. Pod veľkým oknom stála mohutná posteľ, bola tu mäkká čalúnená sedačka, kozub a malá presklená otvorená skrinka zaplnená pohármi na rôzne príležitosti. Bol tu pár vínových pohárov, pár pohárov na šampanské, pár šálok, pár pohárov na whisky a dokonca pár ozdobných pohárov na pivo. O poličku nižšie boli na seba naukladané tanieriky a tácky. Vedľa nich sa leskli ešte stále krásne strieborné príbory a čajové lyžičky. Táto izba bol nepochybne stvorená pre tajnú lásku. Aby mohli byť aspoň chvíľu spolu dve duše, ktoré si to inak nemohli dovoliť.

„Neskutočné,“ vzdychla Lily roztrasene. „Proste úžasné. Nikdy sa mi ani nesnívalo, že to je skutočné. Odkiaľ o tom vieš? Pochybujem, že si čítal Dejiny Rokfortu.“

„Povedal mi o nej Sirius. Objavil ju asi pred mesiacom a Remus ju spoznal podľa Siriusovho opisu, takže nám povedal o čo pravdepodobne ide. Ešte nikdy som tu nebol, otvára sa len párom,“ dodal s úškrnom, načo mu Lily rýchlo pustila ruku. „Teda, aspoň sa to domnievame, pretože sme sa dnu nikdy predtým nedostali. Mysleli sme si, že je to proste len slepá chodba.“

Lily ho pozorne počúvala prechádzajúc po mäkkom koberci. Pozorne si premeriavala každý kút izby, akoby si to chcela vryť do pamäti. Čo všetko sa tu muselo odohrávať? Koľko zamilovaných párov si užívalo súkromie v tejto tajomnej komnate?

„Ale... toto nie je rande, však nie?“ otočila sa k Jamesovi.

Stál na tom istom mieste ako predtým, ale po jej nesmelej otázke vykročil k nej.

„Toto je izba pre tajné milovanie,“ povedal s nádejou. „Ak ma budeš milovať len tu, zostane to tajomstvom.“

Už bol celkom blízko. Natiahla sa k nemu.

Keď...

„Alebo radšej nie, Lily,“ chytil ju za zápästie naťahujúcej sa ruky.

Chcela ho objať.

„Čo?“ zašepkala prekvapene.

„Radšej nie. Potom by ma to príliš... dráždilo,“ vysvetlil.

„Dráždilo?“ zopakovala ako v tranze. Stisla pery a spustila ruky. „Tak nie. Nebudem ťa dráždiť.“

„Dobre...“

„Aj tak z toho nič nebude.“

„Áno.“

Zostalo ticho. Lily cúvla pár krokov k oknu. „Musíme byť rozumní, však?“

Usmieval sa, keď prikývol. „Je neskoro. Musíme sa vrátiť, inak zostaneme bez obeda.“

Podvedome sa vyhýbali pohľadu jeden na druhého, akoby len to jediné držalo ich túžbu na uzde. Znovu prešli zrkadlovou stenou a vrátili sa tou istou cestou ku chrabromilskej klubovni. Lily zamierila na obed, no James šiel do klubovne pod zámienkou, že zabudol vziať niečo pre Siriusa.

Hneď ako vošiel do klubovne narazil na Remusa.

„Kde si bol?“ spýtal sa Rem prakticky akoby zisťoval aké je počasie, pretože sa práve chystá na prechádzku.

James sa poobzeral. Nikto ďalší tam nebol. „Tá izba naozaj existuje. Tá komnata, ktorú našiel Sirius.“

„Ako vieš?“ podozrievavo sa spýtal Remus. „S kým si tam bol?“

James sa zaškeril. „S Evansovou.“

„A?“

„Nič nebolo,“ jeho úsmev sa stratil. „Niežeby nechcela, ale mal som pocit, že by to neurobila nebyť tej izby. Je to naozaj magická izba, pretože som po nej nikdy v živote netúžil tak ako tam. Určite to pôsobilo aj na ňu.“

Remus ho potľapkal po pleci. „Budeš si na ňu musieť ešte počkať.“

Zatiaľ sa Lily dostavila do Veľkej siene a skôr spamäti ako pohľadom našla Fionu na ich zvyčajnom mieste. Bez slova si k nej prisadla.

„Vidím, že si našla tie tabuľky,“ skonštatovala Fiona trochu nahnevane. „Kde si bola? Si nejaká bledá.“

„Áno,“ prikývla. „Som trochu nervózna. Potrebujem sladké. Podaj mi ten koláč.“

Kamarátka jej naložila veľký kus medového koláča a pozorujúc ako ho Lily hltavo je, hovorila ďalej. „Profka sa na teba nepýtala a radšej som jej ani nič nehovorila. Asi si myslí, že si chorá alebo čo. Zbierala tú úlohu a zrejme ti ju už nevezme, ale skús za ňou ešte zájsť s nejakou kvalitnou výhovorkou a povedala, že - Lily, nejedz ďalší koláč bude ti zle!“

„To je v pohode. Čo povedala?“ nedala sa odradiť od ďalšej porcie medovej dobroty.

„Aj tak pochybujem, že ho zješ celý,“ podotkla Fiona a pokračovala. „Povedala, že si máme dobrať posledné...“

„Bože, Potter!“ Lily sa prikrčila a v rýchlosti sa snažila zamaskovať rozjedený koláč za džbán s tekvicovým džúsom rovnako zúfalo ako prežúvala veľký kus, ktorý jej zostal v ústach. Napokon usúdila, že to nezvládne a vypľula ho do obrúska, práve včas aby stihla na Jamesovu otázku, či je v poriadku odpovedať: „V pohode.“

James prešiel okolo v sprievode Remusa a sadli si kúsok ďalej.

„Lily, naozaj ti niečo je,“ povedala Fiona ustarostene.

„Videl ako sa napchávam,“ zašepkala Lily. „Som ako prasa. Prečo si mi dovolila ten druhý koláč?“

„Čo sa deje?“

„Je mi zle. Je mi zle z nervozity. Idem vracať.“

„Alebo skôr z toho koláča. Je naozaj presladený.“

Lily vstala a odišla.

Na druhý deň bol piatok a hoci začal ako každý bežný deň, pre Jamesa to bol deň úplne výnimočný. Poobede sa hral prvý metlobalový zápas toho roku pre Chrabromil a všetci si boli istí, že vyhrá. A takmer pre všetkých siedmakov študujúcich OPČM to bol prinajmenšom deň plný očakávania. Všetci boli zvedaví, či sa dnes niekomu podarí vyčariť skutočného Patronusa. Obrana bola však až piata hodina a kým sa tam siedmaci dostali, boli celkom napätí. Jedine James sa nemal na čo tešiť, pretože ako člen metlobalového družstva mal od obeda špeciálne voľno.

Profesor Davis splnil svoj sľub a hneď ako začala hodila, postavili sa do kruhu, kde precvičovali zaklínadlo.

„Musí to byť skutočne silná spomienka,“ prízvukoval profesor, keď do triedy opäť vyletela spleť modrobielych obláčikov a pevných štítov.

Zdalo sa, že ani túto hodinu sa nenájde nikto, kto by dokázal vyčarovať fyzického Patronusa. Až do chvíle, keď...

„Musí to byť niečo, čo vás úplne naplní pocitom šťastia, nie len myšlienka na šťastie...“

Lily sa snažila spomenúť si. Spomienky na detstvo ju nenapĺňali dostatočne. Chvíle strávené v Rokforte boli síce úžasné, ale tiež nestačili. Ani jeden z momentov nebol dostatočne silný, dosť výrazný na to, aby stačil... Jedine ten... Predstavila si ako stojí len kúštik od neho. Každú chvíľu sa pobozkajú.

„Expetro Patronum!“ mávla prútikom, no zjavil sa pred ňou iba štít.

Prižmúrila oči. Už len kúsok a pocíti jeho pery. Stalo sa.

„Expetro Patronum!“ vykríkla Lily a z konca jej prútika vyskočila strieborná laň.

Sirius zapískal. Trieda sa naplnila hukotom. Všetkých to nadchlo. Prvý skutočný Patronus! Aj profesor Davis bol nadšený a Chrabromil zbohatol o desať bodov.

Ale prečo práve laň? Nikdy predsa nemala blízko k lesnej zveri. Čo to má s ňou spoločné? A čo tá jej akože šťastná spomienka? Veď sa to nikdy nestalo! Nemôže myť najšťastnejšiu spomienku na niečo, čo nebolo. To nie je žiadna spomienka! To nemôže fungovať! Ó, keby sa na ňu aspoň Sirius tak nepozeral. Asi žiarli, že to nezvládol prvý. Ale aj Remus sa tvári dosť... Je prekvapený alebo šťastný? Jeho neurčitý výraz polouškrnutého ježka ju znervóznil. Túžila, nech sa venujú svojim vlastným Patronusom a nezízajú na jej laň.

Jej laň zmizla. Trieda sa opäť naplnila výkrikmi.

Do konca hodiny sa podarilo vyčariť Patronusa aj Siriusovi a Lucy z Bystrohlavu. Profesor opäť sľúbil, že budúcu hodinu budú ešte skúšať, no tí, ktorým sa doposiaľ nedarili výraznejšie pokroky, alebo na hodine chýbali kvôli metlobalu, mali skúšať zaklínadlo ako domácu úlohu.

Prišlo poobedie. James už sedel v šatni pomaly sa súkajúc do metlobalového habitu. Akosi sa mu dnes nechcelo. stále myslel na včerajšok. Bolo super rozprávať sa s Lily rozumným tónom o bežných veciach. Nevedel si odpustiť myšlienky na to, ako sa spolu smiali, ako držala v rukách jeho metlu, ktorá mu bola od tej chvíle akási vzácnejšia. Nemohol nespomínať ako sa k nemu natiahla a takmer ho pobozkala...

„Čau, Paroháč,“ zaškeril sa Sirius od dverí. „Si zapnutý celý nakrivo.“

James pozrel do zrkadla. Dlhý rad gombíkov na boku habitu bol posunutý o dva stupne. Ako si to mohol nevšimnúť?

Hneď za Siriusom vošiel Remus. Tváril sa nanajvýš pobavene a James ho podozrieval, že sa baví na ňom.

„Prišli sme ťa oboznámiť, že v Slizolinskom družstve vypadol Roney. Mal by si to vedieť,“ povedal Sirius a už sa rozvaľoval na lavičke.

„Fajn,“ odvetil James. Správa, že slizolinský triafač sa na zápase nezúčastní preletela niekde mimo jeho vnímania. „Ako bolo včera s Vandou?“

Sirius sa zaškeril. „Vzal som ju do tej tajnej izby. Vieš, že Vanda je mladšia odroda Evansovej, takže som dúfal, že možno bude v tej izbe trochu milšia, tak ako si to spomínal u Evansovej.“

„Uhm,“ James si konečne napravil všetky gombíky a siahol po dokonale vyleštenej metle. Odvčera ju pre istotu ešte raz vyleštil.

„Ale vôbec to neúčinkovalo. Je to proste len izba,“ dokončil Sirius.

„Smola,“ odvetil James. „Zápas začína. Bežte na tribúnu.“

Sirius sa ešte raz uškrnul a nechal Jamesa prejsť cez dvere, ktoré oddeľovali kapitánsku šatňu od zvyšku družstva. Počul ako ich James ešte raz povzbudzuje a ako vychádzajú na ihrisko.

„Nemali sme mu podať o Lilinom Patronusovi?“ spýtal sa Remus pochybovačne.

„To by ho načisto vyradilo,“ nesúhlasil Sirius. „Ale chcem ho vidieť až mu dôjde čo som povedal o tej izbe. Poďme, nech nám to neujde.“

Na výzvu profesorky Hoochovej si James podal ruku so slizolinským kapitánom tak nesústredene, až mu ju zabudol drviť v dlani. Prehodil si nohu cez metlu a odrazil sa. Studený vzduch mu šľahal do tváre a on mal zrazu pocit, že odvieva všetky jeho ťaživé myšlienky.

Spomenul si čo hovoril Sirius o Roneym a zrazu ho to potešilo. Roney bol známy svojimi tvrdými strelami. A čo to ešte vravel Sirius?

James sa otočil a pozrel na tribúnu. Sirius s Remusom sa práve predierali na svoje miesta. Komentátor, bifľomorský štvrták, nadšene ohlásil, že Slizolin inkasoval prvý gól.

Ale čo to vravel Sirius? Že tá izba nie je čarovná? Je to len izba.

„James, pozor!“ začul hlas niekde sprava, no rútiacej sa dorážačke sa už nestihol vyhnúť. Cítil, ako letí vzduchom. Bez metly.

„Vedel som, že to bude stáť za to, keď mu to dôjde,“ zaškeril sa Sirius, keď James žuchol na zem.

Otvoril oči. Cez hustú hmlu však nič nevidel. Kedy stihla tá hmla padnúť? Bol si istý, že pred chvíľou bolo ešte celkom jasno.

„Au,“ zašepkal. Pery sa mu hýbali akosi ťažko.

„Môžeš sa hýbať?“ spýtal sa Remusov hlas.

„Podľa mňa je zázrak, že je vôbec pri vedomí,“ odpovedal ženský hlas.

Znovu otvoril oči, no tentoraz vynaložil všetku silu vôle aby cez tú hmlu uvidel. Neuveril by, že tu je, keby ju nevidel na vlastné oči.

„Naozaj si to ty, Evansová,“ povedal spokojne.

„Vravela som ti, že sa na tej metle neudržíš. Priveľmi si ju vyleštil.“

Ona tu bola. Musel jej to povedať, pretože sa bál, že ho tá hmla prisadne a on stratí vedomie. „Už viem, že je to len izba. Chcela si ma pobozkať len tak. Pretože to bolo rande.“

„Dostal poriadnu ranu do hlavy,“ skonštatovala Lily vecne. „Kde je toľko madam Pomfreyová?“

„James, čo to máš?“ vyhŕkol zrazu Sirius.

„Čo?“ spýtal sa James sťažka. Prečo sa Sirius do toho mieša? Nevidí, že sa teraz rozpráva s Evansovou?

„Čo to držíš v ruke... ?“

Niekto mu odtiahol prsty ľavej ruky. Matne si spomínal, že keď padal pred očami sa mu zablyslo niečo drobné a zlaté.

„On má strelu,“ zreval Sirius. „Tomu sa hovorí reflex! On chytil strelu! Kedy si to vôbec stihol, James? James? Vnímaš ma?“

Chrabromil vyhral s veľkým náskokom. Jamesovo bravúrne chytenie Ohnivej strely počas toho hrôzostrašného pádu z metly sa pretriasalo po celej škole. Nikto nepochyboval o tom, že sa tento deň zapíše do dejín Rokfortu ako deň Jamesa Pottera, najbravúrnejšieho stíhača všetkých čias.

Samotný hrdina však strávil v nemocničnom krídle niekoľko dni s obviazanou hlavou a zlomenou rukou. Bola to presne tá ruka, do ktorej chytil strelu a práve kvôli tomuto zákroku, trochu netradičnému pri páde z metly, sa mu ruka dostala do nesprávnej polohy a pri dopade sa zlomila.

„Jasné, že som to urobil naschvál,“ presviedčal James Petra, ktorý na neho za posledné dni hľadel ešte užasnutejšie, než doteraz a to už je čo povedať. „A mali ste mi sem doniesť metlu. Vravel si, že je poškriabaná, Sirius?“

Sirius sa výnimočne nezasmial. „Musel si o ňu šuchnúť zipsom alebo čo, sú na nej dva odporné škrabance. Donesiem ti ju večer.“

„Fajn a čo Námesačník? Pôjdete s ním, však?“ uistil sa. V dnešnú noc totiž vrcholil spln, ale James sa neodvažoval opustiť Nemocničné krídlo. Len minulú noc ho prichytila madam Pomfreyová ako sa snaží vypariť - mali so Siriusom naplánované znovu preskúmať Núdzovú miestnosť - a veruže nemal chuť zopakovať si to.

„Jasné, že pôjdeme,“ Siriusovi sa na tvári usadil nebezpečný výraz šialenca odhodlaného na všetko. „Nikdy ti neodpustím, že si nás takto opustil, ale jednu noc bez teba vydržíme.“

Keď sa v ten večer Nemocničné krídlo vyprázdnilo - James tu bol ako jediný pacient a dosť ho to otravovalo - túžil viac ako kedykoľvek predtým, aby mohol ísť s Remusom, Siriusom a Petrom do škriekajúcej búdy. Sedel na posteli pri svetle niekoľkých sviečok a nudil sa tak, ako azda ešte nikdy v živote. Kamaráti, spolužiaci, metlobalové družstvo a iní chorí pacienti mu robili spoločnosť takmer celý deň, no až teraz si uvedomil, že dnes už nikoho neuvidí. Možno madam Pomfreyová ho príde ešte skontrolovať pred spaním. Zdalo sa však, že aj ona naňho úplne zabudla.

Práve sa zapodieval myšlienkou či by si vôbec všimla, keby na pár hodín zmizol, keď sa potichu otvorili dvere.

„Potter? Nespíš, však nie?“ spýtala sa Lily a vošla dnu.

James sa zaškeril. Myšlienku na útek razom zahodil a celý akoby ožil.

„Už som myslel, že si zabudla,“ povedal tónom, akoby mali túto schôdzku dohovorenú už dávno a Lily sa omeškala o pol hodiny.

„To vieš, ženy...“ zaškerila sa a tresla mu na nočný stolík balík kníh. „Profesorka McGonagallová ma požiadala, aby som ťa dokopala k učeniu. MLOK-y sú čo nevidieť a nikto si nemôže dovoliť teraz sa flákať.“

„Nikto okrem mňa,“ opravil ju nanajvýš spokojne. „Páčil sa ti môj metlobalový zákrok?“

„Je naozaj zaujímavé ako si sa z toho vyvliekol. Dnes som bola od jednej štvrtáčky poučená, že si to mal celé naplánované,“ nesadla si, no vzala z kopy kníh príručku elixírov a šikovne ju otvorila. Zjavne presne vedela na ktorej strane sa nachádza nové učivo. „Takže Slughorn nám dal opísať desať pravidiel zmiešavania...“

„Myslel som si, keď sme boli v tej tajnej izbe,“ skočil jej do reči James a ona sa červenajúc pousmiala, „že je čarovná. Vieš, izba lásky, možno na teba nejako vplývala. Nechcel som to zneužiť, aby si ma pobozkala, ak to naozaj nechceš. Nevzal som ťa tam preto.“

„Viem,“ odvetila. „To je v priadku. Desať pravidiel zmiešavania elixírov a taktiež...“

„Lenže Sirius mi to vysvetlil. Nijako to nesúvisí s tou izbou, Evansová. Proste si ma len chcela pobozkať. Keby som to vedel už vtedy!“ zaškeril sa.

Lily sa tvárila, že to nepočula. „Neprerušuj ma stále, lebo tu budeme do rána!“

„Pokojne,“ povedal pôžitkársky.

Pozrela naňho veľkými zelenými očami. Usmievala sa. Napokon zrejme usúdila, že je potrebné celú tú trápnu situáciu z tajnej komnaty vysvetliť. „Neviem či bola magická alebo nie, ale povedal si, že čo sa tam stane, zostane tajné. Že ťa tam môžem milovať bez toho aby to niekto vedel, tak to teraz nevyťahuj, dobre?“

Keby ho zrazu Remus tresol po hlave metlobalovou pálkou, bol by menej prekvapený. Nedal jej však možnosť odhaliť čo si myslí. Jeho totálne flegmatické ja skryté až doposiaľ v Núdzovej miestnosti jeho priestrannej hlavy sa predralo na povrch.

Opäť pozrela do knihy a bez úvodu pokračovala tam, kde prestala. „A tiež možnosti ich ďalšieho využitia. To by si mal zvládnuť aj sám. Na obrane sme precvičovali Patronusa. A to sa musíš doučiť. Davis z toho bude skúšať. Vraj je to nesmierne dôležité zaklínadlo.“

„Ty si už vyčarila patronusa?“ opýtal sa akoby mimochodom.

„Áno.“

„A akú mal podobu?“

Lily pokrčila plecia. „To nie je podstatné. Vezmi si prútik a čaruj.“

Poslušne chytil prútik a zvesil nohy z postele. „Muffliato!“

„To čo bolo?“

„Aby nás Pomfreyová nevyrušovala. Takže ty chceš vidieť môjho patronusa?“ Postavil sa a posunkom jej ponúkol svoju posteľ na sedenie. Úspešne. „Asi ťa to prekvapí, ale nie si prvá kto mi to povedal. Remus s tým predvčerom otravoval ako hlbočník. Cvičil som si to.“

Zamával prútikom, no okrem pár obláčikov striebristého dymu sa v tme nič ani nepohlo.

„Nesmej sa, Lily, nemôžem sa sústrediť,“ slušne počkal, kým ju prejde záchvat smiechu a tentoraz sa plne sústredil na svoju šťastnú spomienku.

Izbu osvetlilo modré svetlo. Lily musela na chvíľku zažmúriť oči a keď ich otvorila stál pred ňou veľký jeleň. Sklonil hlavu a potom sa narovnal.

„Jeleň?“

„Nebudem mať predsa netopiera,“ uškrnul sa. Nechal jeleňa zmiznúť v obláčiku pary a vrátil sa k posteli. „Nepasoval by k tvojej lani.“

„Ty to vieš?“ Mohlo jej to napadnúť. Veď Sirius sa vtedy na hodine tak pozeral...

„Áno. Sme predsa pre seba stvorení, nie?“ sadol si k nej. Dlhý moment ani jeden z nich neprehovoril. „Naozaj máš laň?“

Potichu sa zasmiala. „No, áno. Sirius si z teba nerobil srandu.“

„Sirius?“ usmieval sa ako malé dieťa, ktoré čaká pochvalu za to, aké je šikovné. „Nič mi nepovedal. Nevedel som to neho vytiahnuť. Urobil z toho supertajnú informáciu a Remus mi len stále prízvukoval, že sa mám naučiť to kúzlo, že mi to veľmi pomôže.“

„Hm, zrejme si predstavovali nejakú extrémne romantickú scénu v ktorej sa ti minimálne hodím okolo krku, keď uvidím toho jeleňa,“ vstala. „Ale veľmi im to nevyšlo, však?“

„To teda nie. Kam sa zberáš, Evansová, ešte tu máš herbológiu, čarovanie a dejiny mágie,“ zadržal ju, keď začala zbierať knihy z jeho stolíka.

„Prídem zase zajtra. Teraz už je neskoro,“ odpovedala.

Nemocničné krídlo nepatrilo k jej obľúbeným miestnostiam. Ak sa má dať s Jamesom dokopy, určite to nechce urobiť tu. Oh, čo ju to napadá! Musí byť naozaj veľmi unavená.

„Dobrú noc,“ povedala a pousmiala sa.

„Zostaň ešte chvíľu,“ snažil sa ju zadržať. „Nemusíme sa nič učiť a ani sa nebudem o nič snažiť.“

„Som unavená. Chcem sa vyspať.“

James sa rozhliadol okolo seba akoby niečo hľadal. „Nejaká voľná posteľ sa tu snáď nájde. Vidíš?! Tamto je tuším voľné.“

Ukazoval na úplne poslednú posteľ v náprotivnom rade.

Lily sa zasmiala. „Ale iba chvíľku. Môžeš mi opísať ten tvoj pád z metly, aby som to mala konečne z prvej ruky a nie nejaké ošúchané verzie, v ktorých je viac fikcie ako v Pánovi Prsteňov.“

„V čom?“ nechápal James.

„To ti potom zase porozprávam ja,“ povedala a ľahla si na susednú posteľ. Počúvala ho ako oduševnene opisuje svoje zázračné chytenie ohnivej strely, ale kto je to Pán Prsteňov sa James nikdy nedozvedel. Skôr, ako skončil svoje rozprávanie, totiž Lily zaspala.

Profesor Flitwick prechádzal po triede, takže z neho boli vidno len koniec klobúka, a kontroloval, či už všetci ovládajú umlčiavacie zaklínadlo na požadovanej úrovni MLOK-ov.

Fiona sa naklonila k nej. „Naozaj si bola celú noc u Jamesa?“

Uškrnul sa. „Áno. Spala som v Nemocničnom krídle až do šiestej ráno, kedy ma James zobudil a povedal, nech už idem do svojej izby, lebo aj on sa chce vyspať.“

„Čo?“ nechápala Fiona význam tých slov.

„On proste celú noc...“ Lily nestihla dopovedať myšlienku, pretože Fiona mávla prútikom a jej hlasivky sa stali nefunkčnými.

„Výborne,“ zapišťal profesor Flitwick, počkal si, kým mu zaklínadlo predvedie aj Lily a pokračoval v obhliadke.

Na chvíľu sa odmlčali, kým profesor zašiel dostatočne ďaleko. Potom Lily pokračovala: „Určite nespal. Celú noc ma strážil alebo čo a ráno už proste nevládal.“

„To je úžasné,“ vzdychla si Fiona a túžobne pozrela na Siriusa, asi uvažovala, či by bol aj on niečoho takého schopný. „Takže spolu chodíte?“

Lily sa začala smiať. Nevedela čo odpovedať takto, narýchlo. Nepremýšľala o tom. Nikdy si nič také nepovedali. Neboli na rande. Nie naozaj. Ale predsa... „Už to tak bude.“

„Naozaj je to super,“ objala Fiona. Ona v skutočnosti nečakala, že sa nakoniec dajú dokopy. Nepatrila k tým optimistom, ktorí vždy verili, že z ich vzájomného dožierania sa bude raz veľká láska. A teraz sa bála tešiť predčasne, veď čo ak bude musieť svoju kamarátku o dva týždne uisťovať, že Potter je úplný debil, keď ju nechal?

„Áno, chodím s ním,“ opakovala si Lily sama pre seba vyškerená ako veverička. Iba táto jediná myšlienka zaplavovala jej mozog ako obrovská horúca vlna. Chodí s Jamesom Potterom!

A tak, hneď ako zazvonilo na obednú prestávku, Lily zamierila do Nemocničného krídla. Rozhodla sa, že jeden deň bez obedu vydrží, dokonca by jej to mohlo prospieť. Veselo docupkala až k ošetrovni. Už sa nevedela dočkať.

Jej ruku siahajúcu po kľučke však zastavil zvonivý chlapčenský smiech. Zarazila sa. Počula madam Pomfreyovú ako prísne napomína hlučných návštevníkov a tak len zvedavo pootvorila dvere.

Sirius s Petrom ju museli predbehnúť nejakými tajnými chodbami. Nemala šancu prísť tu prvá.

„Ale veď tu nikto okrem nás nie je,“ nedal sa James utíšiť rokfortskou zdravotníčkou.

„Áno, to máte pravdu... Ale platia tu určité pravidlá,“ odpovedala. „Buďte tichšie, inak strávite celý deň osamote, Potter.“

James ešte niečo zahundral. Kroky madam Pomfreyovej sa stratili v diaľke.

„A čo bolo potom?“ spýtal sa Remus. Prekvapilo ju, že počuje Remusov hlas, veď dnes nebol na vyučovaní a všetci si mysleli, že na pár dní odcestoval „Dali ste sa dokopy?“

Lily cítila ako sa jej srdce šialene rozbúchalo. Hovorili o nej.

„No...“ James ich napínal. Teraz to povie. Teraz bude od neho prvý raz počuť, že spolu chodia. Že je jeho dievčaťom. „Nie. Nechodíme spolu.“

Jej srdce vynechalo jeden úder. Čože? Po tom všetkom čo včera povedal... ? Nechodia spolu? Vari sa načisto zbláznil?

Počula ich sklamanie, ale ani ten najdepresívnejší zvuk nemohol dostatočne ilustrovať jej pocity.

„Budem na tom musieť ešte zapracovať,“ povedal napokon James. „Ale už to nemôže trvať dlho. Poobede ma odtiaľto prepustia. Dovtedy niečo vymyslím.“

Lily ešte pár minút počúvala, no ich rozhovor sa zvrtol na tému, ktorej tak úplne nerozumela - v skutočnosti sama seba presviedčala, že nesprávne rozumela, keď Sirius spomenul, že Peter sa premenil na potkana - a navyše všetci stíšili hlas, a tak sa pomaly vrátila do Veľkej siene v nádeji, že možno ešte niečo stihne aj zjesť.

Bolo to hrozné. Nie. Bolo to však viac než netypické. Naozaj si myslela, že spolu chodia. Brala to ako samozrejmosť. Po tom všetkom, čo sa udialo za posledné dni. Zdalo sa jej úplne prirodzené pokladať Jamesa za svojho chlapca. Tá izba, ktorú jej ukázal, súdržnosť Patronusov, štýl, akým sa za posledné dni rozprávali... Nikdy sa takto nerozprávali. Akoby obaja dospeli v priebehu týždňa na emocionálne vyspelých jedincov schopných milovať a lásku prijímať. A hoci sa to zdá zvláštne, tá druhá schopnosť sa nadobúda ťažšie. Je naozaj až zarážajúce ako málo nám stačí k tomu, aby sme sa domnievali, že nás niekto nemá rád a ako veľa úsilia to stojí, keď chceme niekoho presvedčiť, že ho ľúbime.

Lily sa nad tým nikdy nezamýšľala, no teraz sa jej to zdalo jednoduché a jasné. Človeku stačí pár hodín na to, aby sa zamiloval, aby ho láska, ktorú pociťuje vyniesla do oblakov a rozosmiala celý svet. Ale ako zaťažko nám je uveriť, že niekto miluje nás. Je to snáď nejaký pud sebazáchovy, ktorý nám bráni prijať a opätovať lásku rovnako rýchlo? Kde máme hľadať, aby sme našli odpoveď? Možno je to hlboko v nás, strach ukázať svoju slabú stránku tým, že odhalíme naše srdcia. Alebo naopak, je to niečo umelé, čo sme si vymysleli, aby sme chránili náš osobný svet pred vonkajšími vpádmi? Veď nikdy nemáme záruku, že keď odkryjeme ťažké šupiny chrániace naše srdcia, nebude nám ublížené.

Ona však konečne pochopila, že James ju miluje a hoci svoje srdce vystaví svetu vyložené na dlani, on nedovolí, aby ho niekto zranil. Bude ho chrániť ako svoj život a milovať ako... ako ju miloval doteraz a každým dňom viac.

Ale čo mala urobiť, aby o tom vedel? Chudáčik, netušil, že s ňou chodí a to bol zrejme jeden z posledných v Rokforte. Fiona sa totiž rozhodla o túto správu podeliť s jednou kamarátkou pri obede a správa sa šírila ako tichá pošta pozdĺž rokfortských múrov.

Keď sa James konečne dostal von z ošetrovne bol už zrejme naozaj jediný nezainteresovaný človek. Musí to byť zvláštny pocit, byť zadaný a vôbec o tom nevedieť. Mať splnené najtajnejšie sny a netušiť, že ich splnenie je vôbec možné.

Prišiel do chrabromilskej klubovne a hneď zamieril ku svojim priateľom. Cestou ku kreslu ho niekto uznanlivo pobúchal po pleci. James sa spokojne uškrnul. Takže jeho metlobalová sláve ešte nepohasla. Všimol si to už na chodbe, úškrny, uznanlivé pohľady a slová chvály. Nevedel, že rozchichotané šiestačky, ktoré stretol na treťom poschodí si vôbec nespomenuli na jeho heroický pád z metly, ale len pár minút predtým sa vzrušene rozprávali, či je tá klebeta pravdivá. Je to vôbec možné, aby James Potter chodil s Lily Evansovou?

Prisadol si k Remusovi, ktorého prepustili už dávnejšie, na veľký gauč. Sirius, zabávajúci sa partičkou rachotiacej sedmy s Petrom, sa uškrnul. „Nejako neskoro.“

„Nechcela ma pustiť. Tá ženská to asi robí naschvál,“ povedal trochu podráždene. Madam Pomfreyová ho skutočne držala dlhšie ako očakával. Hneď sa však spokojne usmial, pretože dievčatá sediace pri kozube na neho pokukovali a vzrušene o niečom debatovali.

„Tá ženská?“ Sirius sa zatváril prekvapene. „Nemyslel som, že na ňu zmeníš názor tak rýchlo.“

James sa uškrnul, hoci Remus sa na neho letmo zamračil. „Hej, je to super, čo všetko dokáže, že ma toľkokrát dala dokopy, ale vie byť riadne protivná, nezaškodilo by jej občas vypustiť paru, chápeš?“

Sirius zapískal. „Veď ty sa o to môžeš postarať. A kde je teraz?“

„Tam kde vždy,“ mykol James plecom a už sa začínal čudovať, prečo mu Sirius dáva také divné otázky.

„V knižnici?“ zareagoval Remus. Bolo mu zvláštne, že James prišiel sám, ale ani mu nenapadlo, že jeho kamarát o svojom novom vzťahu nevie.

„Čo by robila v knižnici? V Nemocničnom krídle, predsa!“ pokrútil hlavou nad nechápavosťou svojich priateľov. Čo sa to s nimi deje?

Remus si v tej chvíli načisto zničil domácu úlohu, keď na ňu prevrhol fľašu atramentu. „A čo sa jej stalo?“

James sa zasmial. „Nič. Prečo mám dojem, že tu niekto vypil ďatelinové pivo po záruke? Alebo ste zase potiahli fľašu medoviny?“

„Ty si si asi vypil, keď si nám ani nepovedal, že ste sa dali dokopy,“ ohradil sa Sirius, no oči sa mu smiali. „Heidi Slemerová takmer plakala, keď sa ma pýtala, či je to pravda!“

„Čo?“ nechápal.

„Že chodíš s Lily predsa,“ znudene upresnil Remus.

„JA?“ James sa tak prudko nahol ponad stôl, že si musel pridržať okuliare, ktoré mu skĺzli po nose na bradu.

„Nie, ja,“ škeril sa Sirius. „Pripadáš mi mierne šokovaný. Už sa to roznieslo po celej škole. Čo si čakal, že si to nikto nevšimne?“

„Čo?“ opakoval James, vstal a pôsobil akosi dezorientovane. „Odkiaľ to máte?“

„Hovorí o tom celá škola,“ odvetil Remus. „Ale mrkni na schody, myslím, že si to môžeš prebrať so svojou frajerkou.“

Lily naozaj práve schádzala dolu schodmi z dievčenských spální. Práve sa na niečom smiala spolu s čiernovlasým dievčaťom, ktoré James nepoznal. Keď ho zbadala, ako stojí v klubovni s okuliarmi nakrivo a hľadí na ňu úplne sparalyzovaný, musela sa usmiať. Konečne sa rozhýbal a podišiel k nej. Všimla si, že niekoľkí študenti ich pozorujú. Zrejme už vedeli o ich „vzťahu“ a chceli to vidieť na vlastné oči.

„Ahoj, konečne si sa odtiaľ dostal?“ spýtala sa šibalsky.

„Áno,“ prikývol a hneď pokračoval. „Vraj s tebou chodím, Evansová. Počula si už o tom?“

„Áno,“ odvetila rovnako pokojne ako on. „A máš niečo proti?“

„Nie,“ zaškeril sa. „Len ma to trochu prekvapilo. Vieš, ja som vlastne ešte stále v poúrazovom stave a takého zásadné zvraty by mi mohli zhoršiť zdravotný stav.“

„Oh, chceš s tým počkať, až úplne vyzdravieš?“

Zasmial sa. „Nie, len nabudúce, keď sa rozhodneš, že so mnou budeš chodiť, skús mi to najprv aspoň naznačiť.“

„Dobre. Nabudúce už budem vedieť,“ súhlasila Lily.

Obaja sa zasmiali.

„Tak... Pôjdeme sa prejsť?“ navrhol James a chytil ju za ruku. Už sa nevedel dočkať, kedy budú sami, bez bandy zvedavých spolužiakov.

Konečne bude iba jeho.

P.S. - Musím sa pochváliť, že toto je historicky najdlhšia jednorázovka o L&J, tak dúfam, že nesklamala. Pôvodne to malo byť kratšie, ale chcela som ukázať ako to tak... (aspoň to tak malo byť) plynule u nich prešlo z toho rozprávania sa, až pokiaľ spolu začali chodiť... Snáď sa mi to aspoň z časti podarilo.

Ešte raz: Ľúbim Vás :)

Veselé Vianoce!!

Vaša Lilly (Heathcliff)

[ » na začiatok « ]