Poviedka:
Pridaná: 10.11.2010, 14:50:45
Čítaná: 3060×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Typ: Fiction
Postavy: Liana, Hermína, Alfréd
Stručný dej: Príbeh plný závisti a súperení, ale zároveň aj plný ohromnej lásky.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

Počujete to? Počujete ten šepot lístia v korunách stromov, ako si šeptajú svoje starobylé príbehy o ľudskom utrpení, zrade, bolesti, ale aj radosti, šťastí a láske?

Psssst! Práve si rozprávajú príbeh o Liane, prekrásnej dievčine, ktorú zo žiarlivosti zakliala jej nevlastná sestra.

Ale už tíško počúvajte...

Liana bola krásna dievčinka, so zlatistými kučeravými vláskami a s tými najkrajšími modrými Očami. Žila so svojim otcom, nevlastnou sestrou a s macochou v peknom veľkom dome na kraji lesa.

Dievčatá si celkom rozumeli, dokonca sa spolu hrávali, ale len dovtedy, kým sa nezaľúbili do toho istého chlapca.

Raz, v jedno slnečné dopoludnie Liana a jej nevlastná sestra sedeli pod veľkým javorom na konci ich záhrady a pochutnávali si na lesných jahodách, ktoré si nazbierali v neďalekom lese.

-Dobrý deň krásne slečny. Začuli za sebou neznámy hlas. Rýchlo sa obzreli a pred sebou uvideli pekného, vysokého mládenca, s havranovo čiernymi vlasmi a olivovo zelenými očami. Usmieval sa na ne tak milo, že obom dievčatám sa srdiečko rozbúchalo do vtedy neznámym citom.

-Dobrý deň. Odvetili s úsmevom, pričom sa im líčka rozpálili.

Mládenec si k nim prisadol a natiahol ruku k Hermíninovmu košíčku. –Môžem? Spýtavo na ňu pozrel. S rozžiarenou tvárou k nemu košík posunula. –Vezmi si, nedávno som ich nazbierala. Usmiala sa.

Liana trochu posmutnela a sklonila hlavu, aby jej nezbadali na tvári sklamanie.

-Ty ma neponúkneš? Pozrel na ňu mládenec. –Sú také isté ako Hermínine, ale keď chceš... Povedala a podala mu košík.

-Ty si Hermína? Znovu sa obrátil k Lilianinej nevlastnej sestre a napchal si do úst za veľkú hrsť jahôd. –Teší ma. Podala mu ruku. –A moje meno je Alfréd. Zažmurkal a chytil podávanú ruku. –Ty sa voláš...? –Liana. Odvetila Liana skôr ako dopovedal.

Takto si tam debatovali dobrú hodinu, potom sa mládenec zdvihol obe dievčatá pobozkal na rozlúčku a odišiel.

Na druhý deň sa znovu stretli na tom istom mieste. A kým Hermína sa bavila s Alfrédom, Liana si hrala na píšťalke a potichu si spievala.

Takto sa všetci traja stretávali deň čo deň, a Liana za každým spievala a hrala na píšťalke.

Raz sa stalo, že Alfrédneprišiel a dievčatá boli z toho nervózne, Hermína behala hore-dole ako lev v klietke, pričom podráždene gánila na Lianu.

Liana zas smutne sedela pod starým javorom a hrala na svojej píšťalke a clivo spievala svoju pieseň.

-Ty si na vine, že už neprišiel! Tvoje neustále hranie a ten hlúpy spev ho už nebavili! Vyštekla na ňu Hermína. Liana nestihla ani ústa otvoriť, a Hermína ju už prekliala.

Keď sa Alfrédo dva dni ukázal, márne hľadal Lianu, márne vykrikoval jej meno, tej už nebolo. Preto si sadol smutne pod starý javor, kde sedávala Liana a oprel si o jeho kmeň svoju unavenú hlavu. Privrel oči, a v tom to začul; zo stromu mu do ucha zaznieval hlas jeho milovanej Liany, počul jej clivú pieseň, jej prekrásny hlas.

-Milujem ťa Liana... Preto som sa tri dni neukázal, potreboval som usporiadať si myšlienky a nabrať odvahy, aby som ti povedal, že ťa ľúbim.

Vrúcne objal starý javor, oprel si oň svoju rozhorúčenú tvár a želajúc, aby s ním vzrástol kropil ho svojimi horúcimi slzami.

Keď za ním prišla Hermína, už ho tam nenašla, našla len drobné kryštáliky na kôre starého javora a počula jeho tajomne šťastný šepot lístia.

Alfrédovaláska k Liane bola taká veľká, že túžba po nej ho preniesla za ňou do útrob starého javora.

Od vtedy starý javor často spieva svoj tajomný zamilovaný príbeh o nešťastnej láske tých dvoch.

[ » na začiatok « ]