Poviedka:
Pridaná: 30.4.2007, 22:03:42
Čítaná: 3957×
Hodnotenie: (počet hlasov: 14)

Typ: Fiction
Postavy: ONA, ON
Stručný dej: Je niečo silnejšie ako láska?

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Noha zaborená v piesku, ktorý príjemne hreje chladné srdce. Hlava opretá o koleno, unavená z nekonečného čakania na nemožné. Ruka drviaca piesok, túžiaca ho už konečne chytiť a pomstiť sa mu, za to ,čo urobil.Za to, ako ju zradil, ako si to mohol dovoliť. Zdvihla hlavu, vietor rozfúkal jej vlasy ohnivej farby. Čosi začula, to sa jej asi len zdalo.. ako všetko...

Zdvihla sa, s ňou aj všetka jej bolesť. Vietor sa snažil spríjemniť jej čakanie, rozfúkal jej čierne šaty....aby videla, že svet nie je len zlý, ako si myslí.

,,Nechaj ma,“ Zavrčala vetru, schúlila sa do sukne šiat, ,,mne už niet pomoci...“

Spozornela, z diaľky sa blížil biely kôň, nosiaci nevinnosť. Padla na zem, vietor ju zhodil.

Po chvíli sa jej ON ocitol tvárou v tvár a tak vstala a nenávistne pozrela do jeho očí farby oceánu. Zacítila, akési teplo uprostred jej chladnej duše. Uhla pohľadom a otvorila ústa, že mu niečo povie, no on ju predbehol. Cítila, že ho ešte stále miluje, ale nedovolila, aby ju premohla prihlúpla láska. Zdvihla dýku a priložila mu ju k hrdlu. Bolelo ju to viac, ako keby mala zabiť samú seba.

,,Čakala si ma...však?“ povedal bezducho a chladne pozrel na dýku. Vedel, že ju zloží.

,,Kde máš tú suku?“ zavrčala chrapľavým hlasom a pritlačila. Po chvíli jej po ruke stiekla ľudská krv. Zľakla sa, že mu ublížila. Stiahla ruku a odhodila nôž. To by predsa nebolo fér.

,,Ako si mi to mohol urobiť? Ako si ma s ňou mohol podviesť?“ nepozerala mu už do očí, nemala na to odvahu. Bála sa, čo príde.

Chlapec vyšší ako ona pozrel do diaľky.

,,Pretože ozajstnú lásku spoznáš až vtedy, keď ju budeš držať v náručí...“

Jeho hlas sa jej ozýval v hlave. Výčitky, spomienky a láska sa vytratili...zostala len jej bolesť...

,,Nie...Prečo mi ubližuješ dňom, čo dňom? Prečo ťa vidím stále v zrkadle vedľa mňa? Prečo sa v noci vždy bojím, že sa Ti niečo stane? Prečo ma bolí, keď si predstavím, že ťa za tú zradu zabijem?...Prečo?“ Zvrieskla, bála sa, jej telo sa celé triaslo a zrazu jej bolo zima. Potrebovala ho...

Chlapec sa narovnal, odhodil meč ,ktorý zvieral v ruke, pretože toto nemohol vyriešiť mečom...

Tajomne sa usmieval hľadiac do zeme, chytil ju za tvár a prinútil ju pozrieť sa naňho: ,,Pretože ma miluješ...preto...“

To ju nenapadlo .Myslela na všetko, len na toto nie. Do srdca sa jej zaryl akýsi kôl, do očí sa jej nahrnuli slzy. Chytila ho za golier, zviezla sa na kolená a objala jeho nohu.

,,Prečo sa smeješ? Na mojom nešťastí, že milujem niekoho, kto miluje hentu....upírku?

Som démonka, nemôžem milovať takého imbecila ako si ty.“

Z očí sa jej liali slzy, všetko ju bolelo, túžila byť s ním. Bola vedľa neho, no cítila akoby ich delil oceán. Pozrela hore, uvidela jeho tvár, krásne oči a vlasy. Buchla ho päsťou do nohy. Vstala a strčila doňho. Nevládala, klesla na kolená a priplazila sa k nemu. Objala ho okolo pása a v rukách mu stlačila látku košele.

,,Nenávidím ťa!“

On vedel, že jej veľmi ublížil. Ale bola to jej chyba, odišla na dlho, nevracala sa...Každým dňom v ňom rástla obava, že je mŕtva. A keď sa nakoniec vrátila, dozvedela sa o tom, ako podľahol šarmu upírskej princeznej. Keď si na princeznú spomenul, cítil sa previnilo. Nemiloval tú upírku, nemohol predsa milovať najväčšiu chybu, ktorú kedy urobil.... Pozrel na ŇU, jej bezmocnosť a stratenosť v dnešnom nemožnom a hriešnom svete. Aj keď bola démon, pripadala mu ako anjel s odrezanými krídlami pre hriechy ostatných bytostí, pre jeho hriechy. Zohol sa k nej, zdvihol ju do rúk a utrel jej slzy z očí. Cítil, že sa trasie. Akoby sa triasol aj on...Čo najtuhšie ju objal a zašepkal: ,,Každá láska je len náhradou za prvú lásku, jedine tá láska je neskonateľná. Milujem ťa....“

Jednoznačný koniec-podľa mňa viac smutný než šťastný. Poviedku som venovala jednému vzdialenému človeku:

Melinya le, Eragon.

Vaše pripomienky si rada vypočujem(ICQ: 255-752-799)

Ďakujem :) Alya

[ » na začiatok « ]