Poviedka:
Pridaná: 26.9.2010, 18:47:46
Čítaná: 5027×
Hodnotenie: (počet hlasov: 19)

Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Lilly Evansová, James Potter, Bianca
Stručný dej: Lilly je zúfalá, pretože sa nedokáže naučiť premiestňovať sa a Jamesove arogantné poznámky jej v tom tiež veľmi nepomáhajú. Od koho sú teda lístočky, ktoré jej tak veľmi pomáhajú?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Ja sa Vám všetkým ospravedlňujem, že som tak dlho nepísala. Naozaj to robím rada, len ten čas sa akosi stále nechce zastaviť!!

Toto je taká dlhšie jednorázovka L&J, takže ak ste unavené, bež spinkať a prečítaš si to ráno :)

Urob to silou mysle. Len sa zvrtni na päte a odmiestni sa.

Smer? Priamo do tej okruže.

Sústredenie? Odmiestnim sa. O chvíľu preletím vzduchom

Sila vôle? Ja to proste zvládnem!

Pootvorila som oči, aby som si overila, či aj ostatní stoja stále na svojich miestach. Nemýlila som sa. Nikto sa neodmiestnil ani o milimeter.

Smer. Sústredenie...

„Tak ako, Evansová? Tiež už cítiš to šteklenie v nohách, keď sa sústredíš?“

„Ticho, pán Potter!“ zahriakla ho profesorka McGonagallová, ktorá práve prešla okolo a ponáhľala sa k Petrovi, pretože pri nemotornej otočke spadol na zem.

Snažila som sa ho ignorovať. Teraz sa musím sústrediť na premiestnenie sa. No namiesto toho som stále myslela na svoje nohy. Nešteklili ma. Akokoľvek som sa snažila, nič som necítila! Chytala ma panika. Čo ak sa Potter odmiestni a ja zostanem stáť ako trúba na mieste? Čo ak budem jediná? Prečo ma tie nohy nešteklia?

„Raz, dva... tri,“ opakoval neoblomne Twycross, inštruktor z ministerstva. „A otočka!“

Otočila som sa. Pred očami sa mi mihol Potter. Ja to zvládnem!

A skutočne. Sieňou sa ozvalo hlasné PRÁSK. Na okamih som sa potešila, no keď som zastala, uvedomila som si, že nezaznelo mojou zásluhou. Zo všetkých strán sa ozýval potlesk. Twycross bol nadšením bez seba a Sirius Black stojaci napravo od Jamesa sa ukláňal v obruči na všetky strany.

James sa zasmial a pochvalne ho buchol do pleca. Videla som, ako profesorka McGonagallová hrdo odpovedá na Twycrossove otázky o tak nadanom študentovi.

„Cítila si to šteklenie?“ spýtal sa opäť James, keď videl, že im venujem pozornosť.

„Žiadne šteklenie cítiť nemáš,“ odvrkla som, akože som prekukla jeho vtip a tajne som dúfala, že mám pravdu. Musím si to zajtra naštudovať v knižnici...

„Ale áno, nerobím si z teba srandu, Evansová! Však si cítil šteklenie v nohách, kým si sa odmiestnil?“ otočil sa na Siriusa, aby potvrdil svoje slová.

„Hej,“ odpovedal nenútene.

Na pokyn profesorov sa Veľká sieň utíšila. Skúsili sme to ešte raz, no šteklenie neprišlo. Aspoň nie do mojich nôh. Ako úlohu do budúcej soboty sme dostali pripravovať si mysle a nezabudnúť na tri S. Už zase. Tri týždne myslieť neprestajne na tri S! A to Sirius bol prvý, kto sa pohol zo svojho miesta bez skákania, levitačných zaklínadiel a pádov, ktoré nechýbali na každej hodine.

„Cítila si šteklenie v nohách?“ počula som Pottera ako sa rozpráva s Emily z Bystrohlavu, kým som čakala na Biancu.

„Áno, myslím, že áno,“ odvetila Emily a usmiala sa. „Dúfam, že nabudúce sa mi to už podarí.“

„Určite,“ upokojoval ju James. „Teda, skôr tebe ako Evansovej,“ zasmial sa. „Ona nič necítila!“

Stiahla som sa za skupinku džavotajúcich Bifľomorčanov, dúfajúc, že ma Potter nevidel. Vážne ma to vzalo. Tak predsa to šteklenie bude dôležité! Aj Emily ho cítila. Odteraz sa o tom s nikým nebudem rozprávať.

„Cítila si šteklenie?“ vybafla som na Biancu len čo sa zjavila v dave hrnúcom sa z Veľkej siene.

„Áno,“ odvetila Bianca a uškrnula sa. „Thomas stál priamo za mnou.“

Tušila som, že mi tým, že ju šteklili nohy chcela oznámiť, že mala z Thomasa motýliky v bruchu. Radšej som sa nepýtala.

„Sľúbila si mi, že si precvičíme neverbálne zaklínadlá,“ pripomenula jej.

Ďalšia „sila vôle“. Už mi to začína pekne liezť na nervy. Profesor OPČM nado mnou toľko lamentoval, že to snáď robil naschvál. Neviem sústrediť svoju myseľ natoľko, aby som perfektne vrhala neverbálne zaklínadlá. Som len priemerná a keďže zvyčajne vynikám, príliš to bije do očí.

„Niečo mi hovorí, Evansová,“ pristavil ma Potter naprostred chodby, keď zazvonilo na obedňajšiu prestávku. „Že pôjdeš so mnou na rande.“

„Počuješ hlasy? Choď za Pomfreyovou,“ odvetila som celkom pokojne. Čím sme boli ďalej od žalárov, tým teplejší vzduch nás obklopoval a tak som si zhodila vrchný habit.

„Poď so mnou,“ navrhol.

„To určite a cestou ma niekde zavlečieš,“ pokrútila som hlavou, no ten otravný tvor sa na mňa nalepil ako žuvačka „extra veľká bublina“. Otravoval aj pri obede so svojimi hlúpymi vtipmi a sarkastickými poznámkami na moje neverbálne schopnosti. V istej chvíli som musela odolávať pokušeniu hodiť mu niečo z prísad na elixíry, ktoré boli uložené v mojej taške, do pohára. A presne som aj vedela z čoho by ho poriadne prehnalo... ale ukázalo sa to zbytočné. Potter sa zrazu schúlil sa a zastonal.

„To snáď nie je ani možné,“ zavrčal.

„Jasné, že je to možné,“ opravila som ho. „Zjedol si polovicu stola.“

Zamračil sa. „Som dospievajúci chalan, potrebujem veľa jedla!“ Vzápätí sa skrčil ešte viac.

„Choď do nemocničného krídla.“

Vzdychol si. „Sám tam nedôjdem. Poď. Musíš ma odviesť... Si prefektka.“

Veľmi neochotne som vstala. Nechcelo sa mi opúšťať plne naložený stôl kvôli nemu. Bolo by mi stokrát jedno aj keby tu dokonal, ale som prefektka, nemôžem si dovoliť taký luxus aby som niekoho nechala zomrieť pri svojich nohách.

„Tak sa hýb, Potter. Ničíš mi život. Už som úplne nesvojprávna, ani otráviť ťa nemôžem sama,“ hundrala som. Okrem toho, že sa podopieral o moje plece som mu nebola ochotná inak pomôcť. Napokon, sám si za to môže.

Dokrivkali sme až do nemocničného krídla.

„Čo sa stalo, Potter?“ okamžite zareagovala madam Pomfreyová.

„Prejedol sa,“ odvetila som a zložila som ho na posteľ.

„Ako vás to bolí?“ naklonila sa nad neho.

„Veľmi,“ odvetil.

„Kde to bolí najviac?“ madam Pomfreyová ho chytila za čelo, aby skontrolovala teplotu.

James si poklepkal po hrudi. „Tu.“

„Teba nebolí brucho?“ Niečo sa mi na tom nezdalo.

„Ako dlho už pociťujete bolesť?“

„Asi...“ vyzeral, že rozmýšľa, ale vzhľadom na obsah jeho hlavy to nebolo možné. „Dva roky.“

A sme doma. „Potter!“

Buchla som ho po hlave.

„Slečna, ak sa neupokojíte, budete musieť opustiť miestnosť!“ zrúkla na mňa zdravotníčka ako drak v klietke. „Ešte ste neboli s týmto problémom u zdravotníka?“

„Madam...“ James ju chytil za ruku ako v melodramatickej hre. Nečudovala by som sa, keby sa rozplakal. „Viem, že na to je jediný liek. A jedine vy mi môžete pomôcť, aby som ho získal.“

Pozrel na mňa. Prekrížila som si ruky na hrudi. Teraz príde posledné dejstvo a niečo mi našepkávalo, že to dopadne pre hlavného hrdinu zle.

Madam Pomfreyová sa sklonila bližšie k nemu.

„Madam, jediné čo ma vylieči je, že tuto Evansová pôjde so mnou na rande.“

Čo sa mňa týka, veľmi som ho túžila liečiť poriadnou ranou do hlavy. Madam Pomfreyová to však riešila inak. Oboch nás priam vykopla z dverí, jačiac, že na také hlúpe vtipy nemá čas, že sme nemorálna generácia bez akýchkoľvek zábran a ak sa chceme predvádzať, nech si na to nájdeme iné miesto. Neverila by som, že táto dobrá žena sa vie tak neskutočne rozčertiť, keby mi to niekto rozprával, no nedobrovoľne som sa stala svedkom tohto výstupu a vlastným očiam predsa budem veriť!

„Mohla byť trochu ústretovejšia,“ skonštatoval James celý vyškerený. „Evansová, ty sa hneváš?“

„Hej,“ zavrčala som. Napálilo ma ako využil situáciu a najmä to, že určite padnem do nemilosti madam Pomfreyovej aj ja.

„Ale ja za to nemôžem, že nepochopila môj zdravotný problém.“ Slovo ,zdravotný‘ povedal tak ironicky, až to trhalo uši. „Poď so mnou na rande. Len jedno rande!“

Zlosť mi stúpla do hlavy. Ako môže byť niekto taký obmedzený? Veď to je proti prírode! Napíšte niekto na Oddelenie pre kontrolu čarovných tvorov a bytostí! „Nie, Potter. Koľko ráz ti to mám ešte zopakovať? Netvár sa, že to nechápeš. Ty predsa nie si sprostý. Nikto nemôže byť až TAK spomalený.“

„Asi môže. Uvedom si, že jediné čo z tvojich zložitých myšlienkových pochodov vnímam je tvoje neustále odmietanie. Ženy sú pomerne komplikovane mysliace bytosti a pokiaľ mi neozrejmíš svoje dôvody slovne, ja ich z čajových lístkov nevyčítam.“

Pomaly sme sa blížili k učebni Čarovania. Obaja sme podvedome zastali, aby sme sa mohli hádať bez svedkov.

„Dobre,“ rozhodla som na pre smrteľne vážny krok. Poviem mu to tak, ako to je. „Pozri, ty si jedináčik a nie je to tvoja chyba, majú to na svedomí tvoji rodičia, že si zvyknutý dostať všetko na čo ukážeš prstom. Verím tomu, že si dostal každú hračku po prvom slove, ale ja, Potter... JA nie som hračka. Uvedom si to. Nedostaneš ma, keď si dupneš nohou. Určite nie s tým tvojím ,len jedno‘.“

„Ale to je úplne inak,“ zahundral a pokrútil hlavou akože ničomu nerozumiem. „Evansová, ty myslíš úplne zle.“

„Ak myslieť zle znamená neísť s tebou von, tak pri tom zostanem.“

Vykrivil pery akoby chcel ešte niečo povedať. Vzápätí sa odvrátil a vykročili sme po chodbe. Už sme si nemali čo povedať.

V nasledujúcich dňoch sa Potter stiahol z mojej osobnej zóny. Prestal neustále doliezať, nepozýval ma von každý druhý deň a neuťahoval si z každej mojej činnosti. Vídala som ho vo Veľkej sieni, ako sa baví s kamarátmi, alebo okukuje dievčatá; v triedach, ako neprestajne vyrušuje a pobavene sa smeje na svojich vlastných nepodarených kúzlach, či Petrových nezmysloch; v Chrabromilskej veži ako sa zabáva s ozubeným lietajúcim tanierom, vídala som ho vonku hrať sa s ohnivou strelou a... samozrejme, baviť sa na úkor Severusa Snapa. Nech však robil čokoľvek, správne, nesprávne, morálne, či zvrátené, nikdy sa ku mne nepriblížil viac ako nevyhnutne vyžadovala situácia. A to vyvolalo otázky. Všetky dievčatá boli nekompromisne zvedavé čo sa stalo. Posmievačným tónom sa vypytovali čo spôsobilo tak náhly zvrat, alebo si ironicky pýtali „dobré rady“ ako zaobchádzať s chalanmi. Začínalo to byť nepríjemné.

„Emily sa ma práve spýtala, či si už Jamesa oslobodila spod kúzla pomätenia,“ zaškerila sa Bianca pred transfiguráciou. „Vraj vždy verila, že ťa to raz omrzí.“

„Raz ma omrzí ten jej nadutý ksicht a...“ otvorila som učebnicu v návale nervozity. Musela som robiť niečo s rukami aby mi nenapadlo siahnuť po prútiku a vybaviť si to s Emily v súboji. Spomedzi listov ošúchanej knihy sa vyšmykol malý lístoček a pristál mi na kolenách. Bol to len akýsi útržok pergamenu, no z jednej strany bol malý nápis: Nič si z toho nerob. „To ty?“

Bianca pokrútila hlavou. Pozrela som na Pottera, no ten sa bez najmenšieho záujmu o moju osobu rozprával s Remusom.

„Určite to bol Potter,“ uistila som samu seba a lístok som pokrčený hodila do lavice. Snáď ho tam uvidí, spozná a nebude už vôbec otravovať.

Moje predzvesti sa však nepotvrdili. Lístočky som postupne nachádzala takmer každý deň a to na najnečakanejších miestach. V učebniciach, ráno pri posteli, na mojom písacom stole, medzi oblečením, v pohári pri raňajkách, dokonca založené v mojom denníku! A každý deň obsahovali inú krátku vetu! Potterovo správanie sa však ani o piaď nezmenilo a moje podozrenie slablo.

Počas nasledujúceho mesiaca sa podarilo premiestniť ďalším študentom. Bohužiaľ medzi nich patril aj Potter. A ja som zatiaľ necítila ani hlúpe šteklenie. Nemohla som si ďalej klamať. Ten chalan ma proste štval.

„Hovor mi niečo,“ požiadala ma znenazdajky Bianca v jedno neskoré májové popoludnie, ľahla si na posteľ a zúrivo do nej búchala päsťami. „Hovor mi hocičo, nech na to nemyslím!“

„Čo sa stalo?“ Jej správanie ma vydesilo. Čo sa jej mohlo stať?

„Nerozumieš? Nechcem na to myslieť!“ prevalila sa na chrbát a na tvár si pritisla vankúš. Upodozrievala som ju, že sa smeje.

„Zadusíš sa, netlač naň tak silno,“ poradila som jej.

„Mne je to jedno!“ jej odpoveď bola tlmená.

„Ale ja potom nebudem vedieť čo sa stalo!“ namietala som. Siahla som po prútiku a vďaka odpudzujúcemu zaklínadlu vankúš preletel cez izbu. Zjavila sa Biancina červená tvár.

„Potter ma pozval na rande, keď to musíš vedieť!“

„Čo?“ podvedome som vyskočila na nohy. To už so mnou vôbec nepočíta? Úplne ma vypustil z hlavy? Zrazu sa mi zdalo, akoby mi ukradla osobnú vec. „Súhlasila si?!“

Bianca nadšene prikývla. „Ty ho aj tak neznášaš a rovno som mu povedala, že ak ti posiela tie lístočky, nech to vzdá, lebo ťa aj tak len rozčuľujú.“

„Bianca! A čo ti na to povedal?“ ožila vo mne nová nádej.

„Netušil o čom hovorím. Ale vraj ľutuje toho chudáka, čo ti ich píše, pretože sa veľmi sklame, rovnako ako on,“ odvetila. „Však ťa teší, že ti to nepíše Potter?“

Neodpovedala som. Keby som sa pokúsila vydať zo seba nejaký zvuk, určite by som sa rozplakala. Na hruď mi zasadlo ťažké mračno a do hrdla sa mi tlačila akási nepríjemná hrča. Neurčito som prikývla a nechala som ju samú s jej šťastím.

Rozhovory s Biancou sa od tej chvíle stali mojím očistcom už v tomto živote. Mala som si zrejme odtrpieť všetky odmietnutia a nechať rozpárať všetky staré rany, keď som počúvala jej sladké slová na Potterov účet a niečo vo mne kričalo. Nerozumela som tomu. Bolo mi predsa jasné, že si skôr či neskôr nájde inú, že na mňa zabudne. Vedela som, že mu na mne vôbec nezáleží tak, ako by malo, keď chcel so mnou chodiť. Napriek tomu mi drásalo srdce, keď sme sa stretli na chodbe. Dlho som sa spytovala sama seba prečo mi tak prekáža, že si našiel inú. Keď som to konečne pochopila. Mohol si v vybrať ktorúkoľvek. Na Rokforte boli desiatky dievčat a Emily bola dôkazom toho, že bol u nich veľmi obľúbený, no on si vybral práve Biancu. Bola by som sa smiala akú hlúpu husičku si to vybral, ohovárali by sme spolu s Biancou jej krivé nohy a nepekný účes. No ako som sa mohla smiať na Biance? Ako som jej mala nepriať šťastie? Ako som jej mala povedať, nech mi nehovorí o ich nočných výletoch po hrade a romantických zákutiach, ktoré spolu objavili? Ako som jej mala povedať, že mi tým ubližuje?

V tom čase som začala dostávať dlhšie lístočky. Pisateľ ma ubezpečoval, že môj smútok ho zraňuje, písal ako rád by ma objal a držal, kým sa nevyplačem, ako rád by ma urobil šťastnou, keby som chcela... A ja som si uvedomila, že táto anonymná osoba je môj najlepší priateľ. Jediný, kto mi rozumie. Čítal vo mne ako v otvorenej knihe. Odpovedal na každú moju myšlienku, hoci som žiadnu z nich nikdy nevyslovila. Staval mi vzdušné zámky o lepšej budúcnosti a ja som takmer uverila.

Navzdory tomu som sa bála toho, že raz zistím kto to je. Veď čo ak budem sklamaná? Bolo mi úplne jasné, že Potter tie lístočky nepíše. Najlepšie mi to potvrdil lístok, ktorý som našla vo Večernom prorokovi, keď som si ho rozložila v klubovni.

„Ani na nich nepozeraj.“ Pohľad mi podvedome zaletel k dvojici pri okne, ktorá sa k sebe pevne túlila. James ju hladil po tmavých vlasoch a ona sa smiala na niečom, čo som nemohla počuť. Pisateľ mal pravdu, neoplatilo sa takto týrať.

Najväčší úder však prišiel úplne nečakane.

„Toto je posledná lekcia premiestňovania, ktorú ste si zaplatili,“ vyhlásil Twycross. „Takmer všetkým sa už podarilo premiestniť. S tými, ktorí už mali sedemnásť sa uvidíme na skúške...“

Zachvátila ma panika. Posledná lekcia! Posledná lekcia a ja som sa ešte nepohla z miesta. Počula som ako sa Potter za mojím chrbtom smeje a v mojej paranoidnej hlave sa hneď zrodila potupná myšlienka. Určite si to všimol. Na tej skúške úplne zhorím!

Do očí sa mi natisli slzy, keď zaznelo známe „Raz, dva, TRI!“ a sieň naplnilo zborové PRÁSK.

Vzápätí som sa pristihla ako bežím chodbou. Veľká sieň plná hluku zostávala za mojím chrbtom. Nepôjdem na tú skúšku. Nemôžem sa tam ukázať! Schúlila som sa na dievčenských toaletách, hlavu som si zovrela medzi kolená a nechty sa mi zabárali do nôh. Prečo ma ani len nešteklia? Nič necítim. Nič! Nikdy sa mi nepodarí odmiestniť sa! Triasla som sa na celom tele. Všetko sa mi zdalo zbytočné. Veci už nemali význam. Skutky stratili zmysel. Život bol nespravodlivý a Rokfort sa pre mňa stal väzením.

„Viem ako sa cítiš,“ zaznel vysoký dievčenský hlas.

Zľakla som sa, no keď som pozrela hore, zbadala som Umrnčanú Myrtlu ako sa vznáša nad záchodovou misou. Hovorila síce o súcite, no tvár jej horela vzrušením.

„Choď preč,“ požiadala som ju. Nepotrebovala som počúvať ako ju nikto nemá rád.

„Mala som ti niečo odkázať, ale keď to nechceš vedieť...“ urobila vo vzduchu otočku a chystala sa spustiť do záchoda.

„Počkaj!“ vyhŕkla som. „Povedz mi to.“

Zastala v polohe dole hlavou. „Najprv sa ospravedlň.“

„Prepáč,“ povedala som. „Tak čo mi máš povedať?“

Pomaly sa špirálovito otočila do normálnej polohy. „Niekto ti odkazuje, že...“ Napínala ma ako žuvačku.

„Tak už to povedz!“

„Že sa máš pozrieť za dvere.“

Vyskočila som. Ešte raz som sa obzrela na Myrtlu, trochu nedôverčivo a vzápätí sa mi z hrdla vydral vzdych, keď sa na mňa z podlahy na chodbe usmial papierik.

„Ty to dokážeš. Spolu to zvládneme,“ prečítala som nahlas. „Kto ti to povedal?“

Srdce mi bilo ako splašené. Chcela som to vedieť. Nemám byť prečo sklamaná, ktokoľvek mi píše tie lístky. Má ma rád a pomáha mi. Bol mojou jedinou oporou za posledných pár mesiacov! Ako jediný si ma všímal! Chcem to vedieť.

„To ti nemôžem povedať,“ vyhlásila rázne.

„Prosím, Myrtla, povedz mi to.“

„Nie! Nikdy si sa o mňa nezaujímala. Pamätám si ťa, raz si bola u mňa v záchodoch! Keď som sa ti prihovorila, ušla si! A sľúbila som mu, že ti to neprezradím,“ dodala a s hmkaním sa pomaly vracala k záchodu.

„Myrtla, ja ťa prosím,“ zopakovala som, no ona sa zasmiala a zmizla.

Musí to byť naozaj dobrý človek, keď sa priatelí s Myrtlou; hútala som cestou do spální. Určite to nie je len tak hocikto, ona by to nespravila pre nikoho, okrem priateľov. Čím si ju získal? Bol ku nej milý? Počúval ju? Alebo bol ako ona? Tiež sa mu smiali? Tiež plakával na záchodoch?

„Si v poriadku, Lily?“ spýtala sa ma Bianca, keď som prechádzala cez klubovňu.

„Čo to máš? Pokyny k premiestňovaniu?“ zaškeril sa Potter. „Budeš ich potrebovať.“

Hoci Potter to myslel ako žart, netušil akú mal pravdu. Na ďalšom papieriku som našla podrobné inštrukcie ako sa dostať z hradu na miesto, kde sa dá premiestňovať. A nasledujúci papierik ma vyzýval, aby som to skúsila tam. Pripomínal mi tri S a zdôrazňoval sústredenie. Neodvážila som sa však skúšať to sama a ako odpoveď na moje myšlienky bol jeho prísľub, že bude nablízku, keby som sa chystala rozštiepiť. Následne mi prezradil, že na Potterovo šteklenie môžem úplne zabudnúť. Je to jeho hlúpy výmysel. Zúrila som. Mal pravdu, to kvôli štekleniu som sa neodmiestnila. Nesústredila som sa na to, na čo treba.

O pár dní som sa vytratila z hradu a začala som trénovať na určenom mieste. Bolo to niekde v lese neďaleko Rokvillu. Na zem som si prútikom vyznačila miesto, kam sa premiestnim a skúšala som. Nepodarilo sa, ale lístočky ma pobádali, aby som pokračovala. Keď som sa tam dostavila opäť, značka na zemi už bol urobená, hoci som si bola istá, že som ju predtým odstránila. Bol to jeho odkaz, aby som vedela, že ma sleduje. Podarilo sa mu to. Cítila som sa oveľa bezpečnejšie a odvážnejšie. Akoby niekto veril namiesto mňa, že to dokážem.

Dva dni pred skúškou som už nemala dôvod pochybovať o sebe. Darilo sa mi odmiestniť aj na väčšie vzdialenosti. Už som si nemusela robiť značky a premiestňujúc sa po lese som dúfala, že narazím na svojho neznámeho.

„Naozaj to ideš skúsiť?“ pochybovala Bianca, keď sme sa zoradili vo vstupnej hale, aby nás Hagrid odprevadil na skúšku.

„Aspoň sa pobavíme,“ podotkol Potter. Keď už sa so mnou musel rozprávať, bol uštipačný.

„To určite, Potter,“ pritakala som. „Ale nie na môj účet.“

Skúška dopadala výborne. Premiestnila som sa presne na miesto kam som mala a nič zo mňa nezostalo na predošlom stanovisku. Potter mohol trúsiť uštipačné poznámky, Bianca sa mohla čudovať a Twycross mohol krútiť hlavou v nemom úžase. Ja som to zvládla a nikto viac nebude pochybovať o mojich schopnostiach.

Vďaka môjmu priateľovi z lístočkov.

Školský rok sa rýchlo skončil a prázdniny ma vtiahli do víru dní s neopakovateľným zápalom. Toho roku som sa však bála opustiť hrad. Ešte vždy som nevedela kto je môj neznámy a nemala som istou, že to ešte niekedy zistím. Bude mi písať aj v lete? Alebo ma za tie dva mesiace pustí z hlavy? A čo ak to bol nejaký siedmak a týmto sa to všetko končí? Vybaľovala som si veci z kufra a ukladala ich do skrine. Medzi úhľadnými kôpkami sa objavil útržok pergamenu. Neobsahoval slová, len jediné malé srdiečko. Stačilo mi to, aby som vedela, že na mňa nechcel len tak zabudnúť.

Nezabudol. Lístočky chodievali pravidelne, nie tak často ako v škole, ale nepustil ma z hlavy a to bolo podstatné.

Systém doručovania lístkov bol pre mňa síce záhadou - občas prišiel spolu s poštou v neoznačenej obálke, inokedy ho doniesla neznáma sova (vždy iná) alebo som ho len tak našla niekde v dome – pisateľ však vedel o všetkom čo sa dialo. Vedel, keď som sa nudila, keď som bola v Londýne na nákupy, keď som sa pohádala s Petuniou a potom som sedela v záhrade a čítala si jeho lístky, ktoré som si už v tom čase odkladala do jednej obálky. Vedel, že som dostala odznak hlavného prefekta a počítal dni kedy sa vrátime do školy a bude ma mať na očiach každý deň.

Pár dní pred začiatkom školského roka mi napísala aj Bianca. Bola celé leto v Austrálii a tak písala len raz. Teraz sa však vyrozprávala na štyri strany. Vraj sa s Potterom rozišli a teraz chodí s Thomasom. Brala to napodiv veľmi dobre a tešila sa na školu. No nie tak ako ja. Zvedavosť ma zožierala každým dňom viac. Odhodlanie zistiť meno môjho neznámeho sa vo mne šírilo rýchlo ako burina.

A tak som prvého septembra naskočila do vlaku s lístočkom „Konečne!“ vo vrecku.

Začal sa posledný rok v Rokforte. Mal byť perfektný, hoci zistenie, že aj Potter je hlavný prefekt, hoci prefektom predtým vôbec nebol, mi dosť pokazilo deň.

„Myslela som, že som sa ťa už striasla,“ povedala som úprimne, keď sme s Potterom dostali úlohu hliadkovať na chodbách.

Hrad už dávno spal a my sme zostali v samote niekde medzi dvomi poschodiami.

„Ja som o ten odznak neprosil, na rozdiel od niekoho,“ ironicky sa uškrnul. „Ale keď už sme v takom tesnom vzťahu, povedz, nerozmyslela si si to?“

„Nie,“ odvetila som a hlboko vo vnútri som cítila, že neklamem.

„Minulý rok si videla aký som milý k svojim dievčatám.“

„Hlavne keď ich potom opustíš, však?“ zamračila som sa.

„Vzali sme to všetko za zlý koniec. Minulý rok si mi povedala vážne hrozné blbosti, Evansová. Neverím, že si to myslela naozaj,“ trochu odvrátil tvár, aby som nevidela ako sa uškrnul, keď dodal. „Dotklo sa ma to.“

„Bodaj by. Ja akceptujem, že si hlavný prefekt a obávam sa, že Dumbledore sa zbláznil alebo bol podplatený tvojím otcom, pretože si si zase raz dupol nohou, že ty chceš byť hlavný prefekt, ale úprimne ti hovorím, Potter, ja som s tebou skončila. Túto hračku nedostaneš. Ona už patrí niekomu inému.“

Zatváril sa ohúrene. Rukou si prehrabol vlasy, ale nie frajersky. Pôsobil skôr dojmom, akoby rozmýšľal.

„Bianca mi spomínala. To ten chalan čo ti písal lístočky? Chodíš s ním?“

„Áno,“ povedala som a pri spomienke na posledný lístok som sa zasnene usmiala. Zrejme to stačilo, aby mi uveril.

„Nie! To nie je pravda! Kto je to?“ spýtal sa výbušne, no keď zbadal moje nadvihnuté obočie, zmiernil tón. „Chcem vedieť komu sa to podarilo, keď mne nie.“

„Neboj, dozvieš sa to včas.“

Lístočky pokračovali a moja šialená túžba spoznať toho chalana bola badateľná. Nechávala som mu na tých istých miestach odpovede, aby som ich o pár hodín so sklamaním opäť našla. Podozrievavo som si premeriavala každého, kto sa zdržiaval v mojej blízkosti. Priam ma vytáčali lístočky svedčiace o tom, že on o mojej snahe vie. Začala som zadržiavať ľudí v miestnosti, kde som našla ďalší odkaz a neustále som prenasledovala Umrnčanú Myrtlu, až sa rozplakala a vyhlásila, že ma poženie pred súd, rovnako ako ju kedysi zažalovala Oliva Hornbyová. Po niekoľkých márnych týždňoch som si však musela priznať porážku.

„Evansová,“ prisadol si ku mne Potter na obede. „Vyzvedal som sa trochu u Biancy a prezradila mi, že ty toho tvojho lístočkára nepoznáš.“

„Nerozumiete tomu,“ zavrčala som.

„Možno, ale poviem ti to rovno, presne tak ako vtedy ty mne. Neskutočne ma štve, že ťa niekto dostal, hoci ja o teba stojím už nejaký ten rok. Možno je to nejaký úplný úbožiak, niekto ako Snape – vieš čo tým chcem...“

„Ticho,“ zabrzdila som ho uprostred vety. V duchu som si opakovala jeho slová. Možno... Myrtla ho má rada, kedysi rozmýšľala či nie preto, že sú si podobní. A Severus jej je podobný. Navyše ma dokonale pozná. Musí ma poznať, veď sme spolu vyrastali. A v lete bol stále nablízku, veď býva len o niekoľko ulíc ďalej. Prečo mi to nenapadlo skôr? „Máš pravdu. Zrejme je to úplný bifľoš a pravdepodobne ho nikto nemá rád. Okrem mňa.“

„Si si istá, že ťa Potter naviedol správne?“ čítala som si ten lístoček stále dokola. Nerozumela som čo tým chcel povedať. V prvom rade mi nešlo do hlavy ako sa o tom dozvedel. Nevsádzala som všetko na Severusa, ale veľká časť mňa tomu verila.

Vzala som si župan a kým ostatné dievčatá dávno spali, ja som si s odznakom prefekta pripnutom na pyžame vykračovala chodbami k prefektskej kúpeľni. Vedela som, že aj tak nezaspím a táto kúpeľňa s ružovými a žltými bublinkami, s vôňou levandule a čerstvo pokosenej trávy, s ovzduším čistým ako pri mori a príjemným svetlom ma vždy upokojila.

„Haloweenska noc,“ povedala som heslo a predo mnou sa zjavil otvor. Skôr, než som si stihla uvedomiť, že zvnútra počuť nejaké zvuky, vtrhla som tam a vchod sa za mnou zatvoril.

„No super, som rád, že si tu, Evansová,“ povedal James absolútne nevzrušený faktom, že pred mojím zrakom ho zakrýva len pena.

„Čo tu robíš?“ zhíkla som a veľmi cudne som odvrátila zrak.

„Ja sa tu kúpem.“

„Ale prečo teraz, vieš koľko je hodín?“

„Dosť na to, aby si už spala.“

Nahnevane som sa k nemu otočila, no on sa z vane na mňa vyškieral.

„Potter, aspoň sa zahaľ, keď sa so mnou rozprávaš! Prečo si stále nahý?“

„Pretože sa stále kúpem,“ odvetil. „Pridáš sa?“

Zhlboka som sa nadýchla. Tiež si pustil levanduľovú vôňu. „Nie. Prišla som tu hľadať súkromie, netúžim po tvojej spoločnosti.“

„Tak to je problém. Ja som tu bol prvý.“

„Vyriešime to ako dvaja dospelí ľudia, dobre? Vyjdem na chodbu kým sa oblečieš a upraceš tu po sebe. Potom sa pôjdem okúpať ja.“

James sa natiahol za svojimi hodinkami. „Fajn, aj tak mám ešte niečo v pláne.“

Urobil ako sme sa dohodli. Zabuchla som za sebou dvere prázdnej kúpeľne a počkala som chvíľu, aby som sa uistila, že odišiel. Potom som vliezla to horúcej vane a pustila som zopár prúdov bubliniek.

V hlave sa mi opäť rojili myšlienky na lístočky a plány na ďalší deň, keď v tom...

„Rozmyslel som si to.“

Inštinktívne som sa vnorila hlbšie do vody a začala som šmátrať do pene. „Vypadni, Potter.“

„Vždy sa mi páčilo ako je riešená táto kúpeľňa, ale až teraz chápem všetky jej kvality,“ usmial sa, odložil si topánky a rýchlo si rozopol košeľu.

„Neopováž sa tu vojsť,“ vystríhala som ho, ale bolo mi jasné aká som bezbranná.

„Už si odhalila svojho pisateľa?“

Zhodil si košeľu.

„Nie. Choď preč.“

„A čo ak viem, kto to je?“

Sledovala som ako si sťahuje džínsy. Čo ak blafuje? Nie je to úskok, aby mu dostal?

„A kto je to,“ dúfala som, že v tom nebolo priveľa irónie.

Zastal s rukou na spodkoch. Pozrel na mňa, trochu sa uškrnul, a sadol si na lavičku pri stene.

„Skutočne ma nemôžeš vystáť, však?“ úsmev sa mu stratil z tváre. „Musím sa zmieriť s tým, že som prehral. Prehral som s výzorom veľkého chrabromilského hrdinu, ako frajerský chalan obletovaný babami som nemal u teba najmenšiu šancu. Ľúbiš toho lístočkára?“

„Áno,“ odvetila som. Nech to už vyklopí.

„Keď si mi povedala pri hliadkovaní, že s ním chodíš, dlho som rozmýšľal čo ďalej. A keď potom pri obede vysvitlo, že ti vôbec nezáleží na tom, kto to je, hoci aj nejaký ufňukanec...“ pokrútil hlavou, akoby mu to prišlo úplne nepredstaviteľné. „Keď som ti dnes dával lístok na poličku, uvidel som sa pri tom v zrkadle a povedal som si – prečo by nemohla takto ľúbiť aj mňa?“ Vystrel ruku akože pokladá lístok na imaginárnu poličku. Potom ju spustil a tľapol si po nohe. „No pochybujem o tom, že sa to ešte dá. Zašli sme priďaleko. To čo si vravela minulý rok je najväčšia hlúposť na svete. Ani nevieš aká! Tak som sa dohodol s Biancou. Trvalo jej to sakramentsky dlho, kým sa rozhodla. Sľúbil som jej, že ak so mnou bude chodiť do konca roku, vybavím jej rande s Thomasom. Thomas mi niečo dlžil ešte z minulého leta, takže musel súhlasiť. Kým sa rozhodla urobil som to s lístkami ako výkrik zúfalstva. Písal som tam dosť od veci. Netušil som, že to budeš brať až tak vážne. Ale urýchlilo to Biancine rozhodnutie. Povedala mi aby som v nich pokračoval a prezradila mi čo sa ti asi rojí v hlave. Občas ti podstrkovala lístočky, ale najradšej som to robil sám. Dúfal som, že ťa pomocou nich nasmerujem viac k sebe, ale veľkú váhu som im stále neprikladal. Veril som, že ti začnem chýbať, keď budem chodiť s inou. Mala si žiarliť. Namiesto toho si sa upínala na moje lístky. Netušil som čo mám robiť, keď si mi povedala, že so mnou chodíš. A to som ťa už niekoľko mesiacov nepozval von!“

Dlho som nad tým uvažovala. Nevymyslel si to náhodou? Bianca mu mohla povedať veľa informácií a on si to len prispôsobil.

„A čo to premiestňovanie?“ spýtala som sa napokon.

Trochu sa pousmial. „Bolo mi veľmi ľúto, že si zobrala to šteklenie tak vážne. Mal to byť žart. Aj Emily na to skočila. Dokonca tvrdila, že to cíti, hlupaňa! Samozrejme, že som si všimol ako sa ti nedarí a napokon, keď si odišla z poslednej lekcie. Vytratili sme sa s Biancou za tebou. Ľahko som presvedčil Myrtlu aby ti odkázala, že lístok je pred dverami, má ma rada, potvora umrnčaná. A potom som ti napísal to miesto... So Siriusom sme objavili tú tajnú chodbu v druhom ročníku. Keď si sa začala premiestňovať po celom lese bol to pre mňa úžasný zážitok.“

„Kde si sa skrýval? Dúfala som, že sa primiestnim priamo k tebe,“ prezradila som.

Tentoraz sa nefalšovane zasmial. „Mám takú špeciálnu vychytávku. Dá sa s tým celkom dobre ukryť. No a potom som hral, že o ničom neviem, ale bol som nesmierne hrdý, keď si zvládla skúšku. Nemohol som priznať, že ti posielam tie lístky, Sirius by sa smial ako kôň.“

Pozrel mi priamo do očí. Čakajúc na lavičke na moje slová ako odsúdený na verdikt súdu.

„Ďakujem, že si mi to povedal,“ snažila som sa aby môj hlas nič neprezrádzal. „Môžem ťa o niečo požiadať?“

„O čokoľvek.“

„Nechaj si tie spodky,“ odvetila som.

Zasmial sa. „Si ako Pomfreyová. Tiež mi neverila, že budem kvôli tebe hospitalizovaný.“

„Čo tým chceš povedať, Potter! Nie, prosila som ťa, aby si si tie spodky neskladal!!“

[ » na začiatok « ]