Kapitola:
Pridaná: 14.9.2010, 22:01:10
Čítaná: 4482×
Hodnotenie: (počet hlasov: 15)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Syossa Remontová, Takmer Bezhlavý Nick
Stručný dej: Ako to dopadne, keď sa študentka zamiluje do hradného ducha?!

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Kapitola: 1 » Priesvitná láska 2 » Priesvitná láska 3 » Priesvitná láska

„Ahoj,“ usmial sa Nick chabo. „Čo tu robíš?“

„Práve idem od Dumbledora. Od zajtra tu pracujem ako profesorka herbológie.“

„To je úžasné,“ povedal neúprimne a rýchlo sa so mnou rozlúčil. Nečudovala som sa mu, veď za svojich školských čias som tu narobila mnoho hlúpostí, ale i tak sa mohol správať normálnejšie. Nemala som v pláne skočiť na neho, ani nič podobné. Mám už predsa manžela, dieťa... Krútiac hlavou som sa vybrala do svojho nového kabinetu. Steny boli prázdne, ale nie na dlho. Čoskoro už svietili jasnou červenou, okná boli zaplnené zelenými rastlinami a farebnými kvetmi a na stole horela vonná sviečka. Unavene som si sadla do kresla a nohy vyložila na stôl. Ten „boj“ s Dumbledorom ma mierne vyčerpal. Tváril sa, akoby ma poznal lepšie, než ja sama. To určite.

Pomaly som sa povyzliekala a ľahla si do nadýchanej postele. Tesne predtým, než ma navštívil anjel snov, mi mysľou preletela smiešna myšlienka. Už sa teším na Snapov výraz, keď zistí, že sme kolegovia.

Väčšinu ďalšieho dňa som strávila v kabinete. Dávala som si na kôpku poznámky a rôzne pomôcky, plánovala presný program hodín a mňa samej sa začínalo zmocňovať vzrušenie. Kvety a celkovo rastliny boli mojou veľkou vášňou a tak som sa v skleníku cítila ako doma. Večer malo byť slávnostné otvorenie školského roka a príjemná večera. Najviac som sa však aj tak tešila na moju dcérku Lesie.

Obliekla som si krvavočervený habit a zamierila do Veľkej siene. Hoci som nebola vedúcou chrabromilskej fakulty, aj naďalej som jej mienila prejavovať svoje sympatie. I keď len farbou habitu. Vysielala som úsmevy na všetkých kolegov a len tak-tak vydržala pohľad na zhrozeného Snapa. Ešte hodnú chvíľu po tom, mi mykalo kútikmi úst.

Onedlho sa už otvorili dvere a dnu začali váhavým krokom vchádzať prváci. Boli drobní a vyplašení. Len to moje dievčatko všetko pokojne hltalo pohľadom a keď ma zbadalo, obdarilo ma nádherným úsmevom. Tak ma zahrialo pri srdci! Milovala som ju viac, než kohokoľvek iného. Plne som si uvedomovala, že svojmu mužovi dávam len slabý odvar toho, čo by potreboval a mal dostať, no nikdy sme si neboli ktovieako blízki. Vlastne ani neviem, prečo sme sa vzali. Stretli sme sa na jednom večierku, preskočila iskra, zopárkrát sme sa stretli a on ma následne požiadal o ruku. Súhlasila som. Spočiatku som bola ochotná naučiť sa ho milovať, zabudnúť na Nicka, založiť si s ním rodinu... Splodili sme Lesie a tým to zhaslo. Odcudzili sme sa skôr, než sme sa stihli spoznať. Naše dni sa večne točili len okolo toho, či je Lesie najedená, prebalená, či som navarila, či je zaplatená elektrina, byt... Boli sme dvaja cudzinci potkýnajúci sa o seba v jednom byte. Môj odchod bol vlastne akýmsi útekom. Riešením zdanlivo neriešiteľnej situácie. On neprotestoval a mne to vyhovovalo. Budem ďaleko od neho, s mojou Lesie a blízko Nicka. Vrátila som sa do prítomnosti. Klobúk práve zaraďoval moju dcéru.

„Chrabromil!“

„Vidíš, mami?!“ zvolala Lesie šťastne, ukázala mi vztýčený palec a odcupkala k chrabromilskému stolu. Zopár ľudí sa nad jej bezprostrednosťou zasmialo. I ja som jej venovala nežný úsmev. Kútikom oka som si všimla Nicka, ktorý sa tiež smutne usmial a so záujmom si ju prezeral.

Keď skončilo triedenie, vstal Dumbledore, aby povedal zopár vecí ako vždy a potom sme sa už mohli pustiť do tvarohových guliek, pečených zemiakov a iných pochúťok. O hodinu mi už išlo prasknúť brucho a aj žiaci sa tvárili ospanlivo, tak ich Dumbledore prepustil do klubovní.

Vtom ku mne pribehla Lesie a chytila ma za ruky: „Mami, je tu úžasne. Som v Chrabromile ako ty! A zajtra sa už učíme! Budem mať hodinu aj s tebou?“

„Asi áno. Ráno dostaneš rozvrh a uvidíš.“

Lesie sa ku mne dôverne nahla a polohlasne zašepkala: „A henten duch – Takmer Bezhlavý Nick je duchom našej fakulty. Je taký milý! Trochu smiešny, ale povedal mi, že mám veľmi peknú mamičku a že ťa má veľmi rád. Ale nemám to nikomu hovoriť.“

Líca mi zaliala zradná červeň a srdce sa mi rozbúchalo ako pätnásťročnej. Pozrela som na Nicka, stojaceho obďaleč. Uhol pohľadom.

„Ale tebe som to mohla povedať, však?! Nie si nikto.“ Skutočne jej na mojej odpovedi záležalo.

„Neboj sa, mne si to mohla povedať. A niečo ti prezradím. Mám ho veľmi rada a tiež si myslím, že je pekný.“

Lesie sa zachichotala.

„A teraz už šup spať! Rýchlo, lebo ťa tu prefekt nechá a už sa do postele nedostaneš!“

„Dobrú noc, mami,“ pobozkala ma na líce, veselo zakývala Nickovi a už jej nebolo.

„Máš veľmi milú dcéru, Syossa,“ ozval sa Nick za mnou. Otočila som sa. Ach, kiežby som bola duch! Bol tak blízko! Mohla by som spojiť naše pery v nežnom bozku... Potriasla som hlavou, aby som sa zbavila dotieravej myšlienky.

„Ďakujem,“ zašepkala som. Mal také smutné oči. Urobila by som čokoľvek, aby som mu do nich vrátila jas. Chcela som ešte niečo povedať, ale... Načo otvárať truhlicu spomienok? Nech tíško spia, v tme a v suchu, nikým nerušene, nikomu neubližujú, čakajú na svoj čas...

„Dobrú noc.“

Rýchlo som sa vrátila do kabinetu a nasledujúcu hodinu som sa dávala do poriadku. Bude to náročná práca...

Ukázalo sa, že to až také ťažké nie je. Nesmierne ma to bavilo, v zemine by som sa hrabala celý deň, horko-ťažko som púšťala žiakov z hodín a pravdou je, že aj oni sa len neradi vracali do triedy na transfiguráciu či dejiny mágie. Lesie bola nadšená, každý deň sa u mňa zastavila, opisovala svoje zážitky a ja som ju takmer s bázňou počúvala. Akoby som sa vrátila do minulosti. A Nicka som až tak často nestretávala.

Možno by som bola šťastnejšia, keby si nevyberiem herbológiu, ale čarovanie, obranu proti čiernej mágii alebo čokoľvek iné. Možno. Ale ja som si vybrala herbológiu. Nerátala som s vrtkavosťou osudu. Často vie byť krutý a nekompromisný. Chvíľu ti dopraje lásku, radosť, šťastné chvíle a vzápätí ti podrazí nohy. Keby som si to uvedomila a vedela, čo ma čaká, nevychádzala by som v ten deň von z kabinetu. Uvarila by som čokoládu a spolu s Lesie by sme strávili nádherné sobotné poobedie.

Lenže ja som sa v sobotu poobede znovu zamkla v skleníku len s malou šálkou kávy. Tentokrát to bol skleník číslo päť, kam smeli len siedmaci. Boli tam jedovaté a mäsožravé rastliny.

Položila som šálku na stôl a rýchlo postriekala zmrazujúcou tekutinou rastliny, ktoré sa ku mne lačne vrhli. Okamžite sa stiahli a už sa ani nehli. Spokojne som si uviazala vlasy a pustila sa do presádzania a ošetrovania napadnutej Sarracenie. Mravce a vošky sa hnevlivo mrvili, no ja som bola nemilosrdná. O pár hodín boli všetky obraté, Sarracenia mohla znovu voľne dýchať. Pohľad mi padol na Droseru Capensis.

„Znovu jej nejaký študent zabudol obviazať stonku,“ vzdychla som si. Načiahla som sa po nej, odpila si z kávy a pustila sa do práce. Netrvalo dlho a z úst mi začalo vytekať nekontrolovateľné množstvo slín. Čím rýchlejšie som prehĺtala, tým viac som ich mala na brade, krku, habite... O pár sekúnd sa k tomu pridružilo kýchanie a kašeľ. Oči mi silno slzili, nič som nevidela... V tom hluku, čo som robila kýchaním a kašľaním som si vôbec nevšimla šušťanie, akoby sa nejaké divé zviera predieralo húštinou ku mne. Až keď som v pravom pleci pocítila ohnivú bolesť, vedela som, že je zle. V pleci som mala zahryznutú Prilbicu modrú, silne jedovatú rastlinu. V tele jej prúdil akonitín – smrteľne jedovatá látka. Ochromil ma strach. Pravá ruka mi začala tŕpnuť. Prilbica zrejme začala tráviť moje plece. Len silou vôle som zdvihla ľavou rukou prútik: „Relaxio!“

Prilbica ma pustila. Ale čo tam po tom, keď mám pred sebou zrejme posledné minúty svojho života?! Na túto rastlinu som celkom zabudla. Na ňu neúčinkovali zmrazujúce kúzla. Nič. Len sa nedostať do jej tesnej blízkosti nechránený. Zrejme ju ostatné rastliny skryli za seba, no keď zacítila vôňu potravy, pretisla sa pomedzi liany... Bolo viac než jasné, že mi kvapla zo svojho jedu do šálky. To vyvolalo slinenie, kýchanie, kašľanie. Pokúsila sa ma takto oslabiť. Podarilo sa jej to. Nemala som šancu dostať sa von. Tŕpnuce končatiny ma prestávali poslúchať. Zviezla som sa na zem. Ako dážďovka som sa plazila k dverám a pokúsila sa ich zdola otvoriť. Za iných okolností by to možno bolo smiešne, ale teraz šlo o MOJ život!

„Alohomora!“

Našťastie dvere povolili a ja som sa plazila von, nohy ťahajúc za sebou. Ležala som na tráve, zbierala všetky šťastné myšlienky a spomienky na patronusa. Nedarilo sa. Upadala som do temnej vody, do kriku akýchsi ľudí, do môjho strachu, nočných môr...

„Expecto patronum!“ mávala som prútikom. Nič. Vyšla mi z neho len úbohá para. Posledný pohľad na jasné nebo, zelenú trávu, spomienka na náručie Lesie, Nickove krásne oči...

Zbohom život, zbohom Lesie, zbohom Nick... Zbohom všetko...

Upadla som do oslobodzujúcej tmy.

Pocit, že na mňa niekto volá sa znásoboval. Cítila som, ako sa mi svetlo tisne popod viečka, núti ma prebrať sa, otvoriť oči. Poslúchla som. Pred sebou som však videla len bielu škvrnu. Všetko bolo rozmazané, oči ma rezali...

„Preberie... strach... Snape... Lesie...“

Do uší mi udierali len útržky z rozhovoru. Bol to ženský hlas. Pomfreyovej hlas Povedala Snape. Prebehla mnou vlna nevôle. A ešte... ešte... ešte niečo vravela. Áno! Lesie! Lesie! Musím sa prebrať, musím! Akoby sa mi do žíl vliala sila, obrazy získavali ostrejšie tvary, až som zaostrila na madam Pomfreyovú v bielom.

„Vďakabohu! Prebrali ste sa! To je takmer zázrak!“ volala a zrazu som len pocítila na ľavej ruke chlad. S námahou som otočila hlavou. Stál tam Nick a svoju dlaň mal položenú na mojej.

„Nick,“ vytisla som cez popukané pery.

„Psst, som tu s tebou.“

„Ako... ako som sa sem dostala? Prežijem? A čo Lesie? Kde je?“

„Pokojne. Nie toľko otázok naraz! Priniesol ťa Hagrid. Akýmsi zázrakom šiel práve okolo a tak ťa rýchlo odovzdal Poppy. Tá teraz išla za Severusom – varí elixír. Bol tu aj Dumbledore, ale musel odísť, mal nejaké stretnutie. A Lesie je v poriadku, neboj sa.“

„Už o tom vie?“

„No... akoby mala v sebe radar, sama prišla za mnou, či viem, kde si a či si v poriadku.“

„Ach, moje zlaté dievčatko,“ rozplakala som sa.

„No tak, Syossa, musíš byť silná. Pozitívne myslenie je polovica úspechu.“

„To sa nedá,“ utierala som si slzy. Našťastie, už som sa mohla hýbať.

„Vydrž to, láska moja,“ prešiel mi chrbtom dlane po líci. Pri tom oslovení mi telom prebehlo teplo. Pozrela som mu do očí.

„Chceš, aby som zavolal Lesie?“

„Áno, prosím.“

„Mami!“ vrútila sa dnu ako uragán a objala ma okolo krku. „Nezomrieš, však nie?!“

Nedokázala som jej odpovedať. Po lícach mi stekali slzy. Vedela som, že nemám nádej. Keď si predstavím, že kedysi by som urobila čokoľvek, aby som zomrela a teraz... Zapredala by som aj dušu, len aby som tu mohla zostať. Moje dieťa predsa nemôže zostať bez matky! Potrebuje niekoho, kto ju vždy vypočuje, pohladí, podporí, dá bozk na dobrú noc. Potrebuje teplo svojej mamy. Jej náruč...

„Mami?“

„Neopustí ťa, nemaj strach,“ ozval sa Nick. Záchranca.

Dnu vošli Snape a Pomfreyová.

„Pripravil som elixír, no môže len zmierniť bolesti...“ Lesie mu bez dychu visela na perách.

„I tak sa čudujem, že ste boli taká hlúpa a zabudli na takú smrteľne jedovatú rastlinu.“

Lesie na neho zazrela. Nemala ho v láske. Možno je to dedičné. Hlava mi klesla na vankúš. Zmáhala ma zimnica.

„Ak chceš vyrývať, odíď. My si už s elixírom poradíme,“ odsekol Nick chladne.

„V poriadku,“ vyštekol Seevrus a odplachtil preč.

Nestihla som nikoho upozorniť. Vyvracala som sa priamo na prikrývku. Bezradne som pozrela na tú mliečnožltú brečku a so slzami v očiach som vyjachtala: „Prepáčte... ja... nechcela som... nedalo sa to zastaviť.“

„Len sa netrápte, prezlečieme vás,“ usmiala sa opatrne Poppy. „Lesie, choď do klubovne. Neboj, tvoju mamičku dáme do poriadku.“

„Určite?!

„Len choď.“ Ďalšia vlna zvracania.

Pre Merlina! Ja som ušpinila aj plachtu! Hnačka bola to posledné, čo som potrebovala! Srdcervúco som sa rozplakala.

„Nick, choď aj ty.“

Už som to nevládala znášať. Bolo mi zle. Zvracala som. Preháňalo ma. Madam Pomfreyová dala podo mňa misu, lebo z postele by som nevstala, prezliekala ma... Tak som sa hanbila! Slzy pokory mi stekali dolu po lícach, oberali ma aj o posledné zvyšky síl.

O tri hodiny som už len bezducho ležala na posteli. Oči vyvrátené dohora, vzpínajúci sa žalúdok, prerývané dýchanie... Už to nebude dlho trvať.

Znova prišla Lesie. Potichu ma držala za ruku, nôtila mi do ucha pieseň, ktorú som jej spievala, keď bola chorá.... V duchu som sa modlila, aby sa o ňu postarali, keď nebudem medzi živými. Minúty plynuli. Srdce vynechávalo údery. Ťažko sa mi dýchalo. Každý stisk mojej ruky som cítila čoraz menej a menej.

Nevládala som sa pohnúť. Pootvorila som pery, ale nevyšlo zo mňa ani hláska. Cítila som, že pomaly, ale isto odchádzam. Tam, odkiaľ niet návratu. Tam, kde budem sama. Pozrela som Nickovi do očí. Chcela som, aby to vedel. Že som nikdy nikoho nemilovala tak ako jeho a už ani nebudem.

Pozrela som na Lesie. Škoda, že nemohla byť jeho dcéra.

„Milujem vás. Oboch.“

Zázrakom som našla dych. Posledné slová. Posledný pohľad. Posledný stisk. Ruka mi bezvládne spadla z postele. Oči sa mi vyvrátili dohora. Dych sa zastavil. Brána živých sa predo mnou navždy zatvorila. Bola som mŕtva.

Nikdy som sa nezamýšľala nad posmrtným životom. Čo sa tam vlastne deje, kde sa ocitneme. Len som chcela byť duchom. To bolo iné. Ale toto tiež.

Stála som uprostred bielej pary, teplý vánok ma hladkal po tele, v duši som cítila ľahkosť.... Zrazu sa len z tej bielej krásy ozval nežný hlas.

„Syossa, tak sa stretávame.“

„Áno.“ Nevedela som, kto to je, odkiaľ ma pozná, či je dobrý alebo zlý. Ale cítila som to. Bezpečie, lásku, radosť.

„Čítam v tvojom srdci. Presne viem, čo miluješ najviac. Vieš to aj ty pomenovať?“

„Myslím, že viem. Sú to Nick a Lesie.“

„V tom prípade... môžeš si vybrať. Buď sa budeš plaviť tu, s dušami mŕtvych, do ďaleka, hľadať pokoj... alebo sa vrátiš k nim. Ako duch.“

„Skutočne si smiem vybrať?“ Nemohla som tomu uveriť.

„Skutočne.“

„Tak... ja... chcem sa vrátiť. Ako duch.“

„Určite? Nerozmyslíš si to?“

„Nerozmyslím.“

„Tak v tom prípade... nech je po tvojom. Veľa šťastia, Syossa.Určite sa ešte raz stretneme“

Biely opar zmizol a ja som sa ocitla späť v izbe. Niesol sa ňou nárek mojej dcéry.

„Lesie!“ Nemohla som už vydržať. Obzrela sa. Nick tiež.

„Mami!“ Pribehla ku mne. „Ty si duch? Tak ako Nick?“

„Áno, zlatíčko. Mohla som si vybrať. A ja som chcela zostať s vami. S tebou a s Nickom.“

Pozrela som mu do očí Neboli v nich odsúdenie či hnev ako naposledy. Len láska a radosť. Priletel ku mne a objal ma okolo pása: „Myslíš to vážne?!“

„Vážne. Teraz by som nevtipkovala.“

„Ty budeš teraz akože môj otec?“ spýtala sa Lesie.

Pozrela som na Nicka.

„Ak chceš, môžem byť tvojím otcom.“

Vedela som, že by som to nemala dovoliť. Ona už predsa jedného otca mala. Ale ten sa o ňu nikdy nestaral.

„To bude super!“

Nick ma zvrtol k sebe: „Som šťastný, že si sa vrátila.“

„Aj ja. Chýbali by ste mi.“

„Milujem ťa. Dúfam, že si o tom nikdy nepochybovala.“

Úsmev mi skrášlil tvár. To už bolo jedno. „Aj ja teba.“

„Pre toto si nemohla vtedy zomrieť. Neprišiel tvoj čas a takto je to lepšie.“

„Ja viem.“

Schúlila som sa v jeho náručí a konečne sa naše pery mohli spojiť.

***

Myslela som, že nebudem nakoniec nič pripisovať, ale nedalo mi to. Na to, že mala táto poviedka len tri časti, som si Syossu až príliš obľúbila. Ukázala sa tu trpezlivosť, vrtkavosť osudu, láska... Ja pevne verím, že sa vám to páčilo a že ma poctíte hodnotením a komentármi (nech ich je veľa a sú dlhé :D)

Len a len kvôli vám vzniklo pokračovanie. Teraz si už ani neviem predstaviť, že by to malo len tú jednu časť.

Ďakujem vám za predchádzajúce komentáre a pochvaly. :)

[ » na začiatok « ]