Poviedka:
Pridaná: 27.8.2010, 23:40:52
Čítaná: 3239×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Ginny Weasley
Stručný dej: Čo všetko sa stalo Ginny, keď Harry odišiel hľadať horcruxy a čo všetko sa jej stalo?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika, tragédia

Prológ

Čo má človek robiť, keď má pocit, že stratil naj dôležitejšiu osobu vo svojom živote? Keď odíde, tak zrazu a nečakane a on ani netuší, či ju ešte niekedy vo svojom živote uvidí, či ešte niekedy zazrie tie zelené oči, pohladí tvár, ktorú tak miluje a pobozká tie dobre známe pery. Keď ani nevie či osoba, pre ktorú by obetovala svoj život vôbec ešte žije...

---------------------------------------------------------------------------

Sedela som v kresle vo svojej izbe, hľadela von z okna a slané potôčiky sĺz mi stekali po tvári. Ešte dnes doobeda som bola snáď tou najšťastnejšou osobou na svete, možno okrem Billa a Fleur. Vedela som síce, že môj vzťah s Harrym už je minulosťou a že na druhý deň odíde z Brlohu aj s mojím bratom a najlepšou priateľkou. S tým som sa už zmierila. Zmierila som sa aj s pocitom, že to bude možno naposledy čo ho uvidím živého... aj keď... v kútiku duše som stále dúfala, že všetko sa dobre skončí. Dúfala som, že Harrymu, Ronovi a Hermione sa podarí nájsť spôsob ako zničiť Lorda Voldemorta a navždy tak vrátiť ľudom mier. A že keď to všetko skončí, opäť budeme spolu.

Teraz som však nevedela, čo si mám myslieť. Všetko sa zomlelo tak rýchlo, že som si ani nestihla v prvom momente uvedomiť, čo to vlastne znamená pre mňa. Keď si však uvedomila, že láska jej života, jej brat a jej najlepšia priateľka zrazu zmizli, prišlo jej nevoľno a zamdlela. Zobudila sa v náručí svojho staršieho brata Charlieho, videla som ako ma nesie do mojej izby. Tam ma uložil do kresla a potichu odišiel, dúfajúc, že zaspím. Vtedy už bolo po všetkom. Smrťožrúti útočiaci na môj domov a priateľov boli preč.

Nezaspala som. Prebrala som sa a pozerala som von oknom. Bolo mi zle. Smutno. Cítila som v sebe toľkú beznádej. Nedokázala som sa ani pohnúť. Len som sedela a pozerala von oknom. Ani som si neuvedomila kedy začalo pršať. Len som sledovala, ako dažďové kvapky pomaly stekali po okne. Neskôr som od únavy, vyčerpania a žiaľu zaspala.

Ráno som sa zobudila a zišla dolu do kuchyne. Napadlo mi, že by som mohla nejako pomôcť mame. Aspoň sa nejako zamestnám. To teraz asi potrebujem najviac. Naša mama v snahe zachovať zdanie akoby sa nič nestalo, usilovne pripravovala raňajky. Keď som zacítila vôňu čerstvých vajíčok, zdvihol sa mi žalúdok. Náhle mi prišlo nevoľno a musela som utekať na záchod. Snažila som sa byť potichu aby ma nepočula mama. Nepotrebovala aby som jej pri jej terajšom trápení, pridávala ešte starosti o môj zdravotný stav.

Problém však bol v tom, že pomaly ale isto začal znepokojovať mňa. Toto nebola prvá nevoľnosť v posledných dňoch, ktorú som zažila. Napriek tomu som sa snažila upokojiť tým, že je to len zo stresu. A vôbec som si nepripúšťala, že dôvodom by mohlo byť aj niečo úplne iné...

Dni pomaly plynuli, a ja som cítila čoraz väčšiu apatiu. Čoraz častejšie mi bývalo zle. Až som si to nakoniec uvedomila. Menzes mi meškal už 6 týždňov. Keď som si to všetko v hlave prerátala, všetko mi sedelo na poslednú noc strávenú s Harrym. Bolo to ešte na Rokforte. Deň pred tým ako zomrel Dumbledore. Vtedy sme sa prvý a posledný krát milovali. Bolo to jedinečné. A samozrejme, zanechalo to aj isté dôsledky. Bola som tehotná. Čakala som Harryho dieťa.

Keď som si to uvedomila prišlo mi opäť nevoľno. Čo mám teraz prekristapána robiť? Ako to mám povedať našim? Otca to úplne zničí. Stále som pre neho tou malou Ginny. Nepochopia to.

Odo dňa čo som zistila, že čakám Harryho dieťa som deň aj noc rozmýšľala nad tým ako to oznámim rodine. Naši sa zmenili. Obaja boli strhaní. V noci nespávali. Často krát som počula ako sa rozprávajú o tom čo bude. Niekoľko krát sa aj pohádali. Nemohla som ich teraz zaťažiť aj tým, že ich 16 ročná dcéra je tehotná. Aj bez toho majú dosť starostí.

Vyriešila to namiesto mňa moja mama. Prišla na to sama. Došlo jej čo môžu znamenať tie časté nevoľnosti, odpadnutia. Prečo som stále bledá a tvárim sa ako by som ani nepatrila do tohto sveta. Jedného dňa, chýlilo sa už ku koncu prázdnin, si ma zavolala do kuchyne. Nevedela som čo môže chcieť. Tak veľmi som sa sústredila na Harryho dieťa, že som si ani neuvedomila ako okato sa správam. Na rovinu mi oznámila, že vie čo sa so mnou deje. Okamžite som zbledla, začala som sa triasť a prišlo mi nevoľno. Keď sa ma spýtala či som tehotná len som jej bez slova pomaly prikývla. Rozplakala sa a objala ma. V tom som mala pocit akoby zo mňa spadla veľká ťarcha. Akoby som tým jediným objatím všetky svoje problémy preniesla na plecia niekoho iného. Niekoho kto je silnejší a zvládne to lepšie ako ja. Aj ja som sa rozplakala. Spomenula som si na trápenie, ktoré moja mama nesie na svojich pleciach aj bez toho môjho a uvedomila som si, že na ňu nemôžem hádzať aj moje problémy. Zľakla som sa. Vytrhla som sa z jej náručia a utekala som hore schodmi, do svojej izby, ako keby sa tým mohlo niečo zmeniť. Bola som už takmer hore, keď som sa potkla a spadla. Letela som dolu schodmi až naspäť do kuchyne. Viac si nepamätám.

Keď som sa zobudila, ležala som na vysokej nemocničnej posteli zakrytá snehobielymi plachtami. Bola som v nemocnici sv. Munga. Okolo postele stála celá moja rodina - mama, otec, Bill, Fleur, Charlie, Fred a George. Chýbal len Percy a samozrejme Ron, Harry a Hermiona. Mama s otcom plakali. Nechápala som prečo. Pomaly som sa pomrvila aby si všimli, že som už hore. Mala som príliš sucho v ústach aby som dokázala niečo vysloviť. V tom sa na mňa obaja vrhli. Plačuc ma bozkávali a objímali. Boli šťastní, že som sa prebrala. Akosi som to však nechápala. Veď som len spadla zo schodov. Cítila som, že niečo nie je v poriadku. Keď som sa ich na to spýtala, všetci zostali ticho. Nikto z tých, ktorí tam boli neboli schopní slova. Asi po minúte, ktorá mne pripadala ako hodina, sa nakoniec ozval Fred. Potvrdil mi to čoho som sa najviac bála. Potratila som. Bolo divné, sledovať, vždy usmiateho Freda s dobrou náladou, ako je zrazu vážny a smutným hlasom mi oznamuje, že Harryho dieťa je mŕtve. Opäť som zamdlela. Nezniesla som tú veľkú bolesť...

------------------------------------------------------------------------------

Epilóg

Keď bol Voldemort porazený a s Harrym sme boli opäť spolu, všetko som mu vyrozprávala. Plakal. Veľmi plakal a prosil ma o odpustenie, že nebol vtedy pri mne aby mi pomohol. Neskôr sme mali ešte tri krásne deti - Jamesa, Albusa-Severusa a Lilly. Všetky veľmi ľúbim, ale napriek tomu neprejde deň aby som si nespomenula na to maličké čo som vtedy stratila. Stratu jeho a môjho skvelého brata Freda považujem, za jedny z najhorších zločinov, za ktoré nesie zodpovednosť, kedysi najobávanejší čarodejník nielen mojej generácie. Jeho meno sa mnohí ľudia boja dodnes vysloviť - Lord Voldemort.

-------------------------------------------------------------------------------

Je to len taká jednorázovka. Dúfam, že sa vám bude páčiť. Keď som ju začínala písať absolútne som netušila ako skončí a už vôbec nie, že Ginny bude čakať dieťa. Keď som začínala myslela som na osobu, ktorú ľúbim a ktorá mi veľmi chýba. Tak som si spomenula aj na Ginny a napadlo ma ako sa asi mohla cítiť Ginny, keď Harry odišiel. A akosi z toho vznikla poviedka.

Venujem ju osobe, ktorú tak ľúbim, že mi bola inšpiráciu pre toto dielo, aj keď on si ju asi ťažko niekedy prečíta a ohodnotí ju.

Ako ste si mohli všimnúť, vôbec nepoužila priamu reč. Nechcela som pretože to bol Ginny rozprávala v budúcnosti svoj príbeh, ktorý sa jej stal.

Čakám komentáre alebo sovky s vašou kritikou. A prosím nešetrite ma! Inak nikdy nebudem vedieť v čom je chyba :)

[ » na začiatok « ]