Poviedka:
Pridaná: 12.8.2010, 19:26:51
Čítaná: 4559×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Severus Snape, Sofia, Voldemort
Stručný dej: Poviedka o Severusovi, o žene, ktorú zachráni... Severus je tu úplne iný ako ste asi zvyknutý, ale to je tak naschvál.

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Prológ

Ach, život. Kde je pravdivosť rečí, čo vyličujú život nádherným? Je to len jedno utrpenie za druhým. Každý deň, každú hodinu, každú minútu schytávam od života iba rany päsťou a kopance do brucha, pod ktorými večne ohýbam chrbát. Nenávidím otca, že ma splodil, nenávidím matku, že ma porodila. Nenávidím obidvoch, že ma priviedli sem, na Zem, oproti ktorej je aj peklo rajskou záhradou. Ale jedno je isté. Všetky udalosti, skutky smerujú len jedným smerom. A to ku koncu.

I.

Prudko som otvoril dvere a vošiel do tmavej okrúhlej miestnosti. Priamo oproti dverám sedel na vyvýšenom tróne Voldemort.

„Môj pane,“ povedal som, keď som pred neho predstúpil a naklonil sa.

„Vitaj Severus,“ povedal Voldemort a ukázal mi rukou na voľné miesto po jeho pravici.

Postavil som sa tam a čakal čo bude.

Po chvíli sa opäť otvorili dvere a vošiel Malfoy s Goylom a medzi sebou niesli bezvládne dievča.

„Vážení, toto je Sophia.“

Malfoy a Goyle ju priniesli pred Voledmorta a tam ju hodili na zem.

„Sophia. Mám pre teba jednu otázku. Pridáš sa ku mne?“

Sophia zodvihla hlavu, zahľadela sa Voldemortovi do očí a povedala: „Nikdy v živote. Radšej zomriem.“

„Ako chceš. Je to tvoja voľba. Crucio!“

Sophia padla na zem a začala sa zmietať v bolestiach. Snažila sa nekričať, ale potom to nevydržala a začala. Po chvíli Voldemort kliatbu pritvrdil. Jej výkriky sa stávali nezrozumiteľnejšími, ako upadala do čoraz väčšej agónie.

Bláznivé dievča. Musím ju zachrániť.

Odrazu Voldemort prerušil kliatbu.

„Už ma nebaví ťa mučiť. Je to stále o tom istom. Takže ti splním tvoje želanie,“ povedal a namieril na ňu prútik. „Vieš čo? Nie. Nejdem si tebou špiniť ruky. Severus, zober ju preč a tam ju zabi. Ostaní sa môžete rozísť.“

„Áno pane,“ povedal som, poklonil sa mu, zodvihol Sophiu za ruku a vliekol ju pred sídlo, odkiaľ som sa s ňou odmiestnil pred Rokfort a zamieril do Dumledorovej kancelárii.

„Severus, čo sa stalo?“ povedal prekvapene Dumbledore, keď som otvoril dvere a vošiel so Sophiou dnu.

„Voldemort ju mučil, lebo sa nechcela k nemu pridať. Prikázal mi zabiť ju.“

„Sophia?“ povedal prekvapene Dubmbledore, keď sa na ňu pozrel.

„Áno Albus.“

„Ako sa to stalo?“

„Išla som si kúpiť zásoby do Nemocničného krídla a vtedy ma napadli odzadu. Keby neboli takí zbabelí a išli tvárou v tvár, nemajú šancu.“

Nechápavo som hľadel raz na jedného raz na druhého.

Odkiaľ sa poznajú?

„Oh, prepáč Severus, som neslušný. Severus, toto je Sophia Hellscreamová (Hellscream – Pekelný rev. Meno prepožičané z knihy od Goldena Christieho – Warcraft – Vládce klanu), nová liečiteľka namiesto Poppy. Sophia, toto je Severus Snape, učí tu elixíry.“

„Veľmi ma teší Severus,“ povedala mi a nejako zvláštne sa jej zablyslo v očiach.

„Aj mňa,“ povedal som jej vykoľajene. Tie jej oči, tie pekelne čierne oči ma privádzajú do šialenstva. A ten jej nádherne sfarbený hlas...Čo sa to so mnou deje?

„Sophia, teraz by si už nemala vychádzať z hradu. Ako si si všimla, Severus je smrťožrút. Ale na našej strane. Bol ním kedysi, ale pochopil svoju chybu a prešiel na našu stranu. Preto ťa zachránil. Ale Voldemort mu prikázal zabiť ťa. Preto sa musíš schovávať.“

„Ja..dobre Albus. Ostanem iba tu na hrade.“

„Ďakujem Sophia. A teraz Severus, prezri Sophiu či nemá vážne zranenia.“

„Nie!“ vykríkla odrazu Sophia.

„Čo sa stalo Sophia? Severus je vyškolený liečiteľ. Nemáš sa čoho báť.“

„Ja viem Albus, ale vieš poznáš ma, ja najradšej všetko sama,“ povedala, usmiala sa a otočila sa k dverám.

„Ak ma teraz ospravedlníte, pôjdem do Nemocničného krídla, lebo človek nikdy nevie, kedy sa niečo stane,“ povedala a zmizla za dverami.

Prekvapene som pozrel na Dumbledora a tiež odišiel do žaláraov.

Celú cestu som rozmýšľal nad Sophiou. Aká je úžasná, krásna. Má nejaké zvláštne, záhadné vyžarovanie. Niečo ma na nej pekelne priťahuje. Niečo nebezpečné.

Vošiel som dnu, osprchoval sa a išiel si ľahnúť. Zaspával som s jej menom na perách...

II.

Každým dňom ma Sophia priťahovala čoraz viac. Nedokázal som jej už viacej odolávať. Vystriehol som si ju raz na prázdnej chodbe a urobil to, čo som si skoro tri mesiace iba predstavoval. Moje pery som pritisol na tie jej. Chutili presne tak ako som si myslel. Jemné, sladké, dokonalé...

Najkrajšie bolo, že mi bozky oplácala. Ruky mi dala okolo krku a pritlačila sa svojím telom na moje.

„Čo to robíš Severus?“ spýtala sa ma keď prerušila náš bozk.

„Ja...Ja neviem. Som úplne zmätený. Neviem čo mám robiť a čo nemám. Ale viem, že bez teba nevydržím ani sekundu. Chcem byť stále pri tebe. Neviem si predstaviť žeby si pri mne nebola. Že...“

„Severus,“ prerušila ma odrazu. „Ľúbim ťa.“

„Ak je to, čo cítim láska, tak aj ja teba.“

Naše pery sa opäť spojili v bozku. Vášnivejšom, naliehavejšom, úžasnejšom.

Intermezzo

Keď človek ľúbi, nevie čo robí. Nedokáže rozmýšľať racionálne. Jeho skutky sú...Sú bláznivé. Je ochotný urobiť pre toho druhého hocičo. Jeho život sa začne točiť iba okolo jednej veci, jednej osoby. Je to akoby svoj život, svoje rozhodovanie, svoju slobodnú vôľu odovzdal do rúk toho druhého. Ale málo kto sa zamyslí nad tým, či je to správne. V tej chvíli je to úplne nepodstatná otázka.

III.

„Sophia, zlatko, musím ísť preč. Voldemort ma volá.“

„Dávaj si na seba pozor.“

„Neboj sa,“ povedal som jej, pobozkal ju na rozlúčku a odišiel na stretnutie.

„Severus, vitaj,“ začul som hneď po príchode ten slizký hlas.

„Môj pane.“ Predstúpil som pred neho a kľakol si.

„Zrada, je tá najhoršia vec, akú môže hocikto urobiť. Je to niečo, čo neodpúšťam.“

Začal som byť nervózny. Prečo mi toto hovorí?

Opatrne som sa porozhliadol naokolo a všade okolo mňa sa začali stavať smrťožrúti. Čo sa to tu deje?

„Ten dotyčný bude neuveriteľne trpieť. A to, drahý Severus, to čaká teba.“

„Môj pane, ja by som si nedovolil zradiť vás,“ snažil som sa zachrániť situáciu.

Ako to mohol zistiť?

„Neklam mi do očí. Si jeden prašivý zradca. A budeš za to pykať. Crucio!“ vykríkol, ale rýchlo som vytiahol prútik a odklonil kliatbu. V tom momente na mňa začali páliť ostatní smrťožrúti.

Rýchlo som vstal a utekal k dverám. Cestu von som si musel preraziť. Niekoľko kliatob ma zasiahlo, ale bolo mi to jedno. Išlo mi o záchranu života. Vybehol som von a z tade sa odmiestnil pred Rokfort, kde ma čakal Dumbledore.

Čo sa všetci zbláznili???

,,Chvalabohu Albus...“

„Ako si to mohol urobiť?“ začal na mňa kričať.

Dumbledore a kričať? Čo sa to tu stalo?

„Voldemort našiel a napadol Fénixov rád. Ako si mu to mohol prezradiť? JA SOM TI VERIL!!!“

„Čože? Ja som to nebol!“ ako ma mohli obidvaja dnes obviniť, že som zradca? Voldemorta ešte pochopím. Ale Albus? Po Toľkých rokoch??

„Všetci mi hovorili, že ti nemám veriť. A mali pravdu...Zmizni mi z očí ty prašivý pes. Ale mal by si vedieť, že začnem po tebe pátrať. Teraz ti dávam šancu odísť za tie roky. Ale vedz, že keď ťa najbližšie uvidím, zabijem ťa,“ povedal a zmizol za bránou hradu.

Celý svet je hore nohami. Teraz už fakt ničomu nerozumiem.

Kam som mal ísť? Išiel som teda do Sophiinho domu. Verím, že ona mi pomôže.

Otvoril som dvere a tam stála pri krbe.

„Sophia, zlatko, pomôž mi prosím ťa.“

„Veľký, nikým neohrozený, neuveriteľne drzý Severus Snape. Konečne na teba došlo,“ povedala mi a otočila sa na mňa.

Ostal som stáť ako zarazený. Kde to som?

„Sophia čo...“

„Čo hovorím? To čo si myslím. Myslíš si, že všetko to bola náhoda? Že si ma zachránil, že si sa do mňa zaľúbil, a teraz toto? Obvinenie zo zrady? Nie. Všetko som to zariadila aj s mojím pánom. S Temným pánom,“ povedala a vyhrnula si ľavý rukáv. Na jej predlaktí bolo znamenie.

„Ako. Veď pred tým tam nebolo.“

„Môj pán mi ho na chvíľu dal preč. Aby si mi uveril.“

„Prečo to robíš?“

„Neviem. Možno preto, že sa mi páči vidieť teba ako si na úplnom dne vďaka mne. Nenávidela som ťa. Mal si všetko. Voldemortovu aj Dumbledorovu priazeň. A tak keď som zistila, že si špión, rozhodla som sa, že ťa o to všetko pripravím.“

Vytiahol som prútik a namieril na ňu.

„Chceš ma zabiť? Len do toho. Mne je to aj tak jedno.“ A začala sa šialene smiať. Nechápal som nič. Toto nie je môj svet. Toto nie je môj pravý svet. Je to určite len zlý sen. Je to skúška.

Moja láska. Osoba, ktorú milujem ma zradila. Ako to mohla urobiť? Tá bolesť zo zrady je neopísateľná.

Nevedel som čo robím a vykríkol tie dva slová: „Avada kedavra!“ Sophia sa posledný krát zasmiala a padla na zem. Mŕtva.

Prikročil som k nej a zahľadel sa na jej tvár. Po tvári mi začali stekať slzy.

Neverím tomuto. Skúsil som sa uštipnúť a stále nič. Zavrel som oči, otvoril ich a zase nič.

Nie, nie je to sen. Je to skutočnosť. Krutá a bolestná skutočnosť. Ako sa to všetko mohlo zmeniť? Ako to mohlo dospieť až sem? Moja láska ma zradila. Jej stretnutie. Zaľúbenie.

Ach, život. Kde je pravdivosť rečí, čo vyličujú život nádherným? Je to len jedno utrpenie za druhým. Každý deň, každú hodinu, každú minútu schytávam od života iba rany päsťou a kopance do brucha, pod ktorými večne ohýbam chrbát. Nenávidím otca, že ma splodil, nenávidím matku, že ma porodila. Nenávidím obidvoch, že ma priviedli sem, na Zem, oproti ktorej je aj peklo rajskou záhradou. Ale jedno je isté. Všetky udalosti, skutky smerujú len jedným smerom. A to ku koncu. K môjmu koncu. Prečo mám ďalej žiť? Kôli čomu? Som na úteku. Prenasledovať ma bude Voldemort, a verím tomu, že aj Dumbledore a o chvíľu celé ministerstvo. Celý čas ma držia v zuboch.

Rozhodol som sa. Nemám tu prečo ďalej ostávať. Kývol som prútikom a premenil ho na dýku. Otočil som ju oproti sebe a bodol si ju do srdca. Pomaly som cítil ako zo mňa vyprcháva život. Odchádzam do sladkého pokoja.

Zavrel som oči, vystrel ruky po oboch stranách a zašepkal: „Vitaj, sladké nebytie.“ A pomaly som sa zviezol na zem. S posledným výdychom, posledným úderom srdca.

Ale čo sa to deje? Prečo stále rozmýšľam? Kde to som? Som vari v pekle?

Otvoril som oči a stál som pred Sophiiným domom. Otvoril som dvere a Sophia stála pri krbe.

Nie.

„Veľký, nikým neohrozený, neuveriteľne drzý Severus Snape. Konečne na teba došlo,“ povedala mi a otočila sa na mňa.

„Nieeeeeeeeeeeeeeeeeeeeee.......“ skríkol som a rozbehol sa preč. Utekal som, nevediac kam. Nakoniec som došiel k vysokému útesu, pozrel sa späť a skočil.

Som mŕtvy?

Otvorím oči a zase stojím pred Sophiiným domom.

Vyvrátil som hlavu na nebo a začal s plných pľúc kričať.

Som odsúdený večne prežívať jedno. Zradu.

*****************************************************

Tak čo na to hovoríte? Toto je moja prvá jednorázovka. Divná, čo? aj mne sa zdá. Severus je tu úplne iný ako ste asi zvyknutý, ale to je tak naschvál. Celé je to takto naschvál. Tak rozkúskované. Neviem, hádam sa nájde aspoň niekto, komu sa to bude páčiť. Ale aj tak prijímam pochvalu aj kritiku :)

[ » na začiatok « ]