Fan Fiction obsahuje diela usporiadané podľa dátumu ich odoslania
do databázy. Poviedky sú kreatívnym výtvorom fanúšikov založeným na ich
fantázii. Dejovo alebo postavami nadväzujú na príbeh chlapca, ktorý prežil,
ale aj na mnohé iné, viac či menej známe príbehy.
Pre lepšie hľadanie neváhajte použiť Vyhľadávač poviedok, v ktorom
môžete nájsť príbeh podľa vašich náročných požiadaviek a želaní.
V prípade pridávania, či úpravy poviedok odporúčame najskôr naštudovať
Sprievodcu Fan Fiction.
Typ: PI súťaže
Zadanie: Každý porotca zadal jednu osobu a jej krátky príhovor. Úlohou autorov je vybrať si jednu z tém, rozvinúť ju podľa ľubovôle a napísať poviedku s rozumným rozsahom.
1. Moje meno je Sir Nicholas de Mimsy-Porpington, ale už nejaké to storočie ma všetci volajú Takmer Bezhlavý Nick. Vlastne, keď sa tak zamyslím, aj za života som často "strácal hlavu". Až kým som o ňu naozaj takmer neprišiel. (utajený špeciálny porotca)
2. Ja, Ronald Billius Weasley, na hodine tanca? Ak by som nechcel prekvapiť na svadbe Hermionu, tak ... že by tamto bola učiteľka? (Alyiz)
3. Som Gilderoy Lockhart. Podľa mňa som úplne úžasný, ale nie vždy som si to myslel. Prišiel som na to pred pár rokmi, keď som sa rozhodol opäť navštíviť... (Sedo)
4. Volám sa Albus Percival Wulfric Brian Dumbledore a zrejme ste už o mne niečo počuli. Vo svojom živote som neraz stretol nielen s uznaním ale aj s potupou a nedôverou. Napriek tomu som nestratil sklony dôverovať ľuďom a veriť, že v každom sa ukrýva niečo dobré a inak to nebolo ani v prípade Severusa Snapa... (micho)
5. Som Annie Davisová. Už niekoľko týždňov sa necítim dobre. Myslím si, že som tehotná. Ja toho Riddla zabijem! (Mei)
0. kolo: Jasperov Scorpius, Scorpiusov Jasper - 6. miesto
1. kolo: Tekutá láska - 4. Miesto
2. kolo: Z čistej lásky? – 1. miesto
Bodovanie:
Jin: 7
Alyiz: 5
micho: 7
Sedo: 6
Mei: 8
Spolu: 33 bodov
Umiestnenie: 3.
Stratená myseľ
28. august 1992
Bol by to úplne všedný, ničím zaujímavý, teplý augustový deň, ba aj práce s korešpondenciou s mojimi obdivovateľkami bolo viac ako dosť, no už od rána toho dňa som pociťoval nepríjemné chvenie v žalúdku, ktorého príčina mi bola veľmi dobre známa.
Celé doobedie som strávil vo svojej pracovni, kde som si prvých pár hodín robil poriadok v stále viac a viac množiacich sa kopách listov a pozvaní ako napríklad slávnostné otvorenie nového obchodu v Šikmej uličke. Zvyšný čas som venoval príprave na poobedňajšiu schôdzku; cvičením toho najokúzľujúcejšieho úsmevu, aký kedy bol kto schopný vystrúhať, pripravovaním si odpovede na rozhovor a v neposlednom rade učením sa múdrych myšlienok čarodejníckych filozofov minulého storočia, pretože to k takej dôležitej osobe ako som ja jednoducho patrí.
Keď už sa hodinová ručička nezastaviteľne blížila k dvanástke, nemal som inú možnosť ako dočítať posledný výrok („Slávni sú milovaní - milovaní sú šťastní!“) a vyraziť.
Hnal som sa práve jednou londýnskou uličkou, blízko Deravého kotlíka, keď som zazrel územčistú čiernovlásku v plášti, zohýbajúcu sa k svojej, nie viac ako jedenásťročnej, dcére.
„... ale tí profesori nebudú prísni, však nie? Mami, nepovedz to ockovi, on by si zo mňa uťahoval, ale... niektoré predmety v tom zozname mi naháňajú strach! Obrana proti čiernej mágii - to neznie práve ako starostlivosť o jednorožce...“ zdôverovalo sa so strachom v očiach dievča.
„Sophie,“ nežne oslovila svoju dcéru matka. „Uvidíš, bude sa ti tam páčiť. Profesor obrany proti čiernej mágii by iste nedopustil, aby sa niečo stalo mojej princeznej,“ a smejúc sa postrapatila jej blond vlasy. Sophie chytila matku za ruku a spoločne odkráčali preč.
‚Veru, nedopustí. Bude ten najlepší!‘ pomyslel som si v tej chvíli. Stretnutie so Sophie ma poznačilo až natoľko, že po chvení v žalúdku nezostalo ani stopy.
Vykročil som vpred. Síce som ešte pred chvíľou pociťoval potrebu zahasiť smäd ďatelinovým pivom skôr ako sa poberiem na stretnutie, otočil som sa Deravému kotlíku chrbtom a trielil som stratiť sa v dave, odkiaľ by som sa bezpečne mohol odmiestniť.
Mal som šťastie. Ulica, ktorou som prechádzal vyústila do námestia, kde práve prebiehala akási manifestácia. Jej téma ma vôbec nezaujímala, muklovia zvyknú riešiť pre čarodejníka nepochopiteľné veci. Vhupol som do davu revúceho „MY CHCEME ZMENU!“ a o pár sekúnd nato som už kráčal po širokom chodníku smerujúcom k majestátnej bráne.
Brána bola zavretá, no jediným potiahnutím kľučky sa dala do ohlušujúceho pohybu.
Bol som očakávaný. Prebehol som teda po prázdnotou zívajúcom areáli až ku vstupnej hale, pričom všetky dvere akoby ma videli a samy predo mnou uskočili.
Po hrade sa rozliehalo ticho. Jeho jediným narušiteľom boli zblízka sa tackajúce nohy a dych starého človeka.
„Dobrý deň, pane,“ ozvalo sa rázom za mojím chrbtom. Ten človek ma naľakal, no dúfal som, že moje mierne vydesené nadskočenie si nevšimol; nebolo by to práve najideálnejšie pre zámery, s ktorými som sem prišiel. „Profesor Dumbledore vás už očakáva. Nasledujte ma, prosím,“ pobavene ma vyzval.
Prešiel som s tým mužom zopár metrov až sme zastali pred akousi nevrlo sa tváriacou sochou. „Ferero rocher!“ zvolal z ničoho nič až som sa po druhýkrát ocitol trocha vyššie nad zemou ako je zvykom. Tentokrát sa však ten muž už nepousmial, namiesto toho znechutene prevrátil očami, no bol som odhodlaný ignorovať to. ‚Spodina... spodina...‘ upokojoval som sa.
Možno to bolo tým, že som sa príliš upriamil na pohľad toho muža, no v jednej chvíli som už stál oproti obrovským dverám, za ktorými sa ozval vyrovnaný hlas: „Vstúpte, prosím.“
Dumbledorovu pracovňu som si vždy predstavoval približne takto; povedal by som dokonca, že sa nápadne ponáša na tú moju, no jemu v nej, samozrejme, chýbali biele haldy obálok. To mi pridalo ešte viac sebadôvery, nuž som spravil niekoľko krokov a podišiel k jeho stolu.
„Vítam vás, Gilderoy, vítam vás,“ žoviálne sa usmieval Dumbledore s vystretou rukou. „Prosím, sadnite si.“ Poslúchol som.
„Tak...“ začal tónom, ktorý mi ihneď prezradil, že témou nášho rozhovoru bude výlučne to, prečo som vlastne tu. „Rád by som sa vám poďakoval, že ste si našli čas na toto milé priateľské stretnutie. Viete, začiatok školského roka sa nezadržateľne blíži a nám stále chýba jeden profesor. Dúfam, že po dnešku tomu už tak nebude. Zvláštny ten čas, nie...?“
„Eh, áno... preto som tu,“ a usmial som sa tým celé hodiny precvičovaným úsmevom. Zdalo sa však, že Dumbledore ho nepostrehol. ‚Nevadí, predvediem ho neskôr,‘ vravel som si.
„Všetko, čo po vás chcem, je položiť vám zopár otázok o vašej osobe,“ milo sa usmial Dumbledore.
Jeho žiadosť ma šokovala. „Pár otázok o mne? Nechápem, Dumbledore,“ priznal som na rovinu. „Čítali ste predsa moje knihy, nie je tak?“ neochotne som sa zasmial.
„Otázky, ktoré vám chcem položiť nemajú s vašimi knihami nič spoločné,“ opäť sa milo usmieval. „Chcem spoznať predovšetkým váš charakter, nie skutky, i keď ony samé o nás často svedčia...“
Stále som nerozumel, čo po mne vlastne chce? Zdalo sa mi, akoby rozprával nejakým nadpozemským jazykom, akoby tvorenie jeho viet pochádzalo odkiaľsi zo stredoveku, nuž som sa iba pousmial, naznačujúc ústami „ahá“, a čakal som, kým bude pokračovať.
„Zaujímalo by ma, ako by ste napríklad zareagovali, ak by niektorí z vašich kolegov potreboval pomoc - dajme tomu náš hájnik Hagrid s kŕmením niektorého z tunajších čarovných tvorov - a vy by ste mali práve zhodou okolností čas?“ spytoval sa so zdvihnutým obočím, ktoré naplno odhalilo jeho oči tak upriamene na mňa hľadiace.
„No, ja...“ nevedel som ako začať. „Viete, vec sa má takto. Ja som vegetarián. Určite to viete pochopiť, my, vysoko postavení ľudia máme iné zmýšľanie ako tí ostatní. Berieme svet inak...“ snažil som sa zaujať. „Cítim odpor k mŕtvym zvieratám, nedokázal by som mu, žiaľ, pomôcť,“ priznal som, čím som ho určite ohromil svojou úprimnosťou.
„Vaša úprimnosť sa cení, Gilderoy.“ ‚No prosím, nevravel som?‘ pomyslel som si. „Takže vy ste skutočne vegetarián? Ako ste k tomu vlastne prišli?“ živo sa zaujímal.
„Nooo, bolo to jeden deň, keď som ešte pracoval pre Svätého Munga. Na oddelení sme v tom čase nemali mnoho ľudí, viete, bolo to za čias Vy-Viete-Koho, tak nás poslali očkovať čarovné tvory. Našou úlohou bolo pochytať všetkých tebov v okolí jedného lesa a dať im vakcínu. A keď sa na mňa tak milo a oddane jeden z nich pozrel, nemohol som. Bol som rozhodnutý, že mäso nikdy viac do úst nevložím. Viete, tebo je zviera, ktoré muklovia pokladajú za prasa, takže často skončí na tanieri...“ vzdychol som si.
Dumbledore si ma stále premeriaval, akoby mi nedôveroval. „Ale to nie je celý príbeh, však?“
„Áno, nie je. V ten týždeň sme okrem tebov očkovali aj knézly, ktorých tam však bolo početne viac. Len si to predstavte, vyše tristo knézlov dostalo injekciu práve odo mňa, a tak som si povedal ‚Vás, potvory, budem jesť!‘“ a dal som sa do smiechu.
Dumbledorovi očividne moja historka neprišla smiešna, nuž som si len odkašľal, vzpriamene sa postavil na stoličke a dúfal, že ešte nič nie je stratené.
20. december 1992
„To nie je možné!“ pohoršoval sa v jedno chladné, krásne ráno Ron na nádvorí. „Nemôžu po nás predsa chcieť niečo také! To proste nejde...“
„Nerada ti skáčem do tvojho zmysluplného monológu,“ ozvala sa vedľa neho kráčajúca Hermiona, „ ale McGonagallová má úplné právo, keď nám po vianočných prázdninách chce dať test. Ty si sa dnes nevidel, Ronald? Po tom, čo ste sa s Harrym,“ vzadu náhliaci sa Harry na ňu hodil prísny pohľad, „celú hodinu rozprávali, nedávali pozor až to dopadlo tak, že si premenil jej prútik, keď si ho náhodou položila na vašu lavicu, na kŕkajúci žabu, ktorá začala skákať po celej triede, sa jej veru nečudujem!“
„Ja zase nemôžem zato, že je taká...“ začal, no Hermiona mu skočila do reči.
„Ronald!“
„... nepozorná,“ zdôraznil, „a pokladá si prútik na našu lavicu. Je predsa logické, že keď čarujeme, môže sa stať hocičo,“ prekrúcal očami, akoby to bola tá najjasnejšia vec pod slnkom.
Práve sa usádzali na najbližšiu voľnú lavičku na nádvorí, ktorá ležala v tieni a chystali sa vykladať si veci na nasledujúcu hodinu, keď sa im za chrbtami ozval ten zvláštne povedomý, nepríjemný hlas.
„Dával by som si pozor na slovník, Weasley,“ vyškierala sa tvár s iskierkami vo svojich modrých očiach. „Určite by si nechcel, aby sa tvoja vlastná vedúca fakulty dozvedela, ako ju za chrbtom ohováraš,“ dodal, načo sa hlúčik tradične okolostojacich slizolinčanov zachechtal.
„Zmizni, Malfoy,“ znudene povedal Harry.
„Ohó! Potter, tak aj ty si tu... takmer by som si ťa ani nevšimol. Vieš, po tom, ako do Rokfortu prišiel ten nadutý pajác s dokonalým chrupom, tvoja popularita akosi klesá. Nečudoval by som sa, ak by sa o tebe čoskoro neprehodilo ani slovo.“ Slizolinčania sa opäť schuti zasmiali.
„Harry nepotrebuje popularitu! Si to práve ty, kto sa snaží...“ obzrela sa na zhnusene sa tváriace postavy v habitoch so znakom hada, „... upútať.“
„Na tvoj názor som sa nepýtal, ty špinavá muklica,“ odvrkol Draco, načo skupinka slizolinčanov afektovane zapískala a šla sa popukať od smiechu.
Harry a Hermiona schytili Rona, červeného od zlosti ako paprika, za ramená a vytrvalo sa ho snažili udržať, aby sa nerozbehol za vysmiatym Dracom.
„Si inteligentný, Ron! Nerob hlúposti, mohli by ťa vylúčiť...“ upozorňovala ho Hermiona pevne ho zvierajúc oboma rukami.
„Počuješ, Weasley! Si inteligentný! Asi rovnako ako tie muklovské pipky s krabičkou od make-upu namiesto mozgu, premávajúce sa po mestách!“ zavýjal Draco.
V tej chvíli sa Ron už neudržal, či skôr, Harry a Hermiona ho už viac nezvládli mať pod kontrolou. Vytrhol sa im a rozzúrene smerujúc k Dracovi sa zaháňal prútikom.
Práve v tej chvíli som sa premával po nádvorí, a keď som zbadal tú scénu, ktorá sa mi pred očami zničoho-nič zjavila, zvrtol som sa na päte a rozbehol k tej roztrúsenej skupinke. Slizolinčania sa začali rozpŕchavať, akoby ich to divadlo už viac nebavilo, no je tiež možné, že zbadali môj zrak a zľakli sa ma, mal som totiž v Rokforte veľmi veľkú autoritu. Pán Malfoy, uhýbajúc sa švihom prútika pána Weasleyho, vrešťal na celý dvor: „ŠIALENEC! POMÔŽTE MI!“
Iba pán Potter so slečnou Grangerovou stáli ako prikovaní na mieste, kde stáli aj predtým, než som ich zbadal.
„Pán Weasley! Pán Weasley! Zložte ten prútik... ihneď!“ prikazoval som mu stále bežiacemu.
Vôbec ma neprekvapilo, že sotva som to stihol dopovedať, už aj mieril pokojne smerom ku mne, s prútikom, samozrejme, skloneným dolu. Pán Malfoy sa naopak, nepochopiteľne, uškieral. Skutočne som nechápal prečo, no asi sa mi to len zdalo - alebo - možno mu len slnko svietilo do očí.
„Skutočne ma zaráža vaše správanie, pán Weasley. Takto napadnúť pána Malfoya... žiaľ, nemám inú možnosť ako strhnúť Chrabromilu dvadsať bodov,“ vravel krútiac hlavou.
„Prepáčte, pán profesor Lockhart,“ oslovil ma pán Malfoy. „To, čo ste videli, nebola vina Weasleyho,“ presvedčený o svojich slovách tvrdil.
V tej chvíli, akoby sa tváre pána Pottera a Weasleyho a slečny Grangerovej roztiahli do toho najprekvapenejšieho výrazu, aký som kedy videl, no len čo som si ich stihol pozorne obzrieť, už odhodlane prikyvovali.
„Áno, vidíte, všetci traja súhlasia. Totiž, pravou príčinou je Potter. Očaroval Weasleyho a práve sa k tomu priznal. Vy ste profesionál na začarovaných ľudí, určite ste si to všimli. Viete, len čisto medzi nami, Potter sa tvári, akoby bol dôležitejší ako vy, čosi donebavolajúce!“ Veľmi mi ten chlapec lichotil, ale na to som bol predsa zvyknutý. Preto som sa otočil tvárou-v-tvár tej previnilej trojici s cieľom nesklamať obdiv pána Malfoya.
Všetky tri ústa sa dali do ohlušujúceho protestovania. „Nie, nie, nie, pán Potter. Nemusíte sa namáhať! Ja som si to všimol aj bez pána Malfoya. V skutočnosti, práve som sa to chystal riešiť,“ pozrel som na odobrujúco prikyvujúceho pána Malfoya.
„Strhávam Chrabromilu ďalších desať bodov za čarovanie mimo vyučovacej hodiny, desať za použitie zaklínadla na spolužiakovi a päť za to odvrávanie. A radím vám, pán Potter, mali by ste sa zamyslieť. Zároveň chcem, aby ste vedeli, že vás úplne chápem... zviditeľňovať sa zaklínaním, veľké skutky! Sláva je lákavá a človek jej chápadlám ľahko podľahne. No zjavne ešte netušíte, čo všetko obnáša... preto si želám, aby ste ma navštívili v mojej pracovni dnes o šiestej večer. Po toľkej korešpondencii sa takým mladým osobám ako ste vy sláva priam zhnusí, to mi verte. Na slávu treba byť zvyknutý,“ a prerývane som sa zasmial, pričom som nezabudol odhaliť aj môj dokonalý chrup.
Zvrtol som sa na päte a mieril smerom do hradu, pričom ma preklínajúc a tešiac sa, nasledovali tri ukrivdene sa tváriace tváre a jedna s nesmierne spokojným výrazom.
29. máj 1993*
Tak ako z chladnej zimy sa stane teplé leto; tak ako slnečný deň sa rázom premení na upršaný; tak ako malá kvapka naberá veľkosť, až kým sa nestane jazerom i tak, ako fénix zanechá svoje staré telo a oblečie sa do nového, tak som sa i ja jedného dňa prebral v akejsi bielej miestnosti netušiac, či som sa práve narodil, či prebral z vážnej choroby, alebo len zaspal na tak dlho, že moja myseľ zlenivela tak veľmi, že som si už viac nepomohol vybaviť ani jednu krásnu chvíľu, nijaký ťažký moment, žiadnu spomienku, ktorá by mi ukázala, čím som vlastne bol a stále som.
*tento dátum je skutočne pravdivý, potvrdený J.K.Rowlingovou
___________
________________________
Slovné hodnotenie:
Jin: Maťo, nečítala som tvoje ostatné práce, ale táto mala dobrý začiatok. Slabší stred a trochu nudný a zdĺhavý záver. Začal si naozaj dobre, presne ako Gilderoy. Ale neskôr... hlavne tá vsuvka Harryho a spol. bola trochu zbytočná. Pokojne sa dalo napísať, že Gilderoy prišiel a videl toto a toto. Tiež sa ku koncu už hromadili čechizmy a nespisovné slová a zvláštne vetné konštrukcie. Napriklad: "čo po vás chcem", "pokladá si prútik na našu lavicu", "muklica" (správne je "mukelka"). Všetky tieto chyby znižujú kvalitu práce, na to si treba dávať pozor. Čitateľ má potom taký podvedomý odpor k tomu, aby čítal poviedku, ktorá sa kvôli týmto chybám číta ťažko. Nápad bol fajn, len, ako som hovorila, veľmi dlhý a nudnejší záver. Ale oceňujem to, že si písal vtipný príbeh a nie smutný.
Aliyz: Tento príbeh mal svoje čaro. Avšak snaha napodobiť štýl roprávania pána úžasného autorovi nie veľmi vyšiel. Chýbalo mi tu viac samoľúbich myšlienok v myšlienkach Gilderoya. Bol to akýsi jeho slabý odvar.
Tiež mi vadila časť, kedy si prešiel z rozprávania v prvej odobe do tretej osoby. Ak by si zachoval štýl akým si začal, pôsobilo by to celistvejšie. Prípadne, ak si to chcel podať takto, tak ten predel mohol byť očividnejší. Takto to tam fakt dosť rušilo.
A ešte jednu vec chcem vytknúť. Hneď prvá veta ma zarazila. Dlhá, predlhá, až príliš dlhá a najdlhšia a aby som nezabudla strááášne dlhá. Ak by si ju rozdelil na tri či štyri vety, čitateľ by sa nadýchol a nestratil by sa hneď na začiatku v spleti slov.
Ďalší odstavec?
Detto!
A ďalšie vety? Prečítaj si to prosím ešte raz a porozmýšľaj, či by nebolo lepšie rozdeliť štvorriadkové vety na menšie úseky.
Myslela som, že takýchto chýb sa v tomto kole zbavíme a nebudeme sa nimi musieť zapodievať.
Celkovo hodnotím poviedku ako jednu zo slabších.
micho: Príbeh výstižne vykresľuje hlavného hrdinu, oceňujem obsah, chýba mi tam však rozvinutie motívu "nie vždy som si myslel, že som úžasný".
Sedo: Najskôr pochválim tvojho Lockharta. Je veľmi uveriteľný. Hlavne som sa pobavil na časti, kde mu dodal sebadôveru pohľad na Dumbledorov stôl, bez bielych obálok. Veľmi vydarené :-D. Aj dej je urobený tak, že všetko sa snaží sedieť s knihou, napriek tomu, že dané situácie sa tam nespomínajú. Problém je v tom, že tu nevidím naplnenie témy. Téma jasne určuje, že by si mal písať o dni, kedy Lockhart prišiel na to, že je úžasný. Keby bolo toto naplnené, dám ti viac bodov.
Mei:V príbehu, v kapitole je veľmi dôležité začať dobrou vetou, aby si zaujal a skončiť dobrou vetou, aby to v čitateľovi zanechalo dobrý pocit. Tvoja prvá veta, ktorá ti zabrala 3 riadky, dobrá nebola. Veľmi veľa myšlienok v jedinej vete... Aj záverečná veta bola extra dlhá. Ale tá sa mi v podstate páčila. Len si neviem predstaviť - keby si mal autorské čítanie a mal by si prečítať túto vetu, tak sa asi zadusíš... takže do budúcna mysli na svoje zdravie a extrémne dlhé vety radšej rozdeľ na viac (aj v strede bola jedna dlhotina). Tiež je škoda, že si neveľmi pokryl to, čo sa očakávalo z príhovoru. Kde je ten moment, keď si uvedomil, že je úžasný? Preto ti strhávam 0,5 boda. ALE! Drášik, ty si zrušil svoje inverzie! Čechizmy ešte stále nie, ale inverzie sú preč! A bol si vtipný! Gilderoyovu samoľúbosť si veľmi pekne vykreslil. Priam krásne a vtipne. Bol v tom aj kúsok karikatúry, takže pre mňa to je v tvojom podaní aj reparát, lebo tvoja karikatúra Slughorna nebola zďaleka tak dobrá ako toto. Tematicky si to síce nepokryl, ale mňa to bavilo. Aj štýl bol príjemný a hoci to je asi najdlhšia poviedka tohto kola, nenudila som a neodrátavala riadky do konca. Mám navyše taký nekalý pocit, že si sa v porovnaní s prvými poviedkami výrazne zlepšil :) Aj preto toľko bodov...
Priori-Incantatem.sk nie je majiteľom autorských práv Harryho Pottera, je iba sprostredkovateľom informácií ohľadom Harryho Pottera pre fanúšikov. Tento dokument však nesmie byť kopírovaný, či už v častiach alebo celý, bez súhlasu Priori-Incantatem.sk.
Dodnes smútite, že vám na 11. narodeniny sova nepriniesla vytúžený list do Rokfortu? Tak už nemusíte! Už čoskoro sa totižto vybrané slovenské centrá kultúry ako mávnutím prútika zmenia na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. Mladí divadelníci Katarína Gurová, Kristóf Melecsky a Peter Pavlík, na čele s režisérom Pavlom Viechom, budú v jedinečnom predstavení žonglovať ikonickými postavami všetkých siedmich kníh, aby nám dokázali, že fantázii sa medze nekladú. Aj keby sa možno mali.
Celú tl...