Kapitola:
Pridaná: 26.6.2010, 19:59:41
Čítaná: 4346×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Joan, Katherine
Stručný dej: Joan dostane list z Rokfortu a až vtedy sa dozvedá pravdu o svojej rodine. Dovolí jej však otec-mukel nastúpiť na Rokfort?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » 1 2 » 2 3 » 3

,Ja sa na Rokfort dostanem, aj keby mám ísť pešo! Hovoril malý, odvážny a tvrdohlavý čertík v mojom vnútri.

,Ale no tak, Joan, čo si to nahováraš? Ty by si predsa nikdy neurobila niečo také! Hovoril naopak bojazlivý anjelik, ktorý bol občas až moc úprimný a rúcal moje fantazijné predstavy.

,Mne už načisto hrabe! Pomyslela som si, teraz už naozaj ja.

„Joan? Je ti zle?“ opýtala sa slečna Chopinová, učiteľka francúštiny.

„Nie, som v poriadku, len sa mi trochu zatočila hlava,“ odpovedala som mierne podráždeným hlasom typu “ Ako sa opovažujete vyrušovať ma, počas takých dôležitých myšlienkových pochodov?“

Keď som prišla domov, tvrdohlavo som odpochodovala do sojej izby, tak, ako posledné tri dni. Usadila som sa na posteľ, vybrala domáce úlohy, pustila hudbu, a rozmýšľala som, ako sa dostať na Rokfort. Je viac ako nemožné uskutočniť moje plány, keďže ani netuším, kde to je a nemám ani veci do školy.

„Joan? Neruším?“

„Hmmm, mňa sa tu nebodaj niekto pýta, či ma neruší? A odkeky tu niekoho zaujíma, čo si myslím ja?“ odpovedala som ostro.

„Mladá dáma, so mnou sa takto v mojom dome nikto rozprávať nebude!“ trochu podráždeným, no predsa pokojným hlasom odvetila mamina.

Niečo mi tu nehrá! Skúmavým pohľadom som sa na ňu zahľadela. Nevyzerá, že by žartovala, skonštatovala som napokon.

„Prepáč, mami. Potrebuješ niečo?“

„Ja? Nie, ďakujem, ja nepotrebujem nič. Ale ty Joan, ty predsa len niečo potrebuješ,“ šibalsky sa usmiala a žmurkla na mňa.

„Ja? A čo také?“

„Kotlík? Brko? Pergamen? Ešte stále nič nepotrebuješ? Bola by hanba prísť na Rokfort bez všetkého, čo potrebuješ, nemyslíš?“ prehodila, akoby len tak mimochodom.

Neveriacky som na ňu hľadela asi 30sekúnd – ale mne sa to zdalo ako celá večnosť – kým sa mi to všetko v hlave neusporiadalo. Napokon som s nadšeným výkrikom vyskočila na nohy a silno ju objala. Boli to snáď tie najkrajšie chvíle môjho doterajšieho života. Samozrejme, ak nerátame deň, keď nám oznámili, že naša najhoršia učiteľka odchádza do dôchodku.

„Mami? A kam to vlastne ideme?“ opýtala som sa, keď sme nasadali do auta.

„Do Šikmej uličky predsa!“

„Áno, ja viem, že do Šikmej uličky, ale keď som hľadala na mape, kde to vlastne je, nič som nenašla.“

,,Samozrejme že to nenájdeš na mape, tak ako Rokfort. Všetko sa včas dozvieš.“

Nastúpili sme do auta a viezli sme sa asi hodinu. Je fakt nevýhodné bývať 45km od Londýna, hlavne keď je piatok a všade samé zápchy.

,,Tak a sme tu.“ ozvala sa nadšene mamina a vypla motor.

Neveriacky som sa na ňu zahľadela. Stáli sme neďaleko Oxford Street, na ktorej zaručene nekúpite nič, čo som potrebovala ja. Asi 50 metrov od nás sa začínala trochu ošumelá ulička, no to určite nebude ono.

Spýtavo som sa pozrela na maminu, tá na mňa len ukradomky pozrela a s úsmevom na perách vykročila úplne opačným smerom.

,,Mami, to nemyslíš vážne!“ zvolala som, keď som uvidela uličku, kam ideme. Vyzerala, akoby tu už roky nikto nežil. Všade samé potkany, schátralé domy a neupravený ľudia, ktorí po nás zvláštne strašidelným pohľadom zazerali.

,,No tak, Joan, hýb sa.“

Neochotne som sa pohla za maminou.Ani neviem ako, zrazu sme sa ocitli v starej krčme, ktorá bola práve v rekonštrukcii.

,,Moje nervy! Veď to je malá Katherine Matthewsová!“ nadšene zvolal starší pán, asi 60 ročný, v koženej vestičke a špinavej košeli.

Mamina podišla k nemu a objala ho, čo nepochopím, lebo z duše nenávidí špinavých ľudí. Rozprávali sa asi 5 minút, keď sa ten pán spýtal: ,,A táto pekná mladá slečna je tvoja dcéra?“ a milo sa na mňa usmial. Ja som len neochotne kývla hlavou na pozdrav.

,,Áno, prijali ju na Rokfort, tak ideme kúpiť všetko potrebné do školy,“ odpovedala mamina, a pán sa na mňa neveriacky pozrel.

,,Vieš Katherine, po tom všetkom čo sa udialo, s Veď-vieš-kým , je Šikmá ulička zničená, ale väčšina obchodov funguje. Tak poďte, nebudem vás zdržiavať,“ povedal a pomalým krokom sa vybral kamsi dozadu krčmy.

Mamina sa na mňa pozrela,mikla hlavou, aby som šla za nimi, a ja som sa len veľmi neochotným krokom nejako dopratala k dverám.

[ » na začiatok « ]