Kapitola:
Pridaná: 21.6.2010, 21:05:23
Čítaná: 4325×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Soraya Willardová, Severus Snape...
Stručný dej: Soraya bola vždy pracovitá žena, svoje povinnosti si plnila svedomito a dni pacientov rozžarovala svojim milým úsmevom. Vždy konala v súlade so zákonmi a s nikým nemala spor. V nepokojných dňoch však minister vydá nové bezpečnostné nariadenie, a to, že každý, kto spozoruje, prípadne i spozná, nejakého smrťožrúta, má ho ihneď udať. Práve v ten deň k Sorayi privezú smrteľne raneného muža. Po dôkladnom ošetrení zisťuje, že je smrťožrútom a hoci si Soraya uvedomuje, že riskuje svoju slobodu, z nevysvetliteľných príčin nechá si toto tajomstvo pre seba. Spočiatku sú na seba ako pes a mačka, no cesty lásky sú nevyspytateľné. Možno by im tento krásny cit aj bol dopriaty, keby sa Severus nepriznal k hroznému činu, ktorý otrasie Sorayinou dôverou v neho. A to Soraya netuší, že to nie je posledná bolesť, ktorú jej život pripravil...

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Ranený 2 » Tajomstvo 3 » Sirota 4 » Severusov boj so šampónom 5 » Za dobrotu na žobrotu 6 » Plnohodnotný vzťah 7 » Všetko sa raz skončí 8 » Nikdy nehovor nikdy 9 » Rozhovory 10 » Tma noci 11 » Lujza 12 » Domček z kraiet sa rúca 13 » Na súde 14 » Záchranca 15 » Priznanie 16 » Pravda 17 » Žiadosť 18 » Otázky 19 » Svadba 20 » Louvre, Notre-Dame, Versailles 21 » Zlá správa 22 » Nundu 23 » Straty 24 » Prečo? 25 » Slzy nádeje

Keď sa Soraya ráno zobudila, slnko už hodnú chvíľu plávalo oblohou. Chvíľu sa zmätene rozhliadala okolo. V ústach cítila sucho na hrudi balvan. V byte bolo ticho. Vstala z postele, odšuchtala sa do kuchyne a naliala si trochu tekvicového džúsu. Včera to trochu prehnala. Spomenula si na svoj kúpeľ, vodou zaplnené ústa i nos a krik. Niekto ju zachránil. Možno Severus. Ten sa vždy hrá na pána Dokonalého. Soraya si odfrkla. Chvíľu sa prehrabávala v skriniach, až našla fľašu vína. S potešením ju odzátkovala a odpila si. Od Stelly mala pokoj, bola u Caroline, Severus bol v práci, mohla si teda robiť čo chcela. Vyšla na dvor. Zrak jej spočinul na hojdačke, ktorú mali schovanú pod altánkom. Impozantná hojdačka. Tak ju nazývala Stella odvtedy, čo sa naučila v škôlke nové slovo. Tentoraz ju to však nerozosmialo. Sadla si na ňu a pri hojdaní si upíjala z horkej tekutiny. Presedela tak celý deň, až večer, keď ju začali štípať komáre, sa zdvihla a šla dnu. Čakala Severusa, no ten sa neukazoval.

Unavená z ničnerobenia sa hodila do postele a ráno zistila, že Severus doma nespal. Ľahostajne pokrčila plecami a pokračovala v sebatrýzni.

O tri dni prišla Caroline so Stellou. Sorayu našli ležať na stole, vedľa plesnivejúceho chleba.

„Choď sa hrať do izby. Ja dám mamičku do poriadku,“ prihovorila sa Caroline dievčatku a podišla k Sorayi.

„Vstávaj. Pre Merlina, ženská, čo si to so sebou porobila?! So svojím životom!“ hnevala sa znepokojená priateľka a pomocou čarou ju preniesla do kúpeľne, kde na ňu pustila studenú sprchu, aby sa prebrala. Nedbala na Sorayine výkriky a naďalej ju bičovala ľadovou vodou. Potom ju zabalila do županu a v kuchyni jej naservírovala horúcu kávu.

„Soraya, prepáč, ale fakt si myslím, že si sa zbláznila. Prečo takto ničíš svoj život?!“

„Môj život je už dávno zničený,“ šepla Soraya zúfalo.

„Nie je! Ešte stále ho môžeš zachrániť. Ja veľmi dobre viem ako sa cítiš. Každá žena by upadla do depresie, keby stratila to najcennejšie čo má, ale môžeš mať iné deti. Nenahradia Elisu, ale...“

„Ja už žiadne nechcem.“

„A čo Stella?“

„Ona nie je moja.“

„Ako môžeš niečo také povedať? Starala si sa o ňu, si ako jej matka! Jednu už stratila, nedovoľ, aby stratila aj teba!“

Soraya jej na to nič nepovedala. Po lícach jej stekali slzy a kvapkali priamo do kávy.

„Ani Severus ma už nemiluje.“

„Ako to môžeš vysloviť? On sa o teba najviac bál!“

„Také niečo žena vycíti. A okrem toho, už štyri dni sa neukázal doma.“

To Caroline zarazilo, no nedala to najavo: „Možno má len veľa práce.“

„Pche!“

Ešte hodinu pozerala Caroline na zdeptanú Sorayu. Potom to vzdala. Uložila Stellu do postele s tým, že ju ráno zavedie do škôlky a odišla. Soraya sa na posteli schúlila do klbka a plakala. Celú noc. Ráno Caroline neotvorila. Nemala síl. Tá si však nechala urobiť kľúč a Stellu vzala aj bez Soraye. Na stole jej nechala čerstvý chlieb, aby aspoň niečo zjedla.

Soraya mala v tichom dome po celý deň pocit, že tam s ňou niekto je, no nik sa na jej výzvy neozýval. Severus sa ani ďalší týždeň neukázal. Florrie i Caroline navštevovali Sorayu na striedačku a snažili sa ju priviesť na cestu, z ktorej zišla. Bezvýsledne. Raz to Florrie nevydržala a Soraya od nej schytala zopár zaúch a riadnu hubovú polievku. Keď odišla, Soraya si zamiešala whisky s vínom. Celú noc potom vracala. Stella z izby radšej nevychádzala, len sa potichu hrala s bábikami. Jediný človek, čo sa v tomto dome o ňu staral, zmizol z povrchu zemského a viac sa neozval.

„Soraya, dievčatko. Povedz mi, prečo takto trápiš ľudí okolo seba? Veď oni ťa majú radi!“

Soraya hľadela do svetlej tváre svojho otca. „Oci? Už sa nehneváš?“ spýtala sa detsky.

„Nie, moja. Už trochu dávnejšie ma to prešlo. Len ma veľmi mrzí, že som ti to nestihol povedať do očí. Stále ťa mám rád. Je mi ľúto, že som ťa vtedy vyhodil.“

„Ach, otec. Mne odpusť, že som na teba vtedy tak kričala. Hrozne si ma rozčúlil. Nikdy si mi nedovolil robiť to, čo chcem ja...“

„Ja viem. Bola to chyba. No teraz ti chcem niečo iné povedať. Už dlhší čas ťa pozorujem a vidím, že sa rútiš do záhuby. Celkom si sa opustila. Nie je to správne, ja sám viem, aké je to stratiť ešte nenarodené dieťa.“

„Čože?“

„Áno,“ povzdychol si Sorayin otec, „mala si mať sestru, no tvoja mama potratila. Dlho bola na dne, no snažil som sa ju podporovať. Nakoniec pochopila, že život ide ďalej. Tvoja, ešte nenarodená sestra, mala navždy miesto v jej srdci, ale nezanevrela na všetko. Narodila si sa ty. Keby sa takto opustila, nebola by si tu. Tak ťa prosím, urob to aspoň pre mňa. Pozbieraj sa. Venuj sa Stelle, manželovi...“

„On...tu nie je. Už ma opustil,“ sklopila zrak jeho dcéra.

„Možno áno, možno nie. Ak áno, nebol pre teba tým pravým. Čakaj na toho správneho, čo neujde pred každým problémom...“

„Snažil sa...“

„Áno. Počúvaj svoje srdce. Ono ti už našepká...“

Soraya otvorila oči. Bol to tak živý sen. Akoby tu jej otec naozaj sedel. Pri nej. Pozrela na kraj postele, no nikoho tam nebolo.

„Prepáč, oci. A ďakujem.“ Po lícach jej stekali slzy. No nie zúfalé a nenávistné ako v posledných mesiacoch, ale oslobodzujúce. Sľubujúce nový začiatok. Slzy nádeje.

Ráno zahodila všetky fľaše do koša a hoci ju cez deň pokúšala chuť na alkohol, odolala. Miesto toho upiekla bábovku a po dlhom čase zašla za Stellou. Ticho sa jej prihovorila a ponúkla ju. Malé dievčatko na ňu chvíľu bojazlivo hľadelo, no potom si kúsok vzalo. Keď si bolo isté, že na ňu nezačne vrieskať, objalo ju okolo krku.

„Stella, odpusť mi,“ šepkala jej do vlasov.

„Ty plačeš?“

„Nie, nie,“ usmiala sa Soraya a utierala si oči. „Čo dnes vymyslíme?“

* * *

Soraya aj Stella zastali pred kamennou príšerou: „Čokoládové žabky.“ Príšera odskočila a obe sa vyviezli pred dvere do Dumbledorovej pracovne.

„Vitajte,“ privítal ich s otvorenou náručou, keď mu v nej Stella pristála.

„Dobrý deň.“

„Soraya. Ako sa cítiš?“ opýtal sa jej Albus jemne.

„Už lepšie, ďakujem.“

Dumbledore si vzdychol.

„Len mi nepovedzte, že ste to vraveli!“ zaútočila Soraya.

„Nemal som to v úmysle,“ ozvalo sa pokojne.

„Vy ste to vedeli?“

„Čo? Že to takto dopadne? Povedzme, že som bol pripravený. Takéto manželstvá sú vždy skúškou.“

„Ale my sme ju nezvládli. Teda Severus ju nezvládol. Pri prvom probléme utiekol!“

„Naozaj si to myslíš?“

„Samozrejme. Mal tu zostať. Ale nie. On si zbalil svojich šesť sliviek a poďho,“ vypľúvala Soraya nenávistne.

Dumbledore na ňu pozrel s bolesťou v modrých očiach.

„Upozornil som vás, že manželstvo je aj v chorobe aj v zdraví?“

„Áno.“

„Upozornil som vás, že manželstvo je aj v dobrom aj v zlom?“

„Áno,“ odvetila Soraya trochu spupne.

„A predsa ste to nedodržali ani jeden. Ty si sa opíjala do nemoty a on...“

„Vy viete kde je!“ obvinila ho Soraya. „Povedzte mi, kde sa zašil ten všivák!“

Dumbledore sa smutne usmial: „Bohužiaľ, neviem, kde sa teraz môže nachádzať.“

„On vám to nepovedal? Cha! Nezodpovednosť! Hlavne, že mne neustále radil. Tie jeho rady. Sám sa nimi neriadil.“

„Naozaj si to myslíš?“ zopakoval Albus svoju otázku.

„Áno.“

Nastalo ticho.

„Môžem sa ísť na chvíľu prejsť? Potrebujem sa trochu uvoľniť.“

„Ale samozrejme. My sa tu zatiaľ so Stellou zabavíme,“ usmial sa na Stellu, ktorá s vážnou tvárou prikývla.

Soraya vyšla na chodbu. Kráčala chodbičkami, nazerala do tried, spomínala na svoju mladosť, keď tu sa ocitla pred Severusovým kabinetom. Prižmúrila oči, stisla kľučku a vošla dnu. Nič nenaznačovalo, kde by Snape mohol byť schovaný. Podišla k vitrínke, kde mal fľaštičky s elixírmi. Otvorila ju.

„Takže to bola len moja vina,“ prezerala si fľašku. „fajn, aj toto je moja vina!“

Šmarila fľašku o stenu a tá sa rozbila na milión kúskov. Schytila ďalšiu. „Ty si nevinne v tom, že som pila. Nesnažil si sa o to, aby som prestala!“ Ďalšiu rozbila. „Neschoval si mi fľaše! Keď som sa skoro utopila, zľakol si sa!“ Ďalšie kúsky skla. „Nechal si ma, nech si poradím ako viem. Nestaral si sa o Stellu! Neozval si sa mi. Odišiel si bez rozlúčky! Bez pozdravu! Bez bozku!“ kričala Soraya s plačom a rozbíjala ďalšie fľaštičky. „Nechal si tu mňa a môj smútok! Nenávidím ťa Severus Snape! Tvoju ľahostajnosť a chlad! Tvoje oči, čo mi sľubovali večnú lásku a pomoc! Ruky, čo ma láskali! Všetko! Vzal si mi moju lásku a pošliapal ju ako švába. Nebola ti svätá! Necenil si si ju!!!“

Prevrátila stôl a rozbila kalamáre. „Smrťožrút, smrťožrút!Moja chyba! Nikdy som ta nemala zachraňovať! Riskovať svoj život! Nemala som ti veriť!“ klesla na kolená.

„Nenávidím ťa a dúfam, že ťa už nikdy v živote nestretnem,“ šepla Soraya a objala si ramená. Chvíľu sa pokyvovala dopredu a dozadu. Celú hodinu sedela na studenej dlážke medzi sklom a elixírmi. Potom vstala, naposledy prebehla pohľadom po pracovni a s miernym uspokojením vyšla s rozbúrenou dušou von.

„Prešla si sa?“ opýtal sa Albus, keď vošla do jeho pracovne. Skúmavo si ju prezeral.

„Výborne. Ten vzduch...,“ klamala Soraya, no nepresvedčila ho. Červené oči ju prezradili.

„Kedykoľvek môžeš prísť.“

„Prídem.“ Neprídem. Aby som mala v podvedomí, že je tu jeho pracovňa?

„Tak dovidenia,“ rozlúčil sa s ňou Albus utrápene.

„Zbohom.“

O ROK NESKOR

„Tie vtipy mi tu chýbajú,“ nariekala Florrie a listovala v Dennom Proroku. „Veď nemám čo čítať.“

„Kupuj si Sršňa. Tam zaručene niečo nájdeš,“ zasmiala sa Soraya.

„Hm. Sršeň. To mám čítať o skazostrekoch?“

„Povedzme.“

Florrie prevrátila očami. Soraya pozrela na hodiny: „Mala by som ísť za tou ženou na prvom. Včera sa sťažovala na kŕče v nohách.“

„Kedy sa tá nesťažovala,“ skonštatovala Florrie a strčila nos do spisov. Soraya vyšla z ordinácie a listovala v spisoch. Vysoký tlak...sladká krv...opuchnuté členky. Do niekoho narazila a spisy sa jej rozsypali po zemi.

„Prepáčte.“

„Nie, to vy mne prepáčte,“ povedal hlboký mužský hlas a pomáhal jej zdvíhať pergameny. „Hnedé vlasy, bledá pleť, dobré srdce...,“ ozval sa zrazu muž. Soraya zdvihla zrak a stretla sa s pohľadom tmavých očí.

„A hviezdy v očiach. Smutné, ale sú. Dovoľte mi, zbaviť vás tých mráčikov.“

„Ja....“ Soraya nebola schopná otvoriť ústa. Zhypnotizovane hľadela do tých očí, vovnútri sa chvela, srdce jej divo búchalo. Tvár jej zalial rumenec.

„Ale...“

„Prepáčte, nepredstavil som sa. Sirius Black,“ podával jej peknú ruku.

„Soraya Snapová.“

V Siriusových očiach sa na okamih mihlo prekvapenie, ale hneď pokračoval. „Smel by som vás pozvať na kávu? Len ako známu.“

„Áno,“ počula sa Soraya povedať.

„Kedy končíte?“

„O dve hodiny.“

„Fajn. Budem vás čakať pred nemocnicou.“ V tej chvíli zmizol za rohom. Zostala po ňom len jemná vôňa. Ako v mrákotách sa vrátila do ordinácie. Na ženu s kŕčmi celkom zabudla.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa Florrie, keď Soraya rozžiarila celú miestnosť.

„Neviem. Viem len, že o dve hodiny sa mám stretnúť s jedným úžasným mužom.“

„S kým?“ vyvalila Florrie oči. Bola rada, veď bolo načase. No Soraya už dlho tvrdila, že mužov nechce ani vidieť.

„So Siriusom.“

„No toto. Kde si ho stretla?“

„Na chodbe. Narazil do mňa a potom mi pomohol zbierať pergameny. Potom ma pozval na kávu.“

„To je pekné, ale...“

„Nespomínaj mi toho hnusáka, to je už za mnou,“ uzemnila ju Soraya s blčiacim pohľadom. „Idem sa pripraviť. zatiaľ ahoj.“

Odmiestnila sa domov. Hoci sa Florrie tešila zo Sorayineho šťastia, bála sa,aby sa zase nesklamala.

O dve hodiny vošla Soraya so Siriusom do cukrárne. Obaja si objednali ten istý zákusok. Potešilo ich, že majú rovnaké chute. Zdržali sa tam až tri hodiny. Podelili sa o svoje myšlienky, sny a túžby. Hoci Soraya poznala Siriusa len chvíľu, mala pocit, že s ním prežila kus života. Keď vychádzali z cukrárne, spolu so zapadajúcim slnkom si prisľúbili, že sa zajtra znovu stretnú.

Konečne sa na Sorayu usmialo šťastie. Po dlhým mesiacoch zármutku a bolesti, mala znovu možnosť byť šťastnou. Milovať a byť milovanou. Hoci ju už jeden muž sklamal a navždy zanechal na jej srdci jazvy, verila, že Sirius je ten pravý. S iskierkami v očiach, s jemným úsmevom...

V Sorayiných očiach sa perlili slzy. V túto chvíľu to však boli slzy šťastia a nádeje...

KONIEC

No...vyšlo mi to na menej kapitol. Pevne verím, že sa vám aj táto páčila. Pokúšala som sa o reálne zobrazenie života, hoci je to čarodejnícky svet. Dúfam, že sa mi to aspoň trochu podarilo. A pevne verím, že som sa od svojho prvého výtvoru aspoň o niečo zlepšila. Ak nie, budem na tom ešte pracovať. Ak áno, aj tak budem na tom pracovať :D

A názov Soraya dostala táto poviedka preto, lebo som ešte na začiatku nevedela ako to skončí. Mala som názov, ale ten tu bol už toľko krát, že som to nechala tak a nazvala ju takto jednoducho. Menom ženy, ktorá si prežila svoje...

Ďakujem všetkým, čo to čítali od začiatku do konca, že vydržali aj tie spomalené časti, aj tie napínavé, že ste komentovali a hlasovali.

P.S. Saďa, tvoja frázička tu bola. Dúfam, že si spokojná so zakomponovaním :)

[ » na začiatok « ]