Poviedka:
Pridaná: 18.6.2010, 15:52:25
Čítaná: 4289×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Peter Petigrew, Sirius Black...
Stručný dej: Treba ísť za hlasom svojho srdca. Ale je to naozaj vždy tak?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Sirius hľadel na chlapca, sediaceho ako kôpka nešťastia pred krbom. Červenovlasý chlapec sem-tam nešťastne vzdychol a aj naďalej pozoroval iskierky, vyskakujúce z ohňa. Remus podišiel k Siriusovi: „Čo sa mu, prosím ťa, stalo? Veď v tej istej polohe sedí už takmer celú hodinu!“

„Peter sa zamiloval.“

„A preto je taký nešťastný?“ nechápal Remus.

„Aj áno. On mi tu totiž vykladal ako sa na neho nikdy ani len nepozrie, neprehovorí s ním, nieto, aby s ním niekam šla.“

„Aha.“ Remus pozrel na Petra. „Mali by sme mu nejako pomôcť. Nemôžem sa na neho pozerať.“

Sirius sa usmial. „Pomôžeme. Hej, Červochvost, počúvaj,“ prisadol si k nemu. Peter zdvihol svoje vodnaté očká.

"Povedal si, že ju máš rád. Tak prečo jej to nepovieš? Si predsa nejaký chlap, či nie?! Pekne zdvihni zadok, choď sebavedomo k nej a povedz jej, čo cítiš.“

„Ale...ale to nejde,“ koktal Peter.

Sirius prevrátil očami: „Si chlap! Muž! Ženy nám ležia pri nohách! Tak čoho sa bojíš?“

„Možno tebe, ale nie mne. Ja som len terč posmechu.“

„Si môj kamarát. A moji kamaráti vždy za niečo stoja. Rozhodne to nie sú žiadne nuly,“ zaškeril sa Sirius.

„V tomto má Sirius jednoznačne pravdu,“ zapojil sa aj Remus. Zdalo sa, že Petra už trochu nalomili. Pozrel na oboch s viditeľne lepšou náladou: „Myslíte to naozaj vážne?“

„Čestné záškodnícke,“ zasmiali sa Remus so Siriusom a tľapli si. Po piatich minútach sa teda Peter zdvihol z kresla, popravil si nohavice a knísavo vyšiel z klubovne, hľadať dievča svojich snov.

„Nezabudni! Si chlap!“ zakričal Sirius za ním.

Bola v knižnici. Obklopená tlupou kamarátok. Petra to trochu zaskočilo a zneistel, ale keď si spomenul na Siriusove slová, podišiel bližšie ku skupinke.

„Annie...eh..môžem s tebou hovoriť?“

Plavovlasé dievča naňho pozrelo svojimi nebesky modrými očami a tvárou mu preletel tieň nevôle. „Čo potrebuješ? Ešte si len idem písať úlohy, nemám ti dať, čo odpísať.“ Jedno dievča sa zachichotalo.

„Nie...nie,“ jachtal Peter, červený v tvári, „nepotrebujem úlohu, ja len...“

„Možno ťa chce Sirius pozvať na rande a poslal tohto chudáka,“ šepla Annie kamarátka do ucha. Blondína sa hneď zatvárila vľúdnejšie.

„Tak, čo by si teda potreboval?“

Peter trochu ostýchavo pozrel na dievčatá, postávajúce za ňou. Dychtivo naťahovali krky. Chcel byť s Annie osamote, bez svedkov, ale vyzerá to, že sa od nej nepohnú. Nakoniec sa odhodlal.

„Ja...chcel som sa ťa.... opýtať, že či...nešla by si...tento víkend so mnou do Rokvillu?“ Konečne to bolo z neho vonku. Anniena tvár sa však skrivila odporom: „S tebou? S takým všivavcom?! Ako ti vôbec niečo také mohlo zísť na um?!“

„Ale...“

„Nikdy!“

Vtom momente sa Peter zvrtol a sprevádzaný výbuchmi smiechu utiekol do klubovne. Zamieril rovno do izby.

„Ako to dopadlo?“ vyzvedal Sirius.

„Ani sa nepýtaj,“ znela odpoveď a závesy okolo Petrovej postele sa zastreli.

„No, tvoje rady asi nezabrali,“ povedal Remus sucho.

* * *

„Pôjdeme k Zonkovi,“ plánoval James v sobotu ráno, v deň výletu do Rokvillu.

„Radšej by som šiel na nejaké to pivečko.“

„Neboj, Tichošľap, aj tam sa dostaneme. Ale potrebujem si doplniť zásoby.“

„A ty, čo si tak ticho? Čo ti včely uleteli?“ pleskol Sirius Petra po chrbte.

„Som v pohode, naozaj.“

„Netráp sa pre tú kravu, veď...“

„Sirius, nerieš to.“

O chvíľu už kráčali cestičkou do Rokvillu. Peter zrazu zastal: „Prepáčte, niečo som si zabudol. Choďte, dobehnem vás.“ Počkal, kým sa vzdialili a vbehol do krčmy U kančej hlavy. Chvíľu sa obzeral. Po chvíli zbadal to, čo hľadal v kúte. Starú, zvráskavenú ženu, omotanú tmavými šatkami.

„Dob-dobrý deň,“ pozdravil trochu bojazlivo a prisadol si. Bosorka na neho pozrela spod hustého obočia: „Peter Pettigrew. Tak si predsa len prišiel. Nedalo ti to pokoj.“

„Hej,“ zasmial sa nervózne.

„Najprv dva galeóny.“ Peter položil peniaze na stôl a tie vzápätí zmizli v záhyboch jej šiat. Čarodejnica položila obe ruky na stôl.“

„Už dlho sužuješ svoju dušu. Trpíš pocitom menejcennosti. Musí to byť pre teba ťažké byť neustále v prítomnosti najšikovnejších a najobletovanejších priateľov. Vždy najmenej ocenený, odstrkovaný na vedľajšiu koľaj. Áno, vidím v tebe obrovskú túžbu dosiahnuť niečo. Niečo veľké. Táto túžba ti čoskoro rozožerie vnútro. No ja ti môžem povedať len jedno. Počúvaj hlas svojho srdca. Keď príde tvoj čas a šanca, chyť ju pevne za pačesy a choď za ňou. Lebo hoci budeš odsudzovaným, nenávideným človekom, dokážeš veľké veci. Naplníš svoje očakávania, dostane sa ti uznania o akom si ani nesníval. Len počúvaj svoje srdce. Ono ti už našepká, čo máš robiť.“

Zamračila sa: „Nezabúdaj na to, ale dávaj si pozor. Sakramentský pozor.“

„Jasné.“ O chvíľu priam tanečným krokom vyšiel pred krčmu. V ušiach mu zneli slová: šanca, veľké veci, uznanie, naplnené očakávania...

Zo zasnenia ho vyrušil krik: „Červochvost! Čo si tam robil?! Bez nás!“ dodal obviňujúco Sirius.

„Čože? Nič, bol som to len omrknúť. Mohli by sme tam niekedy skočiť. Majú tam zaujímavé pitivo.“ Sirius mu zrejme uveril, no Remus si ho aj naďalej podozrievavo prezeral. Akoby vedel.

* * *

„Tak, čo si mi priniesol, Červochvost?“

Peter kľačal na zemi, pri bledých nohách. Zodvihol hlavu, na chvíľu pozrel do šarlátových očí a hneď uhol pohľadom.

„Seba, pane. Chcel by som k vám nastúpiť,“ vyjachtal Červochvost trochu rozrušene. „Veľmi ma oslovilo vaše heslo, pane. Čistokrvní sú vhodní pre túto zem....moc...“

„Ku mne nastúpiť,“ zopakoval Voldemort zamyslene. Pozeral na skrčenú postavu pred sebou. Veľká sila z nej nevyžaruje, čarodejnícke schopnosti len priemerné, cíti jeho strach...Ale možno sa mu zíde. Jeden nikdy nevie.

Červochvost si nervózne melnil prútik medzi prstami. Kiežby ho tak vzal. Keď sa dopočul o tom, že Temný pán, lord Voldemort, si vytvára skupinku smrťožrútov, hneď vedel, že je to to, čo chce. To, čo mu predpovedala tá stará čarodejnica. Tá sláva, uznanie, jeho očakávanie. Poslúchol hlas srdca a prišiel až sem, kľačí pri jeho nohách a verí...

„Dobre, Červochvost, beriem ťa. Dúfam, že budeš osožný,“ povedal Voldemort pobavene.

„Ďakujem, môj pane. Neoľutujete, sľubujem.“

„O tom nepochybujem.“

Keď Peter vyšiel z tmavého domu, prvá myšlienka patrila Annie. Teraz uvidí, čo kedysi odmietla, koho mohla mať. Akého úspešného čarodejníka. Veselo vykročil domov.

* * *

„Pane, mám tú informáciu, čo ste potrebovali.“

„Naozaj?“ spozornel Voldemort. Už veľmi neveril tomu, že sa dočká. Čakal pridlho.

„Stal som sa...strážcom ich tajomstva. Bývajú v Godricovej úžľabine. Taký malý domček s peknou červenou strechou. Pred domom je vysoká borovica.“

„Výborne, Červochvost, odmena ťa neminie. Temný pán svojich verných služobníkov vždy patrične ocení.“ Aspoň na niečo je dobrý ten ťulpas. Voldemort vstal z kresla a odplachtil do tmy.

Peter za ním rozžiarene pozeral, predstavoval si Annienu tvár, keby videla jeho veľké činy. Čo by povedala, ako by ľutovala, že ho vtedy odmietla. Pretože on, Peter Pettigrew, konečne niečo dosiahol. Dostal sa medzi privŕžencov najmocnejšieho mága všetkých čias. Konečne sa mu dostáva uznania. Úcty. Nie veľa, ale rozhodne o niečo viac ako v časoch, keď sa mu každý len vysmieval.

Úsmev na tvári mu mierne pohasol. Pred očami sa mu zjavila trojica usmiatych mladíkov. Jeho priatelia. James...Remus...Sirius. Hoci od istého času bol s nimi menej často. Necítil sa uvoľnene. Mal tajomstvá a to on nikdy nemal. No aj napriek tomu ho k nim niečo viazalo.

Červochvost privrel oči. Pichla ho výčitka. Nepriznal sa im, že sa pridal na temnú stranu. Včera sedel s Lily v kuchyni, ponúkala mu ríbezľový koláč, spytovala sa, prečo je taký skormútený. Netušila, že Peter sa už niekoľko dní odhodláva k tomu osudnému činu...

„Teraz mám lepších priateľov...pána,“ povedal Peter do tmy, no pred očami sa mu znovu zjavili huncútstva, čo robili všetci štyria na Rokforte. Nočné vychádzky...Noci pri Zúrivej vŕbe...Šantenie po chodbách....Jamesova svadba.

„Ja...nemôžem...odpusť James...Lily,“ skríkol zrazu do vzduchu a vybehol von. Bežal k domu Potterovcom.

Neskoro.

Z domu zostali len trosky. Kúdoľ prachu. Plač malého dieťaťa. Lorda Voldemorta nikde.

„Lily...James,“ šepol Peter a natiahol prsty pred seba. Do očí sa mu natisli slzy. Z jeho života zostali len trosky. Bola to chyba. Ale teraz je už neskoro. Nikto tú dvojicu, čo sa tak milovala, už nevráti späť.

Naraz sa tam zjavil Hagrid. Chvíľu sa prehrabával v troskách a kameňoch, až kým nevytiahol malé bábätko.

„Harry,“ povedal Červochvost, skrytý za pouličnou lampou, potichu. Ozval sa hukot. Sirius.

„Hagrid, čo sa...čo sa stalo?“

Obrove plecia sa neustále triasli, kropil tváričku malého chlapčeka. Odpoveď neprichádzala. No Siriusovi začalo svitať.

Dostal zo seba len: „Daj mi ho...daj mi Harryho...postarám sa oňho!“

„Nie...mám príkaz, mám ho odovzdať profesorovi Dumbledorovi.“

„Som jeho krstný otec!“

„Mám príkaz!“

Sirius zvesil plecia. Oči mal plné sĺz. Potom roztraseným hlasom povedal: „Tu máš...moju motorku...ja ju už nebudem potrebovať.“ Načo mi bude, keď Jamesa a Lily už niet!

„Hagrid ho chvíľu pozoroval, potom vzal motorku, ozval sa hukot a stratil sa v tme. Sirius sa trpko rozplakal. Niečo za ním zašuchotalo. To sa Peter potkol o akýsi kameň.

„Ty? Ty? Čo tu robíš?“ skríkol Sirius.

„Ahoj.“ Červochvostova duša sa chvela ako lístok vo vetre. Prikláňala sa raz na jednu, potom na druhú stranu. Na jednom konci boli jeho starí priatelia, na druhej Voldemort a sláva.

„Ty si zabil Jamesa a Lily!“

„Ja? Ja som nikoho nezabil!“

„Bol si strážcom ich tajomstva. Ty! Pre Merlina! Ako sme si mohli nevšimnúť, že si prešiel k Voldemortovi!“

„Ale...ale...“

„Červochvost. Zbabelec. Vždy si ním bol a aj ním zostaneš! Ako si to mohol urobiť!“ vytasil, šialene sa tváriaci Sirius, prútik.

Na ulicu začali vychádzať ľudia, pritiahnutí krikom. V Petrovi sa niečo zlomilo.

„To som nebol ja! Bola to tvoja vina! Tvoja, počuješ?! Ty si zabil Jamesa a Lily! Vždy ste dobre vedeli, že nie som taký odvážny ako vy a predsa si ma donútil stať sa strážcom. Ja som ním nechcel byť!“

„Ale stal si sa ním!“

„Nechcel som! Nechcel som to!“

Vtom momente naňho vrhol Sirius kliatbu. Peter tiež. Kliatby sa stretli, ozval sa výbuch. Ľudia kričali, plakali, všade bola krv, Sirius reval na Červochvosta a potom sa začal smiať. Dlho, šialene. Trpko. Nešťastne.

„Zabil Lily a Jamesa!“ kričal Červochvost a tiež sa začal smiať. Popri tom si odťal prst. „Za Lily a Jamesa!“ skríkol v momente, keď sa tam zjavili ľudia z ministerstva. Znovu sa ho zmocnil strach. Naposledy pozrel na Siriusa a zmenil sa na potkana. Ako zviera bude cítiť menšie výčitky svedomia. Odbehol spoločne s ostatnými do kanálu. Znovu poslúchol hlas srdca. Či mu to bude platné, ešte len uvidí.

___

Len som skúšala. Čakám na vašu kritiku :)

[ » na začiatok « ]