Poviedka:
Pridaná: 9.6.2010, 16:02:27
Čítaná: 2814×
Hodnotenie: (počet hlasov: 10)

Typ: Fiction
Postavy: Ona, On
Stručný dej: Poviedka o živote, láske, slnečniciach...

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Prechádzala som sama a smutná tichým zeleným parkom. Vietor mi fúkol vlasy do tváre. Odhrnula som ich a odkryla som svoje uplakané oči. Pozerala som do zeme.

Stále dookola sa pýtam tie isté otázky...

Pamätáš sa ešte na to, ako sme sa spoznali? Pamätáš sa, kedy si ma prvýkrát pozval von? Pamätáš sa, kedy si ma prvýkrát pobozkal? Pamätáš sa, kedy si mi prvýkrát povedal, že ma miluješ?

Ja sa pamätám...

Prečo si mi to urobil? Prečo si roztrieštil srdce, ktoré som ti dala, na milión malých kúskov? Videla som len teba, dýchala som len pre teba, tak prečo si odišiel?

Odpovede stále akosi neprichádzajú. Nechcem viac na to myslieť, ale niekedy to jednoducho nejde. S myšlienkami prichádzajú spomienky, so spomienkami slzy. Ja viac nechcem plakať. Nechcem myslieť. Chcem len jedno. Navždy vymazať tvoju zradnú tvár z mojej mysle a môjho srdca. Inak nemôžem byť viac šťastná...

Bola som na dne. Nechcela som viac žiť. Samu seba som sa snažila presvečiť, že ty za to nestojíš. Povedala som si, že nie som ty, aby som ubližovala. Či už sebe alebo niekomu inému. Občas sa ale našla chvíľka, ktorej som sa nedokázala vyhnúť. Najprv som plakala za tebou, no potom som plakala už len za životom, ktorý som s tebou premrhala. Uvažovala som, či mi za to tie krátke okamžiky nášho spoločného šťastia stáli.

Teraz už neplačem. Už som sa s tým dávno zmierila. Pomaly som začala zabúdať. A za to vďačím práve jemu. On ma našiel ako stratenú ovečku a priviedol ma znova do života. Bol to on, kto priniesol svetlo, aby rozptýlil tmu v mojej duši. Jeho úsmev a milé povzbudivé kamarátske slová boli hojivým balzamom na rany, ktoré si mi ty nechal ako pamiatku. Jemu som sa ako prvému človeku dokázala po dlhom čase otvoriť, a povedať mu, čo ma trápi. Trvalo to, áno, ale nakoniec som to dokázala. On počúval každé moje slovo. Keď som už nevládala, nenaliehal, bol trpezlivý, a čakal. On tu bol, keď som sa potrebovala niekomu vyplakať na ramene, keď som potrebovala objať a počuť chlácholivé slová. Objavil sa ako prvý žiarivý lúč slnka predierajúci sa čiernymi oblakmi, aby ma vytrhol z hladných pazúrov zúfalstva. Prišiel vtedy, keď som si myslela, že nič dobré sa v mojom živote už nikdy neobjaví. Keď som strácala nádej. Nádej síce zomiera ako posledná, ale zomiera. On bol zázrakom, ktorý mi zoslal Boh, pretože už nedokázal uniesť pohľad na mladé dievča hlúpo si ničiace svoj život. Ďakujem za neho Bohu.

Zdvihla som hlavu. Usmiala som sa. Kráčal ku mne. Išiel mi naproti. Podišiel ku mne a objal ma. To som práve potrebovala. O niekoho sa oprieť, aby som sa nezosypala.

„Prepáč, meškám,“mrmrala som do jeho rukáva.

„Ty nikdy nemeškáš, to len hodinky idú popredu,“zasmial sa a pohladil ma po chrbte. Ani ja som sa neubránila úsmevu. „Poď pôjdeme. Času je ešte dosť.“

Pozrela som sa mu do očí. Vycítil, na čo myslím alebo som myslela. „Zdvihni hlavu hlavu hore a usmej sa. Máš taký krásny úsmev. A okrem toho, aj slnečnice sa vždy po búrke otáčajú tvárou k slnku.“ Povedal nežne a zastrčil mi pramienok svetlohnedých vlasov za ucho.

Neisto som mu hľadela do očí. „Budeš mojim slnkom?“

„Ak ty budeš mojou slnečnicou.“ Strácala som sa v hĺbke jeho očí. Potom urobil niečo, čo som vôbec nečakala. Pobozkal ma...

[ » na začiatok « ]