Fan Fiction obsahuje diela usporiadané podľa dátumu ich odoslania
do databázy. Poviedky sú kreatívnym výtvorom fanúšikov založeným na ich
fantázii. Dejovo alebo postavami nadväzujú na príbeh chlapca, ktorý prežil,
ale aj na mnohé iné, viac či menej známe príbehy.
Pre lepšie hľadanie neváhajte použiť Vyhľadávač poviedok, v ktorom
môžete nájsť príbeh podľa vašich náročných požiadaviek a želaní.
V prípade pridávania, či úpravy poviedok odporúčame najskôr naštudovať
Sprievodcu Fan Fiction.
Typ: Fiction
Postavy: Anjeli
Stručný dej: Sú spojítkom medzi svetmi, medzi životom a smrťou...
Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)
Most
Kráčali sme dlhou bielou chodbou bez okien, ktorá nikde nemala začiatok. Tu ma vždy naplnil zvláštny nepokoj a nervozita, i keď som k tomu nemala vôbec žiadny dôvod. Bola to atmosféra tohto miesta, ktorá všetko zahaľovala závojom tajomstva. Akoby toto miesto bolo a zároveň nebolo...
„Kto ste?“ spýtala sa ma postaršia pani. Biele vlasy jej v prstencoch padali na plecia. Jej milá, usmievavá, vráskami zbrázdená tvár vyvolávala vo mne pocit, že ju poznám veky. Oblečený mala štrikovaný svetlomodrý sveter, ktorý ešte zvýrazňoval jej útlu a krehkú postavu. Bola dnes prvou dušou, ktorú som mala vziať...
„Vy to už predsa tušíte.“
„Ste smrť?“
„Iba jeden z jej anjelov.“
„A kam ma vediete?“
„Túto odpoveď poznáte.“
„Do neba?“
Ticho som prikívla.
„Stretnem sa ešte niekedy so svojou rodinou?“
Hľadela som jej do očí a celý jej život, všetky spomienky som videla jasne pred sebou. Prvé narodeniny, milujúci rodičia, narodenie súrodencov, škola, prvá láska, smiech, slzy, svadba, deti, vnúčatá. Všetko mi ukázala jediným pohľadom. A ja som teraz mala byť tá, ktorá za týmto všetkým urobí veľkú bodku...
„Manžel na vás už čaká a ak po ostatných prídem tiež ja, stretnete sa.“
Kráčali sme ďalej. Zastali sme pred zatvorenými čiernymi dverami. Spýtavo sa na mňa obrátila.
„Otvorte ich,“ pobádala som ju.
Chytila kľučku a pomaly ich otvorila. Šťastný úsmev vyhladil vrásky na jej tvári. Zrazu bola znova mladá a krásna.
Neviem, čo tam videla. Ja som videla len zmes neurčitých farieb a tvarov. Nikdy som nevidela, čo vidia duše, ktoré sprevádzam... Venovala mi posledný pohľad a vďačný úsmev. Vykročila dopredu a rozplynula sa vo víre žiarivého svetla.
Povzdychla som si. Pokrčila som plecami a siahla som do vrecka svojho dlhého čierneho plášťa. Vytiahla som pergamen s menami duší, ktoré na mňa ešte dnes čakali. Preletela som ho očami. Zosmutnela som. Tak veľa mien... Strčila som ho späť do vrecka. Vystrela som ruku pred saba a otvorila som portál. Znova som prekročila tú hranicu medzi večnosťou a životom a vrátila som sa späť na Zem.
Stála som na streche vysokej budovy v centre mesta. Pozerala som dole na hemžiacich sa ľudí. Hľadala som človeka, pre ktorého dušu som prišla. Vtedy som uvidela jeho. Kráčal pomaly, sám, s hlavou sklonenou k zemi. Dívala som sa na neho. Mal oblečenú čiernozelenú mikinu a džíny. Dlhšie čierne vlasy mu poskakovali okolo tváre a zakrývali mu oči. Nemohla som od neho odtrhnúť pohľad. Nechápala som prečo. Zodvihol hlavu a pozrel sa na mňa. On sa na mňa pozrel! Zastal. Prezeral si ma. Aj z tej diaľky som videla ako kĺzal pohľadom po mojich veľkých čiernych krídlach a dlhých blond vlasoch. Moje čierne oblečenie muselo kričať v kontraste s jasnomodrou oblohou za mnou. Smutne sa na mňa usmial. Pokrútil hlavou a znova vykročil ulicou.
Chvíľku mi trvalo, kým som sa spamätala. Kto to bol? Prečo ma videl? Prečo sa smutne usmial? Prečo som mala ten zvláštny pocit? Potriasla som hlavou, aby som si trocha utriedila myšlienky. V ľudskom svete ma predsa nikto nemôže vidieť! Starší povedali, že niektorí ľudia, pred tým ako zomrú, môžu zazrieť anjelov smrti, ako na nich čakajú. Ale nie jasne, len akosi okrajovo alebo ich môžu cítiť. No toto bolo niečo úplne iné... Jeho meno som na zozname nemala... Možno ho má na zozname iný anjel smrti... Ale prečo by potom videl mňa?
Pozrela som sa na opačnú stranu ulice. Uvidela som ženu, po ktorej dušu som si prišla. Kráčala k prechodu na druhú stranu chodníka. Rozprestrela som krídla a ticho plávajúc vzduchom som sa zniesla až k nej. Dotkla som sa jej pleca, aby som oslobodila jej dušu. Zatvorila som oči.
Nerada som sa pozerala na to, ako ľudia zomierajú. No musela som... Musela som oslobodiť dušu, aby mohla pokračovať ďalej v ceste. Ak by so to neurobila, dušu by zobrali démoni do pekla a tam by ju mučili a znova a znova by ju trhali na tisíc kúskov. To som nemohla dopustiť. Nemohla som žiadnej duši spôsobiť utrpenie. Jednoducho by som to nikdy nedokázala... Už len pomyslenie na to sa mi hnusilo...
Prechádzala som pomedzi ľuďmi. Mierila som do domu na začiatku hlavnej ulice. Čakal ma starček na smrteľnej posteli. Jeho žena sedela pri ňom na stličke a držala ho za ruku. Po starej, no ešte stále krásnej tvári jej stekali priezračné slzy.
„Neplač,”povedal starček a utrel jej slzy, „tam hore sa stretneme.”
Starenka sa na neho usmiala a pobozkala ho.
Prirodzená smrť je vždy najhoršia. Trhá mi srdce vidieť toľko žiaľu a sĺz. Podišla som k posteli a dotkla som sa starčekovho pleca. Z oka sa mi vykotúľala veľká slza.
„Zbohom,” povedal a zatvoril oči.
Vydýchol s úsmevom na perách. Jeho žena len ticho vzlykala. Ani som si nevšimla kedy sa jeho duša objavila pri mne. Utrela som si slzy rukávom a odviedla som ho k čiernym dverám.
„Ešte sa stretnete,”povedala som mu.
„Ja viem.”
Sedela som na lavičke v parku a pozorovala som večerné oblaky. Boli také krásne nadýchané. Hlavou mi prebehla myšlienka. Aké by to bolo vznášať sa na jednom z takých obláčikov? Spomenula som si na starčeka. Ešte nikdy mi nebolo tak ľúto, že som niekoho musela zaviesť do večnosti. Ani tých ďalších päť dnešných duší. Po lícach sa mi znova začali kotúľať slzy.
„Nevedel som, že anjeli smrti plačú.”
Otočila som sa za hlasom. Bol to ten mladík, ktorého som ráno videla a ktorý videl mňa.
„Nevedela som, že ľudia vidia anjelov smrti.”
Usmial sa a prisadol si ku mne.
„Je to dar, no i prekliatie.”
„Ako môže byť dar prekliatím?”
„Ako dlho si anjelom smrti?”
„Nie dlho.”
„Tak to ešte nemôžeš pochopiť.”
„Ako môšeš vedieť, čo môžem pochopiť a čo nie?”
„Pretože poznám anjelov smrti.”
„Ako by si nás mohol poznať?”
„Pretože som bol jedným z vás.”
Zdá sa, že moje nadvihnuté obočie ho náramne pobavilo. Mala som podozrenie, že iba vtipkuje. Veď prestať byť anjelom smrti sa nedá. Alebo dá?
„Ako si sa stal znova človekom?”
„Tak to ti nepoviem.”
„A to už prečo?”
Bola som zmätená. Niečim sa mi zdal zvláštny. A nie len tou skutočnosťou, že tvrdil, že bol anjelom smrti. Zaujal ma niečim iným. Možno milými očami, možno svojim krásnym bezstarostným úsmevom. Neviem. Keď som na neho hľadela, mala som pocit akoby všetko okolo mňa zrazu zmyzlo. Nevidela som viac zelené duby v parku okolo mňa, nepočula som viac spev vtákov nesúci sa povetrím. Čo to bol za čudný pocit?
„Neviem, na čo si práve teraz myslela, ale na tvojej tvári sa vystriedalo toľko výrazov, že mi z toho behajú zimomriavky po chrbte.”
Fascinovane hľadel svojimi hlbokými tmavými očami do tých mojich studených sivých.
„Ako si sa stal znova človekom?”
„Už som ti povedal, že ti to nepoviem.”
„Ale prečo?”
„Už nechceš byť anjelom smrti?”
Keď to povedal takto na rovinu, musela som sa zamyslieť. Ani neviem prečo som sa stala anjelom smrti. Starší povedali, že mi to bolo jednoducho súdené. Vraj ma k tomu priviedol spôsob môjho života. Neviem, čo tým mysleli, pretože zo svojho života si nič nepamätám. Vôbec nič.
Vodiť duše do neba sa mi zdá dobrým poslaním, no už sa viac nedokážem pozerať na to, ako ľudia zomierajú. Už toľko duší som držala za ruku, toľko koncov som videla. Už ďalej nechem! Znova mi začali stekať po tvári slzy.
„Nie nechcem...”
Z ničoho nič ma pevne objal a ja som mu vzlykala na pleci. Nežne ma hladil po vlasoch. Vedela som, že keď je tu on, všetko bude v poriadku. Mala som sa o koho oprieť. A dokopy som ho poznala asi deň...
„Rozmýšľala si niekedy, čo je na druhej strane dverí?”
Šepol mi do ucha.
„Nič okrem farebného svetla som tam nikdy nevidela.”
Mrmlala som do jeho mikiny.
„A pozerala si sa poriadne?”
Prečo má anjel smrti ľudské pocity? Preto, aby rozumel dušiam ľudí. Aby ich vedel utešiť. Aby mohol pochopiť ich smútok i radosť. Aby mohol vytušiť, čo je na druhej strane dverí...
Priori-Incantatem.sk nie je majiteľom autorských práv Harryho Pottera, je iba sprostredkovateľom informácií ohľadom Harryho Pottera pre fanúšikov. Tento dokument však nesmie byť kopírovaný, či už v častiach alebo celý, bez súhlasu Priori-Incantatem.sk.
Dodnes smútite, že vám na 11. narodeniny sova nepriniesla vytúžený list do Rokfortu? Tak už nemusíte! Už čoskoro sa totižto vybrané slovenské centrá kultúry ako mávnutím prútika zmenia na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. Mladí divadelníci Katarína Gurová, Kristóf Melecsky a Peter Pavlík, na čele s režisérom Pavlom Viechom, budú v jedinečnom predstavení žonglovať ikonickými postavami všetkých siedmich kníh, aby nám dokázali, že fantázii sa medze nekladú. Aj keby sa možno mali.
Celú tl...