Poviedka:
Pridaná: 17.5.2010, 12:54:03
Čítaná: 4070×
Hodnotenie: (počet hlasov: 11)

Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Pán Sega, Lida, Izabela, Bonnie...
Stručný dej: Učiteľ až nápadne sa podobajúci na príbuzného Voldemorta.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo

Opierala som sa o sklo okna v Rokfortskom exprese, pozorovala krajinu a premýšľala, čo nás čaká v siedmom ročníku. Posledný ročník. Áno, tento rok ma čakajú dôležité a zrejme najťažšie skúšky-MLOKy, ale aj tak to neotrasie mojou láskou k Rokfortu, pretože bol ako môj domov.

„Barbara, za chvíľu sme tam,“ ozvala sa moja kamarátka Sofia a tak sme sa pomaly začali navliekať do habitov. O pol hodinu sme už stáli pred hradom a uzimene sa strkali dnu, aby sme si zohriali skrehnuté ruky.

Prútikom sme rýchlo vysali vlhkosť z našich habitov a vkročili sme do Veľkej siene. Pozrela som na strop. Hoci sa tam prevaľovalo množstvo mračien, sem-tam vykukol zlatistý lúč slnka, ktorý ožiaril raz tú a raz onú časť miestnosti.

Posadali sme si za stôl a s očakávaním pozreli na učiteľský stôl. Kým všetci učitelia sledovali triedenie prvákov, my sme si ich mohli prezrieť. Uhm, máme jedného nového. Sedel vedľa Snapa a tváril sa ako boh plodnosti. Prizrela som sa mu lepšie, no vtom som zistila, že som to nemala robiť, lebo som vybuchla do smiechu. Niektorí sa na mňa pozreli, dokonca aj on a zamračil sa, ale nemohla som si pomôcť. Ten jeho výraz a plešina na hlave ma dojali. Som zvedavá, čo nás bude učiť. Veď žiaden učiteľ neodišiel.

Triedenie konečne skončilo a my sme si mohli naplniť svoje žalúdky lahodným jedlami. Potom sa postavil Dumbledore s roztvoreným náručím ako na začiatku každého roku.

„Vitajte! Starí i noví študenti! Znovu sme prišli do Rokfortu, aby sme sa nakŕmili novými vedomosťami. Keďže ministerstvo mágie malo pocit, že dnešná mládež má nedostatok pohybu, nariadilo nám, aby sme vytvorili nový predmet a to Šport. Dovoľte mi teda predstaviť vám nášho nového učiteľa, pána Segu, ktorý vás bude učiť všetky pohybové aktivity.“ Na chvíľu zmĺkol, aby zatlieskal novému zamestnancovi. Ozval sa slabý potlesk. Zrejme všetkých šokovala jeho hrbolčeková hlava bez jediného vlasu.

„Tak. Pán Filch ma ešte požiadal, aby som vám povedal, že čarovanie na chodbách je stále zakázané, tak ako aj vstup do Zakázaného lesa. Prajem vám teda dobrú noc, plnú krásnych snov a zajtra šťastný štart do nového roku.“

Dumbledore stíchol, posadil sa na svoje miesto a zahĺbil sa do rozhovoru s profesorkou McGonagallovou.

Vstala som a nechala som sa unášať davom tiel do Chrabromilskej klubovne.

„Dračie gule,“ povedala nejaká nová prefektka a portrét sa otvoril. Vybehla som do izby a zvalila sa do sladkovoňajúcich perín. „Konečne posteľ. Baby, zhasnite a dobrú noc,“ zvolala som na spolubývajúce, pretočila sa nabok a v momente som zaspala.

Keď som ráno nazrela do rozvrhu, trochu znechutene som zistila, že hneď druhú hodinu máme „Šport“. Vôbec som nemala chuť stráviť hodinu s tým namysleným pajácom. Ale možno nebude taký zlý. Rýchlo som do seba nahádzala praženicu a spolu s mojou najlepšou kamarátkou Izabellou som odišla na hodinu transfigurácie.

Keď sme o hodinu zamierili do žalárov, ktoré sa už nepoužívali a teraz boli pripravené na hodiny našej chýbajúcej pohybovej aktivity, stretali sme dievčatá, tváriace sa náramne šokovane.

„Čo sa vám stalo?“ opýtala som sa pri pohľade na bledé tváre.

„On je úplne šialený,“ vykoktala jedna dievčina. „To ste ešte nezažili. Nie je to žiaden anjeli.“

„To bolo až také zlé?“ opýtala sa Lucy, no keď na ňu zhrozene zazreli, radšej sa stiahla.

„Veď uvidíme,“ povedala som a vošli sme do malej miestnosti, určenej na prezliekanie. Každá sme vyfasovali červené tričko s levom na hrudi a čierne tepláky.

Vtom momente nám niekto zaklopal na dvere. „Ešte sa prezliekame,“ vykríkla Lucy a my sme sa poponáhľali.

Znova nám niekto zatrieskal na dvere.

„Čo je hluchý?“ prevrátila Izabella očami a vtom začal niekto tak kopať do dverí až sme nadskočili.

„OKAMŽITE VON!!!“zreval Sega a my sme si skoro polámali nohy, len aby sme vyšli z prezliekarne. V momente nás chytila chuť nacúvať späť, lebo taký rev sme ešte nepočuli.

„TO SI AKO PREDSTAVUJETE? STE HLUCHÉ? KEĎ POVIEM, ŽE MÁTE ÍSŤ VON, TAK IDETE VON, ROZUMIETE? NESTRPÍM, ABY STE MA IGNOROVALI! JA TAM ZA VAMI NEMOŽEM, KEĎŽE SOM CHLAP, TAK POJDETE VON VY!“

Nasledované jeho slinami sme sa podkýnali do miestnosti na cvičenie. Vraj telocvične. Na zemi boli parkety, po stenách akési rebríky a kruhy. Sega vbehol za nami ako rozzúrený tiger a postavil sa pred nás. Tvár mal červenú, len-len vybuchnúť, celý sa triasol od zlosti a hoci bol štíhly, možno vypracovaný, žiadne dievča z toho neomdlievalo, len sme civeli na muža pred sebou a v duchu sa pýtali, čo sme urobili, že musíme byť takto trestané.

„Toto nebudem tolerovať, rozumiete?! Inak vás nechám vylúčiť zo školy!“ Nevedeli sme ako by to mohol dokázať, no zdalo sa, že je toho schopný. „Bolo to naposledy, rozumeli ste?!“ prechádzal popred nás, akoby sme boli na poprave.

„Ty! Prečo nie si prezlečená?“ zrúkol na Lidu, ktorá nadskočila.

„Prosím vás, ospravedlňte ma, ale zabudla som si oblečenie na internáte,“ usmiala sa a dúfala, že to pomôže. Márne.

„To je pekné,“ nepríjemne sa usmial Sega. „Ako sa volá tvoja mama?“

„Viktória Maliová,“ odpovedala Lida prekvapene. Nechápala, načo mu to je. Ani my.

„Dobre, napíšem jej.“

Trhalo mi kútikmi úst, ale premáhala som sa, aby som sa nerozosmiala. Veď je to totálny cvok!

Potom nás kontroloval, či sme dokonale upravené, zadal nám zabehnúť päť koliečok, zatiaľ čo si na stoličke nadával. Potom sme museli robiť rozcvičku. Keď sme aj to urobili, museli sme sa postaviť vedľa seba s prútikmi. Každá mala povedať: „Ginens!“ Pred nami sa zjavili malé postele, podľa Segu žinenky. Museli sme robiť kotrmelce. Keby sme ich mali napodobniť podla vzoru Sega, asi by sme skončili v nemocničnom krídle a tak sme pokračovali po svojom, čo sa mu zrejme nepáčilo, lebo sa neustále mračil.

„Ešte raz mi pripravíte takúto hodinu, tak budete behať dvanástky do konca roka a na známky,“ začal po nás vykrikovať. S obavami som pozrela na svoje spolužiačky. Niektoré vyzerali, že sa už-už fyzicky aj psychicky zrútia a to behali len päť koliečok. Nechcela som to vidieť, keď budeme behať 12 minút. Veď nás budú odnášať nohami napred!

„Tak, teraz sa pôjdeme šplhať,“ zavelil Sega a spokojne si pomädlil ruky. Neviem prečo. Aha, asi viem. Preto, lebo vedel, že nám to nepôjde a on bude môcť po nás kričať. Ale aspoň na chvíľu sa upokojil. Keď sme sa chvíľu bezmocne potrepali na dlhej tyči (márna snaha vyliezť až hore), vzdal to a rozdal nám lopty. Aspoň niečo, čo poznáme. Do konca hodiny sme sa obhadzovali loptami. Keď nás prepustil, bolo to vykúpenie.

„A pamätajte. Dnes to bolo naposledy.“

„Ale my sme nevedeli. Bolo nám to treba povedať,“ ozvala sa trochu odvážnejšie Bonnie. Sega prižmúril oči. „Chceš sa so mnou hádať?“

„To nie, ale...“

„To ti ani neradím, lebo by si už viac nepípla. Si si myslela, že ja budem sladučký ako med a urobím všetko, čo mi povieš?“

„Nie, ale...“

„Veď to by bol hlúposť,“ zasmial sa Sega nepríjemne. „Mysleli ste si, že na mňa žmurknete a ja budem celý bez seba?!“

Tak to nám ani nenapadlo, ale on si o sebe očividne veľa myslí. Pre Merlina, kam sa hrabe Snape s tým jeho správaním? Veď to je popri ňom hotový anjelik!

Konečne sme sa zavreli v šatni a s povzdychom klesli na lavičku. To sme teda vyhrali. Ach, prečo práve my?!

„Moje nervy, to čo je? Voldemortov syn?“ zatiahla Lida a ozval sa smiech. Zároveň na ňu niektoré dievčatá obdivne pozreli, pretože sa nebála povedať to obávané meno, hoci je teraz pokoj.

„Šialený. Toto máme trpieť celý rok?“

„A čo MLOKy? Aj z tohto budeme robiť skúšky?“ opýtala som sa. Ó, nie, mloky. Až teraz mi doplo, čo som povedala. Ako urobíme Segovu skúšku tak,aby sme prešli?“

UPOZORNENIE: Ak by náhodou bolo pokračovanie (čo záleží len na hodinách športu :), tak sa tu určite nebude nachádzať žiadna láska!!!

[ » na začiatok « ]