Poviedka:
Pridaná: 27.4.2010, 16:41:20
Čítaná: 4151×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Typ: Fiction
Postavy: Matej
Stručný dej: Toto je moja prvá poviedka z chalanského pohľadu, tak keďže som dievča buďte pri hodnotení jemní! :))

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

*****************************************************

Zatajené slzy

Mimovoľne mi myklo spodnou perou a prebehol mi mráz po chrbte. Hrdlo mi silno zvierala úzkosť, no nemohol som dať najavo svoju slabosť. Plač na verejnosti je pre každého chalana spoločenskou samovraždou. Keď už človek stratí všetko, vždy je pri ňom ešte aspoň jeho ego. Plačom na verejnosti však aj to zavraždíme. Baby si ho ešte vedia vzkriesiť inteligentným vysvetlením svojho zlyhania.

My chalani už ale nedostávame túto šancu. Keby som sa rozreval, už by ma navždy považovali za padavku. Obyčajného slabocha. S tým údelom by som nevedel prežiť, prehltol som ďalší vzlyk. Cez slzy už som poriadne nevidel. Zohol som sa k taške, vytiahol vreckovku a pri simulovanom smrkaní som si rýchlo a nenápadne utrel oči. Dúfam, že ich nemám červené, pomyslel som si a snažil som sa nájsť svoj odraz v okne. Videl som však len ľudí s dáždnikmi utekajúcich pred vrtochmi aprílového počasia.

,,Matej? “ Zo zamyslenia ma vytrhol prísny hlas profesorky.

,,Vieš mi odpovedať na otázku? Stalo sa niečo?”

Do kelu!

,, Nie... Vlastne ma len trochu bolí hlava. To nič...” Zahováral som a snažil som sa nahodiť pokojný úsmev. Vyšla mi len kyslá grimasa. Učiteľka mi to ale asi uverila, lebo sa vrátila k učivu.

Vlastne som ani veľmi neklamal. Od toľkého potláčania výbuchu citov ma tá hlava naozaj rozbolela. Bolo to akoby sa mi mozog stále zväčšoval, snažil sa preraziť lebku.

Keď zazvonilo, mal som už zbalené veci. Chalanom som povedal, že nejdem na obed. Našťastie to neriešili. Mám rád tieto naše chalanské kamarátstva. Neriešime sa. Nie sme ako baby, ktoré spolu vyplakávajú, keď sa jednej z nich zlomí umelý necht.

V šatni som si rýchlo nazul topánky a rýchlim krokom som šiel rovno domov.

Keď som za sebou zabuchol dvere, už som to nevydržal. Nebol som slaboch, to nie. No na slohu nám učiteľka necitlivo zadala napísať umelecký opis mamy. Asi ju vôbec netrápi, že tá moja sa pred mesiacom spila na smrť. Snažil som sa to zvládať, no niekedy to naozaj nešlo...

Otec našťastie nebol doma. Ten sa kvôli nám tiež nepretrhol. Skoro stále bol u tej svojej mladej...Stanky? Alebo Simonky? To je jedno, už pri pomyslení na ňu sa mi dvíhal žalúdok.

Poutieral som si slzy a prezul som sa .V kuchyni som našiel svoju štvorročnú sestru. Otec ju nechal samú doma?

,, Dominika? Ocko ťa tu nechal samú?” opýtal som sa chrapľavým hlasom.

Zdvihla hlavu a roztopašne sa na mňa usmiala. Zovrelo mi žalúdok.

,, Je tu babka, ale šla nakupovať.” Odvetila tenkým hláskom. No krása. Babka tiež nepatrí k najzodpovednejším.

Podišiel som bližšie, pozrieť sa čo robí.

,, Kreslím obrázky pre mamičku, nech vie, čo sa tu stalo kým tu nebola. Ocko povedal, že jej to potom pošleme. Chceš kresliť so mnou?” povedala a nevinne sa na mňa pozrela.

Bolo to ako rana pod pás. Z očí mi nekontrolovateľne vytryskli prúdy sĺz.

,,Domina, ty si fakt sprostá!” osopil som sa na ňu.

Nemal by som na ňu byť taký hnusný, aj mi to neskôr bývalo ľúto. Ale neovládol som sa. Cez slzy som na ňu škaredo zagánil a nechal som ju tam začudovanú sedieť. Dvere izby som sa sebou tak silno zatresol, až som sa zľakol, či nevypadli s pántov. Hodil som sa na posteľ, hlavu som zaboril do vankúša a nekontrolovateľne som sa rozreval. Pripadal som si ako slaboch ale už som to v sebe nemohol držať. Odkedy mama zomrela som kvôli tomu ešte neplakal, len sa to vo mne hromadilo.

Keby som bol baba, všetci by mi to tolerovali, no hold, nebol som. Oni sa stále ponosujú aké to majú všetko ťažké, no to len preto, lebo sú príliš citlivé. A aj trochu sebecké. Mal som dievča, pred týždňom sme sa rozišli. Stále sa mi sťažovala na svoju mamu. Čo jej zakázala, kam ju nepustila... Povedal som jej, že môže byť rada, že má takú mamu, lepšie ako nemať žiadnu. Vtedy mi povedala hrozné veci. Nepodržala ma, hovorila mi, že už sa nemám toľko ľutovať a mám začať žiť. Že je to už trápne. Nemohol som už viac byť s dievčaťom, ktoré smrť mojej mamy považovalo za trápnu... Nezaujímalo ju ako sa asi cítim, ona nemohla mať ani tušenia...

Viem, že sa musím pozviechať, no ešte je priskoro. Najskôr musím prejsť touto fázou- fázou ľutovania sa. Až potom prejdem do fázy, keď sa budem tváriť, že je všetko vporiadku.

[ » na začiatok « ]