Fan Fiction obsahuje diela usporiadané podľa dátumu ich odoslania
do databázy. Poviedky sú kreatívnym výtvorom fanúšikov založeným na ich
fantázii. Dejovo alebo postavami nadväzujú na príbeh chlapca, ktorý prežil,
ale aj na mnohé iné, viac či menej známe príbehy.
Pre lepšie hľadanie neváhajte použiť Vyhľadávač poviedok, v ktorom
môžete nájsť príbeh podľa vašich náročných požiadaviek a želaní.
V prípade pridávania, či úpravy poviedok odporúčame najskôr naštudovať
Sprievodcu Fan Fiction.
Typ: Fiction
Postavy: Jakub, Terrence, Alan, rodičia
Stručný dej: Jedného dňa sa pri Alanovi zjaví zvláštny chlapec, ktorý si hovorí "anjel smrti" a tvrdí, že Alanovi zostáva už len niekoľko hodín života, kým sa jeho osud naplní. Existuje nejaká záchrana?
Literárna forma: próza
Žáner: dráma
Hnedovlasý mladík vstúpil do miestnosti a nervózne sa zahľadel na muža sediaceho za honosným stolom.
„Volal si ma, Terrence?“ spýtal sa slabým, trasľavým hlasom. Muž zdvihol pohľad od akéhosi papiera a ukázal na stoličku oproti nemu. Chlapec podišiel k stolu a nervózne sa usadil. Terrence sa zamračil a vrásky na čele sa mu prehĺbili.
„Vrchní ti tentokrát vybrali skutočne neľahkú úlohu,“ povedal a z kopy spisov na stole vzal ten celkom navrchu. Mladík sa za ním natiahol a vystrašenými očami sa pozrel na prvú stranu. Jeho srdce vynechalo jeden úder. Vstal zo stoličky a spis hodil na stôl.
„To nespravím!“ skríkol. Terrence sa smutne usmial.
„Jakub, ver, že nikomu z vás to neprajem menej, ako tebe. No ja o týchto veciach nerozhodujem. Úloha je neodvratná a ty ju budeš musieť splniť.“
Mladíkovi sa do očí nahrnuli slzy.
„Terrence, nemôžem predsa zabiť dieťa.“
Muž si povzdychol, vstal od stola a podišiel k teraz už plačúcemu chlapcovi. Potľapkal ho po pleci.
„Mrzí ma to, Jakub,“ povedal a podal mu do ruky spis. Celkom na vrchu bola fotografia chlapca
s bielymi vlasmi a prenikavými modrými očami. Vedľa nej boli napísané údaje. Chlapec sa volal Alan a mal len trinásť rokov. Celkom v rohu papiera svietili červené čísla – 21:17:52.
Jakub si utrel slzy a zahľadel sa do očí svojho nadriadeného.
„Nedokážem to. Zlyhám,“ zašepkal.
„To nesmieš,“ povedal muž a jeho hlas znel varovne, „Tak už choď,“ pokynul a otvoril mladíkovi čierne dvere...
Májové slnko zalievalo mestskú ulicu príjemným teplom. Konáre stromov sa zľahka kývali v jemnom vánku. Po chodníku pomalým krokom kráčalo chlapča s vlasmi bielymi ako stena, rozfúkanými na všetky strany, vdychovalo vôňu prichádzajúceho leta a jeho detská tvár žiarila šťastím.
Úsmev na tvári zamrzol chlapcovi v momente, ako zamieril ku vchodu svojho činžiaka. O sklené dvere sa opieral akýsi tmavovlasý chlapec. Mohol mať asi sedemnásť rokov a premeriaval si Alana zvláštnym pohľadom. Ten nevedel, čo má robiť, no kráčal ďalej a snažil sa nevšímať si mladíka, ktorý z neho nespúšťal zrak. Otvoril dvere a kráčal smerom ku výťahu. Vydýchol si, keď sa obzrel a videl, že chlapec sa nepohol ani o milimeter. Ďalej sa ním teda nezaoberal a nastúpil do kabínky. Keď z nej na štvrtom poschodí vyšiel, vydesený zastal a hľadel pred seba. Z tmy naňho hľadeli žiarivé biele oči. Chlapec nahmatal vypínač a chodbou sa rozlialo matné svetlo. Bol to on. Stál tam a hľadel naňho. Ako sa sem tak rýchlo dostal? prebleslo chlapcovi hlavou. Vystrašene tam stál a pozeral sa do mŕtvolne bielych očí, keď tu zrazu chlapec prehovoril.
„Neboj sa. Poď kľudne domov, Alan.“
Odkiaľ pozná moje meno? Kto to je? pýtal sa Alan sám seba vystrašene. No odpoveď neprichádzala a on nevedel, čo má robiť. Pomaly začal cúvať späť k výťahu. Na jeho prekvapenie, hneď ako sa obzrel, záhadný chlapec stál pred ním a držiac dvere kabínky mu znemožnil plánovaný útek. Alan sa po chvíli spamätal a rozutekal sa k svojmu bytu. Roztrasenou rukou horko-ťažko otvoril dvere a behom sekundy ich s hromovým buchnutím zatresol. Zdvihol sa na špičky a cez priezor sa pozrel von na chodbu. Chvíľu sa nič nedialo. Asi po pol minúte sa Alan strhol, pretože sa vyplo svetlo. Srdce mu išlo vyskočiť z hrude, no na tmavej chodbe teraz už nič nevidel. Už-už sa chcel pobrať preč, keď ich uvidel. Žiariace oči sa pomaly, ale isto približovali a Alan začal zrýchlene dýchať. Utekal sa schovať do svojej izby. Zavrel dvere na kľúč a sadol si na posteľ. Rukami si objímal roztrasené kolená a od strachu mu po tvári tiekli celé potoky sĺz.
„Patrilo by sa ma pozvať dnu, no keďže to očividne nemáš v pláne, pozval som sa sám,“ ozval sa hlas z druhého konca izby a Alan takmer omdlel od hrôzy. Natlačil sa ku stene, rukami si zakrýval oči a z plného hrdla začal kričať.
„No tak, kľud. Hej,...“ chlapec si sadol k Alanovi posteľ, načo ten len zúfalo zakvílil.
„Pssst,“ zašepkal mladík a dotkol sa Alanových vlasov. Chlapec sa strhol a bojazlivo zodvihol hlavu. Preglgol a takmer nečujne sa spýtal:
„Kto si?“ Ešte než záhadný brunet stihol odpovedať, Alan pozmenil svoju otázku, „Čo si?“
Mladík sa prvýkrát pousmial, hneď však nahodil späť svoj kamenný výraz. Slnko za oknom zašlo za oblak a izba potemnela. Brunetove oči sa rozžiarili.
„Bytosti, ako som ja prezývajú v našom kráľovstve Padlí anjeli alebo Anjeli smrti. No najradšej budem, ak ma budeš jednoducho volať Jakub.“
Aj keď Alana pri slove smrť striaslo hrôzou, predsa sa trochu upokojil. Spôsobil to Jakubov príjemný, ukľudňujúci hlas.
„Prečo si sem prišiel, Jakub?“ spýtal sa Alan a zahľadel sa do anjelových bielych očí, ktoré sa zúžili bolesťou.
„Alan... neviem, ako by som ti to mal povedať, ale... Mojou úlohou je...“ anjel sa nadýchol a váhavo pokračoval, „Mojou úlohou je odprevadiť ťa zo sveta živých.“
„Kam?“ zašepkal Alan a oči mu opäť zvlhli. Jakub pokrútil hlavou.
„Nikam... Prepáč, zle som sa vyjadril. Vieš, Alan, hovorím to nerád, ale zostáva ti ešte...“ anjel zalovil vo vrecku nohavíc a vytiahol malú čiernu kartičku. Zahľadel sa najprv na ňu a potom do chlapcových modrých očí, „ešte niečo vyše dvanásť hodín života.“
Alanovi padla sánka, celý sa rozklepal a Jakub bolestne odvrátil pohľad.
„Som... som chorý?“ spýtal sa Alan a po líci mu stiekla veľká slza. Anjel si zaboril prsty do hustých hnedých vlasov a sťažka dýchal. Keď sa po chvíli opäť pozrel na Alana, oči mal zvlhnuté a spodná pera sa mu triasla. Preglgol.
„Nie. Ty...“ Jakub chcel čosi povedať, no nezmohol sa na viac, než bolo potiahnutie nosom.
„Tak prečo?“ pýtal sa plačúci chlapec, „Ja nechcem zomrieť!“ zúfalo zvrieskol Alan, „Čo to je?“ vyšklbol Jakubovi z rúk kartičku. Chrbtom ruky si pretrel oči a zadíval sa na ňu. Hľadela naňho vlastná tvár. Akoby sa pozeral do zrkadla. Skúmavo si kartičku obzeral a všimol si červený rámček v hornom rohu. Svietili na ňom čísla rovnakej farby. Chlapec na ne hľadel a so zdesením zistil, že posledné dvojčíslie sa s každou sekundou o jedno zmenšuje a keď dôjde na nulu, začne znova od šesťdesiatky. V momente, keď Alan pochopil, čo čísla znamenajú, v rámčeku svietilo 12:06:54. Chlapcov pohľad bol hodnú chvíľu prázdny. Anjel sedel vedľa neho mlčky, s hlavou zaborenou medzi kolenami. Dlhé ticho napokon prerušil Alan.
„Jakub, ja nezomriem! Nedovolím ti to! Poviem to mame a ockovi a my... zavoláme políciu a-“ Alanove vyhrážky prerušil Jakubov ston.
„Oni ma neuvidia, Alan. Nikto ma neuvidí! Len ty.“ pozrel sa na chlapca, potom si opäť skryl hlavu medzi kolená a ticho pokračovalo. Po chvíli Alan znova prehovoril.
„Stanem sa aj ja padlým anjelom?“ Hlas sa mu stále mierne triasol, no zvedavosť by v ňom rozpoznal aj hluchý.
„Nie,“ odvetil anjel sucho.
„Ako si sa ním stal ty? Alebo si ním odjakživa?“
Jakub sa na chlapca zahľadel. Chvíľu uvažoval, či je správne povedať o svojej minulosti tak mladému dieťaťu, no potom začal rozprávať.
„To, čím som, nie je nič iné, ako suma, neuveriteľne vysoká suma, za môj život,“ anjel sa odmlčal a chlapec sa nechápavo spýtal. „Spravil si niečo zlé?“ Jakub zavrtel hlavou.
„Mal som zomrieť takisto ako ty, no zostal som nažive. A teraz viem, že to bolo to najhoršie, čo sa mi mohlo stať. Mal som radšej zomrieť, ako znášať tieto muky!“ Jakub zavrel oči a ruky zovrel do pästí. Alan mu však nedal vydýchnuť.
„Takže za tebou tiež prišiel anjel smrti? Ale ty si prežil. To znamená, že by som mohol prežiť aj ja!“
V chlapcovom vnútri vykvitla nádej. Slnko sa opäť skrylo za oblak a Jakubove od hrôzy vytreštené oči zažiarili tajomným bielym svetlom.
„To by si chcel? Alan, ty nevieš, čo je to za život. Anjeli smrti sú tie najodpornejšie bytosti, aké len môžu existovať! Nie som nič iné, ako obyčajný vrah...“
Alan chcel niečo namietnuť, no Jakub mu to nedovolil. „Nie, Alan, ty zomrieš a ktovie, možno pôjdeš do neba, možno sa prevtelíš do inej bytosti, možno... možno tam ďalej nebude vôbec nič. Ja sám som nikdy nezomrel, preto neviem, čo nasleduje po smrti. Čokoľvek je však lepšie, ako toto, ver mi.“ Jakub ukončil svoj monológ práve vo chvíli, keď vchodové dvere potichu cvakli a bytom sa rozľahlo mamine tradičné „Alanko, som domaaa!“
Alan sa pozrel na bruneta, ktorý hľadel do prázdna a vyšiel z izby. Len čo uvidel mamu vo vstupnej chodbe, rozutekal sa za ňou a z celej sily ju objal. Matka, trochu zaskočená týmto netradičným privítaním si kľakla a privinula si syna do náruče. Po chvíli zistila, že Alan plače a celý sa trasie.
„Alan, čo sa deje?! Čo sa stalo? Zbil ťa niekto? No tak, zlatko, povedz mi, čo sa stalo!“ spytovala sa vydeseným a naliehavým tónom.
„Ma... mami...“ Alan sa pre plač nevedel poriadne nadýchnuť. „Ja... ja... nechcem... zomrieť!“
Tie slová matku zaskočili a privinula si syna ešte viac. Chlácholivým hlasom sa ho snažila upokojiť.
„Alanko, čo to rozprávaš? Čo sa to s tebou deje? Máš pred sebou ešte celé desaťročia života. Upokoj sa. Spravím ti kakao, dobre?“ S ťažkosťou sa postavila a s Alanom, privinutým na hrudi sa pobrala do kuchyne. Chlapec sa jej držal ako kliešť. Keď ho matka o pár minút v náručí priniesla do izby, Alan so zdesením zistil, že Jakub ešte stále sedí na jeho posteli. Slnko pomaly zapadalo a jeho oči teraz neprestajne žiarili. Mama posadila svojho syna na posteľ a sadla si vedľa neho, presne na miesto, kde sedel anjel smrti. Alan sa na ten výjav užasnuto pozeral, no potom si spomenul, že Jakuba nevidí a necíti nikto, okrem neho. Pomaly odvrátil hlavu a usrkol si zo svojho kakaa. Matka ho po celý čas hladila po bielych vlasoch.
Keď sa Alanov otec vrátil z práce a mama uvarila večeru, všetci traja sa usadili za stôl. Alan jedol mlčky. Matka naňho podchvíľou nervózne pozerala, no synov plač pred otcom nespomínala. Alan zrazu prestal jesť a takmer zašepkal:
„Nemohol by som spať dnes večer s vami?“ spýtal sa potichu a psie oči upieral striedavo na mamu a na otca. Takú kôpku nešťastia by nedokázal odmietnuť ani človek s kamenným srdcom a tak sa o desiatej večer Alan uložil do postele medzi svojich milujúcich rodičov a po dvoch hodinách prehadzovania sa, konečne zaspal...
00:04:12. Cez stenu spálne prešla postava hnedovlasého mladíka. Žiariacimi očami videl v tme rovnako dobre ako cez deň. Pozeral sa na pokojne spiacu rodinku a v hrdle mal hrču takú veľkú, že ledva mohol dýchať. Zrazu sa strhol. Chlapec rozprával zo sna. Najprv to boli len nezmyselné slová, no uprostred nich jasne začul jednoduchú prosbu.
„Nezabíjaj... ma,... anjel...“
Jakub bolestne zovrel viečka, no aj napriek tomu sa mu do očí tlačili slzy. Musíš to spraviť! opakoval si. Nesmieš zlyhať! Opäť sa vzchopil a vykročil k posteli. 00:01:36. Anjel si navliekol svoju čiernu rukavicu. Zhlboka dýchal. Červené číslice už ukazovali len päťdesiattri sekúnd. Jakub sa pomaly blížil, chvel sa ako nikdy predtým a po tvári mu stekali potoky sĺz. Podišiel k posteli. Matka sa v sne nepokojne zamrvila a privinula si syna bližšie k sebe. Anjel začal s plačom cúvať. Vedel, že to nedokáže. Zabiť tak nevinné dieťa, ako bol Alan by nemohol. Ty sebec!, vynadal si v duchu, keď prechádzal späť cez stenu. Cítil sa čoraz prázdnejší a prázdnejší. O chvíľku už nebol ničím...
***
O šesťdesiat tri rokov neskôr v kráľovstve anjelov:
Bielovlasý chlapec prešiel čiernymi dverami. Neisto sa okolo seba rozhliadal. Od stola sa ozval hrubý mužský hlas.
„Tak ťa teda vítam, Alan. Čakali sme na teba poriadne dlho...“
Priori-Incantatem.sk nie je majiteľom autorských práv Harryho Pottera, je iba sprostredkovateľom informácií ohľadom Harryho Pottera pre fanúšikov. Tento dokument však nesmie byť kopírovaný, či už v častiach alebo celý, bez súhlasu Priori-Incantatem.sk.
Dodnes smútite, že vám na 11. narodeniny sova nepriniesla vytúžený list do Rokfortu? Tak už nemusíte! Už čoskoro sa totižto vybrané slovenské centrá kultúry ako mávnutím prútika zmenia na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. Mladí divadelníci Katarína Gurová, Kristóf Melecsky a Peter Pavlík, na čele s režisérom Pavlom Viechom, budú v jedinečnom predstavení žonglovať ikonickými postavami všetkých siedmich kníh, aby nám dokázali, že fantázii sa medze nekladú. Aj keby sa možno mali.
Celú tl...