Poviedka:
Pridaná: 30.3.2010, 14:04:30
Čítaná: 3645×
Hodnotenie: (počet hlasov: 10)

Typ: Fiction
Postavy: Strach a my
Stručný dej: Čo je to vlastne strach?

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Venované Adnuške :)

(neplač:))

Čo je strach? Čo v sebe skrýva toto krátke slovíčko? Päť písmeniek a predsa tak veľa. Zmocňuje sa nás tak často! Na každom kroku! V každej minúte nášho života! Potichu sa vkradne do nášho života, po špičkách, dýcha nám na krk a keď začujeme zvuk, obzrieme sa. Márne hľadáme to niečo, niet ho. No Strach nás vidí. Stojí v úzadí a keď sa konečne, definitívne rozhodneme, skočí pred nás s roztiahnutými rukami a pohltí nás.

Pred každou skúškou sa nám vyškiera do očí. Sedíme na stoličke, veríme, že o pár minút sa budeme môcť plaviť loďkou hoc aj do Karibiku, nechať sa láskať slnečnými lúčmi a užívať si samotu, pokoj, oddych. Kým my nerušene rozmýšľame o svojej budúcnosti, ktorá čaká za rohom, zvodne sa na nás usmieva, pán Strach, sediaci vedľa nás, v neviditeľnom plášti, usmieva sa popod fúzy. Mädlí si ruky a do miestnosti vstúpi spolu s nami, zovrie naše srdce do ťažkých okov a už nepúšťa. Šepká nám priam nežne nesprávne odpovede a hoci vidíme, že sľubná budúcnosť sa otočila, nastúpila do limuzíny a odišla, nemáme síl bojovať, nemáme síl ísť za ňou.

Nešťastne vychádzame, opustilo nás aj to posledné, čo nás držalo nad vodou. A práve vtedy vykukne zlatistý lúč slnka spoza mraku, dodá nám odvahy.

Ešte je tu niekto! Niekto, kto ma má rád! Vidím mu to na tvári, v očiach, cítim to! Poviem mu, že cítim to isté, že sme stvorený jeden pre druhého!

Vzpružíme sa, vznášame nad zemou priamo k domu vyvoleného, nevidíme, že Strach nás s temným, pochmúrnym výrazom sleduje.

Zaklopeme.

Hľadíme do očí anjela v ľudskej podobe, neviem si život bez neho predstaviť. Už-už otvárame ústa, že povieme to, čo cítime a zrazu nás niečo zabrzdí. V hlave sa nám vynorí maličká pochybnosť. Čo ak necíti to isté? Nemôžem odhaliť svoje vnútro a nechať ho pošliapať, zneuctiť. Hľadíme si do očí, Strach sa ovíja okolo nás ani liana, pochybujeme.

Bez slova sa otočíme a odídeme. Bez jedinej vety! Bez jediného dotyku! Bez všetkého! Všetko necháme na prahu dverí nášho anjela. Striedame nohy a myseľ zviera Strach. Zároveň i pochybnosti. Urobili sme dobre? Zle? Ako?

Tak často nám práve Strach zle poradí! Tak často sa spoľahneme skôr na neho a svoje srdce utlačíme do úzadia! Tak často prenecháme parketu Strachu a my sa len tlačíme v kúte s dlaňami pritisnutými na hruď!

Nenechajme sa zviesť Strachom, nech sa tvári akokoľvek zvodne, milo, láskavo. zabráni nám vidieť, skúsiť to najlepšie a najkrajšie v živote! Nemyslime na to, čo povedia ostatní! Kto sa bojí, nesmie do lesa. No často práve tam nájdeme odpovede na otázky, krásu myšlienok, lásku....

Povedzme dosť! Nedovoľme, aby nás Strach ovládal!

Nedovoľme....

Možno to nepochopíte a možno áno. Možno sa vám to nebude páčiť a možno áno. No v každom prípade verím, že to niečo pekné prinieslo. Komentármi ma potešíte....

[ » na začiatok « ]