Poviedka:
Pridaná: 18.3.2010, 20:50:02
Čítaná: 4439×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Typ: Fiction
Postavy: Ja
Stručný dej: Úvaha o mojich pocitoch.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Pomaly otvorím oči a poobzerám sa naokolo. Vidím nejasné víry farieb tancujúcich všade okolo mňa. Nedávajú mi žiadny zmysel. Chvíľku len tak prázdno na ne hľadím, až sa nakoniec začínajú formovať. Pred očami sa mi vytvára svet. Objavujú sa ľudia. Predo mnou stojí malé dievčatko a po líci mu tečie osamelá slza. Natiahnem ruku aby som ju pohladkala a utešila, ale nič sa nedeje. Cítim ako ruka ide hore, ale nič nevidím. Žiadna ruka sa nezdvihla.

Klame ma zrak, alebo môj vlastný rozum?

Pozriem sa na miesto kde sa ruka nachádza ale nič tam nie je. Pozriem sa na nohy a tiež nič. Holá prázdnota objímaná nejasnou hmlou.

Čo sa to so mnou stalo?

Mám nutkanie nájsť si telo rukami ale mozog to popiera. Veď tam nič nie je. Nakoniec ale zvíťazí nutkanie a natiahnem ruky aby som sa dotkla tela. Nič nevidím, ale pod rukami cítim nejasný dotyk.

Čo to je? Skutočnosť či sen? Snívam či bdiem? Začínam sa desiť. Skúsim pohnúť nohou a kráčať. Ale miesto toho sa len vznášam nad cestou.

Som vôbec človek?

Mám pocit, že áno. Ale všetky skutočnosti to popierajú. Pozriem sa pre seba a začínam rozoznávať tváre. Moja rodina, priatelia. Chcem k nim vykročiť ale nejde to. Vznášam sa nad zemou. Ale čím som k nim bližšie, tým sa mi oni viacej vzďaľujú. Naťahujem ruky ale bezvýsledne. Všetko mi uniká.

Cítim zvláštny pocit na mieste mojich pŕs. Je mi povedomý. Musím sa rozpamätať.

Bolesť. Bolí ma ich strata. Aspoň viem, že som, alebo som aspoň bola človek. Zavriem na chvíľku oči a keď ich otvorím, opäť stojím pred tým dievčatkom. Tento raz ale úpenlivo narieka a ukazuje kamsi za mňa. So zlým pocitom sa otočím a to čo vidím mi vyrazí dych. Nedýcham iba s prázdnym pohľadom hľadím na mňa. Ležím na tráve celá od krvi. Z hrudi mi trčí nôž. Ale jediné čo si ma všíma je to dievčatko. Všetci ma obchádzajú ako by sa nič nedialo.

To je ten svet až tak sebecký?

Bože. Nie, ani toho nemôžem vzývať, keď sa mi tiež otočil chrbtom.

Odvrátim sa od môjho tela a odídem do neznáma. Som odsúdená naveky sa túlať svetom sama. S nikým neprehovoriť, nikoho sa nedotknúť. Som opustená. Nik sa o mňa nezaujíma. Nikto nepoplače, že ma už nieto. Čo mi ostáva?

Nechcem zostať ako mysliaca bytosť. Našla som si mohutný, opustený strom a pristúpila k jeho kmeňu. Dotkla som sa ho rukou a tá prekĺzla dnu. Pokúsila som si poslednou myšlienkou na niekoho spomenúť, ale nestihla som. Neznáma sila ma vtiahla dnu a zrástla som sa so stromom. Stala som sa jeho súčasťou. Na jednej strane som zanikla a na druhej sa objavila. Dala som život opustenému stromu a on ho dal mne. Navzájom sme sa stali oporou.

****************************************************

Asi sa vám to zdá byť divné, ale je to vyjadrenie mojich pocitov. Síce nejasne, ale predsa. Neviem či v tom nájdete nejaký zmysel alebo význam, ale tak cítila som potrebu napísať to takto, ako to je...

[ » na začiatok « ]