Poviedka:
Pridaná: 12.3.2010, 16:01:43
Čítaná: 2992×
Hodnotenie: (počet hlasov: 12)

Typ:

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Toto je len REKLAMA, čiže prvá kapitola, ktorá na tejto stránke pokračovať nebude. Pokračovanie bude LEN na

Dora-Kira.blog.cz

Príjemné čítanie :)

Krásny letný deň dopadal na celé Slovensko. Jediné miesto, kam slnko nesvietilo, bolo miesto, ktoré malo veľa spoločné s istým miestom na tele, kam tiež slnko nesvieti.

Leopoldov. Obrovský komplex s desiatkami budov, múrov a stráží. Policajti v počte súperia s väzňami.

Brána vonkajšieho múru sa otvorila a z nej vystúpil mladý, možno dvadsaťpäť ročný muž v zelenom tričku, starých, ošúchaných, voľných rifliach a cez plece mal prehodenú veľkú čiernu cestovnú tašku. Nadýchol sa čerstvého, slobodného letného vzduchu a zavrel oči. Za ním sa zavrela brána väznice a on so stále zavretými očami vykročil do slobodného sveta.

Na taške mal štítok s menom Dávid Pribina. Vysoké kanady šľapali do mlák a voda striekala na prašnú cestu, po ktorej prešlo len pár áut za deň.

Na autobusovej zastávke si prezrel ciele cesty. Jeden išiel na Nitru. Pozrel na staré hodinky od otca. Mal polhodinu.

Slnko si to na neho namierilo kvôli čiernej taške a vlasom. Tienil si oči dlaňou a kochal sa krajinou, ktorú tri roky videl len spoza mreží okien v jedálni. Nikdy nebol sentimentálny, no teraz hľadel na svet s polovičným úsmevom na perách.

Kolesá autobusu zastali pri obrubníku a dvere sa otvorili. Vstal, pohodil si tašku na pleci a vyskočil na prvý schod pred dverami.

"Idete do Kľačan?" spýtal sa autobusára. Postarší muž si ho premeral.

"Zastavujem päť kilometrov odtiaľ."

"A nezastavili by ste mi bližšie?"

"Čo tak najprv zaplatiť a sadnúť si? Meškám."

Prezrel si prázdny autobus. Tu asi necestovali ľudia často.

Zalovil vo vrecku a našiel pár starých bankoviek. Vytiahol ich a usmial sa na vodiča.

"Teraz platí toto, čo?" zažartoval s eurovkami v ruke. Muž si ho nevrlo premeral a pochopil, s kým má dočinenia.

"Zastavujem päť kilometrov od Kľačan," povedal a strčil mu do dlane výdavok.

Dávid si sadol za vodiča a tašku položil vedľa seba. Čo už, na takéto zachádzanie si musí zvyknúť - veď tam, kam ide, každý každého pozná a rýchlo sa rozšíri v ústach klebetných babiek či neprajných chlapov, že syn pekára bol v base. Hádam tam však neostane tak dlho, aby ho to trápilo - len pár dní a odíde. Dosť na to, aby mamu upokojil, že je v poriadku a aspoň sa pokúsil zieriť s otcom.

Vystúpil, keď ho vodič upozornil. Kráčal prašnou cestou bez výmoľov, kde by sa usadila voda z letného dažďa spred dvoch dní. Pred sebou videl malú dedinu obklopenú poľami, malé domčeky s červenými strechami a hrboľaté cestičky napájajúce sa na hlavnú, po ktorej kráčal.

Zvečerilo sa. Slnko klesalo za obzor a zalievalo horizont červenými oblakmi. Už od prvých domov dediny vydel nezvyčajnú spleť svetiel na námestí. Trhy, usmial sa v duchu. Nebol na nich roky. Vôňa klobás a cigánskej ho po väzenskej strave neskutočne lákala. Keď vstupoval medzi prvé stánky, lampióny prerážali prvú letmú tmu. Vytriasol z vrecka posledné peniaze a zistil, že má ledva päť eur. Na dverách stánku zistil, že mu to vystačí ledva na klobásu a pivo. Smutne sa usmial. Bude musieť čerpať z iných zdrojov.

Trhovník si ho chvíľu premeriaval prižmúrenými očami, keď mu vydával. Zdal sa mu povedomý, no nevedel ho zaradiť. Nevidel ho veľa rokov. Skôr, ako by ho mohol spoznať podľa jazvičky nad okom, ako spadol presne pred jeho stánkom, keď ukradol svoju prvú desať korunu, Dávid sa pobral popri stánkoch, jedol klobásu bez chleba a zapíjal ju pivom a to jedlo mu prišlo ako to najlepšie, čo kedy jedol.

Poznal stánky z detstva, vedel priradiť k výzdobe meno, počul známe hlasy a vybavovali sa mu spomienky. Videl aj nové tváre alebo tváre ľudí, ktorých nepoznal. Mladí muži sa zmenili na starších chlapov a starým chlapom sa prehĺbili vrásky a zosivelo im viac vlasov. Otcov nahradili synovia a matky nahradili dcéry. Krásne dievčatá sa zmenili na ženy s manželmi a niekedy aj s deťmi. Pri jednom stánku uvidel povedomé dievča, s ktorým vyrastal. Medové vlasy jej padali až po kríže a úsmev malinových pier venovala jemnému stvoreniu vo svojom náručí. Prekvapene sa k nej vydal.

Ku krásnej žene pribehol mladý chlapec, čo ukladal pri stánku s burčiakom bedne, utrel si ruky do nohavíc a usmial sa na ňu. Tiež sa usmiala a podala mu malé nemluvňa, aby si ho mohol privinúť a venovať mu krásny, nevinný úsmev.

Odtrhol od chlapca pohľad a zameral sa na priateľku, ktorá siahala po zástere.

"Anna!" zavolal na ňu. Otočila sa a chvíľu si ho premeriavala, kým sa jej oči prekvapene nezväčšili.

"Dávid!" vykríkla prekvapene. Vrhla sa k nemu a objala ho, čo on komentoval so smiechom.

"Pane bože, čo tu robíš?!"

Vyobjímali sa a odstúpili od seba. Vzájomne sa premeriavali a zisťovali, čo všetko sa na nich zmenilo.

"Ty to nevieš?" spýtal sa s úsmevom, ktorý nešlo z jeho tváre zmazať. "Dnes ma pustili."

Zatvárila sa karhavo ako keď chcete psovi vysvetliť, že nemá čúrať na vašu obľúbenú kvetinu.

"Myslela by som, že ťa prejde smiech po troch rokoch tam!" trochu zjemnila výraz. "Ale som rada, že si sa ukázal. Bože, koľko rokov sme sa nevideli?!"

"Už to bude takých sedem rokov," zasmial sa. "Vlastne nie, aj deväť..."

"Nie, je to desať!" opravila ma. "Odišiel si na strednú, keď si mal pätnásť. Odvtedy si sa neukázal, ty egoista!" buchla ho päsťou do hrude dosť slabo na to, aby sa opäť zasmial.

"Aspoň máš dobrú náladu," skonštatovala.

"Keď ma nenecháš ani prehovoriť..." uškrnul sa. "Celých desať rokov... prešlo to ako voda, však? Aspoň pre mňa. Ale aj ty si musela mať bujný život. To je tvoje?" ukázal na chrbát chlapca, ktorý držal nemluvňa.

Zasmiala sa zvonivým smiechom.

"Dúfam, že nemyslíš to väčšie. Nepamätáš sa už na Sama? Samo!" zavolala na neho. Chlapec pohodil vlasmi o trochu tmavšími než boli Annine a pozrel na nás. Jeho zvláštne tvarované oči mi boli povedomé, nemali nič z Anninej modrosti, boli zvláštne zeleno hnedé a vôbec sa Dávidovi nepáčili. Telo mal chlapčensky jemné, no mužsky tvarované. Otočil sa, pričom pás prehupol dopredu a chrbát dozadu a podoprel tak bábätko.

"Malý Samuel?" spýtal som sa prekvapene. "Keď som ho naposledy videl, mal šesť!"

Anna prešla k bratovi a zobrala mu svoje prvorodené. Kývla Dávidovi, aby k nej prešiel.

"To je Diana," predstavila nemluvňa s veľkými modrými očami a vyrastajúcimi medovými vláskami.

"Je celá po tebe," usmial sa a pohladkal dievčatko po líčku.

Anna sa zasmiala.

"Ani nevieš, koľko mi dalo námahy presvedčiť Šimona, že je jeho! Samozrejme, že len naoko, doberal si ma."

"Šimon?" zamračil sa. "Ten nafúkaný debil, čo ťa deväť rokov na základke šikanoval?"

"Presne ten," začul hundranie. Otočil sa na Samuela, ktorý už znovu preberal bedne - ukladal tie s prázdnymi fľašami bližšie ku dverám a tie s plnými horko-ťažko po zemi presúval za stánok. Dávid sa nemohol pozerať, ako sa trápi, keď bol očividne príliš slabý, zhodil tašku a ťažké bedne sám začal prenášať dozadu.

Anna si sadla na lavicu pri stole a sledovala brata a najlepšieho kamaráta, ako sa mordujú. Zatiaľ čo Samo očividne nezvládal takú namáhavú prácu, Dávidovi šla od ruky - v armáde aj vo väzení sa narobil dosť. Zdalo sa, že práca ho baví - energicky odohnal Samuela, nech si beží sadnúť, a sám prehodil posledné bedne.

Samuel si sadol k sestre a spolu sa pozerali, ako sa namáha s burčiakom.

Anna nenápadne do brata drgla a vrhla na neho významný pohľad. Ostýchavo sklopil pohľad veľkých očí dolu a opäť na neho. Dávid preložil poslednú bedňu, vystrel sa a otrel si spotené ruky.

"Odďaľuješ návštevu starých známych," skonštatovala Anna a on vedel, že ho karhá. Namrzene pokrčil plecami.

"Poď sem," privolala ho. Prikročil k nej. Zodvihla pravú ruku a skrútila ruku do divného posunku. Pobavene pokrútil hlavou, prestúpil a pozrel mimo pohľadom otráveného človeka.

"No tak!" pobádala ho. Vzdychol, s očami na vrchu hlavy napodobnil posunok ruky a na chvíľu ju spojil s Anninou. Tá ho objala a niečo mu zašepkala.

"Veľa šťastia. Potom sa vráť, ak budeš ešte v jednom celku. Chýbajúce končatiny nevadia. OK?"

Prikývol a usmial sa na ňu. Potom ešte raz strčil prstom do malého klbka v jej rukách a sklonil sa po tašku. Vyložil si ju na plece a vybral sa pomedzi osvietené stánky k domu svojich rodičov.

Svetlá trhov nebolo z tejto časti dediny vidieť a hluk počuť. V malom domčeku za zrúteným plotom sa svietilo v troch oknách. Zazvonil na bránku a srdce mu tĺklo rýchlejšie ako obyčajne.

Trvalo dlhšie, kým sa svetlo nad dverami rozsvietilo a dvere sa otvorili. Vyšiel mierne zavalitý starší muž a prešiel k bráničke, otvoril ju a zahľadel sa na prichádzajúceho.

Chvíľu len stál a v úzkych očiach sa mu zračil chlad, potom si odpľul ako pred Satanom a viac otvoril dvere.

"Poď dnu, mama ťa už čaká."

Dávid si oddýchol, že to prešlo tak ľahko, a šiel za otcom do domu.

Chodba sa nezmenila, vedel, že ak zvyšok domu bude stále rovnaký. Len namiesto starej pevnej linky na vytáčanie v točivých kruhoch stála na poličke bezdrôtová pevná linka. Kuchyňa bola osvetlená rovnakým, príliš žltým svetlom a nábytok bol stále načerveno natretý. Za obitým stolom stála dlhá lavica potiahnutá sivou látkou. Malá kuchyňka vyzerala plná, aj keď v nej nikto nebol.

Mama sedela postaršia žena s okuliarmi na nose a perom v ruke. Hmkala si nad sudoku.

Zodvihla hlavu k návšteve. Neverila, zložila si okuliare a zamrkala.

"Dávidko!" šťastne sa postavila, podišla k synovi a objala ho. Musel sa skloniť a na jej pleci sa ospravedlňujúco usmial svojmu starému domovu. Keď ho pustila, vystrel sa a smutne vykrútil pery do mierneho náznaku úsmevu. Na chvíľu.

"Dávidko, konečne si tu!" usmievala sa na neho šťastne. "Tak som sa bála, aj keď ťa mali pustiť, pri tvojom šťastí by si ťa tam ešte nechali! Bála som sa, že v posledných hodinách urobíš niečo neuvážené a zničíš si podmienku. Ako dlho ti trvá?"

"Tri roky, mama. Ale budem sekať dobrotu."

"No to si teda píš!" nasadila prísny tón. Dobre vedel, že na neho bude dávať väčší pozor ako keď bol malý a ona sa bála, aby nespadol z postieľky. A keď nie ona, tak otec. Práve preto chcel tak skoro odísť.

"A to ťa pustili po polovici?" ozval sa za ním otec hlbokým hlasom. Iba prikývol.

"A kto ti to schválil?"

"Podľa zákonníka prezident slovenskej republiky, ale mám pocit, že to bol sudca."

"Neuťahuj si zo mňa!" naštval sa otec. Prešiel do kuchyne a vyzeral ako rozbabraná bublanina. "Nemali ťa púšťať. Mal si si to pekne odsedieť! Aspoň by si sa konečne naučil niesť zodpovednosť za svoje činy."

S mrmlaním sa odsunul do obývačky, o ktorej mal Dávid rovnakú predstavu ako o nezmenenej kuchyni.

"Nestar sa doňho a on sa nebude do teba," radila mu mama. Nikdy nebola vysoko inteligentná, ale poznala svojho muža a niekedy mala dobré postrehy.

"Aj tak tu dlho nezostanem, mama. Len čo sa trochu porozhliadam, čo je nové... pokúsim sa opäť žiť v meste."

"To mesto ťa zničilo! Doviedlo ťa do väzenia! Mám ťa tam opäť pustiť?"

"Mama," zadíval sa jej unavene do očí. Bolo mu ľúto, že to musí povedať tak rázne hneď po príchode domov. "Aj tak si urobím, čo chcem. Mám radšej mesto."

Vzdychla si a nechala ho zložiť sa vo svojej starej izbe.

"Kde je Jara?" spýtal sa, keď videl, ako jeho izba vyzerá. Kopa plagátov na stenách, bordel, polička s knihami, na stole nôž, "vrhačka", CD-čka s metalom a rockom a pár vecí, čo nasvedčovali dievčenskému obyvateľovi.

"Behá po vonku. Možno ju nájdeš."

"A ja mám spať kde?"

"Veď tu! Pozri, posteľ sa dá otvoriť..." náhlila sa k posteli a názorne ukázala vratkú posteľ.

"Jara má koľko, štrnásť? Mám bývať so sestrou v puberte? To bolo možné, keď sme boli malí, ale teraz to nie je dobrý nápad... okrem toho, ako sa tak pozerám, asi sa zmenila... nevie, či ma tu bude chcieť."

"Len sa ty netráp. Veď ja už ju presvedčím."

Nedôverčivo si ju premeral. Mala vlastnú hlavu. Ale aj on.

"Idem von, pohľadám Jaru a pozriem sa, čo je nové..."

"Nerob hlúposti!" napomínala ho. Znudene prikývol a vybral sa von.

Nevedel, či najprv zamieriť k Anne a jej rodine alebo sa porozhliada po dedine. Rozhodol sa pre druhú možnosť.

Ako predpokladal, skoro každý muž od pätnásť hore mal pri sebe ženu. Táto dedina bola nudná, pre neho nezaujímavá, nemal tu čo robiť. Ale bola tu príjemná atmosféra a pripomínala mu detstvo. A to bolo šťastné.

Pekná, aj keď postaršia žena predávajúca cukrovinky v malom stánočku, kde sa ledva pri sladkostiach otočila, mu dávala ako malému chlapcovi cukríky zadarmo. Územčistý muž ho nemal rád, lebo jeho otca šikanoval na základnej a ten mu raz v záchvate zúrivosti rozbil nos a dva prsty. Najväčšie drbny boli zhlučené pri sebe, sadlom obalené tetky neustále mlejúce pántom, ako hovorievala jeho babka. Zomrela pred piatimi rokmi, mal ju rád, ako malého ho vychovávala, keď boli rodičia preč.

Mal tu proste veľkú časť života.

Ktovie, čo ho viedlo k prvým hlúpym činom. Mali predsa dosť peňazí, nechýbali mu sladkosti ani hračky. A predsa mu žalúdok zvierali slabé záchvevy hanby, keď si spomínal na krádeže malých mincí, keksov a iných, celkom zanedbateľných vecí. A ďalej kradol. Ale len drobnosti, samozrejme. O málilinko väčšie ako tie predtým. Nepodstatné zväčšenia. Ako evolúcia.

Dostal sa do mesta na strednú a po nej šiel na armádu. Netušil, prečo. Bol on snáď nejaký hrdina? Ani náhodou. Chcel to niekedy predtým robiť? Ani náhodou. Tak prečo tam šiel?

To sa nikto nikdy nedozvie. Nesmie. Rozhodol sa tak a jeho rozhodnutia sú nemenné. Pretože ich nerobí často. A musel si priznať, že keď už raz urobí rozhodnutie a nenechá sa unášať udalosťami, ako to pre neho bolo pohodlnejšie, urobí ho veľmi unáhlene.

Postreliť veliteľa nebolo rozhodnutie. Proste sa to zvrhlo. Naštval ho, tak strašne ho naštval... nie, nechce na to spomínať.

Mal si od mamy zobrať pár eur. Naškrabal tie posledné centy na žuvačky, mal ich rád. Na trhu sa za tri roky objavili nové, niektoré zmenili obaly, ale orbitky stále fungovali, tak si kúpil tie najlepšie - jablkové.

Sledoval dianie v dedine a rozmýšľal, ako zaženie nudu. Mohol by si proste sadnúť a spomínať ale... naspomínal sa dosť. Tri roky mu na spomienky stačili.

Stánok s burčiakom bol dosť navštevovaný. Keď začal byť nočný vzduch chladnejší, Anna s bratom a dcérou si posadali do malého stánku a Anna predávala. Keď Dávida uvidela, veselo mu zamávala a pozývala ho dnu. Bola veselá a stále sa otáčala dovnútra stánku na niekoho, kto tam asi sedel.

Otvoril dvere a ocitol sa v teplej malej miestnosti. Teplo pochádzalo z malej prenosnej piecky v neexistujúcom rohu bední poukladaných na seba naopak, na ktorých sedel Samuel, na kolenách mal opatrne položenú Dianku, ktorú istil aj rukami a niečo veselo trkotal. Anna sa smiala a otvárala fľaše s burčiakom, aby sa nepretlakovali.

Dávid si sadol na jednu bedňu a snažil sa chytiť vetvu príbehu, no chlapec bol asi v strede. Anna sa na neho obrátila, oči jej veselo svietili.

"Začni ešte raz, nech počuje aj Dávid!" poprosila ho a chlapec zmĺkol a pozrel na Dávida. Trochu sa začervenal a sklonil hlavu.

"No... kamarát odišiel pred mesiacom s nejakými spolužiakmi do Holandska," povedal a Anna sa opäť veselo otočila k fľašiam. "Išli na jednom aute kúpiť ďalšie a on sa s nimi išiel len odviezť, lenže chlapci kúpili dva autá a teda každý musel šoférovať jedno. Lenže kamarát, Janči, on nemal vodičák, má len sedemnásť, tak za nimi šiel pomaly... samozrejme, že sa stratil na prvej križovatke."

Dávid sa bavil, spôsob, akým chlapec hovoril, bol zábavný sám o sebe. A posledná veta symbolizovala dobrý príbeh - a on dobrý príbeh už veľmi dávno nepočul.

"Rozhodol sa, že sa dostane na Slovensko aj sám. Tak proste pokračoval v ceste... lenže dochádzal mu benzín a on nemal skoro nijaké peniaze! Na pumpe v Nemecku dotankoval posledný krát a na tej ďalšej stál a v rukách mal dve veci. Bageta, nafta, bageta, nafta..." názorne ukazoval jeho váhanie a oni sa smiali. "Nakoniec si kúpil cigarety!" zasmial sa. "A musel auto dotlačiť do poľa. A bol strašne hladný!"

Musel sa pri tej predstave zasmiať.

"Išiel pešo po diaľnici, stopoval, ale nikto mu neveril. U jednej ženy poprosil aspoň o pohár vody a ona mu dala len tak trošku medzi dverami, bála sa, že je zlodej! Už bol na ceste niekoľko dní a vyzeral hrozne. Tenisky mal úplne zničené a bol špinavý a spotený. A potom ho pri Viedni zobral nejaký náklaďák až do Žiliny."

Smiali sa nad smolárstvom toho chlapca a Dávid musel uznať, že Samuel je vynikajúci rečník. Bolo v ňom čosi, na čom sa musel smiať.

"Doma ho už vyzerali, volali na ambasády... keď on zrazu zavolal z búdky, stihol otcovi povedať len toľko, že je v Žiline, na viac nemal prachy, a ten tam po neho prišiel... Janči prespal tri dni, budil sa len, aby sa najedol!" zakončil.

Dávid a Anna sa už prehýbali od smiechu. Čím to bolo, že Samuel hovoril ako Donutil? Bol úžasný.

"To je ten, koho otec bol taxikár?" spýtala sa Anna a Dávid čakal ďalší príbeh.

"Hey, hey, hovoril som ti, ako išiel do Londýna?"

A tak sa spustil ďalší príbeh a ani jednému to nevadilo. Zabávali sa, striedali pri predaji a robili si z Dávida srandu, že by ho mali strážiť, aby zákazníkov neokradol. Teda, Anna sa mu smiala, Samuel sa neodvážil.

A Dávid bol rád, že je konečne doma...

[ » na začiatok « ]