Poviedka:
Pridaná: 21.2.2010, 21:58:51
Čítaná: 2659×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Ginny Weasleyová, Harry Potter, Hermiona Grangerová, Ron Weasley, Fénixov rád, smrťožrúti
Stručný dej: Ponorte sa do Ginnyných myšlienok pri poslednom boji, keď všetko, na čo myslela, bol Harry.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Čakanie, to si vyžaduje istý čas. Aj keď jediná sekunda dokáže trvať večnosť.Aj keď sa ručička hodín takmer nehýbe a každý jej posun zabolí. Mohli by ste to odoprieť niekomu, koho máte radi? Keď to za to stojí? Neverím na rozprávky, ale na šťastné konce áno.

„Mama si zrejme myslí, že keď nebudete spolu, nemôžete plánovať, a tak oddiali váš odchod,“pošepkala som Harrymu, keď sme spolu prestierali stôl na večeru.

„A čo si myslí, že sa stane?“hundral Harry a vytiahol z kuchynskej linky plnú hrsť vidličiek. „Kým nás tu ona zdržiava na svadobnej oslave, Voldemorta zabije niekto iný?“ vyhŕkol to mimovoľne a najprv si ani neuvedomil, čo povedal. Potom sa na mňa rýchlo pozrel.

Mala som zmiešané pocity, nevedela som, čo cítiť. Teda okrem šoku. Už predtým som si to myslela, ale kým to nepovedal nahlas, boli to len dohady. Teraz boli karty predostreté rovno na stole.

„Takže je to pravda? Pokúšaš sa o to?“

Nie... ja... žartoval som,“snažil sa to zahovoriť, ale škoda už bola napáchaná. Dlho sme si hľadeli do očí. Spomínala som na chvíle v Rokforte, keď sa všetko zdalo krásne. Keď sme boli spolu. Vedela som, že aj on na to spomína.

Keď sa dvere náhle otvorili, obaja sme sa strhli a dnu vošli Kingsley, Bill a ocko.

Prstami som klepkala po kľučke. Z úvah ma prebrali kroky na schodoch, tak som sa zhlboka nadýchla a otvorila som dvere.

„Harry, prišiel by si nachvíľu sem?“zavolala som na menovaného. Všimla som si, ako Ron prudko zastal a v očiach mal podozrenie. Vymenila som si pohľad s Hermionou, ona chytila Rona za lakeť a ťahala ho hore schodmi. Harry nervózne išiel do mojej izby. Pozrela som sa mu do tváre, opäť som sa zhlboka nadýchla.

„Všetko najlepšie k sedemnástym narodeninám,“povedala som, nespúšťala som z neho oči.

„Áno... ďakujem.“

On však na mňa hľadel rozpačito a uhýbal pohľadu, asi preňho bolo ťažké pozerať sa mi do tváre.

Ukázal na okno. „Pekný výhľad.“

Neodpovedala som. Snažil sa uľahčiť mi to, ale to nebolo to, čo som potrebovala. Čo som chcela.

„Nevedela som vymyslieť, čo ti mám dať,“povedala som napokon.

„Nemusela si mi dávať nič,“zamrmlal.

Nevšímala som si to.

„Nevedela som, čo by bolo užitočné. Nemalo by to byť nič veľké, aby si si to mohol vziať so sebou.“

Pozrel sa na mňa. Nikdy na ten pohľad nezabudnem. Bol to nádherný pohľad.

Podišla som k nemu bližšie. „Tak ma napadlo, že by si chcel niečo, vďaka čomu by si na mňa nezabudol. Veď vieš, keby si tam stretol nejakú vílu.“

„Tam by boli stretnutia z dievčatami veľmi vzácne.“

„Aspoň nejaká útecha,“zašepkala som a začala som ho bozkávať. Vložila som do tých bozkov všetok strach oňho. Bolo to nádherné zabudnutie, že som prestala vnímať všetko okrem neho. Zabudla som na smrť Divookého. Zabudla som, že niekde vonku striehne Voldemort a pre svoju vlastnú bezpečnosť by som sa mala od neho držať ďalej. Ale mne bola moja bezpečnosť ukradnutá. Chcela som byť s ním, pomôcť mu, no to nechcel on. A ja som sa snažila nesťažiť mu to. Vedela som, že to musí urobiť. Chápala som to. Preto som ho neprosila, aby ostal. Ale keby to bolo inak, bola by som sebecká a nechala si ho len pre seba. Zabudla som na všetky starosti a trápenia. No predovšetkým som zabudla, že o pár dní oddíde a možno sa nikdy viac nevráti.

Harry mi bozky opätoval s rovnakou intenzitou, jednou rukou ma držal okolo pása a druhou ma hladil po chrbte...

Vtom sa dvere prudko otvorili a my sme od seba odskočili.

„Och,“zaochkal Ron. „Prepáčte,“dodal uštipačne.

Hermiona dobehla tesne za ním. „Ron!“ zašepkala rázne, pretože bola zadychčaná a držala sa za bok. Nastalo napäté ticho.

Sčasti preto, aby som ho prelomila, som energicky povedala. „Skrátka všetko najlepšie k narodeninám, Harry.“

Mala som chuť tresnúť Ronovi dvermi pred tým jeho dlhým nosom, ale do izby spolu s ním vošiel studený prievan a celé to šťastné zabudnutie pominulo.

Otočila som sa im chrbtom. Opäť ma zvieral strach, znovu som sa cítila uzavretá ním v klietke.

„Uvidíme sa neskôr,“povedal ešte Harry a vybehol za Ronom a Hermionou z izby.

Sedela som na posteli v spálni. Fleur nervózne pobehovala po izbe a štekala na každého, kto sa čo i len pohol zo svojho miesta. Pani Delacourová sa pokúšala nasadiť jej diadém na vlasy, zatiaľ čo Muriel na ne pozerala s kritickým výrazom. Muselo to byť veľmi náročné, keď sa Fleur vrtela, jajkala a hundrala.Mamka už začínala stresovať a to naozaj nie je dobré znamenie, tak som ju radšej odtiahla na chodbu, naliala jej do šálky kávu a podala jej ju. Hermiona-moja jediná záchrana a jediná nositeľka ženského pohlavia, ktorá nestresovala, pred chvíľou odišla, a ja som zostala sama v dome plnom nerovóznych a stresujúcih žien. Fleur už hovorila dve na tri, myslím, že ju počúvala len Madam Delacour, ktorá ju hladkala po líci a niečo drmolila po francúzsky. Malá Gabrielle celá nadšená stála pred zrkadlom, už bola oblečená v zlatých šatách, v ktorých vyzerala oveľa staršie a dospelejšie. Práve si na mihlanice nanášala maskaru. Ručne, čo ma fakt prekvapilo. Ja by som to nikdy nerobila inak ako kúzlom. Je to jednoduchšie a menej hrozí, že si ju rozmažete po tvári alebo si pritom pichnete do oka. Vlastne ja by som si nebyť svadby maskaru ani nenášala a vôbec sa nemaľovala. Ale to by ma moja budúca švagriná asi zniesla zo sveta. Doba je síce zlá, ale aj napriek tomu chcem žiť.

„Ginny, prhosím ťa, obleč sa uš konešne. Okamšite!“ten tón Fleurinho hlasu sa mi nepáčil. Tak som radšej vzala z postele šaty a prebehla do svojej izby. Cestou som pretočila oči, čo nanešťastie videla mamka, ktorá akurát niesla Fleur kyticu. „Ginny!“vyštekla na mňa. „Vieš, že toto je Fleurin veľký deň, tak prestaň s tými svojimi grimasami,“šepkala, aby som to počula iba ja. Aj vy poznáte ten rodičovský prísny šepot? To sa mi potom asi nečudujete, že som sa v izbe zatvorila. Šaty som pustila na posteľ a podišla k oknu. Dívala som sa na hostí a uvádzajúcich, predovšetkým na jedného konkrétneho. Môj pozorovanie, ktoré ma bavilo oveľa viac ako počúvanie nárekov Flirty, sa skončilo, keď som začula v susednej izbe kroky. Rýchlo som schmatla šaty, rozopla zips, ktorý som v tej rýchlosti takmer pokazila a už som mala jednu nohu v šatách. Kroky len prešli okolo. Vydýchla som si a obliekla som sa celá. Otvorila som skriňu a zadívala som sa na seba do zrkadla. Tie šaty neboli zlé. Vlastne boli dosť dobré. Keďže vlasy a všetko tomu podobné som už mala hotové (Fleur ma donútila namaľovať sa a učesať hneď ráno), už som sa len posledný raz prečesala a vyšla z izby. V spláni, kde všetky boli, Fleur teraz tiekli po tvári slzy, madam Delacourová jej naprávala škody na tvári, ktoré slzy spôsobili a myslím, že tiež plakala. Pozrela som sa na mamku, oči mala lesklé a v rukách držala fialovú vreckovku. Ladila jej k šatám a klobúku s trblietkami.

„Mami, myslím, že už je čas,“povedala som potichu, silnejší tón by sa tu nehodil. Fleur prikývla, mamka znervóznela, madam Delacour odložila púder a Gabrielle si trasúcimi rukami zapínala topánky na opätku. Nebol ktovieako vysoký, ale aj tak mi naháňal strach. Pridala som sa k svojej (čo mi je teraz Gabrielle?) a keď som bola úplne hotová, zišla som dolu schodmi a čakala ostatných v obývačke. Čochvíľa zišli všetky, Fleur ako posledná. Šaty mala síce jednoduché biele na ramienka, dole trochu rozšírené a zvlnené, vyzerala v nich úžasne. Vlastne, ona by vo všetkom vyzerala dobre.

Potom sa všetko zbehlo veľmi rýchlo. Hostia už sedeli, nasledoval pochod. Fleur prešla slzy púšťajúca nálada, celá doslova žiarila a tá žiara sa okolo nej vznášala ako duch. Monsieur Delacour nadskakoval, keď viedol svoju dcéru cez uličku k Billovi. Vôbec nevyzeral, že ho niekedy pohrýzol Greyback, aj jemu tvár žiarila, ale inak. Chlapsky. Za nimi sme kráčali ja s Gabrielle k tomu malému chlapíkovi, čo rečnil na Dumbledorovom pohrebe.

„Milí prítomní, zišli sme sa tu dnes, aby sme oslávili spojenie dvoch verných duší...“začal bľabotať, keď sme všeci boli na svojich miestach. Fleur s Billom sa držali za ruky a usmievali.

„Áno, áno, môj diadém to všetko pekne podčiarkuje,“komentovala Muriel dosť hlasným šeptom, „ale Ginevra má priveľký výstrih.“

Otočila som sa a s úškrnom žmurkla na Harryho.

„Wiliam Artur, berieš si Fleur Isabelle...?“

Mamka a madam Delacour vzlykali do hodvábnych vreckoviek Niekde vzadu fučal Hagrid, tie zvuky pripomínajúce trúbku nemohli byť vzlyky nikoho iného.

Obaja povedali svoje áno, Fleur nadšene a Bill hrdo.

„Vyhlasujem vás za spojených na celý život.“

Strapatý čarodejník zdvihol prútik nad mladomanželov a spustil na nich spŕšku strieborných hviezd. Zopár zasiahlo aj mňa a Gabrielle sa niekoľko zachytilo do vlasov. Niekto zozadu zatlieskal, zlaté balóny pukli a vyleteli z nich vtáčiky a drobné zlaté zvončeky. Svojím spevom a cengotom prispeli k hurhaju.

Strapatý čarodejník všetkých vyzval, aby sa postavili, pričom Muriel nahlas hundrala. Sedadlá sa zdvihli do vzduchu, plátenné steny šiatra strácali farbu a postupne sa rozplynuli, takže všetci stáli pod strieškou podopretou zlatými tyčami. Bol odtiaľ nádherný výhľad na sad a zapadajúce slnko. Od stredu stanu sa začal tvoriť parket, tekuté zlato sa rozlievalo a rozširovalo. Vznášajúce stoličky sa zoskupili okolo malých stolov z obrusmi po okrajoch tanečnej plochy. Kapela v zlatých sakách zišla na pódium.

Za nami sa začínal tvoriť rad gratulantov, tak som rýchlo objala Billa a Fleur a odišla z toho hluku. Svadba plynule prešla do oslavy.

Hudba začala hrať. Bill a Fleur vyšli na parket a začali tancovať, čo rozcvakalo foťáky. Za potlesku ocko viedol do tanca madam Delacour a za nimi šli mamka s monsierom. Ľudia sa k nim pripájali. Najviac do očí bila Luna, ktorá sama krúžila po parkete s vystretými rukami. Všimla som si, že Hermiona tancuje s Ronom. Uškrnula som sa. No úškrn mi okamžite zmizol z tváre. Prisadla si ku mne Muriel.

Po najdlhšej polhodine môjho života, počas ktorej som si neustále posúvala stoličku ďalej, lebo Muriel mi vrieskala do ucha a takmer všetko kritizovala, ma zachránili Fred s Georgom a Lee Jordan, s ktorými som išla tancovať.

Všetci sa zabávali, tancovali a usmievali jeden na druhého, popíjali šampanské, rozprávali sa a zoznamovali s neznámymi. Vládla dobrá nálada, vzduch bol plný šťastia a vzrušenia.

Všetku pohodu však narušil patronus, elegantne plávajúci v horúcom vzduchu. Prehovoril a vyslovil niekoľko slov, ktoré všetku dobrú náladu a šťastie vymenilo za strach, zmätok a paniku.

„Ministerstvo padlo. Scrimegour je mŕtvy. Prichádzajú.“

¬

Dni plynuli strašne stereotypne. Všetko bolo rovnaké. Strach, pri každom kroku ste sa obzerali, či za vami niekto nekráča, hnev, keď ste si prečítali v Prorokovi všetky tie nechutné klamstvá a fakt, že ste poriadne nevedeli, čo bude zajtra. Každý deň ocko s Billom prinášali nové správy, ktoré ma nikdy nepotešili a takmer vôbec neboli o tom, čo ma zaujímalo najviac. Harry, Ron a Hermiona sa od svadby neozvali, akoby aj mohli, keď sme každú chvíľu mávali kontroly. Prehľadávali dom odhora nadol. Ministerskí pracovníci už videli záhrobného ducha alias Rona. Naleteli na to. Od svadby nás strážili a kontrolovali, čakali aj na ten najmenší náznak, že robíme niečo, čo by sme nemali. Koniec koncov, sme najväčšia rodina zradcov krvi. Fénixov rád už fungoval len cez správy, najmä Remus k nám chodil na večery. Fred a George museli zavrieť svoj obchod. Ocka v práci sledovali tak pozorne, že domov chodieval až neskoro večer. Opäť sa vrátil na svoje staré miesto, jeho úrad úplne zrušili. To isté sa stalo s mnohými oddeleniami, hlavne s tými zameranými na obranu proti čiernej mágií. No zároveň vznikli nové. Prevrat ministerstva bol hladký. A ministerstvo začalo konať proti čarodejníkom muklovského pôvodu. Najvtipnejší bol dôvod. Muklovskí čarodejníci vraj ukradli prútik a mágiu iným. Každý študent, ktorý chcel nastúpiť na Rokfort, musel mať potvrdenie, že je čistokrvný. To moje prišlo včera schválené ministerstvom. Nemohla som si ísť kúpiť ani pomôcky do školy, musel mi ich doniesť Bill, keďže to má najbližšie. Vlastne som ani nemohla vychádzať z domu. Všetci sme boli zvyknutí byť „slobodní,“ preto bola atmosféra v Brlohu hustejšia a nabitá nespokojnosťou. Liezlo mi to na nervy tak, že som sa tešila na Rokfort. Ale už to nebude Rokfort, aký býval. Ani nebol.

Tú zmenu atmosféry bolo cítiť na stanici King´s cross. Už tam nepobehovali splašené deti, ktoré narýchlo vymenúvali rodičom veci, ktoré si zabudli doma. Nevliekli svoje kufre pomaly, neodbiehali od svojich rodičov za kamarátmi, ktorých zbadali na druhej strane nástupišťa. Nestrácali sa v pare a so smiechom sa nevracali späť k rodičom, aby ich naposledy objali. Skupinky sa držali tesne pri sebe, keď niekto uvidel svojho známeného, len mu zakýval alebo ho krátko pozdravil. Decká rýchlo nastupovali do vlaku. Nástupište bolo takmer prázdne.

„Ginny, nie že budeš robiť hlúposti a hrať sa na hrdinku. Opovážiš sa pokračovať v Dumbledorovej armáde. Snaž sa držať v úzadí. Teraz to už je Umbridgeová, kto...“

„Mami, už som to počula niekoľko krát. Ak mi to povieš ešte raz, budem to už vedieť naspamäť,“povedala som, za čo ma mamka prepálila pohľadom, ale mlčala a ešte raz ma objala.

„Vieš, čo som ti hovoril o tých tajných správach, Ginny? Budeme ti písať v náznakoch, keď sa niečo dozvieme. Poštu kontrolujú,“hovoril mi ocko šeptom a pohladil ma po tvári.

Bill mi frngol po nose, „Drž sa ségra.“

„Maj sa, Ginny,“pozdravil ma Remus, ktorý ako posledný tvoril moju strážnu skupinku. Pomohol mi dotlačiť kufor dnu a zatvoril za mnou dvere vlaku.

Zakývala som im a poriadne sa na nich zahľadela. Mamke tiekli po lícach slzy, ocku ju držal okolo pliec, Bill sa usmieval a tesák v uchu sa mu hojdal vo vetre, Remusovi sa pri ustaranom úsmeve okolo očí vytvorili hlboké vrásky. Vlak sa s vrzgotom vzďaľoval a začalo husto pršať, takže som rozonala len mamkine, tatkove a Billove ohnivé vlasy.

Cesta bola zdĺhavá a upršaná, čo len pridalo k melancholickej nálade. S Nevillom a Lunou sme sedeli v jenom kupé, rozmýšľali sme, kde teraz sú Harry, Ron a Hermiona, rozprávali sa o novinkách, ktoré sme vedeli. Plánovali sme obnoviť Dumbledorovu armádu a rozmýšľali sme, čo by mohlo najlepšie podkopať Snapov režim. Nadávali sme na Snapa a Carrowovcov.

Nový Rokfort mal s tým starým spoločný už len názov. Okrem toho, že veľa žiakov muklovského pôvodu chýbalo, zopár nevinných „humusáckych“ prvákov pri kontrole čistokrvnosti odviedli a už ich nikto nevidel a nikto ani nevedel, čo sa s nimi stalo. Nový režim bol... šialený. Bolo to ako pri Umbridgovej, akurát oveľa horšie. Snape obnovil väčšinu dekrétov, najmä dektrét o schádzaní sa najviac troch študentov. Chrabromilský metlobalový tím celkom zrušili.

S Nevillom a Lunou sme sa v noci pravidelne stretávali, dorozumievali sme sa cez Hermionine falošné mince. Pridávali sa k nám všetci členovia DA, ktorý zostali. Túlali sme sa po hrade a po stenách písali slová ako: Dumbledorova armáda, hľadáme nových členov, Fénixov rád a podobne. Nemohli sme sa predsa len nemo pozerať na to, čo sa deje. Niečo také sa nedá ignorovať.

Pozrela som na Lunu práve vo chvíli, keď kamenná obluda odskočila.

„Neville, ideme,“ zavolala som naňho šeptom. Došuchotal sa k nám, spolu sme preliezli poza sochu na točité schodisko a potom nás schody pomaly vynášali hore. Počula som Lunin zrýchlený dych a cítila som, ako sa Nevillovi trasú ruky. Mne tiež srdce bilo až v hrdle.

Neville otvoril dvere na konci schodov. Letmým pohľadom som skontrolovala tmavý kút riaditeľne. Čo najtichšie sme vošli dnu.

Všetci traja sme nadskočili, keď Phineas Nigellus prenikavým hlasom zvolal „Čo to má byť?“

Zopár ďalších bývalých riaditeľov prekvapene vykríkli, ale väčšina z nich mlčky hľadela alebo len vstávala zo stoličiek a čakala, čo sa chystáme urobiť. Niektorí dokonca predstierali spánok.

Obzerala som sa po miestnosti a hľadala ligotavú rukoväť meča.

„Tam je!“zašepkala Luna a ukázala na sklenú skrinku. Chvíľu sme naň všetci hľadeli.

Phineas si už spojil dva-a-dva. „Snažíte sa ukradnúť Chrabromilov meč?“opýtal sa prekvapene. Potom sa začal šialene smiať, až som sa bála, že práve jeho smiech privolá Snapa. „Ste hlúpi, ak si myslíte, že sa vám ho podarí ukradnúť.“

Rýchlo sme si vymenili pohľady. Pribehla som ku sklenenej skrinke a spotenými rukami otočila kľučku. Meč bol ťažší ako vyzeral, rukoväť zdobená rubínmi mi akurát padla do dlane. Druhou rukou som zavrela skrinku.

Luna už otvorila dvere vedúce na schodisko. Neville mi vzal meč z rúk a schovával ho pod habit.

Phineas Nigellus sa stále smial tým šialeným smiechom. „Už po vás niekto ide,“oznámil odrazu škodoradostne. Vrhla som naňho posledný pohľad, kým som svoju pozornosť sústredila na Snapa a Carrowovcov, ktorí zadychčaní vybehli schodami a dívali sa na nás s mrazivou škodoradosťou.

Profesorka ma prepaľovala pohľadom „Slečna Weasleyová, vy si neuvedomujete, že by ste...“

Vedela som, čo chce povedať. Prerušila som ju. „To sa mám robiť, že sa nič nedeje?“

„Nie, ale nesmiete sa tak vystrkovať. Kradnúť meč, pre Merlina, čo vám to napadlo?!“

Na to som nemala odpoveď. Ale na niektoré veci ju netreba.

„Už som hovorila s Nevillom, Ginny, ja viem, že chcete pomôcť, ale týmto akurát tak pridávate vrásky svojim rodičom! Toto nikomu nepomôže! A Harrymu už vôbec nie! Myslíte si, že by chcel, aby...“

Vetu nedokončila. Asi to malo niečo spoločné s mojím pohľadom. Obočie mi vyletelo takmer do vlasov.

Profesorka sa nadýchla a napravila si okuliare, ktoré sa jej zošmykli na koniec nosa. „Nabudúce to nebude Zakázaný les s Hagridom. Čo ste nevideli, čo spravili Michaelovi Cornerovi?“opýtala sa neveriaco.

Vstala som. Pokladala som tento rozhovor za ukončený.

„Budem si to pamätať, pani profesorka,“povedala som a pokúsila som sa o úsmev. Aj ona sa na mňa usmiala, tentoraz už vľúdnejšie a otvorila mi dvere kabinetu.

Šuchot, klopanie na okno. Sova šúchajúca krídlami o sklo. Fredovi, ktorý sa doteraz s Georgom na niečom zabával, zmizol úsmev z tváre. Pribehol k oknu a s vŕzganím ho otvoril. Sova vletela dnu, krúžila ponad kuchynský stôl, na ktorý si sadla a vystrčila nohu. Fred list odviazal a začal mlčky čítať. George sa mu nakláňal ponad plece.

Podišla som k nim. „Niečo nové?“

Geroge som odvrátil od listu a usmial sa na mňa. „Stratení sa konečne našli,“očividne sa zabával na tom, že ma drží v napätí. Prevrátila som oči.

„Včera v noci prišli Harry, Ron a Hermiona k Billovi a Fleur do Lastúrového domčeka.“

Niečo mi však hovorilo, že to nie je všetko. Čakala som, kým bude pokračovať.

Fred zložil list od Billa a pozrel sa na mňa. „Prišli s nimi aj Ollivander, Luna, Dean Thomas, nejaký rarášok a Dobby, ten domáci škriatok z Rokfortu, je mŕtvy. Hermiona vraj vyzerá, akoby ju mučili, ale Harry s Ronom odmietli čokoľvek vysvetliť. Začínajú chytať návyky Rádu,“zašomral Fred.

Nevšímala som si ho. Hrejivé teplo sa mi rozlievalo v žalúdku.

Sú v bezpečí. Je v poriadku.

Preliezla som cez dieru v stene. Okamžite mi udrel do učí, nedal sa prehliadnuť. Usmiala som sa. Boli to už mesiace, keď sme sa videli naposledy. Tvár mal strhanú a vlasy dlhé takmer po plecia. Oči akoby mu horeli v zápale boja, ktorý už chcel ukončiť. Vyzeral oveľa starší a vyšší.

Úsmev mi neopätoval, zamračene sa otočil k Nevillovi.

„Aberfoth začína byť trochu nepríjemný,“volal Fred a dvíhal ruku na pozdrav. „Chce si pospať, ale jeho bar je ako železničná stanica.“

Luna ku mne pribehla a objala ma.

Za nami sa ozval hluk, Lee Jordan prechádzal dierou v stene a za ním Čcho Čchangová.

„Dostala som odkaz,“ povedala, ukázala na svoj falošný galeón a posadila sa vedľa Michaela Cornera.

„Aký je plán?“zavolal George do davu.

„Nijaký!“rozhodil Harry rukami.

„Tak ho vytvoríme všetci spolu?“opýtal sa Fred. „To sa mi páči!“

Harry sa otočil k Nevillovi. „Musíš to zastaviť, je to šialené!“

„Bojujeme, či nie?“zvolal Dean nadšene na celú miestnosť. „Správa oznamovala, že Harry sa vrátil a budeme bojovať. Ja si ale musím zohnať prútik...“

Harry už chcel namietať, keď mu Ron niečo potichu povedal. Dívala som sa nich, ako sa dohadujú a snažila som sa zachytiť aspoň niečo z ich tichého rozhovoru, ale smiech Freda a Georga, ktorí všetkých naokolo zabávali, dosť rušil a rozhovory sa miešali dokopy. Zdalo sa, že Harry sa rozhoduje.

„Dobre,“povedal odrazu. „Fajn,“zavolal na celú miestnosť a šum stíchol, všetci sa tvárili

ostražito a vzrušene.

„Musíme niečo nájsť,“vysvetľoval Harry. „Niečo, čo nám pomôže zvrhnúť Veď-Viete-Koho,“bolo dosť nezvyčajné počuť Harryho nevolať Voldemorta pravým menom. „Je to tu na hrade, ale nevieme kde. Mohlo to patriť Bystrohlavovej. Počul niekto o predmete s jej orlom?“s nádejou pozrel na skupinku bystrohlavčanov.

Odpovedala mu Luna. „Mohol by to byť jej stratený diadém. Hovorila som ti o ňom, pamätáš sa, Harry? Ocko sa ho pokúšal napodobniť.“

„Áno, ale ten stratený diadém,“ozval sa Michael a prevrátil oči, „je stratený, Luna. V tom je pointa.“

„Kedy sa stratil?“spýtal sa Ron.

„Vraví sa, že pred storočiami,“ povedala Čcho. „Profesor Flitwick hovorí, že diadém zmizol zároveň s Bystrohlavovou. Ľudia ho hľadali, pretože mal vraj prehlbovať múdrosť toho, kto ho nosil, ale nikto nenašiel ani stopu, že?“otočila sa na spolužiakov, ktorí súhlasne pokrútili hlavami.

„Áno, ockove dirigovateľné slivky...“začala Luna a pomrvila sa na stoličke, ale Harry ju prerušil.

„Nikto z vás nevidel, ako vyzerá?“

„Nie, ale mohli by sme ti ukázať, ako údajne vyzeral. Je to taká korunka, Bystrohlavová ho má na soche v našej klubovni,“povedala Čcho, hryzúc si spodnú peru.

Harry sa otočil na Rona a Hermionu. „...pôjdem sa na tú sochu pozrieť, aspoň budeme vedieť, ako vyzerá.“

Čcho nadšene vstala. Rýchlo som zoskočila z operadla Luninej stoličky. „Nie, Harryho tam vezme Luna, však Luna?“

„Ó, áno, jasné,“šťastne súhlasila Luna a usmiala sa na mňa. Čcho si sklamane sadla.

„Zostanem, chcem ostať!“vyhlásila som tvrdohlavo a priamo pozrela mamke do očí.

„Nie si plnoletá!“kričala na mňa, ihneď som odvrátila pohľad, lebo v očiach mala ten istý oheň ako Harry. To ma prekvapilo. „Nedovolím ti to! Chlapci áno, ale ty musíš ísť domov!“

„Nepôjdem!“prudko som si vytrhla ruku z jej a vlasy sa mi pritom uvoľnili z gumičky. Zohla som sa po ňu. „Som v Dumbledorovej armáde...“povedala som vstávajúc.

„To je len banda tínedžerov!“

„Banda tínedžerov, ktorá sa práve chystá postaviť proti nemu, a to sa nikto iný neodvážil!“obhajoval ma Fred, práve keď som otvárala ústa, že niečo namietnem, a prišiel bližšie k nám.

„Má šestnásť!“kričala mamka tentoraz naňho. „Nemá dosť rokov! Čo ste si vy dvaja mysleli, keď ste ju vzali so sebou?!“

Fred sa radšej stiahol.

„Mama má pravdu, Ginny,“začal opatrne Bill. „Všetci neplnotí musia ísť domov, tak je to správne,“dohováral mi, ale na mňa dnes neplatil ani ten jeho pokojný pohľad.

„Ja nemôžem ísť domov!“ teraz som už kričala aj ja. „Je tu celá moja rodina, nemôžem odísť a pokojne si sadnúť na gauč a čakať a nevedieť...“

Pozrela som sa prosebným pohľadom na Harryho. Naše oči sa stretli. Dúfala som, že... No on pokrútil hlavou, tak som sa s trpkosťou odvrátila.

„Fajn,“ zahučala som a pozrela som sa do tunela. „Tak ja sa rozlúčim a...“ ale nedopovedala som, pretože to, čo som tam uvidela, mi takmer vyrazilo dych. Pohľady sa nám stretli.

Percy vyliezol z tunela, na chvíľu stratil rovnováhu a spadol na zem. Zdvihol sa na najbližšiu stoličku, poobzeral sa okolo a zadychčaným hlasom sa spýtal. „Meškám? Už sa to začalo? Práve mi to povedal... tak takže...“ jeho hlas sa v tuneli dvojnásobne ozýval.

Zmĺkol, lebo nevedel, čo povedať. Očividne nečakal, že sa stretne s väčšinou svojej rodiny hneď teraz. Nikto dlho nič nehovoril, vládlo mrazivé ticho, až bolo priam hmatateľné. Meravo som stála na začiatku tunela. Bill, Fred a George a tatko na Percyho chladne hľadeli.

„A teda...ako sa má malý Teddy?“ozvala sa Fleur s celkom jasným pokusom zmierniť napätie a obrátila sa na Remusa.

Prekvapene zažmurkal. „Ja... áno... má sa dobre, rastie,“vykoľajene hľadel na Fleur. „Tonksová je s ním u svojej mamy.“

„Mám tu zopár fotografií,“volal Remus a ukazoval ich Harrymu a Fleur.

„Bol som hlupák!“zreval odrazu Percy, až Remusovi fotky vypadli z rúk. „Bol som darebák, nafúkaný idiot...“

„Ministerstvo milujúci, rodinu zavrhujúci, po moci túžiaci tupec!“dopovedal zaňho Fred a uškrnul sa.

Percy nahlas preglgol. „Áno, to som bol.“

„Nuž, úprimnejšie si to povedať nemohol,“usmial sa George a zo svojím dvojčaťom v pätách išiel k Percymu.

Mamka sa rozplakala. Odsotila dvojčatá z cesty, tuho objala Percyho a nahlas mu vzlykala do habitu. On ju hladil po chrbte a díval sa na ocka. „Mrzí ma to, ocko,“povedal. Ocko prikývol a aj s Billom a Fleur sa ponáhľali k Percymu.

Rozhodla som sa využiť situáciu. Pod rúškom zmierenia som sa čo najtichšie zakrádala hore tunelom. Mamkine vzlyky prekryli buchot tenisiek.

„Čo ťa osvietilo, Percy?“spýtal sa George.

„Už bolo na čase odísť,“povedal Percy a utieral si oči rukávom habitu. „Nie je to ľahké, stále zatýkajú zradcov krvi. Snažil som sa spojiť s niekým z rádu a Aberforth mi pred desiatimi minútami povedal, že sa bude bojovať, tak som tu.“

„V pohnutých časoch, ako sú tieto, sa obraciame na našich prefektov s požiadavkou, aby prevzali vedenie,“ uškrnul sa George, vydarene napodobňujúc Percyho hlas. „A teraz poďme bojovať a zatýkať tých dobrých smrťožrútov.“

Zastala som. Mamka sa pozrievavo obzerala.

Nazrela do tunela. „Ginny!“vyštekla.

„Molly a čo keby Ginny zostala tu?“navrhol odrazu Remus. „Bola by na mieste, vedela by, čo sa deje, ale nebojovala by,“usmial sa na mňa predčasne vráskavým úsmevom.

„Ja...“mamka sa obzrela ponad plece na ocka a zase sa zmätene pozrela na mňa.

„To je dobrý nápad!“súhlasil ocko. „Ginny, zostaneš v tejto miestnosti, počuješ?“povedal rozhodne. Nikdy sa na mňa nedíval takým prísnym pohľadom. Zaskočilo ma to a takmer som cúvla.

Prikývla som, hoci sa mi ten nápad nepáčil, ale radšej niečo ako nič.

Remus, mamka a ocko zamierili hore schodmi, no Harry tam nerozhodne stál.

„Kde sú Ron s Hermionou?“spýtal sa a pozeral sa raz na mňa, raz na vzďaľujúci sa chrbát našich.

„Museli už ísť do siene,“zavolal zo schodov ocko.

„Nevidel som ich prechádzať okolo.“

„Spomínali akýsi záchod, len čo si odišiel,“povedala som, keď som si spomenula na posledný rozhovor s nimi.

„Záchod?“

Harry prešiel cez miestnosť, otvoril dvere z núdzovej miestnosti a skontroloval záchody. Boli prázdne.

„Určite povedali zá...?“

Nedopovedal, ruka mu vystrelila k čelu, pohľad mal nesústredený. Pomaly som kráčala k nemu.

Vtom rýchlo vybehol z miestnosti a nechal ma tu samú. Zastala som uprostred miesnosti.

Sedela som opretá o stenu a zvažovala možnosť, že neposlúchnem a pridám sa k boju. Tá nevedomosť ma ubíjala. Počula som zvuky boja, výkriky zaklínadiel, stonanie a škodoradostný smiech, výbuchy, rinkot rozbitého skla...

Nedokázala som nečinne sedieť. Vstala som a začala sa prechádzať.

„Ginny?“

Otočila som sa za hlasom. „Tonksová?“

Letmo sa usmiala. „Och dúfala som, že to stihnem. Kde je Remus?“videla som v očiach jej strach, nedočkavosť a to, že nikomu neuverí, kým ho neuvidí na vlastné oči. Poznám ten pocit.

„Ale... myslela som si, že máš byť s Teddym!“

„Nemohla som to vydržať bez správ, nevedieť, čo sa deje a či ešte niekedy znovu uvidím Remusa. To čakanie...a Teddy odrazu povedal „pa, pa.“ Musela som ísť!“potriasla hlavou, akoby chcela odohnať myšlienky, pričom sa jej krátke vlasy rozstrapatili.

„Och, Tonksová, určite bude v poriadku!“ pribehla som k nej a objala som ju.

Pokúsila sa o úsmev, no vznikla z toho bolestná grimasa.

Obe sme sa obzreli na zvuky krokov, Tonksová vytiahla prútik Z tunela vyšla staršia čarodejnica vo vyblednutom zelenom habite a moľami prežratom klobúku. Z habitu vytiahla prútik a vystrelila do tunela zaklínadlo .

„Nymphadora, Ginny Weasleyová,“povedala Nevillova stará mama, keď svižne zišla k nim a prezrela si ich. „Čo sa deje?“

„Harryho nevydali, tak Voldemort útočí,“odvetila stručne Tonksová a otočila sa na buchot z chodby.

Dolu schodmi zbehli Harry, Ron a Hermiona.

„Á, Potter,“oslovila ho energicky Augusta, ako keby dúfala, že ho stretne. „Môžete nám povedať, čo sa deje.“

„Sú všetci v poriadku?“opýtali sme sa naraz s Tonksovou, ani sme nečakali, kým Harry odpovie Auguste.

„Pokiaľ viem, áno,“odpovedal Harry a zahľadel sa na mňa. Potom však odvrátil pohľad. „Sú ešte nejakí ľudia v chodbe do Kančej hlavy?“

„Ja som prešla posledná. Zapečatila som ju, lebo je nerozumné nechať ju teraz otvorenú, keď Aberfoth odišiel z krčmy.“povedala Augusta. „Videli ste môjho vnuka?“

„Bojuje.“

„Prirodzene,“prikývla pani Longbottomová hrdo a prekvapujúco rýchlou chôdzou prechádzala na druhú stranu miestnosti. „Prepáčte, ale idem mu na pomoc.“

Harry pozrel na Tonksovú. „Myslel som, že si s Teddym u tvojej mamy.“

„Nemohla som vydržať nečinne sedieť...“Tonksová sa tvárila zmučene. „Ona sa oňho jednu noc postará. Videl si Remusa?“

„Chystal sa bojovať vonku so svojou skupinou...“

Tonksová sa bez slova rozbehla preč. Harry sa obrátil na mňa.

„Ginny, mrzí ma to, ale nachvíľu musíš odísť aj ty. Len nachvíľu,“zdôraznil, keď postrehol môj potešený výraz. „Potom sa môžeš vrátiť!“

Snažila som sa, aby som nevybehla z miestnosti. „A potom sa musíš vrátiť!“zakričal, keď som bežala za Tonksovou.

Stena sa po mojom dotyku rozplynula. Hľadela som na vzďaľujúci sa chrbát Tonksovej.

Vtedy nad nami tresklo a zo stropu padala omietka a prach. Dora zastala, bežala som k nej, pričom som sa stále dívala na zničený strop. Ťažko sa dýchalo.

„Nemala si zostať dnu?“spýtala sa Tonksová a uškrnula sa.

Iba som pokrčila plecami. Venovala mi chápavý úsmev a chytila ma za ruku.

Stáli sme so zdvihnutými prútikmi pri okne, v ktorom už chýbalo niekoľko tabúľ skla.

Dole pod nami obor Grawp chodil dookola a rozháňal sa nejakým obrovským klátom.

„Dúfam, že niekoľkých pošľiape!“zakričal Ron vedľa mňa. Nablízku sa ozvali výkriky.

„Pokiaľ to nebude niekto z našich!“zavolala naňho Tonksová.

Vyslala som omračovacie zaklínadlo do skupiny maskovaných bojovníkov dolu.

Periferným videním som si všimla vysokú postavu Aberfortha s rozviatymi šedivými vlasmi. „Šikovné dievča!“ zreval na mňa.

Tonksová sa naňho obrátila „Videli ste Remusa?“

„Mal súboj s Dolohovom, odvtedy som ho nevidel!“

„Tonksová... Tonksová, určite je v poriadku...“pokúšala som sa ju upokojiť, lebo som postrehla jej výraz. No ona sa už rozbehla preč a zmizla v rozvírenom prachu.

Bezmocne som sa otočila k Harrymu, Ronovi a Hermione.

„Budú v poriadku,“ubezpečoval ma Harry, ale boli to len prázdne slová. Rozmýšľala som, či do toho rátal aj seba. Budeš v poriadku, pomyslela som si.

„Ginny, o chvíľu sa vrátime, len sa drž bokom, aby... aby si bola v bezpečí!“nechcela som počuť prosbu v jeho hlase. Potriasla som hlavou.

„Poďme!“zakričal Ronovi a Hermione a spolu zmizli za rohom. Rozbehla som sa do prachu s prútikom pred sebou.

Vysoký chladný hlas sa mi ako ozvena ozýval v hlave. Ešte stále som počula jeho slová.

Cítila som, že tvár mám opuchnutú od plaču.

Slzy mi voľne stekali po lícach. Ani som sa nesnažila ich zastaviť, nechala som ich tiecť. Prerývane som dýchala, sliny sa mi zasekli v hrdle. Hermiona pristúpila ku mne a objala ma. Počula som, ako potiahla nosom, vzlykala mi do vlasov. Zmohla som sa len na jedno slovo. „Teddy,“zašepkala som.

Hermiona prikývla. „Ja viem.“

Ani jedna z nás nič nepovedala, no obe sme sa naraz pohli k zvyšku rodiny a Fredovi. Ron stiahol Hermionu k sebe a tuho ju objal.

Chytila som ocka za ruku a pohladila mamku po vlasoch. Ležala Fredovi na hrudi a podľa toho, ako sa jej trhane dvíhal chrbát, mu mlčky plakala do habitu.

Posledný pohľad na Fredovo telo. Na tvári mu hral letmý úsmev.

Ja som si tvár skryla v Charlieho objatí.

„Mali by sme pomôcť,“zašepkala Luna slabým hlasom. Mlčky som prikývla a ešte raz som sa obzrela po sieni. Nikde nebol. Mala som blbý pocit, že... Nie, on by nebol taký hlúpy! On by... nezniesol, že jeho priatelia zomreli a nemohol tomu zabrániť. Určite si myslel, že je to jeho vina. Čo ak sa rozhodol vydať sám?

Okamžite som potriasla hlavou. Nemohla som na to ani pomyslieť, nezniesla som tú myšlienku v hlave.

Strach mi bublal v žalúdku ako práve dovarený elixír. Nevedela som ovládnuť triašku na rukách.

Chodby boli úplne prázdne, všetci boli v sieni a pomáhali ošetrovať zranených alebo nosili mŕtve telá priateľov. Cítila som sa prázdna, zbytočná a nemohla som sa zbaviť čoraz viac rastúceho zúfalstva a beznádeje . Bolo to oveľa horšie, keď som ho nevidela. Nevedela som, kde je.

Vyšla som von z hradu.

Zažmurkala som do tmy von, oči ma pálili, boli úplne vysušené. Stála som sama pred hradom a hľadala ešte nejaké známky života. Tráva tu už ani nebola, všade bolo blato, mláky krvi, kusy oblečenia a kde-tu aj nehybné telá. Započúvala som sa do ticha. Niekde blízko sa ozýval plač dievčaťa. Kráčala som za ním.

Dievča ležalo na zemi a nohy malo čudne pokrútené, namáhavo dýchalo.Čupla som si k nemu. „Je to dobré,“hovorila som potichu, hlas som mala chrapľavý, ťažko sa mi rozprávalo, keď som sama potrebovala utešiť. Musela som si pripomínať, že to dievča trpí a mala by som mu pomôcť. Musím mu pomôcť!

„Je to v poriadku. Dostaneme ťa dnu...“

„Ale ja chcem ísť domov,“šepkalo dievča trhaným hlasom. „Ja už nechcem bojovať!“

„Ja viem,“hlas sa mi zlomil. „Neboj sa.“Nevedela som, či som to hovorila jej alebo sebe.

Zavial slabučký vánok, rozfúkal mi vlasy do očí.

Odrazu som cítila jeho vôňu, počula som tlkot jeho srdca kúsok pri mne. Chcela som naňho zavolať, chcela som ho chytiť za ruku, držať ho pri sebe a viac ho nepustiť. No nedokázala som sa ani pohnúť. Nedokázala som vydať ani hláska.

Dievča ma už hľadalo. Jej tiché výkriky „kde si?“sa bili s neznesiteľným tichom. Každý nerv v mojom tele protestoval proti jeho odchodu. Vedela som, že každú chvíľu zdvihne nohu zo zeme a odíde. Možno sa nevráti. Možno...

Neznesiem ďalšie lúčenie, a už vôbec nie lúčenie navždy.

Jeho vôňa pomaly slabla. Otočila som sa. Možno posledný krát...

Smrťožrúti na druhej strane na nás mierili so zdvihnutými prútikmi.

Pohľad na jeho telo v Hagridovom náručí.

„Nie! Harry!“ kričala som. Počula som množstvo rovnako zúfalých výkrikov okolo.

Neverila som. Nechcela som veriť. Toto nemôže byť pravda. Nie je to pravda.

Pohľad na jeho bezvládne ležiace telo. Niekoľko vynechaných úderov srdca. Beznádej. Zúfalstvo. Prázdnota.

Všetko bolo rozmazané. Videla som len obrysy ľudí. Cítila som ich prítomnosť. Počula som hurhaj a potom chladný hlas dostávajúci sa až pod kožu, ktorý mi spôsoboval zimomriavky na krku. Počula som hrkotavý dych a len som čakala, kým si po mňa môj dementor zúfalstva príde. Neprirodzený chlad sa mi rozlieval po tele. Triasla som sa na každom kúsku tela. Lýtka som mala mokré od blata a krvi. Cez hrču v krku som nevládala dýchať.

Teplý dotyk kože. Ruka ťahajúca ma nahor. Späť do prítomnosti.

Hermionina ruka silno zvierala moju, počula som vzlyky vychádzajúce jej z úst. Zhlboka som sa nadýchla a opätovala jej stisk.

Nedokázala som si predstaviť, že už nikdy nepocítim jeho ruky na sebe. Žiaden dotyk jeho pier. Keď odchádzal, mala som nádej, že sa vráti. Keď odišiel, stále som verila. Dôverovala som mu. Teraz bol koniec.

Nezostala nijaká nádej. Nič, dokonca ani zúfalstvo. Len nekončiaca prázdnota.

„Porazil ťa!“zreval odrazu Ron vedľa mňa a čaro sa prelomilo. Na tvári mal fľaky, bol bledý a zároveň sčernený od ohňa. Slzy vytvárali potôčiky, keď mu mlčky stekali po tvári.

Ľudia znovu kričali, ich nezrozumiteľné výkriky sa spájali. Hlas som mala zachrípnutý, moje výkriky by sa dali prirovnať k tichému šepotu. Opäť sa ozvalo mocné tresknutie, ktoré nás všetkých umlčalo.

Ústa som mala stále otvorené v nemom výkriku.

„Bol zabitý, keď sa pokúšal odtiaľto odkradnúť, keď sa sám snažil zachrániť...“Voldemort sa náhle prestal vyžívať vo svojej lži, očami jastril na niečo, čo som nevidela. Potom niekto vybehol z davu, vrhol sa naňho, ale Voldemort Nevilla lenivým mávnutím prútika odzbrojil. Neville urobil zopár kotrmelcov vo vzduchu a s buchnutím dopadol na zem.

„Kto je toto?“opýtal sa hlasom pripomínajúcim hadí sykot a na tvári mal úškľabok. „Kto chce dobroveľne poslúžiť ako príklad, čo sa stane každému, kto bude pokračovať v prehratej bitke?“

Bellatrix vystúpila spomedzi smrťožrútov trochu dopredu a radostne sa zasmiala. „To je Neville Longbottom, môj pane! Ten chlapec čo spôsoboval Carrowovcom problémy. Syn tých aurorov, pamätáte?“

„Ach, áno, viem,“povedal Voldemort a s potešením sa díval na scénu pred sebou. Nagini sa mu na pleciach pomrvila a vyplazila dlhý úzky jazyk.

Tŕpla som na mieste a len nemo hľadela na Nevilla, ktorý stál neozbrojený na území medzi pozostalými a smrťožrútmi a prázdne ruky zatínal do pästí. Nevedela som, čo robiť. V jednej chvíli som aj ja mala chuť výjsť z davu za Nevillom.

„Nuž, ak si si vybral takto, Longbottom,“ povedal Voldemort a ukázal na Nevilla prútikom. V jeho hodvábnom šepote akoby bolo nebezpečenstvo napísané. „Tak sa vrátime k pôvodnému plánu. Na tvoju hlavu, Neville!“mávol prútikom.

Z rozbitého okna niečo vyletelo, preletelo to pološerom a pristálo Voldemortovi v ruke. Zatriasol Triediacim klobúkom, držiac ho za špicatý koniec.

„Tu na Nevillovi uvidíte, čo sa stane každému hlupákovi, ktorý bude ďalej vzdorovať!“

S Hermionou sme si išli rozpučiť prsty, a predsa som bolesť necítila.

Jediným mávnutím prútika zapálil Triediaci klobúk a Neville, neschopný pohnúť sa, stál na mieste ako prikovaný.

Viac som sa na to nemohla dívať. Musela som niečo urobiť. Pevne som stisla prútik v ruke. A vtedy sa stalo veľa vecí naraz.

Počula som výkriky, drnčanie tetív na lukoch, pred Voldemortove nohy dopadlo množstvo šípov. Všetci sa s panikou otočili, keď sa spoza hradu dotackal obor Grawp a zvreskol „Hagger!“ Zem sa triasla a Voldemortove obry sa rozbehli za ním. Zároveň sa zvláštny hukot čoraz viac blížil, znelo to ako bojové výkriky stoviek ľudí.

Neville odrazu vyskočil, horiaci klobúk z neho spadol a on v ruke držal Chrabromilov meč vykladaný rubínmi.

Švihnutie čepele, jediný plynulý úder, hlava veľkého hada žiariaca vo svetle vychádzajúceho zo Vstupnej haly, Voldemrotov zlostný výkrik, zošmyknutie bezvládneho hadieho tela z jeho pliec a dopad na zem pred jeho nohy, kde doteraz ležalo Harryho telo. Ale ktoré tam už teraz nebolo.

„Harry, Harry, kde je Harry?“Hagridov silný hlas prekričal všetok zmätok.

Pozostalí aj smrťožruti, všetci sa pomiešali a splašene utekali do hradu pred pustošiacimi nohami obrov, hlasný dupot kentaurých kopýt sa ozýval na podlahe. Všade lietali záblesky svetla, výkriky zaklínadiel a Voldemortove pokyny svojim stúpencom sa bili dokopy. Pretláčala som sa duelantmi, panikáriaci dav ma unášal do siene. Videla som Voldemortovu vysokú postavu v strede siene, vedľa neho dlhé čierne vlasy rozviate na tmavom habite.

Sieň plná duelantov. Svetlá zaklínadiel. Výkriky formúl, mien príbuzných. Strach. Panika. Boj.

Rozbehla som sa za Bellatrix, ktorá mierila prútikom na Lunu.

„Protego!“zrevala som. Bella sa obrátila na mňa s bojovným úškľabkom a hlavou naklonenou trochu nabok. Odniekiaľ zboku sa vynorila Hermiona a vypálila na Bellu neverbálne omračovacie zaklínadlo. Smrťožrútka ho jediným lenivým švihnutím prútika odklonila. S Lunou a Hermionou sme sa na seba krátko pozreli a opäť útočili. Bojovala som, pálila stále ďalšie a ďalšie zaklínadlá, uhýbala sa, no Bellatrix bola silná. Náš boj bol vyrovnaný.

„Chýba vám Harrinko?“posmievala sa a šialene sa rozosmiala, keď zbadala naše výrazy tváre. Pevne som zaťala sánku. Na jazyku som cítila horkú túžbu po pomste. Zničiť ho, zabiť ho, skončiť to. Horúca krv sa mi nahrnula do mozgu. Dodávala mi silu. Prestala som sa triasť.

Cítila som horúčosť svojho prútika, odrazu akoby konal sám.

„Á, maličká sa chče hľať!“bľabotala tým svojím detským posmievačným hlasom Bellatrix, keď postrehla, že som na ňu poslala Crucio. Kliatba však netrafila svoj cieľ.

„Keď sa chceš hrať, musíš to vedieť,“precedila pomedzi stiahnuté zuby, lebo naše kliatby sa spojili a ona uhla len o vlások.

Úplne som sa sústredila na útok, tak som si takmer ani nevšimla zelené svetlo letiace priamo na mňa a na poslednú chvíľu som odskočila. Vlasy sa mi zježili z tepla a sily kliatby. Musela ma minúť len o milimetre.

„Moju dcéru nie, ty suka!“počula som prenikavý výkrik a riskovala som pohľad ponad plece. Mamka cestou ku mne zhodila kabát a ľavou rukou ma silno odhodila dozadu, až som takmer neudržala rovnováhu.

Bellatrix sa šialene rozrehotala pri pohľade na mamku. Pribehla som na pomoc. Nechcela som stáť bokom a dívať sa ich súboj. Nedokázala som sa dívať na nikoho z rodiny ako švihá prútikom a nevedieť, či o pár minút nepadne bezvládne na zem. A viac nevstane.

„Z cesty!“zrúkla na nás. „Držte sa bokom!“nikdy som ju nevidela takúto. Vlastne ani nedokážem pomenovať, ako sa správala. „Tá je moja! Bežte späť!“

Teraz to nebola mamka, ktorá kúzlami varila alebo prala oblečenie. Nikdy som ju nevidela bojovať. Okolo Belly švihali mamkine zaklínadlá a ona nadskakovala, keď sa im uhýbala. Podlaha bola horúca, obe ženy bojovali s úmyslom zabiť.

Zúfalo som zdvihla prútik. Sama som nevedela, čo tým chcem dosiahnuť. Musela by som mať poriadnu dávku šťastia, aby som netrafila mamku, pretože obe sa rýchlo pohybovali a každú chvíľu boli na inom mieste.

„Čo sa stane s tvojimi deťmi, ak ťa zabijem?“rozosmiala sa Bellatrix. „Keď sa mamička poberie za Freddiem?“

„Už – nikdy – viac – sa – nedotkneš – našich - detí!“zvrieskla mamka a zdôraznila to ďaľšou dávkou zaklínadiel. Bellatrix sa ešte viac rozosmiala rozjareným smiechom. Mamkina kliatba trafila svoj cieľ, zasiahla Bellu ponad vystretú ruku nad srdce. Bellatrix zmrzol úsmev na perách, vytreštila oči, na zlomok sekundy jej došlo, čo sa stalo a pod silou kliatby sa vo vzduchu prehla dopredu. Jej telo s buchotom dopadlo na zem.

McGonnagallová, Slughorn a Kingsley vyleteli dozadu ako v spomalenom filme, v kŕčoch sa otáčali a chrbtom spadli na dlážku. Voldemortova zlosť zo straty najlepšej bojovníčky sa ozývala v trhanom výkriku po celej sieni, jeho hnev vybuchol ako bomba. Namieril prútik na mamku, ktorá stále stála uprostred siene a dívala sa na mŕtve telo svojej súperky.

„Protego!“sieňou sa rozľahol hlas, ktorý nemohol byť skutočný, z ktorého zvuku mi podskočil žalúdok a takmer spôsobil, že som sa usmiala a ktorý sa mi určite iba zdal. Ochranné kúzlo sa rozložilo medzi mamkou a Voldemortom, ktorý jastril ako dravec po sieni a hľadal zdroj.

Zrazu nastal nejaký pohyb a Harry si zložil neviditeľný plášť. Výkriky šoku a radosti „Harry! On žije!“sa ozývali všade. Ja som nevydala ani hláska. Nezmohla som sa ani na zachrčanie. Nedokázala som veriť vlastným očiam.

Voldemortove prekvapenie sa črtalo na jeho hadej tvári.

Keď s Harrym začali krúžiť okolo seba, nastalo úplne ticho. Nikto ani nedýchal. Stovky ľudí stáli pri stenách, dívali sa na jediný súboj. Smrťožrúti stáli bokom, víťazoslávne sa uškŕňali alebo sa len znudene prizerali na ich pána. Niektorí sa tiež tvárili pekvapene.

Nebola som schopná nič vnímať. Mozog mi celkom zatemnil fakt, že Harry žije, dýcha, tlčie mu srdce. Ale na ako dlho? Stála som opretá o stenu a čudovala sa, že sa od môjho tŕpnutia nerozpadla. Zuby sa mi bez prestania klepotali. Rukami som si trhala habit a nespúšťala oči z Harryho. S Voldemortom sa o niečom rozprávali, ale ja som nebola schopná spracovať tie slová, rozlíšiť ich význam. Vedela som, že to, čo sa stane o pár sekúnd, zmení dejiny čarovného sveta navždy.

„Tým sa všetko mení, nie?“zašepkal Harry, pričom sa svojmu súperovi díval priamo do očí. „Vie prútik v tvojej ruke, že jeho posledný pán bol odzbrojený? Pretože ak áno... ja som teraz pravým pánom bazového prútika.“

Východ slnka, červeno-zlatá žiara na ich tvárach, rachot ako výstrel z kanóna, výbuch zlatých plameňov presne v strede, niekoľko vynechaných úderov môjho srdca, dva výkriky zaklínadiel, odrazené zelené svetlo, prútik ako tenká palička črtajúci sa pod očarovaným stropom, letiaci k Harrymu, ktorý ho chytil voľnou rukou.

Voldemorta odhodilo dozadu, jeho telo ochabnuté, scvrkuté tvrdo buchlo o stenu. Hadia tvár nevedomá, úzke štrbiny čerevených očí prevrátené stĺpkom.

Šok tej chvíle trval len jediný tichý výdych, jediný úder srdca. Potom všade vypukol hurhaj, všetci kričali, volali jeho meno, bežali k nemu, rozhodnutí objať ho, dotknúť sa ho, poďakovať mu.

Sedela som opretá o mamkino plece a chvíľami som zaspávala. Unavené viečka mi padali. Chcela som vedieť nové správy, nechcela som zostať mimo diania, preto som ich silou-mocou držala otvorené. A chcela som vidieť, kde je. Stále bol niekde inde. Všetci chceli, aby bol s nimi a počúval ich poďakovania.

Preto, keď som ho po niekoľkých hodinách neprítomnosti konečne zbadala, nerozmýšľala som. Rozbehla som sa k nemu a objala som ho. Mohli sme sa objímať celé hodiny alebo aj dni.

Niekde blízko som počula mamkin šepot Harrymu. „Harry, zlatko, prosím ťa mohol by si vziať Ginny do... k Muriel?“

Nie, nie k Muriel. Odtiahla som sa od neho. „Nie, ja tu chcem zostať!“povedala som rázne.

„A načo, Ginny?“opýtala sa mamka. „Väčšina ľudí už odišla a Rokfort je v zlom stave.“

„Tak poďme domov. Nemohli by sme ísť do Brlohu?“

„Nevieme, v akom je stave. Smrťožrúti ho určite nenechali len tak,“vysvetlila mamka. Všimla som si, že jej na čele pribudla kopa vrások. „My s tatkom ešte budeme musieť ísť na ministerstvo svedčiť a dojednať nejaké veci,“videla som na nej, ako tam nechce a ísť a aká je unavená. Pod očami mala veľké kruhy a tvár stále fľakatú a opuchnutú od plaču. V ruke zvierala vreckovku.

„Môžeme nejako pomôcť?“opýtala som sa, hoci som pokrytecky dúfala v zápornú odpoveď. Ledva som stála na nohách.

„Nie, zlatko, my to zvládneme. A aj tak nie si dosť stará,“uškrnula sa. „Radšej choďte k Billovi alebo k Muriel.“

„A čo takto na Grimaudové námestie?“navrhol Harry a ja som sa započúvala do melódie jeho hlasu.

„Myslíš, že je to bezpečné?“opýtala som ho mamka pochybovačne. Skôr som cítila, ako videla, že prikývol. „No vlastne aj tak máme málo miesta. Pošleme vám patronusa.“

Keď sme odchádzali, objala som ju. „Bude to v poriadku.“

„Je to v poriadku,“ zvláštne pokrivene sa na mňa usmiala, bolo to niečo medzi láskavým úsmevom a trpiacim výrazom. „A môžete sa premiestniť odtiaľto, Minerva zrušila kúzlo,“dodala, keď ma pustila.

Harry ma chytil za ruku a stiahol k sebe. Mamka nám naposledy zakývala, keď sme sa otočili namieste a na chvíľu nás pohlitila tma.

Otvorila som oči. Oslepilo ma prudké ranné svetlo. Čakala som, že uvidím staré dvere s kľučkou v tvare hada, ale očividne nás premiestnil rovno do izby. Siriusovej izby.

Stál vedľa mňa. Pozrela som sa naňho a z očí mi vyhŕkli slzy. Okamžite ma objal, pritlačil si ma k sebe. Hlasno som mu vzlykala do hrude, po tvári mi neprestajne tiekli slzy. Trochu som sa odtiahla, keď som si uvedomila, že som mu zmáčala tričko. Rukou ma jemne hladil po chrbte a vo vlasoch som cítila jeho pery. Teplo jeho tela, jeho vôňa, pravidelný tlkot jeho srdca a jeho dych na mojej tvári pôsobili upokojujúco, všetko zo mňa opadlo. V jeho objatí som sa cítila bezpečne. Zhlboka som dýchala a nasávala jeho vôňu.

Bola som taká unavená, že som asi zaspala postojačky. Ale zrejme ma preniesol kúsok do postele, lebo keď som sa zobudila, ležala som schúlená pri ňom v teplej perine.

Rýchlo som pozrela na okno, slnko prenikavo svietilo aj cez špinavé závesy.

„Nespala si až tak dlho,“ ubezpečil ma s úsmevom a vytiahol si stŕpnutú ruku spod môjho krku.

Pritisla som sa k nemu ešte bližšie. Rukami som skúmala jeho tvár, musela som sa ho dotknúť, presvedčiť sa, že nezmizne pri prvom žmurknutí. Že sa nerozplynie ako dym, neprejde mi cez prsty. Musela som sa presvedčiť, že táto chvíľa je skutočná. Že on je skutočný.

„Vtedy, keď som si myslela, že si mŕtvy...“nedokončila som. Tá spomienka bola až príliš živá.

Vedela som, že to musel urobiť. Nepotrebovala som vysvetlenia. Aspoň nie teraz.

Pohladil ma po vlasoch. „Keď som videl Bellatrixinu kliatbu kúsok od teba, celkom som zabudol, že som chcel ísť k Voldemortovi.“

Ale teraz bolo všetko v poriadku. Už nič nestálo v ceste. Žiadna vysoká postava s červenými očami a haďou tvárou.

Zrejme mal myšlienky naladené na rovnakej frekvencii, pretože sa z nich stali skutky. Už to neboli tie jemné bozky, teraz to bol celý rok udalostí. Všetko napätie, strach, zúfalstvo, čakanie. Myslela som len na jeho teplé dlane na mojom odhalenom páse. Na moje ruky pod jeho habitom. Na nás, ležiacich telo na tele. Na jeho pery na tých mojich, spolupracujúce v nespočítateľných bozkoch. Cítila som jeho túžbu, ospravedlnenia, ťažké rozhodnutia a všetky jeho pocity za ten najdlhší rok v mojom živote. Každučkú myšlienku.

Nikdy v živote som necítila toľko pocitov. Aj preto sa mi zdalo pokrytecké, že som sa cítila ako najšťastnejšia osoba pod slnkom. Napriek všetkému.

Rukami som mu vošla do vlasov. Keď mu spadli okuliare a ozval sa buchot na podlahe, ani jeden z nás sa tým nezaoberal.

Kroky na schodoch. Pomaly sa odtiahol. V mozgu som mala nahromadenú krv, tak som ledva dokázala rozlíšiť rukávy trička, keď som si ho narýchlo zhŕňala späť. Harry nás zakryl perinou.

Dvere sa s vŕzganím otvorili. Z nich vykukla usmievajúca sa tvár. Nepodajné rozstrapatené vlasy mala nezvyčajne krátke, konce obhorené od ohňa. Otvorila plné pery, aby niečo povedala, ale opäť ich spojila a usmievala sa na nás. Hermiona mlčky vycúvala z miestnosti. Chvíľu som zírala na zatvorené dvere a rozmýšľala, čo by sa stalo, keby nebola prišla. Takmer som sa začervenala.

Snažili sme sa zakryť prudké nádychy. A zrazu, hoci som lapala po dychu, som sa rozosmiala.

Celá situácia mi prišla neuveriteľne komická. Vedľa seba som počula smiech, ktorý som tak dlho túžila počuť.

Schúlila som sa mu na prsiach a spokojne som sa naňho usmiala. Sledovala som štruktúru jeho úzkych pier, roztiahnutých do úsmevu.

Teraz, keď ma tuho objímal a hladil po chrbte, sa mi celý uplynulý rok zdal ako maličkosť, služba, ktorú som si musela splniť, aby som ho dostala. Služba, ktorá mala ukázať, že ho milujem, preto, kým je a nie preto, ako sa volá.

Celý rok som verila, že táto chvíľa príde. Čakala som na ňu.

A dočkala som sa.

[ » na začiatok « ]