Poviedka:
Pridaná: 14.2.2010, 14:59:22
Čítaná: 2864×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Lea, Lukáš
Stručný dej: Lukáš je mladý chalan, taký akého môžete stretnúť takmer kdekoľvek na svete. A predsa je to Harry Potter fanúšik a je registrovaný na priori. Zisťuje, že tento svet je možno predsa trocha magický...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Aliyz - 6 bodov

micho - 8 bodov

Sedo - 6 bodov

Mei - 5,5 boda

spolu 25,5 boda

A zasa to bolo tu! Hrozná večera s priateľmi rodičov a ich otravnými deťmi... Spýtal som sa mamy, či nemôžem ísť spať ku kamošovi, lebo naša neželaná návšteva (teda hlavne z mojej strany neželaná) sa u nás chystala aj prespať.

Reagovala asi takto. „Nepýtaj sa ma také debiliny a makaj mi pomôcť s jedlom!“ skríkla na mňa mama vynervovaná z blížiacej sa návštevy. Nasraný som sa pobral z kuchyne a vošiel som do izby. Cestou ku kompu som nohou kopol do postele. Bolelo to, ale bolo mi to tak u riti, až to bolelo.

Keď mama započula tresknutie, prudko mi otvorila dvere a narevala na mňa: „Už som si aj zvykla na to tvoje večné neposlúchanie mňa, ale nenič nábytok do frasa! A aspoň sa na mňa pozeraj, keď ti niečo hovorím!“ pri tej poznámke som svoj pohľad odvrátil od monitoru a otrávene som sa na ňu pozrel. „A ak máš náhodou záchvat dobrej nálady, mohol by si si poupratovať izbu.“

Zavrela dvere a ja som sa porozhliadol po mojej izbe. Spokojne som mľaskol jazykom nad svojím neporiadkom, ale nebolo to kompletné. Podišiel som k posteli a rozhádzal som ju ešte viac ako bola. Vyzul som si ponožky a hodil som si ich pred dvere.

Teraz to bolo kompletné.

Nebol to síce vrchol neporiadku, ale viacej sa mi nechcelo. Sadol som si na kancelársku stoličku zatočil som sa a zastavil sa. až keď som bol tvárou v tvár môjmu milovanému počítaču. Chalani s triedy si pre mňa vymysleli aj novú chorobu: PC-FIL. Počítač bola moja jediná láska. Mám som už šestnásť a milujem jedine svoj krásny Apple comp!

Síce, chodil som už s kopou dievčat, ale žiadne ma nejako extra nezaujalo. Hrávam futbal, mám hnedé vlasy a modré oči. Správam sa ako zasran, ale v podstate ním som.

Správam sa tak od vtedy, čo mojou vinou zomrela (teda aspoň myslím, že už je mŕtva) moja sestra... Mal som na ňu dávať pozor. Nechal som ju hrať sa na pieskovisku a ja som medzitým vyhral futbalový zápas. Keď som sa vrátil k nej nebola tam. Niečo také hrozné som necítil nikdy predtým vo svojom živote. Taký nechutný zvieravý pocit.

Počas hľadania mi prišlo strašne zle. Všade som vykrikoval jej meno, behal som po ulici ako blázon. Povracal som sa a hľadal som ďalej.

Želal som si, aby som mal časovrat. Ale nemal som. Už nikdy som ju nenašiel. Bola to moja chyba! Bol som taký ohromný idiot! Mala iba štyri a ja som ju SAMU nechal tak. Nemal som ju rád, ale uvedomil som si, že som ju strašne zbožňoval, až keď som ju stratil. Tuším je o tom aj nejaké porekadlo, ale teraz si nespomínam aké.

Po tom incidente som sa uzavrel do seba. Mama ma neznášala, otec chápal. Koniec-koncov, preto sa aj rozviedli Chodil so mnou po detských psychológoch. Ja som zaryto mlčal. Prestal som hrať futbal, lebo to bol dôvod ,prečo som ju stratil, ale všetci psychológovia odporúčali, aby som sa nejako odreagoval a nemyslel na to. Futbal neznášam! Ale musím ho hrať. Môj otec je rád, keď ma vidí hrať, tak mu nebudem brať ilúziu, že už som z toho vonku. Odvtedy nechcem mať nikoho rád. Nakoniec by som mu len a len ublížil, a preto je mojou jedinou skutočnou láskou počítač.

Ten nikdy nezomrie.

Otvoril som stránku priori a potom tajomnú komnatu. Erik bol on-line, ale na priori mal prezývku Šarlátový list. Je to asi najdebilnejšie meno, aké som tam kedy videl! Ja sa volám väzeň z Azkabanu.

Skôr ako som mu stihol napísať, bola tu návšteva. Začul som ten nechutný zvuk zvončeku ohlasujúci príchod neželanej návštevy.

Potichu som zanadával. Otvorili sa mi dvere do izby, stála v nich mama a mala zúrivý pohľad. Keď uvidela, že som si tú izbu neupratal, iba nad tým pretočila oči.

„Poď privítať návštevu!“ povedala nadmieru pokojným hlasom, ale neprestávala na mňa zosielať vražedný pohľad. Postavil som sa zo stoličky tak energicky, až sa začala točiť. Vyšiel som z izby a nezabudol som poriadne tresnúť dverami. Očami som iba mihol po vyzúvajúcej sa návšteve. Prešiel som do obývačky a dupal som pritom nohami ako malé decko. Sadol som si na gauč a pozeral som sa smerom, ktorým by mala prísť návšteva.

Ako prvá sa vynorila z chodby moja „drahá“ matka. Pohľadom sa na mňa nešťastne zahľadela. Aby som ju ešte viac vyprovokoval, vyložil som si nohy na stôl. Druhý vyšiel z chodby muž, asi hlava rodiny. Priateľsky sa na mňa pozrel a zakýval mi. Pokúsil som sa spomenúť, ako sa asi volá. Neúspešne. Slušne som odkýval s dostatočne vycerenými zubami. Potom vyšlo dievča. Zrejme dcéra.

Pri pohľade na ňu mi napadlo veľa slov, ale prvé bolo: šialenstvo. Potom nasledovalo veľa synoným, ako napríklad: bláznovstvo, duševná choroba a veľa iných. Dievča malo krvavo červené vlasy, stopercentne farbené s fialovým a zeleným melírom. Tvár mala výrazne nalíčenú. Oči obtiahnuté zelenou ceruzkou, mihalnice zelené taktiež. Mala zelené oči, takže to vyzeralo viac ako strašidelne. Pery mala nenamaľované. Bola oblečená rovnako šialene. Žlté tričko s veľkou slnečnicou, zelené nohavice a nechty boli namaľované bielou a zlatou farbou.

Kým sa na mňa pozrela stihol som zavrieť ústa. Ďalšej žene som veľmi nevenoval svoju drahocennú pozornosť. Zahľadel som sa na televízor a predstieral, že ma Kobra 11 veľmi zaujíma a popritom som odpočúval.

„Som taká rada, že ste prišli!“ počul som povedať svoju matku až prehnane milým tónom. Potom som počul pusinkovanie a znechutene som zmraštil tvár.

Ďalej gratulovanie k matkiným narodeninám: „Všetko najlepšie ti želám k úspešnému prežitiu štyridsiatich siedmych rokoch a aby si sa toľko ešte dožila!“ Bože len to nie! Potichu som zaúpel a kvôli pozeraní na telku som si nevšimol, že dievča už peknú dobu sedí vedľa mňa a zaujato ma pozoruje. Potom sa mierne pohla a ja som od prekvapenia takmer skríkol.

Naštvane som sa na ňu pozrel so zaťatou čeľusťou. „Čau! Ja som Lea,“ pozdravila ma milo. „Už sa poznáme, ale pochybujem že si pamätáš moje meno.“ Mala zvučný hlas, ktorý ma nútil počúvať ju.

„A ja pochybujem, že ty si pamätáš moje!“ otrávene som jej povedal a moju pozornosť som preniesol na Kobru 11, ktorú z duše nenávidím.

„Lukáš,“ vyslovila moje meno tak veselo a z ľahkosťou až som sebou trhol.

„Tak dobre, pamätáš si ho. Ale ja nie som povinný pamätať si tvoje.“ Teraz som už poriadne naštvane otočil hlavou a zaumienil som si už na ňu nereagovať.

„Si nejaký fanda Kobry 11? Je to strašný seriál!“ zaúpela a hlavu si oprela o gauč. Bol som na seba hrdý. Neotočil som sa a neodpovedal som jej!

A takto som si musel vytrpieť celý jeden diel toho krimi-seriálu. Rodičia sa stihli navečerať. Lea tvrdila, že nie je hladná.

Potom sa ozvala: „Máš počítač?“ neodpovedal som, ale ozvala sa moja mama: „Pravdaže má! Veď ktoré dieťa v dnešnej dobe už nemá počítač?“ Leini rodičia sa zasmiali spolu s mojou mamou. „Choďte sa hrať do izby!“ navrhla mama, ale vzápätí to vzala späť. „Teda, nie radšej pozerajte telku, nech vás máme na očiach.“ Uvedomil som si, prečo mama nechcela, aby som ju vzal do izby. Vduchu som sa zasmial.

„No hej! Poďme do izby!“ povedal som veľmi škodoradostne. Lea nechápala a mama sa ma už nesnažila zadržať. Vždy bola veľmi citlivá na neporiadok. Bála sa, že sa jej priatelia budú rozprávať iba o tom, aký má v byte bordel, a ako si nevie dať rady so synom.

Takmer veselo som otvoril dvere do svojej izby. Lea sa zvedavo porozhliadla. Všimla si moje ponožky pred dverami a potom sa mi pozerala na nohy. Bosé. Uškrnula sa. Sadal som si za stôl a ona na moju posteľ, ktorá so rohom dotýkala stolíka s počítačom. Všimla si, že mám zapnuté Priori-incantatem. Nehanbil som sa za to, že som oddaným fanúšikom HP. Prezeral som si Veľkú sieň, keď sa zrazu ozvala nechutným, afektovaným hlasom: „No fuj! Ty máš rád Harryho Pottera?! No pekne!“ Jednu ruku som zaťal v päsť.

Nedokázal som sa neozvať: „A ty máš čo rada? Len nehovor TWILIGHT!“

„Twilight? Ten absolútne milujem! Ten Pattionson je tak neskutočne sexy!“

Ovládal som sa ako ešte nikdy v živote. Bol som nervák. No čo už? Taký proste som! A musel som sa veľmi krotiť, aby som neudrel dievča. Bola to ťažká výzva. Možno sa ma zľakla. Tvár som mal bledú a päste zaťaté.

Dve veci som v živote nenávidel najviac na svete: 1. keď niekto na dával na Harryho Pottera (psychicky som sa na neho naviazal, keď mi zomrela sestra, musel som jej ho čítať vždy pred spaním) 2. keď niekto spomenul moju sestru.

Potom sa Lea rozosmiala! Ja ju asi zavraždím. Mala príjemný zvonivý smiech. „Robím si prdel! Vážne vyzerám na to že by som milovala toho chlpatého Pattinsona?“

Nebol som schopný pohybu. Zobrala mi myš, odhlásila ma z priori a skôr, ako som si to stihol všimnúť bola prihlásená pod menom Čarovný leopard Lea. Keď som jej nick prečítal rozrehotal som sa z plného hrdla. Tak to je ešte debilnejšie meno ako Šarlátový list!

Vrhla na mňa škaredý pohľad a prezerala Veľkú sieň. Okradol som ju o moju myš a otvoril som jej profil a prečítal čo o sebe tvrdí. Mala tam napísané: zelené vlasy.

Všimla si môj pohľad a na vysvetlenie povedala: „Červenovláska som iba od včera. Ešte som nestihla upraviť profil.“ Usmiala sa a znova mi vychmatla myš. Upravovala si profil. Rýchlo ťukala do klávesnice. Dokonca rýchlejšie ako môj kamoš Dominik, a to už je čo povedať. On je totiž autorom niektorých kníh, ktoré doteraz nevyšli.

Asi do jedenástej sme boli na PC-čku, kým neotvorila dvere moja mama a nenakázala nám spať. Kolterovci (neskôr v priebehu večera som si spomenul na ich meno :D) boli jej najlepší priatelia. Občas som prespal aj ja spolu s mamou u nich. Dôvod bol jednoduchý a jasný. Alkohol.

Rodičia si spolu vždy vypili a potom odmietali MHD, alebo taxíky. Mama necítila potrebu, aby Lei prichystala posteľ mimo mojej izby. Považovala ma za neškodného. Vytiahla jeden starý matrac z balkóna, upratala priestor 2x1 meter v mojej izbe a doniesla jej vankúš + perinu. Potom sa Lea spýtala, ktorá je moja pasta. Vytlačila si trocha na prst a umyla si zuby. Smial som sa na nej. Ďalej necítila potrebu prezliecť sa do pyžama. Iba si vyzliekla zelené nohavice a vliezla pod perinu. Jej rodičia spali na rozťahovacom gauči.

„Dobrú noc!“ zaželala nám moja mama a zavrela dvere, jediný zdroj svetla, ktoré tam práve prenikalo.

Tma.

Dokonca ani cez rolety neprenikalo svetlo. Bolo to divné. Postavil som sa z postele a podišiel som k oknám. Na ulici vládla rovnako veľká tma, aká vládla v mojej izbe.

„Čo je?“ spýtala sa Lea udivene.

„Nič.“ Vliezol som do postele a po ceste k nej som sa potkol o svoj bordel. „Len mi pripadá čudná tá tma.“

Po hodine prevaľovania som zaspal krátkym a nekľudným spánkom. Sníval sa mi čudný sen. Utekal som po areáli Rokfortu s rozsvieteným prútikom. Niečo za mnou utekalo a chcelo ma to zabiť. Utekal som po tmavej nočnej chodbe. Prudko som zastavil a zhasil prútik. Na konci chodby sálala fakľa. Nevedel som, čo tam je, ale vedel som, čo je za mnou. Tak som váhal iba malú chvíľu a rozbehol som sa v ústrety svetlu.

Nedokázal som uveriť tomu, čo som videl. Kútiky očí ma začali neznesiteľne páliť.

To predsa nie je možné, to nie je možné, zúfalo som opakoval vo svojej mysli.

Za chrbtom som začul zúrivý krik, ale ešte stále som nebol schopný odtrhnúť pohľad od toho strašného divadla, ktoré sa predo mnou odohrávalo.

Prútik mi vypadol z ruky.

Narazil o kamennú podlahu a chvíľu sa kotúľal.

Vzápätí sa ozval ďalší výkrik.

Bola bližšie. Omnoho bližšie.

Musím sa spamätať, bolo na čase rozhodnúť sa.

Dopredu, či dozadu? Pohla sa ku me, aj tá vzadu, aj tá vpredu.

Zrazu sa obidve pohli naraz takým spôsobom, ktorý bol možný iba v mojom sne. Vrhli sa a skočili. Uhol som sa. Lea a Ema do seba vrazili. Mal som chuť rozbehnúť sa k Eme a vystískať z jej štvorročného telíčka dušu. Obidve sa pohli smerom ku mne a na tvári sa im zračil lačný výraz. Lačný po mojej krvi.

Trhol som sebou.

Tlmene som vykríkol. Sedel som na posteli a nedokázal si spomenúť, čo sa mi to snívalo. Porozhliadol som sa po izbe.

Tma.

Taká nechutná tma, až som si myslel že som oslepol. Zapol som nočnú lampu. Budem jej musieť vymeniť žiarovku. Sotva svietila. Ale dosť na to, aby som si všimol Leu. Prehadzovala sa a zo sna stonala ako ranená. Zaryla nechty do matraca. Rozum mi hovoril, že by som ju mal zobudiť, ale bol som paralyzovaný jej krikom, či skôr revom.

Fakt, strašne som sa bál. Nevedel som si predstaviť, čo sa jej asi sníva. A zrazu sa posadila s dokorán otvorenými očami. V tej istej sekunde sa ozval masívny výbuch z predsiene. Vyskočil som a utekal k dverám. Ozval sa svišťavý vzduch a letel som dozadu. Lea na mňa mierila prútikom(!).

Skoro som si oči vyočil. Tvárila sa nešťastne. Ústa som mal dokorán otvorené. Zabudol som na výbuch a nechápavo som pozeral na jej prútik. Mal striebornú rúčku so vsadeným rubínom (teda, odhadoval som že je to rubín, lebo to bolo červené a nádherne vybrúsené), prútik bol vyrobený z fialového dreva a tiahli sa po ňom červené ornamenty.

„Teraz ma poriadne počúvaj. Svet Harryho Pottera je ozajstný!“

Na chvíľu sme stíchli.

Niekde v byte sa ozval hlas mojej matky. „Čo tu chcete? Kto ..“ nestihla dopovedať. Spoza dverí nás škárou osvetlil zelený záblesk. Jedným veľkým skokom som sa dostal k dverám. Niečo ma zasiahlo a ja som ležal na zemi v kŕči.

„Počúvaj ma do riti! Ona musela zomrieť! Tak to bolo v proroctve! Zavri si ústa! Som metamorfmág. Došla som sem, lebo som to predpovedala. Neotváraj stále tie ústa! Áno, som metamorfmág a dokážem aj predpovedať budúcnosť, ale teraz sa už musíme pohnúť, aby sa všetko stalo tak ako som predpovedala.“ Švihla prútikom a ja som mohol zasa stáť. Utekala k oknu. Silno som ju zdrapil za ruku.

„Ty si vedela že moja mama zomrie a nič si mi nepovedala?!“ nahlas som šepkal so zúrivým nádychom. „Muselo to tak byť! Vysvetlím ti to všetko, až keď budeme v bezpečí.“ Ako námesačný som utekal za ňou po balkóne nášho bytu. Ako do toho celého zapadá Rowlingová?

___________________________________________________________

Bola by som rada, keby všetci, čo to ohodnotia aj okomentujú, prečo tak hlasovali. Názov som dala taký, aký je, lebo som nevedela dojsť na nič inteligentnejšie. Ak máte návrh na niečo lepšie, tak napíšte do komentov :)

___________________________________________________________

Aliyz - Zaujímavý príbeh. Trošku dlhý a vleklý, ale zaujímavý. Sem tam sa podarilo autorovi aj vyčariť na mojej tvári úsmev s narážkami na mená na pi.sk. No chýbala tomu tá správna dynamika. V polovici som rozmýšľala kam to všetko smeruje a ak by som nemusela asi to ani nedočítam do konca, ktorý bol vlastne vyústením celej poviedky. Zas, ako v mnohych poviedkach sa mi zdalo akoby strašne dlho trvalo, kým sa autor odhodlá dostať k podstate veci, ktorej potom venuje minimum priestoru miesto toho aby ju rozvinul a založil príbeh na nej.

micho - pekne prepojená realita s fantáziou sna... Príbeh je napísaný spôsobom, akoby ho autor (v sne) skutočne zažil

Sedo - Táto poviedka mi robila problémy pri hodnotení. Príbeh a zápletka nie sú zlé, ale nejako mi tam stále nesedí štýl akým to bolo napísané. Tie nadávky mi tam prišli také nasilu ako dôkaz toho, že je niekto nad vecou. Celé sa mi to zdalo ignorantské a pubertálne. A celkovo dialógy boli dosť strnulé a neprirodzené. Zo začiatku mi bolo hlavného hrdinu dosť ľúto, ale časom som zistil podľa jeho správania, že je to pako a tých nemám rád ako hlavné postavy, sorry :-D

Mei - Štylisticky sú tu lepšie poviedky. Sú tu poviedky so zaujímavejšou pointou a nápadom. Tiež veľmi neuznávam zbytočné nadávky v literatúre, hoci si už začínam zvykať. Ale táto poviedka je pre mňa výnimočná tým, že som to tomu chlapcovi všetko uverila. Jazyk, ktorý používal, jeho myšlienky boli tak presvedčivé, ako hádam v žiadnej inej súťažnej poviedke. Očividne aj menej je viac- jednoduchý štýl, jednoduchý jazyk dajú poviedke niekedy viac ako vycibrené a zložité dialógy. Poviedka je však typická tým, že nikam neodbočuje, ide hneď k podstate veci. U teba sme museli čakať. Pozrela som sa na ešte jednu tvoju poviedku vo FF a zdá sa mi, že táto snaha vystihnúť charakter postáv je pre teba typická. Nie veľké príbehy, konflikty, ale jednoducho človek. Dávam ti preto jeden podporný bod navyše. Žiaľ, asi to v takejto konkurencii nezaváži.

[ » na začiatok « ]