Poviedka:
Pridaná: 9.2.2010, 23:29:04
Čítaná: 3797×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Emily, Meggie, Toby, Barbara, Tes
Stručný dej: Pre vysvetlenie toto som zažila v posledných dňoch len som luďom zmenila mená a všetko dala do Rokfortského štýlu. Dúfam, že sa Vám to bude páčiť.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Láska po našom

„Myslíš, že sa mu páčim?“ spýtala som sa po stý krát s jednou nohou v pyžame svojej najlepšej priateľky.

„To sa dá ľahko zistiť... Spýtam sa ho!“ odpovedala s nadšením Meggie

„Čože? No vlastne, nenamietam. Ale kedy sa ho chceš spýtať však je.. Kde vlastne je?“

„Lewis má chatu niekde pri Škótsku. Išli tam hrať zimný metlobal. Vravela som mu, že by aj nás konečne mohol zobrať so sebou.“

„Ale to pochybujem , že sa tak rýchlo vrátia“

„Však dnes končia vianočné prázdniny! Musia sa vrátiť!“

„Zajtra je už škola? Ja som si ani neuvedomila, že už zajtra sa učíme. Nemám úlohu z čarovania!“

„Áááh“zívla si Meggie „však to spravíš zajtra cez obed. Už idem spať môžem zhasnúť?“

„Jasné pravdaže.“uložila som sa na postel, zakryla sa pohodlnou dekou a v tom okamihu zaspala.

-Zima, všade sneh a ľad. Vločky mi padajú na tvár a príjemne chladia horúce líca. Zrazu som ho zbadala. Chlapca na metle rútiaceho sa na mňa. Nešikovne som uskočila a skoro sa šmykla na ľade. Neznámy ladne položil nohy na zem a šikovne zoskočil z metly. Blížil sa ku mne. Jeho ruka spočinula na mojom páse. Naklonil sa a na ústa mi vtisol bozk. Dal si dole snežné okuliare. Bol to Toby. Chlapec ktorého neskutočne ľúbim ale on o tom ešte nevie. Opäť sa zohol no teraz k perám pridal aj jazyk. Stáli sme tam a do tváre nám šľahal studený vietor-

„Emily! Emily!“ len nevoľky som otvorila oči.

„Čo sa deje? Čo vrieskaš? Nevrieskaj!“ zavelila som. Meggie stála nado mnou a so zvrašteným čelom ma budila.

„Vstával lebo nestihneš raňajky! Už aj!“

„ Jasné jasné už idem.“ Navliekla som si habit tak neupravene, že mi golier stál dohora a kravata bola naopak. Vlasy som ani nečesala -však načo.- pomyslela som si. Vybehla som z Bystrohlavskej klubovne a na schodoch som skoro spadla. Len len som sa zachytila o brnenie ktoré stálo opodiaľ. Zišla som do Veľkej siene a môj pohľad automaticky zablúdil k chrabromilskému stolu. Bol tam! Rýchlo som sa snažila trochu si prehrabať vlasy no márne. Boli strapaté ako keď som vstala. Prisadla som si k stolu schválne čelom k zlato-červenej.

Môj pohľad spočinul na Tobym. Jedla som sa ani nedotkla len sa opíjala jeho krásou. Po chvíli som už iba hľadela nevnímajúc kam. Výhľad mi prekazila postava stojaca predo mnou.

„Čo je na mne také fascinujúce?“ v tejto chvíli môj žalúdok urobil kotrmelec.

„Och. Ahoj Toby. Ehm.. Krásne sa na teba pozerá.“ Tieto slová mi vyleteli z úst ani neviem ako. Rukou som si zakryla ústa akoby som ich chcela natlačiť späť do hrdla. On mi len zakýval na pozdrav a s úsmevom na perách odkráčal preč.

Zdvihla som sa zo stoličky a ponáhľala som sa do žalárov na elixíry. Pred dverami ma už čakali tri známe osoby- Meggie, Barbara a Tes. Tes vyzerala akási nervózna ba až chorá. Zdvihla hlavu od učebnice a takmer ihneď dala mi odpoveď na môj spýtavý pohľad.

„Nemám prístup k jahodám. Škriatkovia mi už kuchyňu neotvárajú. Včera sa prerušila moja každodenná dávka. Ale Sevík je taká veľká jahoda. Ak mi niekto nedá niečo jahodové tak zjem jeho“ Tes bola maximálne poblednutá. Bola závislá na dvoch veciach- jahody a Severus Snape.

Na konci chodby zašušťal čierny plášť a prichádza Profesor elixírov. Ukradomky som pozrela na Tes no tá sa rozbehla a zavesila sa Sevovi okolo krku. Všetci na ňu vytreštili oči a otvorili ústa. Profesor spravil niečo nečakané. Objal ju a zložil na zem. Ona naňho len lačne pozrela ale zrazu sa zatvárila vyplašene. Ja som to vedela. Mala absťák. Zjavne si uvedomila čo práve spravila. Barbara nad nich vyčarovala ružové srdiečka pár ľudí sa zasmialo ale báli sa čo bude nasledovať.

„50 bodov pre Bystrohlav za krásne privítanie,“ uškrnul sa na Tes „a tebe Barbara nadstavujem dve minúty navyše z hodiny.“ otvoril triedu a vošiel dnu. Hodina elixírov prebehla pokojne no ja som vedela, že to neprejde len tak bez povšimnutia.

Vonku som sa rozlúčila so svojimi dvoma kamarátkami smerujúcimi na aritmanciu a išla som na starobylé runy.

Bežala som dole po schodoch a hľadala Meggie. Aritmanciu mali s Chrabromilom a ona mala výnimočnú príležitosť spýtať sa ho to. Už z polovice chodby na mňa kričala. „ÁNO! ÁNO! POVEDAL ÁNO!“ Pozerám na ňu s vyvalenými očami. Naozaj? On? Áno? Dýchalo sa mi ťažko. Cítila som akoby sa mi z toho šoku malo zastaviť srdce. Vbehla som do najbližšej prázdnej učebne, oprela sa o stenu, a zviezla sa po nej na zem. V hlave som si opakovala každé slovo čo som pred chvíľou počula. Nemohla so tomu uveriť.

Pred obedom som sa už cítila lepšie. Mali sme voľnú hodinu no aj tak sme všetky štyri prišli neskoro. Tes sa učila, Barbara robila neplechu a Meggie mi zapletala copíky. Keď sme prichádzali do Veľkej siene akurát sa tam zlietali sovy. Tmavá sova priletela ku mne a spustila na stôl list. Dosť neupraveným písmom na ňom stálo: Ahoj, to som ja Toby. Chceš by si so mnou chodiť? Lebo Meggie vravela...?

[ » na začiatok « ]