Kapitola:
Pridaná: 9.2.2010, 14:24:17
Čítaná: 3886×
Hodnotenie: (počet hlasov: 13)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Serena Audierová, Severus Snape
Stručný dej: Prečo profesor Snape s takou radosťou trápi svoju žiačku?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Skôr než bude neskoro 2 » Skôr než bude neskoro

Verím, že aj táto časť sa vám bude páčiť....teším sa na vaše komentáre

Serenina drobná postava sa strácala v posteli, už aj tak dosť obklopenej vankúšmi, ktoré tiež horeli. Naraz sa ozval výbuch. Stena sa prepadla a skôr než sa Severus stihol spamätať, izbu zahalil oblak prachu.

Kašľajúc sa náhlil k posteli a zhrozene zistil, že trám, ktorý spadol zo stropu, dopadol na jej posteľ, pridlávil jej nohu a celá noha vzbĺkla.

„Nie, nie, nie láska moja, nesmieš zomrieť. Ľúbim ťa. Uvedomil som si to a nikdy ťa neopustím,“ nesúvisle mrmle Severus a snaží sa odhodiť horiaci klát. Na ruke mu naskakujú pľuzgiere, no kvôli Serene sa zaprie.

„Vindgardium Leviosa.“

Konečne. Chytí je za ruku. Ešte stále má slabý pulz. Zdvíha ju do náručia a uteká späť do klubovne. Cestou sa ju snaží prebrať.

„Enervate.“

Iba sa slabo pomrví.

„Petrosum mandibul fenur.“

Jeho vlastné zaklínadlo. Konečne sa preberá.

„Čo, čo sa deje?“

Keď Serena zbadá Severusa, vytreští oči. Pri Merlinových gatiach! Prečo ju drží v náručí? „ Horí!“ zvreskne hystericky.

„Neboj sa. Ochránim ťa. Nič sa nám nestane.“

Za nimi je vražedný oheň, pre nimi sa objavuje niekoľkometrová prepadlina. Severus hľadí na dvere a tuho rozmýšľa, ako má prejsť tak, aby nezačali horieť aj oni. Po chrbte mu steká pot. Podlaha sa prepadá.

„ Poriadne sa ma chyť. Musím to preskočiť. Veríš mi?“ Serena nemo prikývne, oblapí ho okolo krku a zaborí tvár do jeho hrude.Ak už má zomrieť, tak nech v Severusovom náručí.

„Áááá.“

Severus preskočí jamu a ocitá sa na chodbe. Beží a zastaví sa až o dve poschodia nižšie.

„Si v poriadku?“

Serena znovu len nemo prikývne, mlčí ako ryba. Zrazu otvorí ústa, hláska nevydá, pozrie hore. Severus tiež. Rúti sa na nich mohutný pilier. Nestíha uskočiť a pilier ich pridlávi.

„Serena?“ piskľavým hlasom sa ozve Severus. Hlava ho neznesiteľne bolí, je možné , že bol niekoľko minút v bezvedomí. Po tvári mu steká krv, zliepa mu všetky vlasy.

Zmohne sa len na tiché och. Serena má na tvári množstvo jaziev a hŕč, krvavých rán a niečo červené vytekajúce z oka.

„Serena preber sa! Prosím ťa. Nemôžem bez teba žiť . Prosím,“ teplé slzy dopadajú na Sereninu doráňanú tvár.

„É,“ otvára pomaly oči, „ lenže ja umieram.Cítim to. Ja...ťa ...ľúbim. Milujem ťa celým svojím srdcom, hneď ako na tebe spočinuli moje oči. Ale ja už nemám síl.“

„ Nie Serena, počúvaj. Nikdy nie je neskoro. Počuješ? Nikdy nie je neskoro. Dostaneš sa z toho. Urobím preto všetko. Len sa nevzdávaj. Aj ja ťa ľúbim!“

„Ľúbim.....ťa....Severus....Snape.“ Zavrela oči.

„Nie, nie, nie,“ opakoval zúfalo Snape a hnev v ňom narastal. Nie. Nezomrie. Ona nesmie zomrieť. V žiadnom prípade!

Zdvíha ju a s vypätím posledných zvyškov síl ju vynesie von. V okamihu pri ňom stojí Dumbledore.

„Urobte niečo. Prosím. Nenechajte ju zomrieť. Ja....prosím.“

Dumbledore s porozumením prikývne a skúša jej pulz. Márne.

„Severus. Je mi to skutočne ľúto. Ale tu už niet pomoci,“ po Dumledorových začmudených lícach stekajú slzy.

„To v žiadnom prípade. Nie,“ pritisol Snape svoje pery na jej chladné. Pocítil sladkú krv. „Preber sa!!“ Nič. V Sereninom tele už niet ducha života.

„Preber sa!!!!“ zreve a trasie ňou.

Nikto si nevšíma prekvapené tváre študentov. Severusovi je jedno, že práve teraz , keď tu zúfalo plače, búcha päsťami do zeme, z úst mu striekajú sliny, že práve teraz sa rúca jeho povesť najstrašnejšieho a najneobľúbenejšieho učiteľa. Je mu jedno, že každý súcití so zúfalstvom muža v čiernom. V Severusových očiach je desivé prázdno.

„Severus, poď. Poppy ti dá nejaký elixír na spánok. Potrebuješ si oddýchnuť ,“ berie Dumbledore jemne Snapa za ramená a kráčajú po mäkkej tráve k nemocničnému krídlu. Hrad sa nakoniec podarilo zachrániť vďaka mocným Dumbledorovým kúzlam. Hoci budú musieť urobiť mnohé opravy, Voldemort sa musel uspokojiť s tým, že celkom zdemoloval 1 z veží.

„Severus.“ Hoci to bolo len tiché zaševelenie, Severus ho počul aj z diaľky. Obzrie sa.

„Serena.“ Ešte žije, vrhá sa k nej na zem. Chytí ju za ruku hľadí do jej hnedých očí.

„No, musím, veď nikdy nie je neskoro,“ pousmeje sa unavene s privretými očami. Severus ju berie do náručia a natešený odnáša do nemocničného krídla.

„Poppy, urob pre ňu to najlepšie čo vieš a môžeš.“ Poppy prikývla. Ešte nikdy v živote nevidela Snapa takého šťastného.

Keď sa po týždni Snape znova zastavil pri jej lôžku ( ako nakoniec každý deň ), bola Serena na tom už omnoho lepšie. Bude pravdepodobne nosiť miesto zhorenej nohy protézu a zostalo jej veľa jaziev na jej niekdajšej krásnej tvári, no duša nemala ani jednu jazvičku.

„Už sa teším, keď sa skončí školský rok, presťahuješ sa ku mne, vezmeme sa a budeme mať kopec detí,“ sadá si Severus na jej posteľ.

„Ty chceš mať so mnou deti a....a.... vziať si ma????“ zatvári sa Serena prekvapene.

„Samozrejme, pretože ťa ľúbim najviac na svete,“ odhrnie jej nežne prameň vlasov z tváre.

Serena sa usmeje: „ Aj ja ťa ľúbim, Severus.“

Svoju lásku spečatia bozkom.

[ » na začiatok « ]