Poviedka:
Pridaná: 17.11.2009, 11:52:27
Čítaná: 3042×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Regulus

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Reg a Púpava napísali poviedku. Teda vlastne zatiaľ len prológ. Ale rozhodne to bude mať pokračovanie. (Čím sme chceli povedať, že si to nesmiete nechať ujsť!)

Púpava - amatérska spisovateľka tam hodila čosi zo svojho pisateľského miniumenia

Reg - najdokonalejší sup spomedzi supov pomohol Púpave, vďaka čomu dielo nabralo tie správne obrátky...

A teraz? Teraz vám my dvaja, my dokonalí...

Predstavujeme.... Cestu k moci!

_____________________________________________

Bol studený jarný večer. V diaľke, sa týčila biela veža prerážajúca temné oblaky. Neznesiteľná noc. Mrazivá, nepríjemná až do špiku kostí. Ohlušujúce ticho rušili len občasné kroky akejsi zveri, ktorá sa rozhodla, že zavíta do tejto nehostinnej krajiny. Vtom, ticho prerušil krik. Nie taký, ktorý vás poteší ale krutý, nenávistný. Vrany, vzlietajúce z nekonečných lesov veštili smrť.

„Reg, drahý otrávme tie vrany, však to je neznesiteľné."

„Srdiečko," začal, pobozkal ju zozadu na krk a automaticky sa hneď odtiahol k oknu, odtiahol záves a prižmúril oči.

“Ja viem, že je to neznesiteľné. Ale keď sem zas príde tvoja matka a uvidí, že tu tie jej potvory už nie sú, pravdepodobne ma odkrágľuje," pozrel na ňu a sťažka vydýchol.

„Ale prosím ťa, veď už je to milá stará dáma."

„Beštia, zmija, harpya ...“

„Ale Redží, nerozčuľuj sa, nerobí ti to dobre na srdce a potom vieš aký si na súdoch... levy už sú prežraté od tvojich poddaných.“

"Poď, skúsime to spoločne... Nádych, výdych a znova nádych..."

"Ja nerodím dieťa! " odstúpil od nej a rozhorčene sa začal prechádzať po veži.“

"To od teba nikto nežiada..." pregúľa očami a opäť sa venuje svojmu dokonalému obrazu v zrkadle. V obrovskom zrkadle, ktorý dostala tento rok na narodeniny.

Vychodíš do tej dlážky dieru... povie, nanášajúc si riasenku na dlhé mihálnice. "

" Tak sa toľko nemaľuj, prídeme neskoro!

Aj tak neviem načo tam ideme - veď je to len ďalšia snobská párty."

"Veď je to oslava 10. výročia našej svadby!" otočí sa k nemu nádherná ako vždy a koketne zažmurká mihalnicami.

"Nemôžeme ju osláviť sami ako kedysi?" odkiaľsi vytiahne púpavu. Ale nie hocijakú - listy vytesané zo smaragdu , okvetie z diamantu...

Priblíži sa k nej a rukou jej prejde od stehna až k boku.

"Vieš, že by som rada, Reg... Ale to nejde. Všetko je iné. Rozoslala som pozvánky niekoľkým desiatkam ľudí! Nemôžem to zrušiť len tak pre nič za nič..." povie a pozrie na jeho ruku na svojom boku.

„Prosím ťa, veď to sú obyčajný pochlebovači - princezné dosahujúce rozmery švédskeho stola, ministri túžiaci po našej moci, bohatstve, sláve...

"Ty sa snáď netešíš, že nám to všetko závidia? Nie si rád, že máš to, o čom iní len snívajú?"

"Nie. Jediné čo mi môžu závidieť si ty. Čo je táto ríša ? Čo je moc? Všetko sa raz zmení na prach," nazrie sa z vrcholu veže na nádherné mesto, plné veľkolepých stavieb, fontán , sôch zo zlata, bronzu, talianskeho mramoru...

"Och, ešte stále ma vieš dojať... po toľkých rokoch... No tak, Reg, nevymýšľaj. Keď sa vrátime domov, oslávime to výročie, ako kedysi. Pre mňa za mňa, aj na tej lúke za mestom, kde kedysi! No ták!" hodí po ňom psie oči.

"Tak, keď inak nedáš, vzdychne si a prejde k dubovým dverám.

A tá stará lúka nieje dobrý nápad, teraz je tam detské ihrisko."

"Odkedy sa bojíš adrenalínu?" nadvihne obočie, usmeje sa, prehodí cez seba šatku a prejde cez dubové dvere, po točitom schodisku až dolu, do obrovskej siene.

"Adrenalín ? už vidím tie titulky v Starom čase NEZNÁMY PÁR SÚLOŽÍ uprostred mesta... zas budem musieť zaviesť cenzúru," pozrel sa dole schodami uvidiac princeznú Le Morte a s nechuťou sa vybral za Púpavou do Zrkadlovej siene.

"Dobrý večer, zdravím, aj mňa teší... vám kto posielal pozvánku? S dovolením, pustíte ma?" prediera sa Púpava pomedzi dav ľudí, ktorí sa prišli zadarmo najesť a napiť, až sa dostane do najmenej frekventovaného kúta miestnosti a vydýchne si.

"Ktorý šialenec mi, dočerta, viazal korzet?" zanadáva potichu obzerajúc sa po pohári šampanského.

Po chvíli ho konečne našla. Nadšená sa už ,už chcela pobrať hľadať Rega , keď v tom uvidela ako sa k nej blíži princezná Le Morte .

V duchu kliala každého, kto jej prišiel na um a hľadala čo najrýchlejší a najbezpečnejší únikový východ z danej situácie.

"Moja milá Teraxacum, ako sa máte?"

"Fantasticky Brigit , fantasticky" znudene odpovedala rozmýšľajúc, či ju do sály dopravili vysokozdvižným vozíkom...

"A čo Regulus? Blahoželám k desiatemu výročiu, krásna doba, nádherná..." mlela tá trojtonová obluda a Púpava sa s hrôzou prizerala na tých niekoľko pár podbradkov, ktoré sa otriasali pod váhou ťažko vyslovených slov.

"Ó, Reg sa má skvele. Práve mi dal skvelý návrh a ja momentálne neskutočne ľutujem, že som ho odmietla..."

"Len nevravte, že nejaká dovolenka na pláži, to by bolo neodpustiteľné, drahá..."

"Lepšie... omnoho lepšie," nútene sa usmiala a vyliala do seba pohár šampanského.

„Á tam je, prečo si na seba nedal tú nádhernú platinovú reťaz čo som mu dala na Vianoce?“

„Neviem, princezná asi mu nesadne k očiam“ s úsmevom odpovedala Púpava mysliac na reťaz ktorá by bez problémov trikrát obišla kmeň storočnej lipy na námestí.

„Princezná, ospravedlníte prosím Púpavu?“ potichu sa ozval približujúci sa Regulus.

„Ó, samozrejme, zlatý môj, samozrejme“ chrochtavo sa zasmiala princezná a odgúľala sa k ďalšiemu stolu,

"Milujem ťa!" vďačne pozrela na Rega a opäť sťažka vydýchla. Ten stiahnutý korzet dá človeku skutočne zabrať. Z podnosu okoloidúceho čašníka schmatla ďalšie dva poháre, tento krát s bielym vínom a jeden podala Regovi.

"Biele?...prepáč nemôžem, práve som vypil pol litra moku pri počúvaní ministra hospodárstva. Prosím ťa, poďme odtiaľto preč, ten nemožný bastard chce zas zvyšovať výdavky na vládne autá."

Mykne plecom a vypije obsah svojho i jeho pohára.

"Fuj, kto objednal túto lacnú brečku?!" zvraští čelo a hodí poháre do kúta.

"Ak je to záruka, že si budem môcť vyzliecť tento antidychový korzet, tak nech už sme preč!"

" Čo budem míňať svoje sudy francúzskeho vína na tieto pochlebovačské večierky? Poďme preč z mesta, poďme preč z ríše. Nevydržím tie ich nekonečné prosby o navýšenie rozpočtu! Čo nechápu že ja viem , že aj tak tretinu prachov minú na lacné...spoločníčky na E55?"

"Som si istá, že nepochybujú o tvojej inteligencii, Regulus, len ťa, preboha živého, prosím, poďme už preč, lebo sa zadusím!" povie už s mierne privretými očami a rukou položenou na bruchu.

"Drahá, zas ma nepočúvaš. Poďme teda," povedal a nenápadne sa vytratili zo Zrkadlovej siene.

__________________________________________________

Príbeh je venovaný:

Katke, Supici a večnej pamiatke Orbitkových vojen.

Ak nám to najvyšší schvália tak budeme písať z jedného nicku, teraz sa musíme striedať...

[ » na začiatok « ]