Poviedka:
Pridaná: 10.11.2009, 17:52:44
Čítaná: 4312×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Typ: Fiction
Postavy: ja
Stručný dej: jedna poviedka s dvomi koncami

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Do očí sa mi nahrnú kvapôčky slanej vody (inak nazývané aj slzami). Ja som sa oň starala, mala som ho rada, obetovala som mu svoj čas a on... on mi zlomil... zlomil mi necht!

Nestalo sa prvýkrát, ale doteraz som mu to vždy odpustila. Až minule som povedala, že ak sa to stane ešte raz, odhodím ho preč. Nech si ho zoberie prvý okoloidúci!

Pri mojom zjojknutí sa ku mne otočilo s očakávaním pätoro očí. Dve môjho psa. Dve mojej kamarátky. A jedno oko, či skôr „očko“, jej prsteňa, keď na mňa ukázala prstom. „Ideš na to, Poláková!“

Zahmlilo sa mi pred očami.

„Zase si mi zarosila okuliare!“ zavrčala som na ňu. Bolo mi jasné, že ak nechcem byť ako papučový hrdina, sediaci pred telkou s pivom v ruke, trepajúcim dva na tri o politike, ale pritom žiadno sa nečiniť, musím sa so svojím miláčikom rozlúčiť.

Zbohom, zbohom moja drahá mikina s agresívnym zipsom! (...a obrázkom Mickey Mousa vpredu.)

„Ideme jej nájsť majiteľa!“ rozhodla osoba s prsteňom a potiahla ma z detského ihriska, kde pravidelne okupujeme húpajúcich koníkov.

A tak sme šli. Ona ťahala mňa, ja som ťahala môjho psa, a môj pes ťahal... no, z neho tiahol smrad. Napriek tomu, že sme minuli dve krčmy a jednu stávkovú kanceláriu, nikoho sme nestretli. Ani ožrana, ani namrzeného zákazníka Fortuny (kto by čakal, že na tie majstrovstvá do JAR postúpime?).

Boli sme tam priskoro a zároveň prineskoro, aby sme niekoho odchytili. Každý rozumný človek bol teraz doma. Na moje šťastie. A na moje nešťastie, niektorí majú domov len z lepenkových škatúľ od rajčín.

Stretli sme totiž jeho. Bojovníka proti kríze. Podľa rozžiarených očí a poloprázdnej fľaše borovičky nám bolo jasné, že pán Bez- Domova má už nakúpené. Poslednýkrát som pohladila rozstrapkaný rukáv mojej mikiny. Mala som ju tak dlho! Toľko sme toho spolu prežili, toľko nechtov mi jej zips zlámal. Je na nej vidieť, ako často mi robila spoločníka. Dokonca mi mama prikázala, aby som si šla kúpiť novú, inak nám ľudia začnú hádzať sáčky s oblečením bez bránu.

Už sme boli pri pánovi (postaršom, pomladšom...? Ťažko rozoznať cez tú hrivu, čo by aj leví kráľ mohol závidieť), ten sa na nás usmial (i keď to bolo tiež ťažko rozoznať) a povedal nám známu vetu: „Dievčatá, nemáte pár drobných na kávičku?“ Stál pri nás už tak blízko, že sme cítili, ako a čo z neho tiahne.

„Nie. Ale, zima sa blíži. Tam- ta- ta- dááá...“ zajačala napodobňujúc fanfáry Saša, „Dnes je vás šťastný deň! Vaša výhra!“ ukázala na mikinu, stále visiacu na mojom tele.

Bezďák sa po mne lačne zahľadel a ja som zbledla. „NIE JA!“ piskľavým hlasom som vykríkla, „vyhrali ste tú mikinu!“ Rýchlo som si ju vyzliekla, hodila ju po zákazníkovi liehovinového priemyslu, ktorý by zrejme neodmietol ani Okenu či Savo, keby došli zásoby. Vzdialila som sa.

Keď chytil ten kus oblečenia, všimla som si, že cez plece má prehodené puzdro na gitaru. Potom zagúľal očami a pochybovačne spustil: „Skutočne? A nie ste... no... to... teleshoping alebo dačo takého? Že si k tomu budem musieť prikúpiť ešte puzdro na záchodovú kefu za cenu objazdeného auta?“ Saša záporne pokrútila hlavou a on sa na nás ďalej vyjavene díva, zrejme rozmýšľajúc, alebo sa o to snažiac, či sa mu to len sníva, je to realita alebo by mal prestať piť, lebo má z toho halucinácie.

Ja som medzi tým potiahla ženskú za rukáv a pomaly som bežala preč (alebo rýchlo kráčala preč, vyberte si podľa sympatií). Mali sme síce so sebou môjho Dunča, ale ten je flegmatik, pokiaľ mu niekto nekradne misku so žrádlom.

Prešli sekundy, prešli minúty, prešli hodiny. Som stále sama, spoločnosť mi robí len tričko s krátkymi rukávmi a nápisom: JA SOM KRÁSNY, TO VY ŽERIETE MÁLO MRKVY. Veľmi chabá náhrada. Teda, moje zlomené srdce sa s tým dokáže zmieriť, ale vysvetľujte vzťahy dospelých prstom transformujúcim sa na cencúle.

THE END.

(Pre tých, ktorý majú radi krátke kvalitné príbehy bez amerického happyendu.)

TO BE CONTINUED. (Pre milovníkov brazílskych telenoviel, kde dona Juanita vyvraždí polovicu Buenos Aires a Diego s Palomou budú žiť až do smrti. Aj keď, uznávam, že použiť meno Diego je jeho hrozné znevažovanie, keďže jeho nositeľom je aj sexy šablozubý kocúrik z Doby ľadovej.)

Ešte niekoľko dní som chodila ako bez duše. Posmrkávala a často mi do očí vystúpili slzy. Smútok? NIE! Prechladnutie! Možno by som prežila bez ujmy ten jeden večer bez svetra, lenže miesto kúpy nového máti prikázala sestre, nech mi požičia jednu zo svojich. Na tom by nebolo nič zlé, keby moja sestrička nebola závislá na Jetixe. Mala som na výber ružovú s obrázkom Hannah Montana, ružovú s obrázkom Hannah Montana alebo... hádajte! Ha! Nie! Tretia bola s Jonas Brothers! Mala som teda na výber, či zachrániť svoje duševné, alebo fyzické zdravie. Rozhodla som sa pre záchranu tých pár fungujúcich závitov mozgu a diplomaticky som odmietla („Fúúúj... TO si na seba nedám! Máš strašný vkus.“).

Opäť prišiel jeden nudný večer dňa, ktorý som celý strávila v priestore jeden krát dva metre. A tým nemyslím ohrádku pre deti! Náhodou, mám posteľ, i keď mi už pár ľudí povedalo, že vzhľadom na svoju nízku výšku by mi bohato stačila detská kolíska. Pche! Aspoň že kým som sa prehrabávala v miske cereálií, prišla mi návšteva s dvadsiatimi zošitmi, ktoré by som si mala opísať.

„Ja tomu vážne nechápem,“ posťažovala sa Saša a ukázala na vrchný zošit- dejepis.

„A čomu ako?“

„Celej druhej svetovej! Kto koho dal zavraždiť, kto s kým kde bojoval, kto kedy nestihol na záchod...“

„Áno, mňa práve teraz strašne trápia problémy udržiavania verejných WC v dvadsiatom storočí,“ prevrátila som očami. JA som prechladla, JA by som mala byť tým chúďatkom.

„Nesimuluj, Poláková. Keby si šla na moment von, hneď by ti bolo lepšie,“ povedala a kývla smerom ku kuchynským dverám, smerujúcim na dvor, „ako dlho si už nevenčila psa?“

„Ten pes má aj meno.“

„No dobre... ako dlho si už nevenčila Psa-s-menom?“

Mala pravdu v tom, že už som sa cítila pomerne dobre. Neviem, či za to mohol ten nechutný ColdRex alebo zapracovalo moje telo na podnet mysle, ktorá jeho užívanie chcela mať čím skôr za sebou. „Uno momento!“ Hodila som misku do drezu, spravila pár potrebných maličkostí (NIKDY neodchádzam z domu bez skontrolovania plynového variča, je to pre mňa rovnaké pravidlo, ako keď NIKDY neprechádzam popod elektrické vedenie, na ktorom sedia vtáky) a o pár minút sme už kráčali ulicou.

„Prečo som sa nechala nahovoriť?“ ticho som hlesla. Nadšenie z čerstvého vzduchu ma prešlo už pri vchode, keď sa do mňa oprel fučiaci vietor. Ako by som sa len rada prinavrátila do postieľky...

„Lebo ma máš rada a ja sa tu bez teba nudím,“ krátko odvetila.

„Saša, mali by sme ti nájsť aj iných kamarátov. Čo by si robila, ak by ma zrazil bicykel alebo ma zabil padajúci gaštan zo stromu?“

„Stal by sa zo mňa nekrofil,“ mykla plecami, „Okrem toho, pozri, ako je vonku krásne.“

„Keď je tu tak krásne, prečo vtáky odlietajú cez jeseň do Afriky?“

„Lebo všetci vtáci chcú byť na futbalových majstrovstvách v JAR.“

Chvíľu sme sa ešte ponevierali ulicami, keď sme sa ocitli v parku. Buď zaúradovala kríza alebo bola včerajšia noc rušná, pretože tam bolo, podľa môjho názoru, ešte viac obsadených lavičiek „dospávačmi“ ako inokedy. Len na jednej sedel muž a brnkal na gitare pokrytej rôznymi obrázkami a nápismi. Bol to ten „náš“, momentálny majiteľ mojej bundy. Nestihli sme zmiznúť, hneď nás zbadal a začal nám vykyvovať, aby sme k nemu podišli. Keďže ani jedna z nás nemala chuť rozdávať „drobné na kávičku“, namiesto toho sme spravili jeden krok späť.

A ďalší.

A tretí krok.

A... strom.

Keďže my sme nešli k nemu, Mohamed sa pohol k hore. V ruke držal niečo bordové, až na kratšiu vzdialenosť sa dalo rozoznať, že ide o moju bundu-s-Mickey-Mousom-v-predu-a-fľakom-od-kečupu-vzadu.

Mohol byť tak pol metra od nás, keď vystrčil pravú ruku smerom k nám v oplzlom geste. Nechápavo sme na neho hľadeli- čím sme si to zaslúžili?

„Nech si myslíš čokoľvek, nie je to tak! Nemôžeme za svetovú krízu ani globálne otepľovanie! Peace for ever!“ rýchlo začala hovoriť Saša a ako odpoveď tiež vystrela pravú ruku, ale miesto stredného prstu vztýčila dva v známom geste hippies.

„Za toto môžete vy! Ako mám teraz hrať na gitare? Ten sveter mi zlomil necht...“ povedal tónom dieťaťa, ktorému ukradli lízanku, a až vtedy som si všimla, že jeho ruka nemala vyjadrovať nadávku, ale ukazuje nám rozštiepený necht na konci spomínaného prstu.

„Ehm... No...“

„Žiadne výhovorky! Viem, že za to môže len a len ona. Zoberte si toho vraha späť,“ ako hovoril, bunda mi pristála v rukách, „a už nikdy od vás nič nechcem.“ To nebolo pre nás až také zlé- už nikdy drobné na kávičku! Následne sa pokúsil o dramatický odchod. Pokúsil. Zakopol o nejaký koreň, pričom sa trochu zapotácal.

Ani sme nevyčkali, aby sme videli koniec tohto výstupu, brali sme nohy (a ja sveter) na plecia a utekali kade ľahšie.

Tak sme sa k sebe vrátili. Už nikdy sme sa nerozlúčili a z toho vzniklo kopu malých, (nie veľmi) rozkošných, trčiacich nitiek na každú stranu (ich „babičky z nich bola najmenej nadšená). Žili sme spolu šťastne až kým mama miesto Perwoll Color Magic nenasypala do práčky Tide a mikina sa nestala žiarivo bielou. (Áno, áno- som povrchná a zakladám si na vzhľade, ale o tom tento príbeh, takmer, nebol.)

[ » na začiatok « ]