Poviedka:
Pridaná: 2.11.2009, 16:54:17
Čítaná: 2934×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Typ:

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Chudý, nezdravo vyzerajúci chlapec s poblednutými lícami a šedivejúcimi vlasmi sa postavil ku kreslu zaplnenému mohutným telom ženy. Malú izbu osvetľovali len tri sviečky zapálené na stolíku. Ich vosk stekal na dubový povrch stola a cez ostrý okraj sa prelieval a kvapkal na koberec.

"Stará mama...?" oslovil Teddy Lupin Andromedu. "Idem za mamou a otcom."

Andromeda, bledá ako vosk tých sviečok, len nemo prikývla. V očiach sa jej už neleskli slzy ako kedysi v takýto deň, alebo ako pred rokmi vždy, keď sa jeden z nich spomenul. Nymphadora Tonksová, Remus Lupin, Ted Tonks.

Andromeda už dávno stratila silu niečo predstierať. Kedysi v takýchto chvíľach Teddyho utešovala, "Macko," oslovovala ho kŕčovito. On nikdy neuveril jej pretvárke, ale netešilo ho, keď predstierať prestala.

Kabát na vešiaku zvesoval len raz do roka. Patril otcovi. Starší ako Harry Potter. Rozpadol by sa, keby ho nosil častejšie. Ale odmietal na neho uvrhnúť nejaké kúzlo.

"Teddy, netrhaj ten golier!" zašepkal, keď sa nasúkal do rukávov. Vždy to hovoril. Otec mu to raz povedal, keď bol ešte veľmi maličký. Utkvelo mu to v pamäti ako zmes hlasov, ale bol si istý, že niečo také by mu povedal. Niečo také otcovia svojim deťom hovoria.

Vyšiel von a zabuchol dvere aby dnu nevnikol chlad jesenných dní a aby von nevypustil dom niečo zo svojej krutej nálady.

Victoire si z čela odhrnula blonďavé vlasy a smutne sa sklonila k hrobu. Ležalo na ňom viac ako desať kytíc kvetov, stále nanovo pučiacich a klíčiacich. Fred Weasley mal svoje miesto nie len v rodine, ale v polke anglickej čarodejníckej verejnosti. Ešte bolo len ráno a už sa tu nakopili kvety všetkých záhrad.

Victoire na cintorín chodila každý rok a obchádzala všetky hroby ľudí, čo zomreli v bitke o Rokfort. Od mala počúvala historky o ľuďoch zo svojho okolia. Túžila spoznať aktérov historiek, chcela, aby žili.

Vystrela sa a rozhliadla sa po cintoríne. Hroby boli ošarpané, iba pár ich ešte malo pekné náhrobné kamene. Pri niektorých stáli rodiny čarodejníkov. Creeweyovci pred chvíľou odišli, videla ich, keď prichádzala. Zostal len blonďavý muž s kamennou tvárou. Videla ho už niekoľko krát, ako sa snažil neprejavovať smútok. Aj o ňom už veľakrát počula. Ako veľmi sa zmenil mliekárov syn...

Vybrala sa k poslednému hrobu. Remus a Dora. Teddyho rodičov mala z otcovho rozprávania najradšej. Aj Teddyho. Bol to krásny chlapec, aj keď v poslednom čase sa o seba nestaral. Čím ďalej, tým viac mu niekoho prítomnosť chýbala. Niekoho iného ako starej, zatrpknutej baby, ktorá sa nevedela zmieriť s tým, ako sa na nich podobal. Otec hovorieval, že má Dorine oči a srdiečkovú tvár. Samozrejme jej schopnosť metamorfmágie. Ale inak bol celý po otcovi - jeho vlasy, ktoré nech boli akokoľvek krikľavé, vo svojej podstate boli hnedé a strapaté, telo pochudnuté rovnakým spôsobom a rovnakým spôsobom silné. Mala ho rada.

Ich hrob kryl múr a veľká jedľa. Pomaly jej odkrývali výhľad na jeden z radu hrobov, ktorý schovával popol dvoch ľudí. Pred ním kľačal muž v starom kabáte a šedivých vlasoch, tvár skrýval do dlaní a plecia sa mu triasli. Victoire na chvíľu pomyslela na Remusa, ako jej ho opisovali, ale po chvíli si uvedomila, že je to Teddy.

Prešla k nemu a kľakla si.

"Niekedy plač pomáha," povedala a položila mu ruku na plece. Pri zvuku jej hlasu sa trhol.

"Tak ma nechaj plakať," zašepkal zlomene.

"... ale mal by si vedieť, kedy už bolo toho plaču dosť," dokončila, akoby ju neprerušil. Vyvrátil hlavu do strany a pozrel na ňu červenými očami. Usmiala sa.

Chcela povedať, že nevie utešovať, no rozhodla sa skúsiť to.

"Nejdeš na čokoládu?" spýtala sa. Sklonil hlavu a cez slzy sa zasmial.

"Idem."

[ » na začiatok « ]