Poviedka (preložená):
Pridaná: 2.11.2009, 00:02:51
Čítaná: 5632×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Teddy, Luna, Harry, Andromeda, Molly, Ginny, James Sirius
Stručný dej: Teddymu vôbec, ale vôbec nezáleží na tom, že Harry naňho zrazu nemá čas. Či?

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Môj posledný preklad. Túto poviedku som prekladala ako narodeninový darček pre kamoškinu dcéru, ktorá má trošku problém s tým, že má nového bračeka... A je tak úžasne jesenná!

(Ehm, zase dlhá, odpustite!)

„Dopekla s rodinou!“ zahundral Teddy a jeho dobre mierený kopanec netrafil záhradného trpaslíka, ktorý sa pokúšal dostať k lekvárovo-omrvinkovým fľakom na leme jeho príšerne nepohodlného slávnostného habitu. Rýchlo sa poobzeral, aby sa uistil, že je sám, teda až na toho trpaslíka. Stará mama by mu vytrhala uši, keby ho počula používať taký slovník. Nie že by ním inak bola nejaká veľmi nadšená, bez ohľadu na jeho slovník.

Príšernú náladu mal už veľa dní a dnes vôbec nechcel prísť. Bojoval statočne, teda aspoň podľa vlastného názoru, predviedol jeden zo svojich najlepších trucov, a tak trochu zdemoloval svoju izbu. Miloval to pevné bum, ktoré jeho topánky vydávali, keď sa stretli so stenou, rovnako ako jemné cinknutie skla, keď rám fotografie spadol z komody.

To vlastne ani nemal v úmysle – stalo sa to náhodou, magicky – ale zistil, že keď rozbíja veci, cíti sa lepšie. Nuž, aspoň istým spôsobom lepšie. Ešte stále všetkých neznášal, ale aspoň počas tých niekoľkých minút sa cítil dobre. Až kým rozčertená stará mama nerozrazila dvere jeho izby, nezamávala prútikom, nedala všetko do pôvodného stavu a nevytiahla ho, kopajúceho a vreštiaceho, do vane. Pohrozila mu kastráciou. Síce netušil, čo to je, no neznelo to veľmi príjemne.

Dnes musel prísť za trest, pretože nechcel prísť. Chcel zostať vo svojej izbe, kde by v pokoji mohol trucovať niekoľko rokov, hoci kúzla nerozbitnosti, ktorými stará mama začarovala jeho veci, odobrali najväčšiu časť potešenia z toho, ako ich hádzal okolo seba. Navyše, vyhladol, čo tiež poukázalo na to, že jeho plány na samotu mali niekoľko vážnych chýb.

Teta Molly ho začala obletovať hneď po príchode, dookola nadšene vykrikujúc, ako pekne a chutne vyzerá vo svojom habite.

„Nezmysel,“ odvetila starej mame, ktorá sa jej posťažovala, aký nespratník je z neho. „Vychovala som šesť chlapcov,“ povedala a na chvíľočku sa odmlčala, tvárou jej na zlomok sekundy preletel smutný výraz, ktorý sa vzápätí znovu rozjasnil, „a každý z nich občas stváral pestvá. Niektorí viac než iní,“ dodala so zvláštnym podtónom, kým ho strkala ku stolu v kuchyni, kde pred neho postavila podnos s lekvárovými buchtičkami a pohár mlieka.

„Chlapci sú už takí! Pusti sa do nich, srdiečko,“ povedala. „Som si istá, že si hladný, veď len pozri na seba. Rastieš ako výhonok, veru tak. Ani sa nenazdáme a budeš rovnako vysoký, ako bol tvoj tatko.“

Ani sa nepohol, keď mu postrapatila vlasy.

„Tvoja sesternička Victoire tu bude čo nevidieť, takže sa budete môcť spolu pohrať,“ poznamenala, kým sa otočila naspäť k starej mame a uviedla ju do obývačky v záplave vzrušenej konverzácie, nechali ho samého s jeho olovrantom.

Za normálnych okolností mal tetu Molly rád. Príšerne ho rozmaznávala, vždy niečo dobré navarila a takmer nikdy naňho nekričala, aspoň nie tak, ako kričala na strýka Georga alebo strýka Rona. Ale dnes všetkých neznášal, takže si prezrel obrovský tanier s buchtičkami zúženým pohľadom a systematicky začal z každej vysávať lekvár. Každú buchtičku pritom položil späť na pôvodné miesto; okrem poslednej, ktorú si strčil do pusy. Prehltol a rýchlo ju zapil plným pohárom mlieka, potom – s lepkavými prstami - ubzikol zadnými dverami do záhrady. Victoire milovala lekvárové buchtičky tety Molly, takže bude isto pekne zúriť, keď zistí, že všetok lekvár je fuč.

Vonku v záhrade bolo vlhko a fúkal vietor, z novembrového chladu ho striaslo, ale bolo mu jasné, že keby sa vrátil do vnútra, aby si zobral plášť, mohli by ho pristihnúť a vyhrešiť. Aj tak ho vyhrešia, ale radšej neskôr ako teraz. Kým ho objavia, mohol by byť už riadne premočený a premrznutý, takže teta Molly sa nad ním zľutuje a počastuje ho horúcim čajom, alebo ak bude mať naozaj šťastie, hrnčekom chutného kakaa.

Zohol sa, aby zodvihol kameň, a trpaslík sa vytiahol vyššie po jeho habite za ďalšou lekvárovou škvrnou vyššie na stehne.

„Hej!“ zreval a žďurchol doňho v snahe zbaviť sa ho. „Prestaň! Zlez zo mňa, ty všivák.“ Pustil kameň a zdrapol trpaslíka za hlavu v snahe odtlačiť ho od seba. „Povedal som, aby si zmizol! Au!“ vykríkol o chvíľku neskôr a zapotácal sa smerom do zadu, až nakoniec padol na chrbát. Strčil si prst do pusy a cucal svoje uhryznutie, zatiaľčo sa znovu pokúšal odkopnúť trpaslíka.

„Nerob to,“ ozval sa za ním nežný hlas.

Prudko zdvihol hlavu. Záhradný trpaslík vzápätí zmizol, kopajúceho a hundrajúceho ho držala v rukách vysoká blondínka. Svojím nežným hlasom ho vyhrešila a potom ho znovu postavila na zem, trochu ďalej v záhrade.

„Choď už,“ povedala mu, poháňajúc ho gestom ruky. Trpaslík na ňu zazrel, pokrčil plecami a odbatolil sa do hustého porastu medzi kríkmi, niečo si pritom hundral popod nos.

Tú ženu poznal, hoci ju videl len raz či dvakrát. Bola to Harryho a Ginnina kamarátka Luna. Kľakla si vedľa neho, mokrá tráva jej očividne vôbec nevadila, jemne mu vybrala prst z pusy a so zaujatím si prezerala stopy po trpasličích zúbkoch.

„Budeš mať šťastie,“ venovala mu široký úsmev. „Sliny gernumblinov sú mimoriadne prospešné, vieš?“

Teddy sa zamračil a odtiahol si ruku. „To nie je žiaden numbli, je to sprostý, škaredý trpaslík,“ povedal a strčil si prst späť do pusy.

„Och, oni nie sú sprostí,“ oznámila Luna s pohľadom upreným do záhrady, kde trpaslík v spoločnosti ďalšieho kamaráta na nich nakúkal spoza chumáča kríkov. „Vidíš?“ ukázala na nich prstom, potom sa so záujmom otočila naspäť k Teddymu. „Ako sa cítiš? Pociťuješ nejaké nezvyčajné nutkania?“

Teddy pokrčil plecami a odvrátil pohľad, vôbec netušil, o čom Luna rozpráva. Chcel, aby ho nechala samého, aby mohol v pokoji trucovať. Znovu pozrel na prst a nanovo sa zamračil na malé uhryznutie. „Hlúpy trpaslík,“ zopakoval. Aspoň mu to nekrvácalo. Pozrel ku kríkom a tváril sa, že niečo hádže, takže dvojica trpaslíkov sa prikrčila a rýchlo zmizla medzi konárikmi.

Luna sa zasmiala, bol to hrdelný, trochu zadychčaný smiech, a Teddy sa napriek všetkému tiež uškrnul. Keď sa však na ňu pozrel, zistil, že ho stále pozoruje, tak sa znovu zamračil, jeho maska naznačujúca „všetkých nenávidím“ sa vrátila na svoje miesto.

Luna natiahla ruku a dotkla sa končekov jeho vlasov dlhých takmer po golier. Usmievala sa napriek tomu, že uhol pred jej dotykom. „Spôsob, akým tvoje vlasy menia farbu, je nádherný,“ povedala.

„Ts, neznášam to,“ vyhŕkol a vzápätí si prilepil dlaň na ústa. Nechcel sa s nikým rozprávať, a čo si myslela, že kto je, že sa mu tu vnucuje do jeho súkromného trucovania?

Lunina ruka klesla. „To nemyslíš vážne, však?“ overovala si.

„Myslím!“ rozhorčoval sa a úplne zabudol, že s nikým nechcel hovoriť. „Moje hlúpe vlasy môžu za všetko! Kvôli nim nemôžem chodiť do školy v dedine a stará mama mi nedovolí hrať sa s muklovskými deťmi od susedov! A keď už môžem ísť von, musím mať na hlave hlúpu čiapku, vždy, dokonca aj v lete, keď je horúco.“ Pritiahol si k sebe kolená, objal ich oboma rukami a zložil si na ne bradu.

„Ach,“ vzdychla Luna. Ukradomky na ňu pozrel, no už zase mala pohľad uprený na kríky.

„Raz som si ich ostrihal nožnicami,“ informoval ju hrdo. „Hoci som vynechal kúsok vzadu, pretože som si tam dobre nedosiahol. Stará mama sa úplne vytočila, keď som jej povedal, že teraz už môžem ísť do školy a nájsť si kamarátov.“ Hoci sa to už zdalo nemožne, čelo sa mu stiahlo ešte viac. „Povedala mi, že s mojou mamou nikdy nemala toľko starostí.“ Znovu na ňu bokom pozrel. „Poznala si moju mamu?“

Luna potriasla hlavou. „Nie, v skutočnosti nie.“

„Och,“ odvetil Teddy a sklopil pohľad na mokrú hnedú trávu.

„Poznala som tvojho otca,“ pokračovala Luna po chvíli. „Bol to veľmi milý muž.“

Teddy zavrčal. To vraveli všetci. Remus Lupin bol milý. Je tam toho, milý. Keby bol taký milý, nezomrel by a nenechal ho samého.

„Ani ja som nemala veľa kamarátov, keď som vyrastala,“ povedala Luna zrazu. „Nebolo to také zlé.“

„Nemala si ani žiadnych súrodencov?“ opýtal sa Teddy. Teraz jej už venoval plnú pozornosť, otočil ku nej hlavu a na kolenách si zložil ucho.

Luna pokrútila hlavou.

„Bratrancov alebo sesternice?“

„Vlastne ani nie,“ odvetila Luna s pohľadom stále upreným do kríkov. „Vieš, boli oveľa starší a odsťahovali sa, ešte kým som bola maličká.“

Ani on nemal žiadnych bratrancov a sesternice. Teda takých, s ktorými by udržiavali kontakty. Iba ak by počítal Victoire, ale tú nepočítal, pretože s ňou aj tak nebola žiadna zábava. Ona sa vždy chcela iba hrať s bábikami, alebo – a to bolo ešte horšie – s jeho vlasmi. Vždy sa pokúšala donútiť ho, aby zmenil ich farbu, a keď odmietol, podpichovala ho dovtedy, kým sa nenaštval a vlasy sa mu nezmenili samy. Potom ho so smiechom naháňala dookola a on na ňu jačal a jasné, že mal problémy z toho, že jej vynadal, stará mama mu za trest zobrala metlu.

Victoire to bolo jedno, lebo ona sa aj tak bála lietať, a ona nikdy nemala problémy, pretože bola mladšia A dievča, on bol starší, preto by mal vedieť viac, ale on stále netušil, čo by to mal vedieť a prečo by toho malo byť viac, akurát pre to ešte viac neznášal svoje vlasy.

„Hm,“ sťažka vzdychol a vytlačil Victoire so svojich myšlienok, no až po kratučkom úškrnku, ktorý mu zvlnil pery, keď rozmýšľal, či už našla lekvárové buchtičky. Zaujatý vlastnými úvahami prepletal prsty mokrou trávou. Zadok mal premočený, takže sa nepohodlne pomrvil, no neunúval sa so žiadnym riešením tohto problému. To, že si zamazal habit zemou, bol len ďalší dôvod, pre ktorý naňho nakričia. Stará mama mu už zobrala metlu a zamkla ju pod schodmi. Pravdepodobne ju neuvidí až do jari. Zdvihol paličku a pichol ňou do zeme, ešte stále sa cítil trucovito. „Ale mala si rodičov.“

Počul jemné zašušťanie látky, no neotočil sa a nepozrel na ňu.

„Áno,“ povedala, „ale moja mama zomrela, keď som mala deväť rokov.“

Teraz sa na ňu pozrel. Mala široké oči a hľadela naňho trochu zvláštne. „Och, to som nevedel.“ Pustil paličku a obtrel si ruku o habit. „Emm, prepáč.“

Usmiala sa. „To nič. Už je to dávno a okrem toho, ona je vždy so mnou.“

Teddyho oči sa rozšírili. „Myslíš ako duch?“, opýtal sa a zároveň sa poobzeral, či nezbadá náznak trblietavého striebra.

„Och, nie,“ zasmiala sa Luna. „S duchmi sa celkom dobre rozpráva, no bolo by to dosť otravné, keby sa neustále vznášala okolo mňa. Ona je tu,“ ukázala si na hruď. „Aj v tomto okamihu je cítim. A tvoja mama a ocko sú tam tiež,“ dodala a ukázala na neho.

Teddy sa na ňu pozrel trochu skepticky. Rozhodne svojich rodičov nikde necítil a asi by bol radšej, keby sa s nimi mohol porozprávať, hoci aj keby boli duchmi. Navyše, aj keby ho hrešili za zlé správanie, nemohli by mu zobrať metlu, keďže by ju nedokázali chytiť.

„Neveríš mi,“ uhádla Luna. „To nevadí, som na to zvyknutá. Ani Harry mi neveril, keď som mu povedala, že má dom príšerne zamorený nazerajúcimi trildofligami, ale našťastie som vedela, ako ich vylákať preč, takže odvtedy už s nimi nemal žiadne problémy,“ pochválila sa vševedúco.

„Čo je nazerajúca tril... tril...?“ opýtal sa Teddy a zmraštil nos.

Nemohol si spomenúť, že by ich jeho mrzutý starý domáci učiteľ, pán Hotchanka, niekedy spomínal, hoci úprimne, ten starý čudák mal talent na to, že v jeho podaní sa ešte aj draky zdali nudné, a bolo mu dosť jedno, že ten starý čudák učil jeho mamu, keď mala toľko rokov, čo on. Neznášal, keď ho porovnávali s jeho mamou, obzvlášť ak to začínalo slovami „Tvoja mama by nikdy...“ Už aj rozmýšľal nad tým, či aj jeho mama neznášala súkromné hodiny, ale asi nie, keďže bola taká perfektná v každom ohľade. Nie ako on...

„Trildofliga,“ prerušila Luna jeho myšlienky. „Nuž, na prvý pohľad sa zdajú hrozne zlaté, ako drobnučké chumáčiky, myslím tie zvieratká, alebo ako skutočné veľké zježené chumáče chlpov alebo prachu. Ľudia si ich vlastne často mýlia s prachom. Tiež sa rady ukrývajú pod posteľou. Pamätám sa, že keď sme chodili do školy, Ginny mala jednu ako domáce zvieratko! Vieš si to predstaviť. Ona síce prisahala, že je to pygmejský chumkáč,“ povedala pochybovačne, „ale pri pohľade z bližšia...“ striasla sa. „Dokážu využiť svoj nevinný vzhľad na to, aby nalákali nič netušiacu čarodejnicu alebo čarodejníka. Ak sa ich dotkneš, prilepia sa na teba ako pichliače a nedokážeš ich odtrhnúť. Obzvlášť rady majú vlasy, pretože sú mäkké a príjemné na hniezdenie. Ich drobné pazúriky obsahuje jed, ktorý dočasne paralyzuje ich obete, a keď prestáva účinkovať, spievajú, hoci som počula, že je to skôr trilkovanie. No a ten spev uvedie čarodejníka alebo čarodejnicu do tranzu,“ uzavrela svojím spevavým hlasom a pokývala hlavou.

Teddy sa vystrel, ústa otvorené zdesením, rukami sa chytil za hlavu a prstami si prechádzal vlasy.

„Ak ich zachytíš zavčasu, niekedy sa výsledný efekt dá zvrátiť, ostane ti len príležitostný sklon pozerať celé hodiny do prázdna. Je mnoho príkladov na to, ako čarodejníci a čarodejnice načisto podľahli vplyvu trildoflíg, no predsa mnohí existenciu týchto nebezpečných tvorov ignorujú. Môj otec sa už dlho bezvýsledne pokúša presvedčiť ministerstvo, aby sa začala šíriť osveta,“ vzdychla. „Ale neboj sa,“ dodala a chytila Teddyho ruky do svojich. „Tvoja stará mama je rozumná a niečo také by vo svojom dome nezniesla. Som si istá, že je úplne bezpečný.“

„Ako...ako sa ich dá zbaviť?“ opýtal sa, len pre istotu. Stará mama bola veľmi múdra a mocná čarodejnica, ale opatrnosti nikdy nie je dosť. Navyše, veľa času trávil u Harryho. Teda aspoň v minulosti, ale o tom práve teraz nechcel rozmýšľať.

„Med zmiešaný s kúskom drvenej sušenej paliny,“ vysvetlila a pustila mu ruky. „Urobíš cestičku von z dverí. Medu nedokážu odolať, sú tak trochu ako včely, ale tá palina je veľmi dôležitá. Keď už sú preč, postriekaš dvere a okná elixírom z koreňa drncálky nakrájaného na plátky, aby sa nemohli vrátiť. Koreň drncálky je veľmi užitočný,“ dodala. Výborne odplašuje aj nádivky hlavaté, ale vtedy ho musíš použiť celý, nie pokrájaný a vylúhovaný ako na trildofligy.“

„Si si istá, že sa nevrátia?“ overoval si Teddy.

„Samozrejme,“ prisvedčila s úsmevom. „Keď som bola minulý týždeň u Harryho a Ginny, pre istotu som skontrolovala, či sa nevyliahli mladé. Len pre istotu, kvôli bábätku. Nerobili by dobrotu, tak som sa chcela uistiť, že nenechali v dome žiadne vajíčka. Zvyčajne si berú všetky so sebou, no nikdy nevieš, či sa náhodou medzi trildofligami nenájde nejaká zábudlivka. Mladé sa z vajíčok vyliahnu až po dvoch rokoch, takže celé odtrildofligovanie treba občas zopakovať. Ale bola som veľmi dôkladná. Nemusíš si kvôli nim robiť starosti, keď pôjdeš na návštevu. Všetky sú preč.“

Teddy sa zamračil. „To je jedno,“ zvesil hlavu a znovu sa natiahol za paličkou. „Aj tak tam teraz často nebudem,“ zamumlal.

„Teddy! Si tu? Teddy?“

Teddy ignoroval volanie starej mamy a pokračoval vo svojom uvážlivom dlabaní. Luna sa však postavila a oprášila si ruky.

„Je tu so mnou, pani Tonksová,“ natiahla ruku, aby mu pomohla vstať, no svedomito ju ignoroval a naďalej nenútene paličkou rozhadzoval hrudky blata. Počul ju jemne zahmkať a keď ho potľapkala po hlave, utrel si nos do rukáva.

„Teddy,“ ozvala sa stará mama o chvíľu prísne. Aj ju naďalej ignoroval. „Si celý premočený a pozri sa, čo si vykonal so svojím habitom,“ vzdychla.

„Harry a Ginny sú tu aj s bábätkom,“ informovala ho, keď sa k nemu zohla a vytiahla paličku z jeho skrehnutých prstov.

„Mi to fuk,“ zamrmlal.

Znovu ju počul vzdychnúť. „Poď dnu,“ povedala.

„Nechcem,“ odvetil a zahrabol sa do zeme prstami. Ako si to predstavuje, len tak mu zobrať paličku.

„Teddy,“ jej hlas začal naberať nebezpečný podtón, „okamžite!“

„Nejaký problém?“

„Och, Harry, drahý. Nemusel si chodiť von. Akurát som ho brala dovnútra.“

„Chápem,“ povedal Harry. Teddy sa zamračil a naďalej zabáral prsty do zemi, už sa prehrabal k tvrdšej vrstve ukrytej pod blatom. Na chvíľočku zdvihol ruku, potešilo ho, že má hnedú pod nechtami, potom ju zaboril naspäť do trávy a blata, pomocou ukazováka a palca sa pokúšal uvoľniť zapadnutý kamienok.

„No hej, poslednou dobou má poriadne tvrdú kotrbu.“

„Nemám,“ odvrkol Teddy. Nech už bola kotrba čokoľvek.

Harry sa zachichotal a potom niečo potichu povedal starej mame, Teddy mu nerozumel. Vzápätí kútikom oka zbadal Harryho koleno, keď si čupol vedľa neho. Stará mama ich nechala samých. Dobre.

„Ponurý deň,“ prehodil Harry nenútene. „Už musíš byť premrznutý až na kosť.“

Teddy mykol plecom, potom potešene zalapal po dychu, pretože kamienok sa konečne podvolil a spod neho sa vyplazila tučná dážďovka, ktorá krútila svojím telom a uvoľňovala pri tom maličké kúsky zeminy. Zdvihol ju a položil si ju na dlaň, pozoroval, ako sa vlní a vrtí.

„Dlho som ťa nevidel, drobec,“ pokračoval Harry. „Chýbal si mi.“

Teddy znovu mykol plecom a otočil sa, takže bol chrbtom k Harrymu, stále sústredený na svoj nový poklad.

„Chápem,“ vzdychol Harry. „Takže som to vlastne ja, na koho si naštvaný. Mrzí ma, že som ťa vo štvrtok nemohol zobrať na zápas Kanónov. Ale tvoj strýko Ron sa ponúkol, že tam s tebou pôjde namiesto mňa a bol dosť mimo, že si nechcel ísť. Namiesto s tebou išiel nakoniec so strýkom Percym a hoci je Percy celkom fajn... nuž...“ Harry si odkašlal. „Ron hovoril, že dokonca takmer vyhrali. Mrzelo ho, že si o to prišiel.“

„On vlastne nie je môj strýko.“

„Nuž, nie. To je pravda. Ale on rád predstiera, že ním je. On a tvoja te... On a Hermiona ťa majú veľmi radi, veď vieš.“

Teddy zakrochkal.

„Neva. Došlo mi to. Už nemáš čas byť mojím krstným otcom, keďže máš teraz svojho syna, takže by si bol rád, keby to namiesto teba robil Ron, keďže on ešte nemá vlastné deti. Ale nemusí. Už mám skoro sedem, vlastne už krstného otca ani nepotrebujem.“

Za ním sa ozval čvachtavý zvuk, ako sa Harry posadil, ale neodpovedal. Takže Teddy mal nakoniec pravdu. Pichol do červíka trochu silnejšie, ako asi mal.

„To je od teba veľmi dospelé,“ ozval sa Harry po chvíľke. „Prečo by si... Chcem povedať, ako si prišiel k tomu, hm, záveru?“

Teddy pokrčil nos a nasypal na červíka v svojej dlani kúsok hliny. „Lebo som múdry, aj keď starý Hošťanka--“

„Teddy!“ zahriakol ho Harry.

„A je!“ odvrkol Teddy. Opatrne uložil červíka na veľký hnedý list vo svojom lone a otočil sa k Harrymu, pričom sa naňho po prvýkrát naozaj pozrel. Očakával, že bude nahnevaný a zamračený ako stará mama, a s prekvapením zistil, že Harry namiesto toho vypadal unavený a veľmi smutný.

„Profesor Hotchanka,“ povedal s poriadnym dôrazom na profesorovom mene, „si myslí, že som tupý. Stále mi to hovorí., že nie som taký dobrý, ako bola moja mama, že som otravný a chľ—chlivý. Hľadal som to v slovníku, ale,“ sklonil hlavu a začervenal sa, „nevedel som to nájsť.“

„Prchlivý,“ zamračil sa Harry.

„Hej, veď to som povedal,“ povedal Teddy drzo. „Neznášam ho!“

„Nemal to povedať. Porozprávam sa o tom so starou mamou.“

„Nemusíš. Už to nie je tvojou povinnosťou. Viem sa o seba postarať aj sám.“

„Viem, že vieš,“ uistil ho Harry, kútiky úst sa mu pritom mierne zdvihli v náznaku úsmevu. „Si veľmi múdry, oveľa múdrejší, ako som bol ja v tvojom veku,“ dodal. „Ale, Teddy, aj múdri ľudia sa niekedy mýlia.“

„Pf,“ odfrkol Teddy, trošku našpúlil pusu a preložil si ruky.

„Ginny je veľmi múdra. Dokonca múdrejšia ako ja,“ pokračoval Harry, „ale aj ona robí chyby ako ktokoľvek iný. Dokonca si niekedy ani neuvedomuje, že sa mýli. Pamätáš sa, ako na nás oboch v lete jačala po tom, ako sme tesne pred odchodom na Vicoirinu narodeninovú oslavu obidvaja padli do jazera?“

Teddy sa zachichotal. „Použila na teba niekoľko naozaj škaredých slov.“

„Veru použila,“ prisvedčil Harry. „Myslela si, že sme to urobili naschvál, ale bola to nehoda, že?“

Teddy prikývol.

„Tvoja stará mama je tiež veľmi múdra dáma, ale myslím si, že sa možno mýlila, keď ťa nechcela pustiť do nemocnice.“

Teddy pozrel dolu práve včas na to, aby zhrnul rozmarného červíka naspäť na list. So starou mamou sa strašne pohádali. Mala pocit, že nemocnice neboli miestom pre malé deti, že by sa tam len tmolil ľuďom popod nohy. A okrem toho, dodala, mal dosť času obzrieť si bábätko, keď už bude doma. Ale ona nepochopila, že on v skutočnosti nechcel vidieť bábätko. Nie až tak veľmi. Chcel vidieť Harryho.

Harry cez kozub zavolal, že sa maličký James narodil, ale on vtedy spal a stará mama sa neunúvala ho zobudiť. Iba mu tú novinku oznámila nasledujúce ráno pri raňajkách. Ledva sa dočkal konca vyučovania, celý deň bol ako na ihlách. Keď starý čudák konečne odišiel domov, čakal pri kozube celé hodiny, čakal, že sa Harry znovu ozve, ale neozval sa. Potom naňho stará mama najačala, že si nerobí domáce úlohy, tak nahnevane oddupal do svojej izby.

Potom prešli celé tri dni a Harry stále nezavolal. Namiesto toho zavolal strýko Ron, že ho vezme na metlobal. Odmietol, a cítil sa pre to trochu zle, pretože strýko Ron vyzeral taký nadšený. A pravdu povediac, na ten zápas naozaj chcel ísť. Rona – a Hermionu – mal strašne rád, predovšetkým strýka Rona, pretože mu vždy prepašoval nejaké veci od strýka Georga a rozosmieval ho. Hoci teta Hermiona si nemyslela, že je by bol Ron veľmi vtipný. Prepašoval si do izby rádio a počúval kúsok prenosu zo zápasu, až kým mu stará mama neprišla povedať, že je hotová večera. Na rozdiel od Harryho a Ginny, stará mama nebola veľkým fanúšikom metlobalu a počúvanie rádia pri večeri neschvaľovala. Mal ju rád, ale časté návštevy u Harryho mu budú chýbať.

Pozrel na Harryho a snažil sa prehltnúť hrču, čo mu zrazu narástla v hrdle. „L-len by som zavadzal. ´krem toho, teraz už máš vlastnú rodinu.“

„Teddy--“

„A počul som včera starú mamu, ako sa cez kozub rozprávala s tetou Molly, o tom, že st—em, Ron bude bábätku Jamesovi krstného otca, takže ani on ma už nepotrebuje. Aj jemu by som len zavadzal,“ nenechal sa Teddy prerušiť a rýchlo si pretrel oči. List zložil na zem a zasypal ho ďalšou dávkou hliny a odumretej trávy, napoly prikryl dážďovku, ktorá sa stále na ňom krútila.

„Teddy, vzdychol Harry, naklonil sa k nemu, zdvihol ho a usadil si ho v lone, potom ho objal okolo pása a pritiahol bližšie k sebe. „Máš úplne premočený zadok,“ dodal nenútene.

Teddy začkal akoby na odpoveď a pokúsil sa mu vykrútiť. Potom kútikom oka zbadal náhly pohyb a s hrôzou videl, ako trpaslík dotrielil k jeho listu, zhrabol dážďovku a strčil si ju do pusy.

„Môj červík!“ vykríkol. „Zožral mi červíka! Zabijem ťa, ty sprostý trpaslík!“ bojoval proti Harryho objatiu, zatiaľčo trpaslík urobil neslušné gesto a ušiel do kríkov. Potom sa rozplakal.

Harry ho zvrtol, takže sa tvárou zaboril do prednej strany jeho habitu, a pevne ho držal, hladkal ho po chrbte a nežne sa s ním v náručí hojdal spredu dozadu. Teddy ho nečakane objal oboma rukami, hoci ich mal príliš krátke na to, aby ich dokázal spojiť za Harryho chrbtom. „Neznášam... sprostý... nikto... trpaslík... sprostá rodina...“ vzlykal.

„Ššš,“ tíšil ho Harry. „Tíško!“

Teddy nahlas zasmrkal a obtrel si kvapkajúci nos o Harryho habit. V Harryho hrudi pocítil hlboké zadunenie, keď sa jeho krstný otec zasmial, potom pocítil, že sa posunul a niečo zamumlal, a o chvíľu ho už nežne odtláčal a podával mu vreckovku. „Lepšie ako môj habit alebo tvoj rukáv,“ uškrnul sa.

Teddy si ju s nechuťou zobral a pretrel si ňou tvár. Znovu smrkol a začkal, a Harry sa zase zasmial a pritiahol ho naspäť k sebe.

„Nuž, aspoň som to skúsil. Och, Teddy, čo budem s tebou robiť, ty hlúpy chlapček? Áno, hlúpy,“ dodal, keď sa Teddy pokúsil znovu vykrútiť, „ale nepleť si to so sprostým.“

„Neni som ani jedno,“ oznámil Teddy naštvane, jednak zahanbený, že plakal snáď viac ako Victoire, keď ostrihal jej obľúbenej bábike vlasy, jednak nahnevaný, že mu zase povedali, že je hlúpy. „Nie som malé dieťa!“

„Nie, nie si,“ uistil ho Harry, hladkajúc ho po vlasoch. „Nemá to nič spoločné s vekom. Teddy, pozri sa na mňa.“

Teddy pokrútil hlavou. Harry sa zaklonil a chytil Teddyho prstom pod bradou, jemne mu ju nadvihol. Jeho ukazovák bol studený a Teddy sa zamrvil a tuho zažmúril oči. Kvapka dažďa z jeho mokrých vlasov sa mu skotúľala dolu nosom. Vystrčil jazyk a zachytil ju, keď odkvapla, no oči nechal zatvorené.

„Teddy,“ ozval sa Harry tíško. „Prosím!“

Teddy pootvoril jedno oko, len do takej úzkej štrbinky. Harry mal veľmi vážnu tvár. Pod očami mal náznaky tmavých fľakov, nos a uši mal jasne červené od zimy a vyzeral veľmi unavene.

„Bolo by to jedno, aj keby sme Ginny a ja mali sto detí. Si mojím krstným synom, vždy budeš mojím krstným synom a nikdy ťa nebudem o nič menej ľúbiť. Rona som poprosil, aby ťa vzal na metlobal, z jediného dôvodu – lebo ja som nemohol. A nebolo to preto, že by som ťa nechcel vidieť,“ vzdychol a posunul si Teddyho v náručí. „Bábätká, na rozdiel od takmer sedemročných chlapcov, sú úplne bezmocné. A Ginny bola ešte stále unavená. Priviesť bábätko na svet bola pre ňu pekná drina, vieš?“

Teddy pokrčil nos. „Ako ho dostala von?“

Harry sa zachechtal. „Och, zvyčajným spôsobom, ale myslím, že túto debatu necháme na neskôr. S tvojou starou mamou. Alebo Ginny,“ dodal. „Vlastne to ani nie je také dôležité.“

Teddy našpúlil pusu, no prikývol. „Tak dobre. Už sa cíti lepšie?“

Harry sa usmial. „Áno, oveľa lepšie, a bude rada, že si sa opýtal. Hoci sa o tom o minútku môžeš presvedčiť na vlastné oči. Sme obidvaja veľmi unavení, pretože James nespí vkuse viac než pár hodín a keď sa zobudí, je hladný a reve ešte hlasnejšie ako ty,“ podpichol ho a poťahal ho za špičku nosa.

„Ja nerevem,“ ohradil sa Teddy, no potom sklonil hlavu. „No dobre, občas možno trošku hej,“ pripustil.

„Hmmm,“ zatiahol Harry a naznačil mu, aby sa postavil. Teddy sa vyštveral na nohy a Harry ho nasledoval, pričom si oprašoval habit. „Je zima a obaja sme naskrz premočení. Ešte chvíľu a odmrznú nám zadky, he? Pôjdeš so mnou dnu? Poprosíme tetu Molly, aby nám urobila horúce kakao s tými malými penovými cukríkmi.“

„Okej,“ súhlasil Teddy váhavo, „ale stará mama na mňa nakričí za to, že som mokrý a zablatený.“

Harry vytiahol z vrecka prútik, vrhol rýchle čistiace kúzlo a narýchlo ich oboch osušil prúdom teplého vzdychu zo špičky prútika. Trenky mal stále mokré, ale to stará mama nemusela vedieť.

„Vďaka,“ usmial sa prvýkrát za... mal pocit, že celé veky. „Hoci aj tak ma donúti okúpať sa, keď sa vrátime domov.“

„Som si istý, že Ginny ma prinúti urobiť presne to isté,“ prisvedčil Harry a natiahol k nemu ruku. „Ženy sú zaťažené na to, aby sme my muži boli čistí. Zvykneš si na to.“

„Možno,“ odvetil Teddy pochybovačne a vsunul svoju dlaň do Harryho oveľa väčšej.

~*~

Čistiace kúzla neboli veľmi účinné na špinu pod nechtami, ale kým si drhol dlane do čista v umývadle plnom mydlových bublín, teta Molly im obidvom urobila obrovské hrnčeky horúceho kakaa. Stará mama nad ním pokrútila hlavou, zohla sa, aby ho objala, a potom ho zľahka plesla po zadku. Nebolelo to, iba sa trošku placho usmial na znak ospravedlnenia.

Teraz, keď už bol čistý a zohriaty – vyzliekol si mokré trenky a schoval ich za obrovský kvetináč v obývačke – a plný, spolu s Harrym vyliezli po schodoch do Ginninej starej izby na druhom poschodí.

Obzrel sa cez plece a Harry prikývol, tak pomaly zatlačil do dverí a nazrel dovnútra.

„Teddy! Tu si!“ usmiala sa Ginny naňho. Sedela vo veľkom hojdacom kresle s bábätkom v lone. „Poď dnu. Ako dobre si si to načasoval, práve som ho dokŕmila.“

Teddy podišiel k Ginninmu kreslu, náhle sa cítil čudne hanblivo. „Som rád, že sa už cítiš lepšie,“ zamumlal a sklopil oči.

„To je od teba veľmi milé. Ďakujem, naozaj sa už cítim lepšie. Teraz prejdi sem,“ ukázala bradou vedľa svojho kresla. „Je tu niekto, s kým by sme ťa radi zoznámili.“

Teddy obišiel kreslo, aby sa dostal nabok. V kúte izby stála kolíska, nad ktorou v malom kruhu krúžili štyri pestrofarebné vtáčiky.

Otočil sa späť k Ginny a nakukol ponad bočnú opierku. Bábätko bolo maličké s veľkou červenou pokrčenou tvárou vykúkajúcou spod bielej pletenej čiapočky. Oči malo naširoko otvorené a vyzeralo, akoby si hľadelo na špičku nosa, popri tom z pusinky vyfukovalo slinové bublinky. Dospeláci dolu hovorili o tom, aké to je nádherné bábätko, no Teddy si pomyslel, že vyzerá ako jeden z trpaslíkov v záhrade.

„No nie je krásny?“ opýtala sa Ginny.

Teddy si odkašlal. „Och. Áno. Veľmi krásny,“ ubezpečil ju.

Harry sa zasmial. „Nuž, teraz už vyzerá lepšie ako v nemocnici. Keď sa narodil,“ prešiel do spikleneckého šepotu, „bol celý pokrytý niečím bielym a vyzeral ako dlhá bacuľatá kamenná chrličová obluda. Až na jeho uši.“

Teddy sa zasmial, a Ginny sa pokúsila skryť vlastný úškrnok. „Aké škaredé veci o ňom hovoríš,“ pokrútila hlavou. „Och, už zase?“ rýchlo si zdvihla bábätko k plecu a na striedačku ho potľapkávala a hladkala po chrbátiku. Teddy sa rýchlo presunul za operadlo kresla, aby pozrel bábätku do tváre.

„Och, Teddy, tam radšej nes--“

Zvyšok jej vety zanikol, pretože bábätko nahlas grglo a ogrckalo celú plienku na Ginninom pleci – a celého Teddyho.

„Fúúúj,“ vykríkol a uskočil dozadu, zotierajúc si grcku z tváre a habitu. „To je nechutné! Hej! Čo to je za nápad?“ zazrel na bábätko. Malý James pozrel priamo naňho a začkal.

Teddy sa zvrtol, aby mohol zazrieť na Harryho, ktorý sa márne pokúšal zamaskovať smiech. „Neni smiešne!“

„No tak, Harry, prestaň si z Teddyho uťahovať a radšej ho očisti,“ prevrátila Ginny oči. „Prepáč, Teddy, mala som ťa varovať včaššie. Ale nemusíš sa cítiť nepríjemne. Poď sem nazad, dopredu. Harry!“

„Á-áno, drahá,“ vrhol Harry ďalšie čistiace kúzlo, potom si odkašlal. „Mrzí ma to, Teddy.“

„Nie, nemrzí,“ zazrel naňho ešte raz.

„Vôbec si ho nevšímaj, Teddy. Ako som hovorila, vôbec sa nemusíš cítiť nepríjemne. Mohlo to byť aj horšie. Keď zdravotná čarodejnica podala Jamesa prvýkrát jeho otcovi, malý ho celého ocikal.“

Teddy sa zachichotal.

„Och, tak toto je smiešne, že?“ škeril sa Harry, keď sa natiahol, aby postrapatil Teddymu vlasy. Teddy uhol, no stále sa smial.

„No dobre, vy dvaja,“ usmiala sa Ginny na obidvoch. „Už si sa ho opýtal?“

„Nie,“ odvetil Harry, schytil Teddyho okolo pása a vlepil mu hlasný bozk na vrch hlavy. „Trdielko!“ povedal precítene, potom sa obrátil k Ginny. „Ešte nie, hoci keď vezmem do úvahy predchádzajúce udalosti, asi som sa ho to mal opýtať skôr. Teraz možno nebude chcieť.“

„Čo?“ zasvietili Teddymu oči. „A prestaň ma bozkávať,“ dodal, hoci to mal v hĺbke duše veľmi rád. Nie že by to niekedy priznal nahlas.

Harry sa uškrnul. „Ešte si ťa podám! Avšak,“ pustil ho z objatia, „chceli by sme ťa požiadať o špeciálnu láskavosť. Vieš, že chceme, aby Ron a Hermiona boli krstnými rodičmi tohto knedlíka--“

„Harry!“ zahriakla ho Ginny. Teddy sa uškrnul. James tvarom skutočne trošku pripomínal knedľu.

„—ale je tu ešte jedna úloha, ktorou by sme chceli poveriť teba. Ak by si mal záujem, jasné.“

Teddy prižmúril oči a oprel si ruky vbok. „Žiadne plienky meniť nebudem!“

„To nie,“ zasmiala sa Ginny, „to je úlohou jeho otca!“

„A jeho mamy,“ prižmúril Harry oči, hoci sa na ňu stále usmieval. „Nie, žiadne plienky, iba ak by si si to neskôr rozmyslel. Nikdy nevieš – možno sa ti to zapáči, ak to niekedy vyskúšaš.“

„E-e,“ potriasol Teddy rozhodne hlavou. „To je nechutné!“ Prestúpil z nohy na nohu. „Takže, na čo ma to potrebujete?“

„Nuž, s Ginny sa o tom bavíme už nejakú dobu, a došli sme k záveru, že James bude potrebovať niekoho, kto ho naučí rôzne veci, a snáď sa s ním bude hrať, keď bude trochu väčší. Veľkého brata. A zhodli sme sa, že na to nepoznáme nikoho vhodnejšieho, ako si ty. Teda, ak by si mal záujem.“

Teddy sa na nich pozrel, obidvaja sa naňho usmievali. Zamyslene sa zamračil a pozrel na bábätko v Ginninom lone, ktoré vydávalo zvláštne zvuky a mávalo ručičkami. Váhavo sa natiahol a prstom opatrne šťuchol drobnú rúčku. James schmatol ponúkaný prst a stisol ho, Teddy zalapal po dychu.

„Je mocný,“ oznámil prekvapene. James držal jeho prst v smrteľnom zovretí a pokúšal sa ho strčiť si ho spolu s vlastnou pästičkou do pusy. „Hej, ja nie som jedlo, vieš!“ Pohľad mu zablúdil k chlapčekovým chodidlám, potom obozretne natiahol druhú ruku, aby sa jedného dotkol. „Taká malá,“ zašepkal, „a má aj drobulinké nechtíky.“

Braček. Samozrejme, nebol to skutočný braček, práve tak ako Ron a Hermiona a Molly a Arthur a ostatní Weasleyovci neboli jeho skutočnými tetami a strýkami.

Spomenul si na Lunu a na to, čo rozprávala o tom, že jej mama je stále s ňou. Stále si nebol celkom istý, čo tým myslela, ale práve teraz cítil v svojej hrudi niečo, čo nebol len tlkot jeho vlastného srdca. A neboli Harry a Ginny a všetci Weasleyovci a, samozrejme, aj stará mama vždy s ním, aj keď bol celkom sám v izbe, alebo keď sa hral na dvore, alebo keď trpel na ďalšej nekonečnej strašnej hodine so starým čudákom?

Vedel, že Harry vyrástol ako on, bez svojich rodičov, no so skutočnou tetou a strýkom a bratrancom, ktorí ho nemali veľmi radi. Takže možno na tom skutočný nakoniec až tak nezáležalo.

„James Potter,“ povedal nežne, keď mu bábätko zgrajflo ďalší prst do druhej pästičky. „Tak sa volal tvoj ocko, však?“

„Je to aj moje druhé meno – Harry James, práve tak, ako ty si Teddy Remus po svojom otcovi. On je James Sirius Potter. Po mojom otcovi a po mojom vlastnom krstnom otcovi,“ vysvetľoval Harry zboku. „Tak čo myslíš, mohol by si nám s ním pomôcť?“

„Môžem ho naučiť lietať?“

„Keď bude starší,“ prisvedčila Ginny.

„A odhadzovať trpaslíkov?“

„Moja mama bude nadšená, jasné!“

„A podpichovať Victoire a hovoriť škaredé slová?“

„Pokiaľ teta Ginny nebude nablízku, aby ťa nepočula,“ odtušil Harry a vzápätí zastonal, pretože ho Ginny kopla do holene. „no dobre, túto časť radšej nie,“ poopravil sa.

Teddy sa uškrnul a pozrel na Jamesa. „Tak dobre, ale ak ma znovu ogrcká, vrátim mu to. Počuješ, James? Svojho veľkého brata budeš musieť poslúchať. Hej, povedal som ti, že moje prsty nie sú na jedenie!“

S povzdychom sa obrátil k Harrymu. „Počúvať ešte nevie veľmi dobre, však?“

„Obávam sa, že nie.“

Teddy dramaticky vzdychol a poškrabal si nos. „Táto úloha bude ťažšia, než som si myslel.“

[ » na začiatok « ]