Poviedka (preložená):
Pridaná: 1.11.2009, 22:58:21
Čítaná: 5356×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Andromeda Tonksová, Harry, Ginny, Narcissa, Draco, Teddy
Stručný dej: "Budeš opatrovať vĺča, Draco?" Andromeda Tonksová sa vyrovnáva so stratou svojich najbližších.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Druhý preklad, už ani neviem z akej stránky, ale pred časom som to prekladala pre Dorku a Al, ktoré majú radi Lupina a Draca, respektívne...

Sorry, je to dlhé... ale keď je už tá pamiatka zosnulých...

Zúrivé zelené plamene akoby Kingsleyho zhltli v momente, keď medzi ne vstúpil. Jeho odchod zanechal vo vzduchu dieru väčšiu, ako bol on sám.

Akého dôležitého vyslanca mi poslali, premýšľa Andromeda prázdno, s pohľadom upreným do kozuba. Minister mágie osobne. Jedno úmrtie, a pošlú aurora, aby ti to oznámil. Dve, a pošlú ti vedúceho oddelenia. Tri...

Tri.

Tri.

Zabijacká sestra, ktorú nevidela štvrť storočia. Nežný, učený, smutný, utrápený muž, ktorý vstúpil do ich života tak nedávno a zmenil ho tak kompletne. A Dora...

Dora. Andromeda si zahryzne do hánky.

Dora, moja malá Nymphadora... Dora, ktorá neznášala svoje meno. Dora, ktorá sa obliekala tak príšerne a rozprávala tak šťavnato. Dora, ktorá sa nikdy nepozerala pod nohy – to množstvo modrín, ktoré bolo treba vyliečiť počas tých rokov. Dora, ktorá si zvolila najnebezpečnejšie povolanie na svete, akoby matka nemala dosť starostí. Dora, ktorá vyletela z dverí ako bláznivá, naháňajúc manžela, ktorý odišiel bojovať.

Dora, v minulom čase. Ted bude zničený, keď sa to dozvie.

Ted. Andromedine zuby sa zanárajú hlbšie do hánky.

Štyri, nie tri. Zabudla. Na krátku chvíľu, kým je Kingsley odovzdával najhoršiu správu jej života, zabudla na tú druhú najhoršiu správu jej života. Ťažko dosadá do kresla; jej zuby sa tvrdo odierajú o kosť prsta.

Je prázdna; je osamelá. Oni odišli a nechali ju pozadu. Teraz si hánku hryzie už naozaj. Ted by sa s ňou podelil o bolesť zo straty Dory, ostala by jej len polovica. Ted by ju držal, kým by plakala, a dovolil by jej držať ho. Ted by našiel spôsob, ako vpustiť svetlo do čiernej duše jednej z Blackovcov. Ted by. Ted by. Ted...

Hryzie tvrdšie. Zuby má ostré; páli to ako oheň. Ale nebolí do dosť. Hryzie ešte tvrdšie, silou vôle tlačí čeluste dokopy. Prúd kovovej soli jej narazí na jazyk, zatiaľ čo je hánka protestuje.

Krv. Krv, Remus? Zvykol si sa hrýzť, spomínal si. Bolo to takéto? Bolelo to dosť na to, aby si zabudol na všetko ostatné? Pretože toto nefunguje, Remus; stále si ťa pamätám...

Vyberá si ruku z úst a bez slov kričí na plafón, ako zviera, a krv jej kvapká z prsta na dlážku.

Ako na odpoveď sa zo susednej izby ozve ďalší plač. Teddy vo svojej postieľke protestuje a skučí, zobudil sa skôr, ako sa mal. Teddy vo svojej postieľke. Teddy.

Ešte snáď ďalších päť minút sedí bez pohnutia, s pohľadom upretým pred seba, nič nevidiaca, no neschopná nevnímať zvuky Teddyho nespokojnosti. Vie, že teraz už nebude spať; prebúdza sa, akoby si uvedomoval, akoby vedel. Má svoje požiadavky, má potreby, a niektoré z nich sa už nikdy nenaplnia. Premýšľa, čo by sa stalo, keby sa viacej nepohla, uvažuje, ako dlho by Teddy plakal, ak by neurobila vôbec nič, dumá, ako dlho by im trvalo, kým by ju našli, kým by ho našli. Keby sa rozhodla pridať sa k Tedovi, vybrala sa nájsť Doru a Remusa, odišla, aby Belle pekne od pľúc povedala svoj názor, istotne by ho niekto čoskoro našiel. Istotne by niekto prevzal jej povinnosti. Istotne.

Teddy protestuje hlasnejšie, naliehavejšie. Andromeda to nemôže ignorovať, nemôže tu len tak sedieť. Nejaká jej primitívna časť nemôže ostať nehybná, kým bábätko vzlyká; je to fyzicky nemožné. Ted jej vždycky hovorieval, že sa ponáhľala k postieľke priskoro, brala Doru do náručia, aj keď by bolo pre ňu lepšie, keby si trochu poplakala.

Ted. Dora. Plač.

Andromeda sa roztrasene dvíha, potkýna sa cez dvere a približuje sa k postieľke. Zbadá, ako jej krv naďalej kvapká na dlážku, a prútik vyberá takmer bez rozmýšľania. „Episkey,“ oznamuje svojej hánke. „Scourgify,“ hovorí dlážke. Dora ovládala prvé kúzlo lepšie ako Andromeda, no to druhé nedokázala predviesť, ani keby od toho závisel jej život. Jej život...

Jej vnuk s červenou tvárou kope a máva ručičkami. Jeho vlasy sú teraz z jednej strany zelené a z druhej čierne; keď zaspával, boli oranžové. Andromeda sa k nemu zohýna, berie ho do náručia, opiera si ho o plece. Ale to nie je plece, ktoré očakával, takže pokračuje v plači, odťahuje sa od nej, takže mu musí zabrániť, aby sa nehodil dozadu na zem. Asi je hladný; Dora nechala nejaké odsaté mlieko, ale to mu nikdy tak nechutilo.

„Odišla, Teddy,“ oznamuje Andromeda dieťaťu. „Je mi to ľúto, mala som ju zastaviť. Je mi to ľ-“ A už nie je schopná udržať záchvat agónie a jej vlastný žiaľ sa zlieva s jeho.

Dieťatko plače za svojou mamou a mama plače za svojím dieťatkom.

***

Je tu viac ľudí, ako Andromeda očakávala. Celý Rád, vrátane Kingsleyho, čo teraz znamená niečo iné. Väčšina preživších Aurorov; takmer všetci rokfortskí profesori, ktorí pracovali s Remusom a ktorí si pamätali Doru. Celý klan Weasleyovcov a tá banda tínedžerov, čo si stále hovoria Dumbledorova armáda.

Je tu Harry Potter, Hrdina Británie, slzy mu tečú po tvári vždy, keď ju ukáže svetu – väčšinu času ju má pochovanú na pleci dcéry Weasleyovcov, ktorá tiež vzlyká ako dieťa. Bolo by to celkom zaujímavé predstavenie, aj keby plakali len oni dvaja; ale neplačú len oni, ani zďaleka nie.

Andromedine oči sú suché. Prípravy na tento pohreb zabrali dni, a počas tých dní plakala, až kým ju nebolelo hrdlo, plakala, až kým viac nevidela, plakala, kým dieťatko neprestalo plakať, plakala, až kým sa nepreplakala do letargie. Bez pohybu sedí na svojom mieste, na mieste určenom pre najbližšiu rodinu, na čestnom mieste, odosobnená od všetkého vôkol seba, akoby to celé sledovala z výšky. Detaily splývajú okolo nej: pohrebné príhovory, rituál, hroby, vyjadrenia sústrasti. Koľko zaujímavých vecí robia tí ľudia!

Potom ju niečo dotiahne naspäť do reality. Pred ňou stojí Chlapec, ktorý prežil a je omnoho spôsobnejší, ako keď sa stretli naposledy. Pravdepodobne za to môže žiaľ.

„Pani Tonksová,“ hovorí, „dúfam, že viete, ako veľmi som mal rád Remusa a Nymphadoru. Znamenali pre mňa veľmi veľa.“ Slzy mu stále tečú z očí, netrpezlivo si ich zotiera.

„Áno, ďakujem, Harry. Aj im na tebe veľmi záležalo.“

„Áno, madam, viem o tom.“

„Myslím, že Dora ťa pokladala za mladšieho brata.“

„Och? Jéj.“ Chvíľu sa uprene díva na vlastné nohy.

Ona zatiaľ pokračuje, „Chcela som ti poďakovať za to, že si ku nám poslal domáceho škriatka, aby dnes dozrel na malého. Zdalo sa, že Kreachera pobavila predstava, že sa má starať o dieťa, ale myslím, že to už predtým robil.“

„Pravdu povediac, pani Tonksová, myslím si, že toho nie je veľa, čo by Kreacher nerobil.“

„Asi máš pravdu.“ Rozprávať pomáha, pretože pokiaľ rozpráva, nemusí sa naozaj zúčastniť na tejto príšernej udalosti, nemusí premýšľať nad škaredou, krvavou ranou, ktorou je v súčasnosti jej život.

Harry si odkašle. „Myslím, že viete, že Remus a, hm, Dora ma menovali Teddyho krstným otcom. Môj vlastný krstný otec, Sirius, mi kedysi ponúkol, aby som s ním žil a ja by som bol veľmi šťastný, keby som mohol to isté ponúknuť Teddymu.“

Andromeda pocítil najsilnejší, najčistejší nával citu celého dnešného dňa; je to šok a zúrivosť.

„Vziať Teddyho?“ vykríkne neveriacky. „Vziať Teddyho? Ale on je všetko, čo mi ostalo!“ Toto je prvýkrát, čo to vložila do slov, prvýkrát, čo si na to dovolila vôbec pomyslieť. Predstierala, že starostlivosť o Teddyho je príťaž, že to nie je fér, žiadať niečo také od ženy v strednom veku. Ale pravdou je, ako vidí a ako sama sebe so zalapaním po dychu priznáva, že Teddyho potrebuje, potrebuje sa oňho starať, potrebuje ho vychovávať – potrebuje si zaplniť dieru v srdci, ktorá ostala po Tedovi a Dore a, áno, po Remusovi, dieru, ktorá sa začala vytvárať pred štvrťstoročím, keď sa jej rodičia a sestry rozhodli, že ju viac nebudú považovať za živú.

Harry zaspätkuje, zahanbený a ponížený. Vidí, že mu ublížila a vzchopí sa. „Och, ale ďakujem ti za ponuku, Harry, viem, že si to myslel v dobrom.“

Prikyvuje a vyzerá, akoby sa mal znovu rozplakať. Ona sa hanbí, ale je to pocit, ktorý víta viac ako to, čo cítila predtým. Andromeda si zároveň po prvýkrát všíma, že mladá Ginny Weasleyová sa postavila za Harryho, ruka na jeho pleci, povzbudzujúco ho stískajúc. „Mohol by som - “ Znovu si odkašle, hlas zhrubnutý. „Mohol by som vám aspoň pomôcť starať sa oňho?“ Je to prosba. Je to niečo, čo aj on potrebuje.

Dokáže sa usmiať. „Samozrejme, Harry. Som si istá, že sa mi zíde každá pomoc, ktorú môžem dostať.

„Ďakujem,“ odpovedá jej; jeho vďačnosť je taká hmatateľná, že Andromeda nevie, čo odvetiť. Sleduje, ako červenovlasé dievča berie čiernovlasého chlapca za ruku a odvádza ho od nej preč.

Akonáhle od nich skĺzne pohľadom, nevidí červené alebo čierne vlasy, ale blond. Svetložlté, takmer biele, a jednu zlatú hlavu.

Sú tu Malfoyovci.

Nejako si ich, vďaka Merlinovi, predtým nevšimla, ale teraz práve vstali zo svojich miest. Lucius a Draco a Narcissa. Narcissa. Andromeda nemôže uveriť svojim očiam. Pomaly ku nej kráčajú, dvaja muži sa tvária ustarostene, žena je vydesená. Andromedin zrak sa zahmlieva, oblieva ju horúčava; otočila by sa a odišla, keby existoval nejaký spôsob, ako to urobiť a zároveň si udržať zvyšky dekóra a dôstojnosti.

Keď k nej dôjdu, prehovorí prvá, ostrým hlasom. „Kedysi som mala sestru, ktorá sa na teba podobala,“ hovorí Narcisse. „Ale bola oveľa mladšia, aspoň o dvadsaťpäť rokov mladšia. Myslím, že asi zomrela; jedna z nás určite zomrela.“

Cissine oči sa rozšíria a Andromeda vidí bolesť; niečo v jej vnútri sa z toho teší, akoby to, že ju vmietla sestre do tváre, zmiernilo trpkú príchuť jej vlastnej bolesti.

Ovládnuc chvejúce sa ústa, Narcisa sa pokúša začať, „Dromma, ja - “

„Ako sa opovažujete ukázať sa tu?“ prerušuje ju Andromeda. „Čo ste – reprezentanti vrahyne? Prišli ste zvrtnúť nôž v rane?“ Lucius je náhle bledší ako zvyčajne, vyzerá ako krieda. Draco vyzerá, ako keby mu každú chvíľu malo prísť zle. Narcissa –

„Bella zomrela,“ stená Narcissa.

„Áno,“ zavrčí Andromeda, „a asi tak o hodinu prineskoro. Prineskoro – prineskoro pre Doru...“ Nemôže sa prinútiť pokračovať, ale nedovolí, aby videli, ako plače.

Na jej údiv hrdá, vznešená madam Malfoyová padá pred ňou na kolená.

„Tak ma to mrzí, Dromma,“ hovorí Andromediným chodidlám. „Ani ti neviem povedať, ako ma to mrzí. Ja... ja som sa mýlila. Strašne som sa mýlila. Nebudem hovoriť výhovorky. Prišla som, pretože som takmer stratila manžela a syna. Môžem si len predstavovať, aké to je, ale aj ja som mohla byť na tvojom mieste. V... viem, že ich nemôžeme nahradiť, ale chcela som ti pripomenúť, že ešte stále máš rodinu. Ak nás prijmeš. Prosím.“

Narcissa začína vzlykať a Andromeda sa nemôže rozhodnúť. Jedna jej časť chce jačať a revať, chce vykázať týchto ľudí, túto ženu, túto sestru, ktorá ju tak príšerne zradila. A jej druhá časť si pamätá Cissy, pamätá si tri dievčatká, ktoré si spolu vyrábali náramky, pamätá si, aké to bolo, kým ich osud rozdelil.

Potom zatne zuby a zvrtne sa na päte, odchádza preč od ženy, ktorá kedysi bola jej sestrou, tak rýchlo, ako to okolnosti dovoľujú.

***

Andromeda sleduje, ako Harry dokončuje prebaľovanie Teddyho, pričom sa použitej plienky zbaví, akonáhle si dokáže uvoľniť ruku, aby sa chopil prútika.. Začal dokonca nosiť „zásteru mamy čarodejnice“, ktorá má vrecko na prútik umiestnené tak, aby dieťatko naň nedosiahlo. Potom fúkne na Teddyho bruško, najhlasnejšie ako dokáže, len aby počul dieťa smiať sa, keď ho znovu berie do náručia.

Je ohromená, ako rýchlo sa Harry učí. Očakávala, že sedemnásťročný chlapec – nie, už má osemnásť, pripomenie si – nebude mať o bábätkách ani potuchy, a nemýlila sa. Keď sa prvýkrát pokúšal Teddyho prezliecť, trvalo mu to dvadsať minút, potom ju bezradne požiadal o pomoc. Ale v priebehu tých niekoľkých týždňov si osvojil všetky pohyby a vie prebaľovať, prezliekať, kŕmiť, kúpať a čičíkať svojho krstného syna rovnako zručne, ako ktorýkoľvek iný mladý otec.

Ešte prekvapujúcejšou bola skutočnosť, že to Weasleyovie dievča bolo na začiatku rovnako bezradné. Andromeda by očakávala, že Molly Weasleyová, keď nikto iný, naučila svoju dcéru niečo o bábätkách, ale očividne nie. Harry prichádza tri - štyri razy do týždňa a Ginny je väčšinou s ním, a keď začínali, vyrovnali sa jeden druhému v svojej ľavorukosti. Naučili sa všetko spolu, tak ako sa to učia novopečení rodičia – ako sa naučili Dora a Remus, ako sa naučili Andromeda a Ted. (Andromeda odtláča tie myšlienky od seba preč.) Zdá sa, že Ginny, normálne taká zručná, je okolo Teddyho necharakteristicky ťarbavá. Andromeda sa nad tým čuduje.

Harry si pridŕža Teddyho na pleci, kývajúc sa spredu dozadu a hmkajúc chlapčaťu niečo absurdné. Ginny si z opačného konca izby obzerá krstného otca a krstného syna s jemným výrazom v očiach. Andromeda už videla ten pohľad, pohľad ktorý hovorí Bol by dobrým otcom mojim deťom. Tá myšlienka na mnohé ženy pôsobí ako afrodiziakum.

Nie že by Ginny Weasleyová v súvislosti s Harrym Potterom nejaké afrodiziakum potrebovala. Andromeda si je takmer istá, že spolu nespávajú – domnieva sa, že má na tieto veci čuch, a okrem toho, pochybuje, že by niektoré z detí Molly Weasleyovej bolo schopné tak zraniť jej city pod vlastnou strechou, kde Harry stále býva. Ale to im nezabráni, aby sa k sebe mali a túlili ako párik mladých jednorožcov prakticky každú chvíľku, keď ich ruky nie sú zaujaté Teddym. Andromeda má pocit, že vie, kam to smeruje.

„Teraz ho daj mne,“ dožaduje sa Ginny s úškrnom. Všetci traja dospelí poznajú hru, ktorú začína. Harry dvíha Teddyho zo svojho pleca zo všetkou okázalosťou, akej je schopný, napodobňuje hlasné fanfáry a podáva ho Ginny. Teddy sa šťastne chichoce, aj jemu je hra známa.. Až doteraz mal čierne vlasy, tenké čierne krúžky okolo očí a nepravidelnú červenohnedú značku na čele. V okamihu, keď sa ho dotknú Ginnine ruky, začína sa meniť, jeho vlasy naberajú ryšavú farbu, nos sa mu zmenšuje, pokožku mu pokrývajú veľké nepravidelné svetlohnedé škvrny, ktoré pravdepodobne vyjadrujú jeho vnímanie Ginniných pieh. Jeho pery vydajú zvuk, ktorý sa v slušnej spoločnosti nevydáva, a Ginny mu vráti kompliment. Andromeda si všíma, že Harry hľadí na Ginny rovnako jemným pohľadom, tým pohľadom, že bude-dobrou-matkou-mojim-deťom, ktorý je u mužov oveľa vzácnejší. Och, áno, Andromeda vie, kam toto smeruje. Molly už určite spisuje zoznamy hostí.

„Hej, dnes už urobil aj nos!“ zalapá Ginny po dychu.

„Je vnímavejší voči okoliu,“ informuje ich Andromeda. „Kým oslávi prvé narodeniny, bude vedieť presne skopírovať naše tváre. V dvoch rokoch bude napodobňovať celé naše telá.“

„Celé telá?“ overuje si Harry. „Kde na to vezme potrebnú hmotu?“

„Transfiguruje ju zo vzduchu, predpokladám,“ pokrčí plecami. „Väčšie problémy nastanú, keď bude mať štyri alebo päť rokov a začne si uvedomovať, že vie niečo, čo my nedokážeme. Potom to využije, keď sa bude predvádzať, bude imitovať kohokoľvek, na koho bude nahnevaný, alebo sa bude pokúšať vyzerať ako zvieratá alebo neživé predmety, keď bude trucovať. Samozrejme, na nič nečlovečie sa premeniť nedokáže, je iba metamorfmág, takže tie pokusy sú dosť absurdné, ale nebudeme sa smieť na ňom smiať. Raz som strávila celé popoludnie tým, že som sa pokúšala nevšímať si, ako Dora dupe po dome, zatiaľ čo na koži mala vzor kohútej stopy, presne sa hodiaci k poťahom našej pohovky.“

Pri slove smiať Teddy zaškrečí a zhrabne plnú hrsť Ginniných vlasov. Ginny nahlas zaprotestuje, no začína sa smiať a Harry sa tiež smeje a Andromeda si nemôže pomôcť, smeje sa aj ona. Je to prvýkrát po mnohých mesiacoch, čo sa smeje, a náhle pred sebou vidí Nymphadoru, s ružovými vlasmi a drzým výrazom v tvári, ako ukazuje svojej matke vztýčené palce.

Láskavo pozrie na trojicu pred sebou. „Viete, budete mi chýbať, keď sa vrátite na Rokfort.“

„Vlastne,“ odpovedá Harry pomaly, „nebudete mať veľa príležitostí na to, aby som vám chýbal.“

„Skutočne? Ako to?“

„Nuž, rozprával som sa s riaditeľkou a dovolila mi, aby som sem mohol trikrát týždenne prísť a pomôcť vám s Teddym.“

Andromedino obočie vyskočí dohora. „Harry! Samozrejme, že to znie nádherne, ale no tak, profesorka McGonagallová nemusí natoľko ohýbať pravidlá len kvôli mne!“

Harry vyzerá trochu previnilo, no pokračuje. „Viete, obaja jeho rodičia boli vojnoví hrdinovia. A, nuž, v mojom prípade...“ zmĺkne.

Ginny dokončí namiesto neho, s potmehúdskym úškrnom. „...sa dajú urobiť isté ústupky. Harry nedávno urobil národu službičku či dve.“

Harry celý zružovie. Andromeda prikyvuje. Potom si uvedomí, že sa jej nechcelo plakať, keď tak nenútene spomenul Remusa a Doru. Aké zvláštne.

Nahlas povie: „Chápem, áno, patrí sa to. Takže mi teda budeš chýbať len ty, Ginny.“

„Nooooo...“ zatiahne Ginny a prevracia pri tom oči.

„Aj ty?“

„V Harryho prípade sa dajú urobiť isté ústupky,“ zopakuje dievča jednoducho. Andromeda nevie, čo na to odpovedať, ale začína prehodnocovať svoje skoršie úsudky o želaniach Molly Weasleyovej.

Keď je Teddy uložený na popoludňajší spánok a mladý pár odíde, Andromeda sa otáča k sporáku s myšlienkou na včasný olovrant. Práve v duchu prechádza zásoby keksíkov, keď sa ozve zaklopanie na dvere.

Otvára dvere dokorán, a tam stojí Draco.

Je nervózny, oči mu behajú zo strany na stranu. Potom jej pozrie do tváre a nadýchne sa, no znovu zavrie ústa a sklopí pohľad k vlastným nohám. Napokon znovu pozrie na ňu a sťažka prehltne.

„Áno, Draco?“ opýta sa Andromeda, menej chladno než mala v úmysle.

„Prišiel som...“ začne mladík, no znovu prestane. Zjavne ho to stojí veľa námahy. Andromeda nemôže prísť na to, prečo. Náhle si uvedomí, že počkal, kým Harry odíde, a až potom sa priblížil k domu. Je opatrná.

„Daj mi tvoj prútik,“ žiada.

Bez slová siahne do habitu a podáva jej prútik, rúčkou k nej.

Ona odstúpi z dverí, aby uvoľnila synovcovi cestu. Znovu jej pozrie do tváre.

„Prišiel som opatrovať vĺča,“ povie a prekročí prah.

[ » na začiatok « ]