Poviedka:
Pridaná: 19.10.2009, 20:07:04
Čítaná: 3547×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Violet, Tom Riddle, Melissa, Carry
Stručný dej: Aj takáto je predstava o najhorších Vianociach - osamelý, urážaný a ignorovaný v obrovskom hrade, ešte dokonca aj zosmiešňovaný budúcim Temným Pánom. Také niečo nezvláda už ani Violet.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Sedela v kúte slizolinskej klubovne a študovala malú knižočku. Snažila sa nevšímať si búrlivý smiech čo vychádzal z pohovky, ktorá bola na opačnej strane miestnosti pri kozube. V kútiku duše túžila, aby sa s nimi tiež mohla smiať. Nebola ten typ človeka čo sa každému prihovorí.

Boli vianočné prázdniny a z celej fakulty zostali na Rokforte len štyria vrátane jej.

Všetci jej priatelia odišli tráviť sviatky domov k rodinám.

Ona nie. Nemala chuť znášať neustále hádky. S rodičmi si nikdy nerozumela...

Postupne prestala vnímať slová, ktoré čítala a zapozerala sa von oknom.

Celé okolie bolo pod hrubou vrstvou snehu. Niektorí žiaci z ostatných fakúlt sa prechádzali po areály. Pred oknom sem-tam preletela nejaká sova.

Jej už dlho sova nepriniesla nič iné okrem Denného proroka.

„Violet by to doma bez knižnice asi nevydržala preto tu trčí,“ Začula hlas blondínky Carry.

Na takéto narážky si už zvykla...

Zabuchla knižočku a postavila sa z kresla.

Zamierila do svojej spálne. Sadla si na posteľ a začala sa hrať s jej hadom. Mala ho od prvého ročníka. Dievčatá nechápali čo môže na tej "šupinatej oblude" vidieť. Jej sa zdali hady krásne na rozdiel od hlúpych huňatých mačiek.

Mávla prútikom a z jej nového čarovného gramofónu sa začala ozývať hudba. Ďalším mávnutím prútika začarovala izbu tak, aby nebolo nič počuť a hudbu pustila čo najhlasnejšie.

Zahladela sa na dvere a počúvala...

Milovala hudbu...

Ráno sa zobudila skoro. Ešte bola vonku tma, no spať sa jej nechcelo.

Keď po pár minútach vyšla z kúpeľne vyšla zo spálne a tento krát sa usadila pri kozube ona.

Ohník praskal v rannom tichu a klubovňu zaplavil príjemným teplom.

Asi po hodine sa otvorili aj dvere na chlapčenskej spálni.

„Čo tak skoro?“ spýtal sa jej ešte ospalý mrazivý hlas.

Na odpoveď len mykla plecami a stále hľadela do ohňa. Nemala naňho a tie jeho ešte spiace „spoločníčky“ náladu.

Prisadol si k nej na pohovku. Hodila naňho začudovaný pohľad. Len sa na ňu pozeral a na tvári mal úškrn od ucha k uchu.

Pokrútila hlavou, vstala a chystala sa na odchod do Veľkej siene na raňajky.

„Žiarliš však?“ zakričal za ňou.

„A na koho prosím ťa?“ začudovala sa.

„Na Carry a Mellisu.“

„No tak to určite. Nič iné mi ku šťastiu nechýba len žiarliť na tie tvoje dve šľapky,“ znechutene povedala.

„Vidím to na tebe,“ povedal a hrdo sa postavil.

Nemala chuť odporovať a hádať sa hneď ráno. Otočila sa odišla na raňajky.

Zo stropu padali malé snehové vločky a tesne nad stolom sa rozplynuli.

Postupne sa zišli už aj ostatní. Spolu ich na celom Rokforte bolo okolo dvadsať, preto namiesto štyroch veľkých stolov bol jeden.

„Au!“ zastonala, keď spadla bolestivo na zem. Večer sa jej podarilo zakopnúť o koberec.

„Si nemožná,“ zasmiala sa Mellisa.

„Krava,“ nahnevane jej povedala, keď sa postavila.

„Čo si to dovoľuješ?“ povedala afektovaným hlasom.

„Máš pravdu. Krava je na teba inteligentné zviera...“

Mellisa rýchlo vytiahla prútik. To nečakala a Mellisine kúzlo ju zhodilo na zem.

Violet sa neobťažovala prútikom a podrazila jej nohy takže spadla vedľa nej. Vždy jej viac išiel boj bez prútika.

Po pár minútach ich nejaké kúzlo od seba odtrhlo.

„Íha, už sa o mňa dlho nikto nebil,“ zaškeril sa.

“Vieš Tommy, celý svet sa netočí len okolo teba,“ odbila ho nevrlo Violet.

„Aj to raz bude,“ sladko sa na ňu usmial.

„Nenechaj sa vysmiať,“ povedala a postavila sa.

“Ale Violet, prečo nepriznáš, že aj ty ma chceš?“

„Už sa opakuješ a začína to byť vážne nudné.“

Tomovi zmizol úsmev z pier a nahradil ho nahnevaný výraz.

“Chudera! Že ja sa s tebou vôbec bavím. Nestojíš za nič.“

Violet sklopila zrak z jeho tváre na Mellisu stále ležiacu na zemi. Zhlboka sa nadýchla a na to nahnevane vyšla z klubovne.

Teraz, keď boli skoro všetci preč mohla kludne chodiť do lesa.

Pritlačila si šál viac ku krku. Sprevádzaná jemným vetríkom , ktorý zafarbil jej inak biele líca na ružovo kráčala pomedzi stromami. Usadila sa až na malom pníku.

Nad ňou sa týčili len stromy bez listov, no i tak cez ich husté konáre nepreniklo skoro žiadne svetlo.

Po líci jej stiekla slza.

Za ňou ďalšia, ďalšia, ďalšia...

Zaborila si tvár do dlaní s a srdcervúco sa rozplakala. Už viac nedokázala skrývať svoj smútok. Po chvíli sa s jej dlhými vlasmi začala pohrávať omnoho silnejší vietor a rozosnežilo sa. Pomaly sa začalo stmievať. Krajinu osvetľoval už len mesiac v splne. Pri pohľade naň jej bolo jasné, že by tam teraz nemala byť.

Zrazu za sebou začula praskanie konárov. Vydesene sa otočila a zahľadela do prenikavej tmy.

„To snáď nie je možné...“ smutne poznamenala.

Do očí sa jej znova začali tlačiť neposlušné slzy.

„Nemala by sa tu potulovať. Je to zakázané.“

„No už vidím ako svojej milovanej fakulte strhneš nejaké body,“ povedala.

Plač jej napoly premohol hlas.

„Čo ti zase je?“ spýtal sa s odstupom.

„Ale predsa sa nebudeš zaujímať o nejakú chuderu, ktorá nestojí za nič.“

„Ó, takže slečinka sa nám urazila,“ zasmial sa.

„Tom...nechaj ma už dnes na pokoji,“ sklonila hlavu a podoprela si ju rukou.

Tmu zrazu preťal jeho ľadový smiech.

„Uplakaná Violet. To je novinka. Takú som ťa ešte nevidel ty vyrovnaná knihomolka,“ provokoval.

Chcel ju ponížiť za tie jej ironické a uštipačné reči.

Už mu nič nehovorila a sledovala zasneženú zem. Začínala jej byť hrozná zima. Oblečenie už mala tiež premočené. Nenápadne sa pozrela na hodinky. Bola už skoro polnoc. Takto neskoro ešte v lese nebola ani tam ešte tak dlho nevydržala. Na tom malom pníčku presedela už skoro štyri hodiny.

Začula tichý vrzgot čerstvo napadaného snehu pod Tomovými krokmi. Postavil sa pred ňu.

Zdvihla hlavu a pozrela sa mu do tváre.

„No? Nič mi na to nepovieš?“ víťazoslávne sa spýtal.

„To ti tu mám vyznať lásku aby si mi dal konečne pokoj?“ teraz už nahnevane povedala.

Vždy sa čudovala ako jej zo sekundy na sekundu dokázal zmeniť náladu.

Takúto reakciu od nej nečakal. Chcel ju dohnať k plaču a nie k hnevu.

„Je mi zima. Idem preč tak uhni.“

Tom sa ani nepohol.

„Prosím,“ dodala.

„To je už lepšie,“ dovolil jej aby sa postavila.

Zrazu začuli tiché vrčanie spomedzi tmavých stromov.

[ » na začiatok « ]