Kapitola:
Pridaná: 15.10.2009, 15:08:47
Čítaná: 4940×
Hodnotenie: (počet hlasov: 10)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Robert, mama, otec, Danny
Stručný dej: Fantasy príbeh o chlapcovi z pekla. NEDOKONČENÉ.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

Kapitola: 1 » Prvá časť spomínania 2 » Druhá časť spomínania - Súd

Pomník, príliš nový na to, aby mohol byť poškodený časom, nebol opustený. Na lavičke pri ňom sedel chlapec v dlhom ošúchanom kabáte. Pohľad upieral k studenej oblohe. Mysľou mu behalo mnoho spomienok na mladšieho brata, ktorý ležal tak blízko, a predsa sa ho nemohol dotknúť, predsa ho nemohol pohladiť, ani len vidieť jeho pokojnú, ľahostajnú tvár, ktorá ho donedávna napĺňala nesmiernym šťastím.

Slzy stekajúce po líci mu rozmazali čierne linky okolo očí. Vybral si z vrecka kabáta vreckovku, utrel si oči a vysmrkal sa do nej. Pozrel sa na hodinky. Treba mu ísť. Lenže on nechce. Súd sa tiahol už cez dva mesiace. Ten hajzel si našiel dobrého advokáta. Ale on sa postará, aby skončil v tieni. Najlepšie by bolo, keby tam skapal! Robert už svojho otca nechcel nikdy vidieť! Zdvihol sa z lavičky, prešiel k pomníku a dotkol sa ho rukou.

„Dnes tam idem posledný krát, to ti sľubujem. Dnes s ním skončíme, raz a navždy!” zašepkal Robert, adresujúc svoje slová Danielovi, ktorý zaplatil životom za to, že chcel brániť svoju matku a brata pred útokmi od otca, ktoré neboli prvé a určite by neboli ani posledné nebyť toho, že sa ešte v tú noc ocitol za mrežami, spoza ktorých sa teraz tak zúfalo snažil čo najskôr dostať.

„Mám ťa rád, Danny. Vrátim sa čoskoro.“ S týmito slovami položil za veniec na pomníku pomarančové žuvačky, ktoré mal jeho brat najradšej a pomalým krokom odchádzal po chodníku preč od miesta, ktoré navštevoval takmer každý deň...

***

„Pán svedok, pred súdom ste povinný hovoriť vždy pravdu a nič podstatné nezamlčať. Porozumeli ste mi?“ Otázka, ktorú už Robert poznal naspamäť odznela pri jeho výsluchu ako prvá. Chlapec len nepatrne prikývol.

„Pán svedok, žiadam vás, aby ste odpovedali na otázku. Porozumeli ste poučeniu?“

„Áno,“ pevným hlasom odpovedal Robert. Zdvihol pohľad od zeme a poobzeral sa po miestnosti. Na jednej strane sedel za malým stolom posiatym hromadami papierov a fasciklov prokurátor. Pár metrov oproti sedel vedľa nízkeho muža v čiernom obleku Robertov otec, Eugen. Ukazovákom si prechádzal po spodnej pere a pozoroval ľudí naokolo. Keď zbadal synov znechutený pohľad, nadvihol jedno obočie a uškrnul sa, odhaľujúc pri tom žlté zuby. Robert od neho odtrhol pohľad a pozrel sa na prokurátora, ktorý mal preňho, ako vždy, pripravené otázky.

„Pán svedok, mohli by ste nám ešte raz podrobne opísať, čo sa stalo večer, krátko po šiestej hodine dňa 7. Septembra 2003?“

Robert tú otázku čakal, no predsa mu chvíľu trvalo, kým začal rozprávať.

„Sedeli sme za stolom pri večeri - ja, môj brat a mama. Rozprávali sme sa, keď vtom sme začuli otváranie dverí a vedeli sme, že je zle-“

„Čo myslíte tým, keď hovoríte, že ste vedeli, že je zle?“ prerušil Robertov výklad prokurátor.

„No, vedeli sme, že sa vrátil otec. A jeho návrat nemohol znamenať nič iné, len bitku. Bil nás vždy, keď sa vrátil po niekoľkých dňoch domov, ožratý...“

„Ďakujem, pokračujte prosím vo výpovedi,“ pokynul Robertovi prokurátor.

„Tak teda, mama nás poslala do izby. Mňa a... mňa a Dannyho. Povedala, nech sa tam skryjeme, že všetko bude okey. No počuli sme ju, ako kričí a vzlyká a tiež sme počuli, ako ju otec mláti. A potom, keď niečo silno treslo, rozhodol som sa, že jej pôjdem pomôcť. Povedal som Dannymu, nech nevychádza z izby a dúfal som, že ma počúvne...“ Robertovi stiekla po líci slza a nechala mu na ňom tmavý pás. Linky okolo očí, ktoré si pred súdom narýchlo opravil sa mu opäť rozmazali, no bolo mu to jedno.

„Pán svedok, viem, že sa vám o tom hovorí ťažko, no pre súd je skutočne veľmi dôležité vedieť, čo bolo ďalej.“ Prokurátor vyzýval chlapca, aby pokračoval. Ten sa zhlboka nadýchol, pretrel si oči chrbtom ruky, čím si ešte viac rozmazal čierne linky a pokračoval.

„Keď som vyšiel z izby, mama ležala na zemi pri kuchynskej linke a kryla si rukami hlavu. Otec sa po nej išiel zahnať, no ja som sa rozbehol a vrhol som sa naňho. Na chvíľku ho to zmiatlo, no takmer hneď sa spamätal a pritlačil ma k stene, kde ma začal dusiť. Mama vstala a išla mi na pomoc. Odtrhla odo mňa otca a znovu sa pustili do bitky. Ja som sedel na zemi a lapal dych. Vtom som uvidel... ja... videl som, ako Danny vyšiel z izby s raketou v rukách. Obaja sme mu s mamou zakričali, nech ide späť, no on... neposlúchol. Udrel otca celou silou po chrbte, ten zreval a pozrel sa dolu. Keď uvidel Dannyho, schmatol ho do rúk a chcel ho hodiť od seba preč. Danny však narazil hlavou do stola a potom tam... už len ležal a...“

Robertovi sa zatemnilo pred očami a zviezol sa na zem. Cítil, ako ho ktosi plieska rukou po lícach, no nie tak, ako to robieval jeho otec. Nedá sa povedať, že to bolo nežné, no ten človek nemal v úmysle ublížiť mu. Robert pomaly otvoril oči. Okolo neho stál hlúčik ľudí. Akýsi neznámy človek sa nad ním skláňal a prikladal mu k ústam pohár vody. Robert sa vďačne napil a položil si hlavu, ktorá sa mu zdala neznesiteľne ťažká, na zem. Okolo seba počul hlasy.

„Pán prokurátor, nemôžeme predsa dovoliť, aby chlapec pokračoval vo výpovedi. Navrhujem presunúť jeho výsluch, kým sa nedá do poriadku.“

„Nie!“ vykríkol Robert a tie slová ho boleli, ozývali sa mu v hlave a prišlo mu ešte viac zle. Naplo ho na zvracanie, no po ďalšom dúšku studenej vody sa mu trochu uľavilo. Musí ho dostať za mreže! Dnes to musí skončiť! Sľúbil to Dannymu.

„Chcem pokračovať,“ povedal už o čosi tichšie. Opatrne sa posadil a hlúčik okolo neho sa trochu rozostúpil. Pozeral sa priamo do prokurátorových očí. Ten sa po jeho nečakanom prehlásení zatváril zmätene. Chvíľu sa dohadoval s mužom stojacim pred ním, ktorý s týmto návrhom očividne nesúhlasil, no nakoniec rozhodli, že Robert môže pokračovať vo výpovedi. Nešiel však už za svedecký pult. Matka mu pomohla prejsť k stoličke, ktorú postavili do stredu miestnosti a on si sadol.

„Pán svedok,“ pokračoval prokurátor, „mohli by ste nám teda opísať, ako sa správal obžalovaný, keď zistil, že jeho syn je mŕtvy?“ spýtal sa opatrne. Robertova mama čupela vedľa svojho syna a nežnou rukou mu hladila tú jeho. V očiach mala slzy, no statočne ich držala. Robert sa nadýchol.

„Bol zarazený, keď zistil, čo urobil. No myslím, že to neľutoval. Nepribehol k nemu a nesnažil sa zistiť, či ešte žije. Nesnažil sa ho prebudiť. Len tam stál a pozeral sa.“

„A čo ste robili vy, keď ste zistili, čo sa stalo?“

„Schytil som raketu a udrel som ho po hlave, načo klesol dolu, omráčený,“ odpovedal Robert.

„Pán svedok, mám ešte jednu otázku. Čo vravel obžalovaný, keď sa mu vrátilo vedomie?“

Robert sa trpko zasmial.

„Najprv sa len smial. Smial sa a potom vykrikoval, že je aspoň o jedného parchanta na svete menej.“

Chlapec sa rozplakal. Čo sa dialo ďalej, nevnímal. Nevnímal hlasy okolo seba, cítil už len čiesi ruky, ktoré ho vyvádzali zo siene a on sa nechal niesť, pery mal pevne stisnuté a miestnosť pred sebou rozmazanú, kvôli slzám, ktoré mu neovládateľne stekali po tvári...

[ » na začiatok « ]