Poviedka:
Pridaná: 21.9.2009, 15:10:23
Čítaná: 4279×
Hodnotenie: (počet hlasov: 12)

Typ: Fiction
Postavy: Dievča, rodičia, brat
Stručný dej: Zlý sen o tom, ako na niekoho môžu zabudnúť v stotine sekundy...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, tragédia

Rýchlo sa korčuľujem na mojich modrých kolieskových korčuliach s dosť nanič kolieskami. Začínam byť celá napätá, domov som sa mala vrátiť až o niekoľko hodín.

Rodičom som samozrejme povedala, že sa idem korčuľovať, ale rozmyslela som si unáhlene, že chcem ísť s nimi pri vodu chytať ryby. Neviem ako je to možné, ale zrazu som mala taký pocit, že s nimi chcem byť...

Ponáhľala som sa čoraz viac a skoro som sa na kamienkoch potkla. Uvidela som hnedočervenú bránu nášho domu a priložila som prst na zvonec i keď som mala kľúče.

Z domu vyšla moja mama oblečená v mikine a teplákoch. Zrejme sa prezliekla, nepôjde pri rieku v rifliach.

„Čo vyzváňaš? Decko jedno nepodarené!“- vykríkla nahnevane a otočila sa. Jej reakcia ma dosť veľmi zaskočila, moja mamina bola na mňa vždy milá a nikdy ani len nezvýšila svoj hlas.

„Mami! Čo sa deje?“- zapišťala som zdesene. Mamina len otočila hlavu a precedila cez zuby:

„Hľadáš niekoho?“

„Mama! Čo sa ti stalo?“

Teraz mama na mňa pozrela súcitne, akoby som bola úplne pomätená a nepatrila by som na tento svet. Vážne sa otočila a zabuchla vchodové dvere nášho domu.

Začala som mať pochybnosti. V hlave sa mi hmýrili iba dve možnosti:

Buď je to nejaká veľmi nevtipná hra, alebo si ma mamina nepamätá! Pri poslednom slove mi stuhla krv v žilách. Áno, to je možné.

Čudovala som sa, ako dobre som tú informáciu prijala. Musia tam byť nejaké moje veci... Ona si spomenie!

Teraz som nebola pokojná. Zúfalo som si sadla na hrboľatú zem a plakala som.

Čo som komu urobila...

No musím predsa myslieť!

Otočila som sa a schovala som sa za hustý krík. Čakala som a snažila som sa nesmrkať, aby som sa neprezradila.

O desať minút sa ozval škripot dverí a kľúčika. Kroky, slová, a napokon som uvidela otvorenú bránu. Môjho otca, maminu, brata. Mala som čo robiť, aby som nezhíkla, brala som to neskutočne vážne.

Vydrž, vydrž...

Všetci odišli s vedierkami a udicami v rukách.

Ja som roztrasenými rukami chytila kľúče, ktoré som stále mala pri sebe a otvorila pomocou nich bránku, ktorú rodičia zamkli.

Bežala som rýchlo ku vchodovým dverám a tie podobne otvorila. No ťažko, lebo som stále točila kľúčikom na opačnú stranu.

Vošla som dnu. Ako prvé mi napadlo zájsť ku skrinke s oblečením. Nachádzala sa v mojej izbe. Uháňala som zdesene chodbou a v izbe som skoro spadla na zem.

Nachádzala sa tam len bratova posteľ, bratova skrinka, všetko jeho...

Sadla som si na zem a začala som kričať:

„Čo sa to deje... TO JE ZLÝ SEN...“

Áno, je to sen, je to iba sen...

Sedela som na tvrdej podlahe asi trištvrte hodinu a plakala som. Nič iné mi nezostávalo. Potom sa ozvali hlasy mojich rodičov a brata.

Nezaskočilo ma to. Ak si ma budú pamätať, bola to len hlúpa predstava, ak nie, mám naozajstný problém!

BUM! Otvorili sa vchodové dvere a ja som sa so vztýčenou hlavou ukázala matke. Zaškľabila sa na mňa a vykríkla:

„Drahý, je tu zlodejka!“ Otec nahnevane pribehol a hodil mamine mobil.

„Zavolaj políciu!“

„Nie, nie...“- ozývali sa moje stony. „Pozrite sa na fotku!“

Bežala som do obývačky a chytila rodinný album. Otvorila som prvú stránku, kde zvyčajne sídlila naša spoločná fotografia.

„Pusti to!“- zasyčal otec. Album padol na zem a uvidela som fotografie bezo mňa. Len traja ľudia. Chytila som sa za hlavu a bežala som do známej kuchyne.

Schytila som najostrejší nôž a zapichla som si ho do hrude.

Prebudila som sa.

[ » na začiatok « ]