Kapitola:
Pridaná: 20.9.2009, 02:34:59
Čítaná: 3783×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Mark Wilson
Stručný dej: Moje meno je Marek Wilson. Môj život je veľmi komplikovaný. Strata dvoch výnimočných ľudí ma dosť poznačila. Vo svojom detektívnom svete som pochopil, že nakoniec vždy príde spravodlivosť. Vo svete je neustále plno násilia a problémov, ktoré treba riešiť a ja pôjdem naďalej v šlapajách môjho najlepšieho kamaráta, ktorý zomrel práve pri pokuse zredukovať na svete percentá kriminálnych problémov...

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Návrat (krimi) 2 » Aktuálne heslo (krimi) 3 » Plánovaná nehoda (krimi) 4 » Vianoce (krimi) 5 » Normálna zmena (krimi) 6 » Adrenalín (krimi) 7 » Adrenalín stúpa (krimi) 8 » Bez rizika (krimi) 9 » Maturita (krimi) 10 » Znovu lúčenie (krimi)

V minulých dieloch ste sa dočítali:

Po týchto všetkých problémoch, ktoré mám konečne za sebou, som sa opäť mohol venovať príprave na moje maturitné skúšky.

„Marek Wilson.“

A zrazu som nič nepočul. Vreskot, ktorý v tejto malej katedrále vypokul, bol ohromujúci.

Zmaturoval som a dostal som diplom.

Blížili sme sa s Pizom k jeho autu s úmyslom ísť na koncoročný večierok, ktorý sa konal v jednom miestnom hotely.

Všimli sme si, ako nás jedno auto dobieha a snaží sa nám vojsť do cesty.

Blížilo sa stále viac a viac. Vrazilo do nás zozadu.

„Dean, čo to robíš?“ Vykríkol som, keď do nás vrazil zboku a celé auto sa zatriaslo

Ešte jeden silný náraz a my sme sa zrútili dole bokom rovno do priekopi.

Posledné, na čo si pamätám bol silný náraz a ako som videl, že ten druhý šofér prudký náraz tiež nezvládol.

Dean sa rútil do priekopi spolu s nami...

Znovu lúčenie

PART 35

Strhol som sa ale oči som mal stále zatvorené.

Necítil som si polku tela a cítil som sa dolámaný.

Keď som oči konečne otvoril, zistil som, že ležím v nemocnici. Mal som obviazanú celú pravú ruku a na hlave som mal tiež obväzy.

Prežil som ten pád? A kde je Piz?

Rýchlo som sa snažil postaviť z postele, no pribehla ku mne sestrička.

„Čo to robíte, pán Wilson. Ste na infúziách.“

„Chcem vidieť svojho kamaráta.“

„Nebojte sa. Váš kamarát je v poriadku.“ Povedala mi.

„A čo Dean?“

Sestrička zaváhala a potom prehovorila:

„Silno krvácal...nedalo sa to zastaviť...stratil veľa krvi...pán Green tú nehodu bohužial neprežil.“

A opäť po dlhom čase ďalší úder. Znovu mi srdce vynechalo pár úderov.

Nechcel som, aby sa to takto skončilo. Prečo to Dean urobil? Prečo nás sledoval?

Zo zamyslenia ma vytrhla sestrička.

„Keď sa váš stav do večera stabilizuje, ráno môžete ísť. Váš kamarát sa podujal, že po vás príde.“

„Ďakujem!“ Povedal som no naďalej som rozmýšľal, prečo musel mladý týnedžer, ktorý nakoniec predsa len svoje skutky oľutoval, prísť o život..

Ráno som sa cítil už lepšie. Pravú ruku mi obviazali a tak som sa pobral preč z nemocničnej izby.

V noci ma bol pozrieť otec ale povedal som mu, že po mňa príde Piz.

A naozaj ma čakal so svojím autom rovno pred vchodom do nemocnice.

Zdalo sa, že nehodu zvládol lepšie, keďže mal na čele iba malú nálepku, ktorá zrejme skrývala modrinu.

„No ahoj kamarát! Zvládneš nastúpiť?“

„Stále mám ľavú ruku v poriadku“ Usmial som sa.

Auto sa rozbehlo a my sme míňali všetky pouličné miesto ba dokonca aj samotné mesto...

„Kam ideme?“ Opýtal som sa.

„Neviem. Toto je naša posledná jazda. Teda kým sa neskončí môj prvý semester na Berkley.“ Usmial sa Piz.

„Takže ťa zobrali? Olalaaa...nepochválil si sa.“

„Obálka prišla dnes. A pre teba tu mám jednu tiež.“ Povedal Piz a podával mi obálku.

Otvoril som ju a čítal:

„Vážený pán Marek Wilson!

S potešením vám oznamujeme, že hneď po vašom dvojmesačnom kurze na FBI ste prijatý na vysokú školu Hearst, odbor Kriminológia.“

„Áno!“ Vykríkol som ale na chvíľu som sa zarazil.

„Ale to znamená...“

„...že budeme vzdialený na dosť veľa kilometrov. Ako som povedal kamarát...naša posledná jazda...“

Ani som nevedel ako, ale do oka sa mi vtlačila slza.

Malo to byť takto?

Ja zajtra odchádzam na dvojmesačný kurz FBI a potom sa vydám študovať na Hearst.

Naopak Piz bude na Berklay , čo je zase v inom kúte sveta. Najlepší kamaráti sa opäť rozchádzajú...

Nie je to náhoda ani nič podobné. Jednoducho to tak malo byť...

Ja idem za svojim cieľom a Piz za svojim. Každého z nás čaká vo svojom odvetví niečo nové.

„Ale budeš mi písať. Hoci aj každý deň!“Povedal som mu.

„Presne tak. A nezabudni, že po prvom semestri sem obaja prídeme.“

„Nezabudnem. Si predsa môj najlepší kamarát...“

Tie slová znamenali veľa, aj keď ich mnohí z vás nechápu...Lebo pre mňa slovo najlepší kamarát neznamená človek, ktorý so mnou ide von ale človek, na ktorého sa dá vždy obrátiť, stojí pri tebe a sám ti dáva na javo, že ty si najlepší tiež. A Piz bol presne takým..

Možno je tá diaľka, ktorá nás bude deliť iba ďalšou skúškou, aké silné môže byť kamarátsvo.

Nemyslel som už na nič, iba na fakt, že si idem užiť svoj posledný voľný deň s najlepším kamarátom...

----------------------------------------------------------------------------------

KONIEC TRETEJ SÉRIE!!!

Pokračovanie kriminálnej poviedky Free Life sa predsa len predlžuje do štvrtej série...

Venujem Marekovi a Ľubke...slová najlepší kamarát a kamarátka sa hodia presne na nich!!!....Som rád, že ich mám...

[ » na začiatok « ]