Poviedka:
Pridaná: 12.9.2009, 21:32:31
Čítaná: 3974×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Amy, Beth, Dan
Stručný dej: Amy je tanečnicou, veľmi dobrou. V tejto poviedke sa dočítate o jej problémoch, snoch a realite...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

A/N: Chvíľkový nápad prakticky z ničoho, ktorý mi stál asi rok v compe. Tak som si v lete povedala, že to dokončím a vzniklo toto... ;) Upozorňujem, že je to dlhé (14 a niečo strán), sem- tam sentimentálne, dosť často odveci, s HP svetom to nemá nič spoločné a niektoré fakty sú dosť že poprekrúcané (ale zas nie všetky) a skrátka... ja som vás varovala... :)

All that I’m living for...

„Amy!“ zrúkol na mňa choreograf. „Po ôsmych rokoch tancovania tejto choreografie nastúpiš mimo timingu?!“

Zahanbene som sklonila hlavu. Mal pravdu, toto by sa stávať nemalo.

„Vieš, Nick, sólistka som len päť rokov, čiže technicky vzaté...“ skúsila som slabú obhajobu. Nevyšla.

„A to je na tom to najhoršie! Ak by vás bolo viac, pri troche šťastia si to nikto nevšimne. Ale ty tam stojíš sama. Logicky sa tak všetky pohľady upriamia na teba. Chápeš?“

„Dokonale. Lenže ak sa budem tváriť sebaisto, nikto si nič nevšimne, aj tak tým krokom nerozumejú, čiže...“

Zase ma nenechal dokončiť.

„To nie je práve najlepší postoj, Amy. Prečo si sakra nepriznáš, že si spravila chybu a tým to celé skončí? Prisahám, že niekedy mám pocit, akoby sme tú choreografiu cvičili so šestnásťročnou žabou, ktorá práve začína a nie so skúsenou dvadsaťštyriročnou tanečnicou, ktorá ju päť rokov tancuje sólovo! Odznova!“ posledné slovo už zreval na celú sálu, dievčatá po jej bokoch vyskočili, odhodili fľaše s vodou a nastúpili do začiatočného útvaru. Ja som mu nezabudla venovať ešte jeden nahnevaný pohľad a pripojila sa k nim.

Nick zúrivo stlačil ovládač a sálou sa rozľahla hudba.

„ Five, six, five, six, seven, eight!“ odrátal.

Prevrátila som oči. Čo si myslí, že všetky to skúšame prvý raz, či čo? Ale na jeho veľkú radosť som tentoraz nezabudla dávať pozor a nastúpila bezchybne. Nemal mi čo vyčítať, nikoho som nástupom nezabila, dopady boli na špičky, nohy ukážkovo napnuté a vytočené, a celý tanec bol v jednej čiare, bez otvorených špičiek. Takmer som sa vznášala. Dokonalé.

Skončila som presne tak, ako som skončiť mala a Nick vypol hudbu.

„Môžete sa ísť prezliecť,“ povedal ostatným, „ty ešte ostaň a daj si hardy. V Glasgowe si kompletne zbabrala Dance of love.“

Zagánila som naňho, ale bez slova som sa šla prezuť. Šou v Glasgowe bola jednou z najvydarenejších a napriek tomu, že ten tanec som fakticky pochovala na scéne, aplauz bol ako vždy. Okrem Nicka a báb, ktoré boli sólistkami predo mnou, by si to nikto nevšimol. Po prvé, s tými babami si celkom rozumiem, a po druhé tam ani neboli.

Ale mohla som tušiť, že Nick mi to dá pocítiť. Keď som ako pätnásťročná nastúpila k Lord of the Dance, pamätám si, ako bol jediný proti tomu, aby ma vzali. Na skúške, ktorá mala rozhodnúť o tom, či sa tam dostanem, alebo nie, sa tváril, akoby všetky moje medaily zo súťaží boli odlievané zo železa u nás doma v pivnici a pozlátené, aby vyzerali ako pravé.

A Nickove slovo, ako slovo choreografa, má veľkú váhu. Nakoniec ho presvedčili len tým, že nutne potrebujú nové tanečnice, pretože niektoré sa rozhodli odísť a ja som jedna z mála, ktorá je v najvyššej súťažnej kategórii. Nebolo mu to pochuti, ale musel uznať, že majú pravdu. Od začiatku bol voči mne zaujatý, netuším prečo. Ten by ma nevzal, ani keby som už mala potvrdenú účasť na majstrovstvách sveta v írskom tanci.

Keď ma potom Nicole vybrala, aby som bola jej nástupkyňou, teda, aby som sa stala sólistkou, Nick sa s ňou pohádal na život a na smrť. Ale nič proti tomu nezmohol. Odjakživa tu platilo pravidlo, že na skúške, kde sa rozhoduje, kto preberie rolu odchádzajúcej sólistky má najväčšiu váhu slovo práve tejto tanečnice, choreograf je až na druhom mieste. Takto teda začala moja kariéra.

„Tie údery v druhej polovici neboli čisté a pri toe-standingoch si padala. Okrem toho ti padala hlava dopredu pri klikoch.“

„Po troch hodinách nepretržitého tréningu by už ani Bernadette Flynn nemala čisté údery!“ poznamenala som štipľavo. A to som ešte nedodala, že to bol večerný tréning, teda už tretí v tento deň, včera bola šou v Glasgowe a dnes sme už o ôsmej trénovali, čiže som spala nejaké tri hodiny.

Nick na mňa len prísne pozrel a povedal: „Zajtra príď ráno o polhodinu skôr a zatancuješ to ešte raz. Som zvedavý, na čo sa budeš vyhovárať potom. A ešte jedna vec, Amy. Za pätnásť rokov, čo tu robím choreografa, som mal sedem sólistiek, ale ešte ani jedna si ku mne takto nedovoľovala. Ak sa na obzore objaví niekto s lepšími výsledkami ako ty, okamžite poletíš, Nicole ťa tentoraz nezachráni, je to jasné?“

„Krištáľovo,“ odvetila som so širokým úsmevom. Výsledky som mala najlepšie zo skupiny a o mesiac sú majstrovstvá Európy v Barcelone, kde som už účasť mala istú. Takto mi nepriamo povedal, že som vynikajúca tanečnica, a že sa ma len snaží psychicky zdeptať. Bola to pre mňa vlastne pochvala.

Keď som vošla do šatne, ovalil ma pach pätnástich rôznych deodorantov a voňaviek. Bola už prázdna. Nick ma zdržal o polhodinu dlhšie, takže bolo pol jedenástej večer.

Ledva som stála na nohách. Zakašľala som a pomaly sa dovliekla k oknu, aby sa šatňa trochu vyvetrala, kým budem v sprche. Potom som na seba pustila prúd ľadovej vody, dúfajúc, že ma preberie aspoň natoľko, aby som nezaspala v metre cestou do svojho bytu na severe Londýna.

O trištvrte na dvanásť som konečne otvorila dvere môjho dvojizbáku, hodila som tašku s vecami z tréningu do rohu a nastavila si budík na pol šiestu. Práve som sa začala vyzliekať, keď mi zazvonil mobil. Zastonala som a vrátila som sa k taške. Obťažovala som sa iba preto, lebo som podľa melódie vedela, kto volá.

„Ahoj, Amy,“ pozdravil.

„Ahoj, Dan,“ odvetila som.

„Volal som ti už dvakrát. Prečo nedvíhaš?“

„Prepáč, Nick mi predĺžil tréning,“ zívla som.

„Určite?“

Priam som videla, ako podozrievavo prižmuruje oči. Vzdychla som si.

„Áno, určite.“

Nemala som mu to za zlé. Ak vaše dievča žije tisíce kilometrov od vás a vyše dvoch rokov ste ju nevideli, bola mierna nedôvera prirodzená. Obaja sme tým trpeli.

„Dobre, dobre, nič som nepovedal. Aký si mala deň?“

„To je v poriadku. No, jeden z tých horších...“

O dvadsať minút som zložila telefón a konečne si ľahla do postele. Nastriekala som si na vankúš Danielovu voňavku, pritisla k sebe plyšového macka od neho a zaspávala so sladkými myšlienkami na svoju lásku.

S Danom som sa stretla prvý raz na oslave narodenín mojej najlepšej priateľky Beth. Bol to kamoš kamošky jej kamoša a tak ďalej. Celé naše dávanie dokopy prebehlo veľmi rýchlo, keďže sme obaja tak trochu strelení.

„Ahoj, som Dan a si strašne pekná. Nepôjdeš so mnou niekedy von?“

Usmiala som sa, keď som si spomenula na tento rozhovor.

„Ahoj, Dan. Vieš čo, poďme von hneď a keď budeš dobrý, tak ti možno poviem, ako sa volám.

O desať minút sme sa bozkávali. Ani som poriadne nevedela kto to je, koľko má rokov, kde sa tu vzal, ale bolo mi s ním dobre, tak čo som mala riešiť? Keď som sa dozvedela, že je medzi nami trojročný rozdiel, nerobila som z toho vedu, hoci našim sa zdal trochu pristarý.

O rok a pol som sa kvôli tancu musela presťahovať z New Yorku do Londýna. Nechať školu, rodinu, kamošky, ale hlavne jeho.

Nechcela som. Vážne som plánovala s tancom seknúť, hoci som tušila, že to neurobím, na to som tancovala príliš rada. Ale či som mala tanec radšej, ako všetko ostatné, som nevedela.

Presvedčila ma Beth. Bola o dva roky staršia a už pol roka tancovala profesionálne, vraj aké je to skvelé. Dan mi vtedy povedal, že takú šancu mám len raz za život, nech idem. Tak som šla.

Prvé mesiace boli úžasné a strašné zároveň. Veľmi rýchlo som si zvykla na 6 hodín tréningu denne, na večerné vystúpenia a občasné cestovanie po svete. Zžila som sa so skupinou a Beth mi veľmi pomáhala. Ešte aj variť ma naučila.

Osamostatnenie sa mi dosť pomohlo. Stala som sa zodpovednejšou. Dokonca som sa vo voľnom čase dobrovoľne učila a diaľkovo si dokončila strednú.

No prinášalo aj nový pocit. Prázdnotu, ktorá ma čakala každý večer, keď som sa tesne pred polnocou vrátila domov. Hoci som si profesiu tanečnice vychutnávala ako sa len dalo, rodinu a priateľov mi nenahradila.

Raz za mesiac som sa na tri- štyri dni vracala do New Yorku. Vtedy mi Dan dokázal, že ma fakt miluje, lebo sme to obaja zvládali aj na takú diaľku a nenechal ma.

A potom prišla šanca tancovať sólovo. Mala som devätnásť a vedela som, že mi to vezme aj to málo času, čo mi ostávalo na rodinu. Ale nebolo to to, o čom som vždy snívala? Nebola práve táto šanca dôvodom, pre ktorý som sa všetkého vzdala? Ako som mohla nebojovať o túto príležitosť?

Vtedy sme sa dosť pohádali. Vyčítal mi, že ho nemilujem, keď som sa ho dokázala vzdať pre tanec.

„Prečo si ma potom nechal ísť?“

„Myslel som, že do dvadsiatky s tým skončíš. Že sa vrátiš a vezmeme sa, možno si spravíš výšku. Že sa toho za päť rokov nabažíš dostatočne.“

„Vidieť, že ma nepoznáš.“

„Myslel som si, že ma miluješ.“

„Milujem.“

„Ale nevzdáš sa toho, však?“

„Nevzdám.“

Vzdychol si.

„Mám to brať ako koniec?“ spýtala som sa chladne. Pokrútil hlavou a zamrmlal, že existujú telefóny.

Tak sme pokračovali vo vzťahu na diaľku. Doma som bola raz za tri- štyri mesiace, na telefóne skoro každý večer, ale... Jasné, veľa sme sa rozprávali, spoznávali do dokonalosti, ale tri mesiace ho nevidieť a nerozprávať sa z očí do očí, to bolo na mňa niekedy priveľa. Keď som to nezvládala, jednoducho som sadla na lietadlo. Vzhľadom na Nickove nepretržité vyhrážky sa to nestávalo často.

Párkrát ma bol navštíviť, no prestal s tým pred dvoma rokmi. Vravel, že ak by prišiel, už by sa nedokázal vrátiť do New Yorku. A jeho sťahovanie do Londýna by nemalo cenu, kým si nedokončí svoju vysnívanú výšku v USA.

Vtedy sa začal vrchol mojej kariéry a domov som už chodiť nemohla. Musela som sa naučiť ovládať aj svoje okamžité nutkania vrátiť sa, keďže vystúpenia v zahraničí boli čoraz častejšie a Nick nechcel o náhradníčke ani počuť. Vraj mám pekne znášať, čo som tak veľmi chcela. A tak mne a Danovi ostali len telefonáty. Zvykli sme si.

Daniel sa na vysokú dostal, až keď si na ňu po strednej zarobil. Teraz končil predposledný ročník a sľúbil mi, že keď o rok skončí, nájde si prácu tu v Londýne, aby sme mohli byť konečne spolu. Celé roky to bola jediná myšlienka, ktorá ma spolu s tancom držala pri živote.

Ale čím bližšie ten rok bol, tým viac vo mne rástol aj strach. Spočiatku som nevedela prečo, veď Dan bude tu, budeme žiť spolu a užívať si, že sa ľúbime.

A potom som pochopila, ako ma život tu zmenil. Už som nebola tá pojašená Amy, čo je za každú somarinu a do všetkého sa púšťa strmhlav. Teraz som rozmýšľala, ako to obaja zvládneme, keď sme spolu dva roky neboli.

Čo ak sa zmenil aj on a zistíme, že už to nie ako predtým?

Neblázni, telefonujete spolu predsa každý večer. Obaja ste sa trochu zmenili, ale stále sa ľúbite. Je to v pohode.

Áno, ale, čo ak si len myslíme, že sa milujeme? A že v skutočnosti máme každý svoj vlastný život a ten druhý už netvorí jeho podstatnú časť?

Ale čoby. Potom by si na neho nemyslela každú sekundu dňa.

Ale ani môj dokonale logický vnútorný hlas ma nedokázal zbaviť tých mučivých pochybností. Niekedy som si priala, aby ten rok trval večne.

O piatej ráno som sa zobudila znova na zvonenie mobilu. Znova to bol Dan. Ale teraz som už vážne nemala chuť dvíhať.

„Vieš, koľko je hodín?!“ zrúkla som. Dočerta, veď som za dva dni spala toľko, čo normálni ľudia za jeden.

„Aj ja ťa milujem,“ odvetil so smiechom. Naozaj nechápem, čo na tom bolo smiešne.

„Čo je tak súrne, že to nemôže počkať do nejakého normálneho času?“

„Ja.“

„Čo tým ako chceš povedať?“

„Otvor dvere.“

Jasné, že vtedy mi to doplo. Mobil mi vypadol z ruky a ako zhypnotizovaná som vyliezla z postele a podišla ku dverám. Nasledujúcich päť minút som nevnímala nič, len Danielove pery. Už dávno som zabudla, ako chutili jeho bozky. Tak jemne a predsa vášnivo. Ako som mohla vydržať dva roky bez tohto?

Na pár sekúnd sme sa od seba odtrhli, ale len aby sme stihli vojsť do vnútra bytu.

Bol presne taký, ako som si ho pamätala. Strapaté a dlhé blond vlasy, nežné zelené oči, rovnaká vôňa, ako tá, čo som mala na vankúši. Chvíľu som si myslela, že snívam.

„Stále spávaš v mojom tričku?“ opýtal sa, keď si všimol, čo mám na sebe.

„Vadí ti to?“

„Vôbec nie,“ zaškeril sa, zdvihol ma na ruky a odniesol do spálne. Jemne ma zložil na posteľ. Nie nesnívam. Je tu, skutočný, z mäsa a kostí. Naozaj je tu.

Okamžite som sa posadila a zastavila ho, keď ma chcel znovu pobozkať.

„Čo tu robíš?“

Zamračil sa. „Nechajme si otázky na potom, dobre?“

„Nie...“ začala som, ale vyzliekol mi tričko a znovu ma zvalil na posteľ. Pozrel mi do očí.

„Dobre?“ zašepkal, zachádzajúc dlaňou niekam k mojim prsiam. Privrela som oči.

„Dobre,“ hlesla som. Nič sa nestane, ak sa začnem trápiť pochybnosťami o niečo neskôr.

Samozrejme, vždy keď si chcem užívať, musí sa niečo pokaziť a inak tomu nebolo ani teraz. Minútu na to, ako sme sa začali vášnivo bozkávať, mi zazvonil budík. Zastonala som.

„Čo sa deje?“ spýtal sa ma Dan.

„Tréning,“ zavrčala som.

„Vykašli sa na to,“ povedal a znova ma pobozkal, no odstrčila som ho.

„Ak to urobím, Nick ma vyrazí.“

„Čo tam po ňom? Máš tu predsa mňa. A dobre vieš, že ťa nevyrazí, nemôže si to dovoliť. Dočerta, Amy, dva roky si ma nevidela a je ti prednejší nejaký blbý tréning? Mohol som si myslieť, že stále žiješ len pre ten tvoj tanec a na mňa kašleš.“

Tvár mu potemnela, oči mal studené.

„Dan! Nemáš ani poňatia, ako si mi chýbal. Nedošlo ti to z našich telefonátov? Netušíš, koľkokrát som sa chcela na všetko vybodnúť a vrátiť sa do New Yorku! Pozri na mňa,“ pohladila som ho po líci a prinútila pozrieť mi do očí, „milujem ťa, na tom sa nič nezmenilo, počuješ? Ale teraz... musím padať.“

Nevyzeralo to, že som ho presvedčila, ale aspoň sa už netváril nahnevane.

„Jasné,“ zamrmlal, „poď sem.“

Vzal ma do náruče. Bolo úžasné znova cítiť teplo jeho tela, jeho vôňu, počuť, ako mu bije srdce.

„Sľubujem ti, že hneď, ako sa vrátim, budeme mať pre seba celý deň, dobre? Nepôjdem na ďalšie dva tréningy,“ povedala som.

„Ľúbim ťa, Amy.“ Zašepkal, odhrnul mi tmavé vlasy z tváre a vtisol mi bozk na čelo.

Našťastie som prišla včas a poctivo si odtrénovala dve a pol hodiny. Nevysvetliteľná eufória, ktorá sa ma zmocnila sa mi šírila krvným obehom ako jed a zatienila aj únavu. Ten Nickov Dance of love som odtancovala bezchybne. A vonkoncom mi nevadilo, že som si za to vyslúžila len kyslý pohľad. Úsmev mi z tváre neschádzal.

Teraz som na seba v šatni čo najrýchlejšie hádzala kúsky oblečenia, aby som sa čím skôr vrátila domov.

„Amy, čo sa stalo?“ spýtala sa ma Beth.

„Nič, prečo?“

„Všetky tu ledva stojíme na nohách a ty ideš ako na baterky.“

Odtiahla som ju nabok a precedila som pomedzi zuby: „Dan prišiel.“

Beth zvýskla. „Nie, to fakt? Kefovali ste, čo?“

Pokrútila som hlavou.

„Ešte sme nestihli. Čo myslíš, prečo sa tak ponáhľam?“ uškrnula som sa.

„Jasné, len pekne choď. A čo si povedala Nickovi?“

„Nič. A ani nič nepoviem,“ odvetila som veselo.

„Vyrazí ťa. Vlastne nie. On ťa rovno zabije a zakope v Hyde parku.“

„Dobre vieš, že to si skutočne nemôže dovoliť,“ zakričala som na ňu pri odchode.

„Si bláznivá!“ odkričala mi späť.

„Našťastie. Ak by som nebola, toto by mi nikdy neprešlo,“ žmurkla som a dala som si záležať, aby som poriadne tresla dverami.

„No konečne!“ zasyčala som, keď som nastupovala do metra. Našla som voľné miesto, položila si tašku na kolená a oprela si hlavu o okno, stále s euforickým úsmevom na tvári. Zrazu som nechápala, prečo som sa bála. Veď konečne nebudem sama a ten chalan má určite nejaký pádny dôvod, prečo je tu a... Skrátka, všetko bude dobré. Musí byť.

Odomkla som dvere. Byt bol prevoňaný vajíčkami na slanine. Dan vplával ku vchodu s panvicou v ruke.

„Amy! Super, že si už tu. Dáš si raňajky?“ povedal a ukázal na panvicu. Zhodila som tašku, vytrhla mu panvicu z rúk a položila ju na prvý voľný stolík, ktorý som našla.

„Kašli na raňajky,“ šepla som, vzala jeho tvár do dlaní a vášnivo ho pobozkala. Bez slova mi vyzliekol tričko a pokračoval, kde sme ráno prestali.

„Teraz si už dáš tie raňajky?“ opýtal sa ma o hodinku neskôr, keď som mu nahá ležala v náručí.

„Áno, jasné,“ odvetila som ospanlivo a pritisla sa bližšie k nemu. Odrazu som bola príšerne unavená. Dan sa zasmial, ale objal ma pevnejšie.

„Myslím, že skôr by si potrebovala spánok, Amy.“

„Hej, hej, určite, určite,“ zamrmlala som. O dve sekundy som už nevnímala nič.

Zobudila som sa sama a myseľ som mala oveľa triezvejšiu. Rýchle som našla župan, prehodila ho cez seba a pobrala sa do kuchyne. Dan práve zohrieval, čo ostalo od raňajok.

„Dobré ráno,“ usmial sa.

„Koľko je, prekrista, hodín?“ zívla som.

„Niečo po druhej. Vyspatá?“

„Jasné,“ zívla som znovu a sadla si za stôl. Dan predo mňa položil tanier s vajíčkami a slaninou a šálku čierneho čaju. Počkala som, kým vyberie príbor a sadne si.

„Čo tu robíš?“ opýtala som sa na rovinu.

„Nechceš to ani ochutnať, kým je to teplé?“ uškrnul sa.

Slabo som sa usmiala a odkrojila si prvé sústo. Bolo fakt vynikajúce.

„Tak čo tu robíš?“

Pokrčil plecami. „Hádam ťa môžem prísť pozrieť.“

„Bez ohlásenia?“ nadvihla som obočie.

„Keby som vedel, že ti to bude tak vadiť, dal by som ti vedieť,“ poznamenal trpko.

Vzdychla som si.

„Dan, pozri, nebol si tu dva roky a je to pre mňa trocha...“

„Chýbala si mi,“ skočil mi do reči.

„To mi vravíš každý deň do telefónu,“ povedala som trochu prudšie, než som chcela.

Namiesto toho, aby sa nahneval, ako som čakala, zložil vidličku a nežne na mňa pozrel.

„Amy, čo je s tebou? Pred pol rokom by si vôbec neriešila, ako a prečo som tu, jednoducho by si si to užívala.“

„Neviem, možno som dospela,“ pokrčila som plecami.

„No to určite,“ poznamenal ironicky.

Obaja sme sa rozosmiali.

„Robil som si dva ročníky naraz, aby sme mohli byť spolu skôr,“ začal.

„Prečo si mi to nepovedal?“

„Chcel som ťa prekvapiť.“

„To sa ti podarilo. Takže máš hotovú školu?“

Prikývol. „Chceš vidieť diplom?“

„Nie, verím ti. A teraz si tu budeš hľadať prácu?“

„Nie.“

„Akože nie?“

„Už tu prácu mám.“

„Čo?“ tentoraz som mala čo robiť, aby som to rozdýchala.

„No, jedna firma tu hľadala výtvarníkov a vzali ma. Navyše budem väčšinu času robiť doma, takže ak by som sa sem mohol nasťahovať...“

„Už si sa sem predsa nasťahoval,“ podotkla som a ukázala na dva veľké kufre, ktoré boli stále pri vchodových dverách. Znova sme sa obaja rozosmiali.

„Ale vážne, Amy, veď to bude super. Budeme spolu, ty môžeš robiť, čo chceš, ja tiež, tak?“

V podstate mal pravdu. To ale nevysvetľovalo, prečo sa mi roztriasli ruky.

„Hej. Bude to skvelé,“ odpovedala som hlasom, ktorý akoby mi nepatril. Eufória zmizla, pochybnosti boli späť.

„A to ti vážne nič nepovedal?“

„Ani pol slova, Beth. Skrátka sa skoro ráno zjavil vo dverách,“ vysvetľovala som jej ďalší deň pred ranným tréningom.

„Bože, to je úžasné! Také romantické, chápeš... Čo by som ja dala za takého chlapa. Máš ty ale šťastie, Amy,“ odvetila a v hlase som jej postrehla jemnú kamarátsku závisť. Bola som zvedavá, či by mi závidela aj moje rozpoltené vnútro, keby o ňom vedela. Na jednej strane radosť, na druhej strach.

„PRESTONOVÁ!!! OKAMŽITE SEM!!!“ ozval sa z tanečnej miestnosti číslo štyri Nickov hromový hlas.

Dvihla som obočie a pozrela na Beth. „Si si tým istá?“

Odpovedala mi priduseným chichotom. Radšej mi mala držať palce. Cestou som poklopala na drevo, nech si to to moje „šťastie“ nerozmyslí.

„Chcem pádny, ale neskutočne pádny dôvod, ktorý ťa donútil vynechať dva, podotýkam DVA z troch včerajších tréningov!“

Ejha, mal by si dávať pozor, lebo mu ešte stúpne tlak a v prvej pomoci som nikdy neexcelovala...

„Tak?!“ zahrmel. Sťažka som prehltla.

„Nerozčuľuj sa, Nick...“ začala som, ale o dokončení som mohla tak snívať.

„Nerozčuľuj sa?! Zajtra je šou a moja jediná sólistka sa ani neobťažuje prísť na tréning!“

Prevrátila som oči. Akoby som tú šou netancovala najmenej tisícpäťsto krát. Ale počkať...

„Ako to, že jediná? Veď máš Lilian, nie?“

„Lilian skončila. Má niečo s kĺbmi.“

„Skončila? A to si mi chcel kedy povedať?“

Takže ja som nebola jedinou príčinou, prečo je v poslednej dobe taký naštvaný. Lilian bola jedna z najlepších.

Prižmúril oči. „Ty si plánovala vynechať ešte nejaké tréningy, prípadne šou a neunúvala si sa ani mi dať vedieť?!“

„Nie tak celkom. Len mám teraz menšie osobné...“

„To ma absolútne nezaujíma, Amy!“

Uf, prešiel na krstné meno. Možno o pár minút aj prestane vrieskať.

„Kľud, na šou by som sa predsa nevykašľala!“

„Pri tebe človek nikdy nevie,“ odfrkol.

„No náhodou, toľko zodpovednosti ešte mám.“

„Čo si to vravela o tých osobných veciach?“ spýtal sa podozrievavo.

„Nevravel si, že ťa to nezaujíma?“

Venoval mi vražedný pohľad.

„Nič, to si hneď zariadim. Mám nového spolubývajúceho a včera som s ním musela poriešiť pár vecí okolo bytu a tak.“

„Mám tomu rozumieť tak, že sa k tebe nasťahoval ten tvoj newyorský priateľ a celý deň ste nevyliezli z postele?“

Mala som čo robiť, aby som nevyletela. Možno mal zo sedemdesiatich piatich percent pravdu, ale to nič nemení na tom, že vie o mojom súkromí akosi priveľa. Rada by som vedela od koho. Tuším sa budem musieť s Beth vážne porozprávať.

„Rozumej si tomu, ako chceš,“ odvrkla som, keďže mi už pripadal viac- menej pokojný.

Vzdychol si a potom sa rozosmial.

„Čo ti je, preboha, smiešne?“

„Nič, ja len... má to aj dobrú stránku. Konečne za ním prestaneš bezhlavo lietať a ja budem môcť zaspávať bez strachu, že na poslednú chvíľu prídem o sólistku.“

„No vidíš,“ usmiala som sa. Vtedy zvážnel.

„Ale ak ešte raz takto vynecháš tréning, Amy...“

„Viem, viem, strhneš mi z platu, vyrazíš ma a tak ďalej,“ zívla som. Akoby si to mohol dovoliť. Nemá až takú silnú hrdosť. Bolo na ňom vidieť, že sa snaží znova nerozzúriť. Na moje veľké prekvapenie sa mu to podarilo. Už v tom má asi prax.

„Ešte jedna vec, Amy,“ začal opatrne.

„No vybaľ to.“

„Keď teraz žiješ s tým svojim, bolo by fajn keby... no, keby... skrátka, dávaj si obrovský pozor, aby si nemusela odísť,“ povedal a veľavýznamne zdôraznil to slovo. V preklade- ak ťa nabúcha, je to v keli.

„Rozkaz, šéfe.“

„Zajtra máš šou, však?“ spýtal sa ma Daniel hneď po tom, čo s ľahol ku mne do postele.

„Hej, chceš prísť?“

„Ja idem. Mám lístok už dva mesiace,“ usmial sa, „roky som ťa nevidel tancovať.“

„Myslela som že ti vadí, že tancujem,“ podotkla som.

„Teraz už nie,“ povedal a letmo ma pobozkal na čelo, „teraz sme už spolu.“

„Aj tak budem často cestovať,“ upozornila som ho.

„To už nejako prežijem.“

„Budeš musieť.“

„Dokedy chceš tancovať?“

Ach, a máme to tu zas. Nadvihla som sa a posadila sa. Toto po ležiačky neporiešim.

„Dan, dokedy sa ma budeš toto pýtať?“

„Dokým neodpovieš.“

„Okej, odpoveď- kým sa mi nerozpadnú kĺby, kým neumriem, nebude zo mňa vysušená starena- skrátka, kým budem môcť! Kedy to už pochopíš?!“

„Ja to dokonale chápem,“ odvetil ľadovo.

„Tak prečo sa ma na to neustále vypytuješ?“

„Nemôžeš to robiť večne, Amy. Mala by si mať aj nejakú normálnu prácu.“

„Dočerta, prestaň s tým už! Toto je moja práca. Myslíš si, že by som drela šesť hodín denne na tréningoch, keby sa mi nechcelo, alebo keby som nedostávala dosť peňazí na to, aby som z nich vyžila? Prečo to skrátka nemôžeš nechať tak? Je to to isté, akoby som od teba chcela, aby si prestal maľovať.“

„To nie je...“ začal, ale nedovolila som mu dokončiť.

„Ale je, je to presne to isté. Spravil by si to?“

„Ale Amy, to predsa...“

„Spravil?“

Sťažka si vzdychol, potom na mňa pozrel ako na tvrdohlavé dieťa a znova si vzdychol. Pokrútil hlavou.

„Tak vidíš,“ povedala som, „to je dôvod, prečo sme sa dva roky nevideli. Ale teraz, ako hovoríš, sme konečne spolu, tak neviem prečo to musíš rozpitvávať.“

„Lebo máš o tom nereálne predstavy,“ odvetil, stále ľadovým hlasom.

„Preto som dnes jednou z najlepších?“ dôvodila som posmešne.

„Nechcela si práve to?“

„Chcela a teraz si to užívam.“

„Teraz tu máš mňa.“

Typický chlap.

„Jasné, zjavíš sa mi zčista- jasna vo dverách, žiadne ohlásenie a ja mám okamžite padnúť na kolená a zahodiť svoj starý život, lebo si tu? No, neviem, kto tu má nereálne predstavy.“

Snažil sa ešte čosi povedať, ale nevnímala som ho. Namiesto toho som sa mu otočila chrbtom a tvárila sa, že som upadla do hlbokého spánku.

Presne tohto som sa bála. Odmala som počúvala niečo o tanci, že sa neuživím, že to nie normálne povolanie a keď som všetkým dokázala, že sa to dá, jediný človek, ktorý ma ako- tak podporoval (okrem Beth, samozrejme) vyrukuje s rovnakými názormi, ako všetci ostatní a ešte ich aj podá tak, že som sa cítila ako malé dieťa. Naozaj úžasné.

„Čo sa deje, Am?“ spýtala sa ma Beth, keď som desať minút pred prvým tancom pochodovala na špičkách po šatni a obhrýzala si nechty.

„Nič, to je len... nervozita pred vystúpením, veď to poznáš,“ odbila som ju. Ale poznala ma pridobre.

„Hej, po piatich rokoch ako sólistka a po ôsmych celkovo máš určite pred vystúpením takú trému, že ideš zodrať dlážku nohami,“ žmurkla.

„Rozcvičujem sa,“ zamrmlala som.

„Zlato, rozcvičovali sme sa všetky spolu najmenej polhodinu.“

„Tak si udržiavam rozcvičené svaly.“

Rozosmiala sa a donútila ma pridať sa k nej. Bol to naozaj slabý pokus.

„Nechaj to tak, Beth, bude to v poriadku.“

„Fayn, ako chceš. Dan príde?“ opýtala sa nevinne.

Zaťala som zuby.

„Netuším,“ povedala som chladne, „a je mi to jedno.“

„Aha,“ zapískala, „takže prečo ste sa pohádali?“

„Odhováral ma od tanca.“

„Zas? Kretén.“

Znova ma tým rozosmiala. Aspoň niekto mi tu drží stranu.

Môj prvý sólový výstup. Zhlboka som sa nadýchla, postavila na špičky a s nacvičeným úsmevom vtancovala na javisko. Očami som prebehla publikum.

Teraz sa tým nezaoberaj. Teraz tancuj.

Prestaň. Tie kroky nemôžem zabudnúť. Viem ich aj odzadu.

No len aby. Pekne sa sústreď.

A vtedy som ho zbadala. Tváril sa rovnako chladne, ako včera večer, takmer akoby tu bol za trest. Môj nacvičený, neúprimný úsmev sa zmenil na odhodlaný. Fayn, chlapče. Teraz sa pozeraj, čo som za tie roky dokázala a potom ma skúšaj odhovárať.

Čakal ma pred východom z divadla. Prešla som okolo neho, akoby tam ani nestál.

„Amy! No tak, Amy, počkaj! Bolo to... Bola si úžasná!“

V duchu som sa víťazoslávne usmiala a otočila sa.

„Ale čo? Tak to si na to nezvykaj, nemôžem to predsa robiť večne,“ pripomenula som mu.

„Ešte sa hneváš?“

„Tak toto bola otázka roka, Dan, fakt.“

„Prepáč mi to. Vážne som to tak nemyslel a po dnešku už vôbec nie. Mala si pravdu.“

Toto boli tri zbytočné slová.

„Hádam to nechceš riešiť na chodníku,“ povedala som neurčito.

O polhodinu sme sedeli na mojej posteli.

„Tak, mám odpustené?“ opýtal sa a žmurkol na mňa. Nevýslovne milo. Och, bože.

„Povedzme, že tak na polovicu. Pár dní k tebe ešte budem hnusná.“

„Veď som ti len povedal svoj názor!“ ohradil sa.

„Nevhodným spôsobom.“

„Prečo ti vadí, že som sa neohlásil?“ prižmúril oči.

„Lebo to bol šok! Nič netuším, čakám, že reálne o tom začneme uvažovať tak o rok a zrazu sa zjavíš pred dverami. Ako som asi mala reagovať?“

„Však to nie je jediné, čo je za tým?“

Pozrel mi hlboko do očí. Sklopila som pohľad.

„Nie, nie je. Bojím sa.“

„Čoho?“

„Ako to zvládneme. Nechcem, aby to skončilo pre takú hlúposť, ako napríklad včerajší večer, chápeš? Strašne dlho sme spolu neboli a...“

Umlčal ma priložením prstu na pery.

„Ty si sa fakt zmenila.“

„Ja viem, je to so mnou otravné.“

Zasmial sa. „Nie, nie, ja myslím k lepšiemu. Pred rokom by si takto nerozmýšľala a teraz si... niečo ako zodpovedná,“ povedal, akoby nemohol uveriť tomu, čo hovorí.

„Fakt vtipné,“ povedala som mrzuto. Načo som mu to hovorila?

„Nie, nemyslím to v zlom. Veď ja som sa bál toho istého.“

„Teraz ti neverím.“

„Vážne! Ale jediná cesta, ako zistiť, či je to potrebné, je skúsiť spolu žiť.“

„Viem,“ vzdychla som si, „správam sa vážne hlúpo.“

„Nesprávaš. Len sa možno bojíš zbytočne.“

„Potom aj ty.“

„Tak to skúsme tak, akoby tie dva roky ani neboli,“ povedal s úsmevom, stále mi pozerajúc do hnedých očí.

„Necháš ma tancovať?“

„Nechám ťa robiť čokoľvek, čo budeš chcieť,“ zašepkal.

Neodpovedala som, len som ho objala okolo krku. Privinul ma k sebe a začal nežne hladkať po chrbte.

„Milujem ťa, Amy,“ šepol.

„Veď aj ja teba.“

Pomaly som sa od neho odtiahla, ale nedovolil mi odísť. Priložil mi dlaň na krk a pobozkal ma tak, ako už dávno nie. Zvláštne, koľko môžu spôsobiť jedny chlapčenské pery. Priala som si, aby tá chvíľa nikdy neskončila. Tuho som sa k nemu pritisla a ruky mi skĺzli pod jeho tričko, rovnako, ako jeho pod moje. Do minúty boli obe na zemi.

V objatí sme sa obaja zvalili na posteľ a kým som ho bozkávala na krku, stále mi hladkal chrbát a akoby náhodou sa pritom dotkol nahých pŕs. Zachvela som sa. Toto vedel iba on. Dotýkať sa ma tak, aby som sa chvela od túžby, aby som ho pohľadom prosila, nech neprestáva. A teraz tu už nebolo nič, čo by mu v tom zabránilo. Žiadne pochybnosti, žiadne otázky, žiaden strach. Teraz sa strmhlav pustil do spoločného života a stiahol ma so sebou. Teraz som sa mu odovzdávala úplne celá.

Donútila som ho, aby si ľahol na chrbát a mohla som ležať na ňom, bozkávať celé jeho telo, rozpaľovať ho vášnivými dotykmi. Dlho mi to však nedovolil. Netuším ako som zrazu ležala pod ním a úplne nahá. Niežeby mi to vadilo.

Cítila som jeho ruky kdesi na mojich stehnách a neskôr aj pery. Zastonala som, ale neprestávala sa ho dotýkať. Hladkal ma takmer mučivo, stále som chcela viac. Ruky mu skĺzli zo stehien medzi ne a vtedy som vedela, že to už dlhšie nevydržím. Chcela som ho, chcela som ho celého. Vzdychla som od túžby, neschopná vnímať nič, okrem príšerného tepla a jeho dotykov.

„Daniel,“ zašepkala som náruživo. Vedel, čo to znamená. Chvíľu ma ešte trápil pomalými bozkami, no potom do mňa konečne vnikol, vášnivo, no predsa nežne. Hýbal sa strašne pomaly, akoby mi chcel ukázať, ako veľmi sa dá túžba vystupňovať. Objala som ho nohami, cítiac na stehnách jeho horúcu pokožku, načo ma zovrel v náručí a pobozkal na pery.

Zdalo sa mi, že ešte nikdy predtým nebol tak blízko, ako teraz. Milovali sme sa veľakrát, ale dnes to bolo niečím zvláštne. Po celý čas mi hľadel do očí. Keď som si myslela, že od tej strašnej túžby vybuchnem, Dan zastonal a zovrel ma pevnejšie, skoro až bolestivo. Z pier sa mi vydral povzdych. A potom sa naše telá napli v šialenom kŕči, z ktorého nebolo úniku, svaly sa zbláznili, srdce bilo tak, že sa to určite dalo počuť aj z druhej miestnosti.

Pocítila som, ako sa vo mne rozlieva a ako jeho zovretie povoľuje. Ešte ma raz krátko pobozkal na krk a vyčerpane sa zvalil vedľa mňa. Okamžite som sa však k nemu pritúlila a neprestávali sme sa bozkávať a hladkať, kým sme obaja nevychladli. Zaspali sme si navzájom v náručí.

Do súťaže v Barcelone ostávali necelé dva týždne a keďže Nick stále nemal náhradníčku, musela som ťahať aj šou, aj súkromné prípravné tréningy. Zvládala som to iba preto, že Nick mi sľúbil dva týždne voľna hneď, ako niekoho zoženie. V podstate som teraz chodila domov iba jesť a spať.

Teda, ak sa mi podarilo zaspať. A aj potom ma trápili nočné mory. Často som sa budila vystrašená na smrť a ani Danielove slová, ani bezpečie jeho objatia ma nedokázali upokojiť. Zvláštne bolo, že väčšinou som si nepamätala, čo sa mi snívalo, len že to bolo niečo strašné.

Ale po Barcelone to zmizne. Ešte nikdy som nerobila prípravu na súťaž bez toho, aby som si dala pauzu so šou, takže určite za to mohol len stres.

„Výborne, dievča, ak to takto odtancuješ v Barcelone, určite vyhráš.“

„Vďaka, Lucy.“

„A nechcem ti dávať nejaké nádeje, tak to ber ako motiváciu. Ak získaš prvé miesto vo všetkých dvanástich tancoch, môžem ťa začať pripravovať na majstrovstvá. Účasť by si mala istú.“

„To by bolo skvelé!“

Lucy ma trénovala odkedy som sa presťahovala. Mala vlastnú tanečnú školu, ktorá sa venovala výhradne prípravám na súťaže. A hoci mala so žiakmi skvelé úspechy, na majstrovstvá nikdy nikoho nedostala z jednoduchého dôvodu. Málo ľudí pokračuje v súťažiach, keď sa dostanú do šou. Ona sama v šou nikdy netancovala, zato majsterkou sveta bola dvakrát.

„Áno, bolo by to krásne, ale ešte musíme doladiť niektoré drobné chyby v stepe. Takže pokračujeme!“ vyhlásila rázne.

To bola typická Lucy. Najprv vás učičíka slovami a potom preberie tvrdým tréningom. Ale ten tréning za to vždy stál.

„Si nervózna?“ opýtala sa ma pár minút pred začiatkom súťaže. Bola som medzi poslednými, takže potrvá aspoň dve hodiny, kým sa dostanem na rad.

„Ani nie, ale je mi nejak divne,“ priznala som. Zvieralo mi žalúdok a mala som pocit, že každú chvíľu uvidím svoje raňajky druhýkrát. Ale to je pred súťažením normálne.

Lucy na mňa ustarane pozrela.

„Prišlo ti zle aj na poslednom tréningu,“ pripomenula mi.

„Áno, lebo to bolo ráno a na raňajky som zjedla viac, než som mala. Bude to v poriadku, uvidíš.“

„Amy?“ začala opatrne.

„Hm?“ odvetila som jej trochu nesústredene, lebo som sa zapozerala do tanca dievčaťa, ktoré práve súťažilo

„Teraz ma počúvaj,“ povedala tónom, ktorý používala na tréningoch. Prinútil ma okamžite sa otočiť k nej.

„Ja ťa vážne nechcem vystrašiť pred súťažou, ale... nemeškajú ti náhodou krámy?“ spýtala sa rovnako opatrne, ako začala.

Usmiala som sa. „Neboj sa, Lu, tehotná nie som. Nick mi to vyslovene zakázal a beriem antikoncepciu.“

Síce zamrmlala niečo o tom, že antikoncepcia nemá stopercentnú účinnosť, ale viditeľne jej odľahlo. A o polhodinku už bolo oveľa lepšie aj mne.

„Ja som vedela, že ak to niekto dokáže, tak ty!“ vyhŕkla Lucy šťastne a natešene ma objala. Skoro plakala od šťastia. Bola som jej prvá študentka, ktorú práve odporúčali na majstrovstvá sveta.

„A kedy začneš na tie majstrovstvá trénovať?“ spýtal sa Dan, keď som mu to oznámila. Stála som vo dverách kuchyne a Dan práve robil raňajky.

„No, Nick mi volal ešte na letisku, že má konečne náhradníčku a ja mám sľúbené dva týždne voľna. Rovno som mu povedala, nech so mnou najbližšiu dobu neráta, takže o dva týždne.“

„Čiže máš dva týždne na to, aby si sa dala do poriadku.“

„Čo tým ako myslíš?“

„Amy, pozri sa na seba. Vyzeráš strašne. Veď si dnes dvakrát vracala.“

Ach, tak to. Už je druhý, čo z toho robí vedu.

„Neboj sa, budem v pohode. Určite som chytila dáky vírus, stresy pred súťažou mi vždy oslabia imunitu,“ upokojovala som ho. Vtom sa mi zatočila hlava a musela som sa chytiť zárubne, aby som nespadla.

„Amy?“ povedal Dan varovne. Podišla som k nemu a pobozkala ho.

„Kľud, nevrav, že tebe sa nikdy nezakrútila hlava.“

„Zakrútila, ale vždy z nejakého dôvodu.“

Pokrčila som plecami a chcela mu ešte niečo povedať, keď sa mi hlava zatočila znovu, tentoraz silnejšie. Zahmlilo sa mi pred očami.

„Amy!“

Ale Danov hlas postupne zoslabol a obklopila ma tma.

Prebrala som sa v spálni. Dan sedel pri mne, ešte stále sa tváril vystrašene.

„Aj toto je len oslabená imunita?“ spýtal sa a pochybovačne nadvihol obočie. V duchu som prevrátila oči.

„Ako dlho som bola mimo?“

„Asi dve minúty. Práve som chcel volať záchranku.“

„Neblázni, nie je to nič strašné.“

„Nič strašné? Odpadla si, Amy!“

„A takmer okamžite som sa aj prebrala, takže je to v poriadku,“ povedala som, vstávajúc z postele. Naozaj som sa necítila zle, len sa mi trochu triasli ruky.

„To vôbec nie je... kam ideš?“ zamračil sa.

„Vziať tabletku,“ odvetila som, otvorila zásuvku na nočnom stolíku a vybrala z nej antikoncepčné tabletky. Brala som ich vždy ráno už niekoľko rokov. Mali totiž jeden účinok, ktorý mi sakra vyhovoval. Vďaka nízkym dávkam hormónov mi celom vymizla menštruácia.

Zobrala som tabletku do dlane, keď sa mi ruky znovu zatriasli, tabletka mi spadla a zakotúľala sa pod nočný stolík. Zanadávala som a stolík som odtiahla. A vtedy som zamrela hrôzou.

Pod stolíkom totiž nebola jedna, ale dve tabletky. Kdesi v myšlienkach som počula, čo mi povedal gynekológ, keď mi tie tabletky predpisoval. Spoľahlivo chránia pred tehotenstvom, ale treba ich brať dôsledne. Ak vynechám čo i len jednu...

A okamžite som si spomenula aj na to, kedy som ju nevzala. V deň, keď prišiel Dan, som si ju dala ráno na stolík a odbehla do kuchyne pre vodu. Lenže vtedy som pozrela na hodiny a už som ledva stíhala metro, tak som si povedala, že ju vezmem hneď, ako sa vrátim. A keď som sa vrátila, okamžite sme skončili v posteli. Musela som rukou vraziť do stolíka, tabletka spadla a ja som na ňu, samozrejme, zabudla.

Najprv nočné mory, nespavosť a únava, potom mi bolo každé ráno zle a teraz som odpadla. Dokonale to do seba zapadá. Sťažka som prehltla a otočila sa k Danielovi.

„Ja nie som chorá, Dan,“ povedala som potichu hlasom, ktorý akoby mi nepatril.

„Ale, Amy, nesnaž sa mi nahovoriť, že...“ začal, ale prerušila som ho.

„Nie, nie som chorá, ale... tehotná.“

Posledné slovo som zašepkala. Bolo by to príliš skutočné, keby som to povedala nahlas. Takto, pošepky, ešte bola nádej, že sa mýlim...

„Tehotná?“ zopakoval.

A keď to vyslovil, všetka nádej zmizla. Vedela som, že je to pravda, že iné vysvetlenie neexistuje. A vedela som aj to, že tehotenstvo a trojfázové denné tréningy nejdú dokopy.

Zo zamyslenia ma vytrhol Danov hlas.

„Panebože, Amy, to je úžasné! Nečakané, ale úžasné!“ povedal natešene a objal ma. Odtiahla som sa a duto som hľadela kamsi ponad jeho chrbát.

Hlavou mi rýchlo prebehol sled myšlienok. Nick ma vyrazí, keď sa to dozvie. Priam som počula jeho karhavý hlas, ako mi vraví: „Ja som ti to hovoril, Amy, ja som ti hovoril, aby si si dávala pozor“. Aj s majstrovstvami sa môžem rozlúčiť. Už teraz som videla Lucinu sklamanú tvár. A keďže okrem tanca nič iné neviem, prídem aj o stály príjem. Ak si, pravdaže, to dieťa nechám.

„Ja to malé nechcem,“ povedala som mu.

„Čože? Nikdy si mi nevravela, že nechceš deti.“

„Samozrejme, že chcem deti, ale nie toto dieťa! Nie teraz!“ povedala som a so slzami v očiach som klesla na posteľ. Daniel ma znova pevne objal a hladkal po dlhých vlasoch.

„No tak, Amy. Ja viem, že je to neplánované, ale zvládneme to.“

„Nejde o to. Ale prečo teraz, práve keď mám šancu dosiahnuť najväčší úspech v živote? Odkedy tancujem, snívam o tých majstrovstvách a teraz keď tam konečne môžem ísť, tak... tak...“ nebola som schopná dlhšie udržať vzlyky.

„Ššš, Amy. Ja viem, ja viem. Dáš si na taký rok pauzu a hneď, ako budeš môcť, začneš znovu trénovať. Nezarábam zas až tak málo, aby som nás všetkých rok neuživil. Strašne vás oboch ľúbim, Amy. Teba, aj naše bábätko.“

Neodpovedala som mu, len som ďalej plakala. Nepochopil by to. Ak teraz prestanem, o rok budem stáť prakticky znova na začiatku. Bude trvať dlho, kým si znova zvyknem na tréningy, potom budem musieť znova dokázať, že patrím do najvyššej kategórie, potom získať odporúčanie na európskych majstrovstvách... A to všetko popri bábätku, takže šou by neprichádzala do úvahy. Čiže by som nezarábala, čo si určite nebudeme môcť dovoliť.

Tanec bol môj život. Ale vedela som, že ak si to dieťa nechám, už nikdy sa k tomu životu nevrátim.

Nasledujúce tri dni som sa nepohla z postele. Takmer som nejedla. Daniel bol skoro stále pri mne, ale viac sa ma nesnažil presviedčať, len ma držal za ruku a ustarostene mi hľadel do očí, no vnímala som len málo z toho. Potrebovala som sa porozprávať s niekým, kto by rozumel tomu, čo pre mňa tanec znamená.

„Dievča, čo tu ty robíš? Veď dnes nemáš hodinu,“ spýtala sa začudovane Lucy, keď som vošla do školy. Mala na sebe šaty, v ktorých trénovala a obuté softky.

„Ešte dnes niekoho máš?“ opýtala som sa jej. Pokrútila hlavou.

„Som už na odchode, len som si ešte precvičovala choreografiu, ktorú mám pripravenú pre teba.“

„Práve o tom sa chcem s tebou porozprávať,“ začala som.

„Poď za mnou,“ navrhla a viedla ma dobre známym priestorom do tanečnej sály číslo jeden. Obe sme si sadli na zem.

„Tak hovor, dievča. Tváriš sa, akoby ti niekto umrel. Pohádala si sa s tým tvojim chlapom?“

„Nie, skôr naopak. Ja... ja čakám dieťa, Lucy.“

Prikryla si rukou ústa a zreničky sa jej rozšírili. „Dobrý bože!“ zašepkala.

„Ja som ti to hovorila, Amy, ja som vedela, že v Barcelone ti nebolo zle z trémy. A čo na to ten tvoj?“

„Daniel chce, aby sme si ho nechali,“ povedala som bezvýrazne.

„Ale ty nechceš, však?“

Pokrútila som hlavou.

„Ja chcem ísť na tie majstrovstvá.“

„Ak to hovoríš len kvôli mne...“

„Nie, celý život som makala, aby som sa tam dostala. A teraz, keď konečne môžem... nechcem to len tak zahodiť, Lucy!“

„Miluješ Daniela?“

Touto otázkou ma šokovala. Spýtala sa to vecne, akoby sa pýtala na počasie.

„Samozrejme, veď sme spolu desať rokov.“

Vzdychla si a začala sa prechádzať po miestnosti. Sledovala som jej siluetu v zrkadlách.

„Tancujem odmala, ako ty, Amy. Súťažila som, dvakrát som získala o, o čom väčšina tanečníc sníva. A keď som bola pristará na súťaže, otvorila som si školu a živím sa tým, čo milujem. Kvôli tancu som sa vzdala mnohého.“

„Veď aj ja,“ odvetila som. Vždy, keď chcete niečo získať, musíte niečo obetovať.

„Ale hoci robím, čo som vždy chcela, som sama. Tanec pomáha, ak sa hneváš a potrebuješ si vybiť zlosť. Upevňuje šťastie, ak si šťastná, pomôže ti, ak si smutná, ale nenahradí ti ani rodinu, ani priateľov.“

Povedala to zvláštnym tónom. Cítila som v ňom hrdosť na to, čo dokázala a zároveň smútok za tým, o čo prišla. Len som nevedela, ktoré bolo silnejšie.

„To predsa viem.“

„Ja viem, že vieš,“ povedala a otočila sa ku mne, „ale ak miluješ Daniela, miluješ aj jeho dieťa.“

Mala pravdu, to bábätko som síce nechcela, ale ľúbila. Bolo by nesmierne ťažké vzdať sa ho. Ale nie nemožné.

„Ide len o to, čo si vyberieš.“

„Ale tie majstrovstvá...“ začala som, ale umlčala ma kývnutím ruky.

„To nech ťa netrápi. Možno ešte nájdem niekoho, kto by to tam dotiahol,“ povedala a usmiala sa.

„Ďakujem, Lucy,“ povedala som a postavila sa na odchod.

„Daj mi vedieť, ako si sa rozhodla, Amy.“

Mala som len dve možnosti- môžem sa stať majsterkou sveta za cenu toho, že prídem o dieťa, aj o Dana, keďže viem, že by mi nikdy neodpustil, ak by som si dala malé vziať. A potom tancovať, kým nezostarnem, byť slávnou, potom sa možno stať uznávanou porotkyňou na súťažiach a hodnotiť ďalšie generácie tanečníkov.

Alebo si môžem bábätko nechať, žiť s niekým, koho milujem a kto miluje mňa a prestať tancovať profesionálne. Namiesto toho môžem skúsiť získať kvalifikáciu a do konca života tanec učiť. Ako povedala Lucy, šlo len o to, čo si vyberiem. Ale tanec som už raz uprednostnila.

„Nick? Prosím ťa, môžem šou budúci pondelok odtancovať ja?“

„Kriste, Amy, veď máš voľno!“

„Ja viem, ale bude to poslednýkrát,“ povedala som a zložila telefón. Daniel stál za mnou a len čo som sa otočila, vzal ma do náručia a pobozkal.

Nie je ľahké vzdať sa svojich snov, ale v tú chvíľu som cítila, že som sa rozhodla správne.

* * *

A/N: Vďačne prijímam sovy (tie mám radšej), aj komentáre. Aj tie kritické. :)

Dance of love: http://www.youtube.com/watch?v=QK5GUiOk2lA

(v podaní Bernadette Flynn)

0:20- toe- standing

0:25- klik

Softky- http://www.fayshoes.com/celticchoice.jpg

Hardy- http://www.sheehansirishshop.com/sitebuildercontent/sitebuilderpictures/whitesole.jpg

[ » na začiatok « ]